Agresívne správanie v materskej škole: Pochopenie príčin a hľadanie účinných riešení

Predstavte si nasledujúcu situáciu: Ste na ihrisku a vaše dieťa sa hrá s inými deťmi. Zrazu sa otočíte a vidíte, ako udrie iné dieťa lopatkou po ruke. Druhé dieťa začne plakať, jeho rodič na vás vrhne pohľad a vy cítite, ako vám v žalúdku stúpa tlak. „Prečo moje dieťa bije? Robím niečo zle?“ Ak ste sa ocitli v podobnej situácii, vedzte, že v tomto veku (do 3 rokov) ide o bežnú fázu vývoja a neznamená to, že z vášho dieťaťa vyrastie agresor. To však neznamená, že by sme nad tým mali mávnuť rukou. Je dôležité pochopiť príčiny a vedieť, ako správne reagovať, aby sa agresívne správanie nezafixovalo. Nástup dieťaťa do škôlky alebo školy je proces, ktorý vyžaduje veľa zmien na strane dieťaťa, ale aj rodičov. Je to obdobie náročné na adaptáciu a flexibilné zvládnutie nových výziev. Ak sú adaptačné schopnosti dieťaťa alebo rodiny oslabené, môžu nastať problémy.

Prečo malé deti bijú iné deti?

Agresívne správanie u malých detí je komplexný problém s rôznymi príčinami. Pochopenie týchto príčin je kľúčové pre efektívne riešenie a prevenciu.

Nedostatočná kontrola emócií: Mozog malého dieťaťa sa stále vyvíja. Centrá v mozgu zodpovedné za sebakontrolu ešte nie sú úplne prepojené, takže ak zažije frustráciu alebo hnev, nevie ich efektívne spracovať - prejaví ich telesne (bitím, strkaním).
Nedostatočne rozvinutá komunikácia: Keď dvojročné dieťa chce hračku, ale nevie si ju vypýtať slovami, často koná inštinktívne - natiahne sa a vezme si ju, prípadne odstrčí iné dieťa. Je to jeho spôsob, ako si „vyriešiť problém“. Nedostatok jazykových zručností, ktoré dieťa potrebuje na vyjadrenie svojich potrieb a silných pocitov, ako sú hnev, frustrácia, radosť, vedie k fyzickým prejavom.
Testovanie hraníc: Deti vo veku do troch rokov si neustále skúšajú, čo môžu a čo nie. Dieťaťu môžu rásť zuby, čo môže prispievať k jeho nepohodliu a podráždenosti.
Osobnosť dieťaťa: Úlohu hrá aj osobnosť dieťaťa. Sú deti, ktoré nové situácie zvládajú bezproblémovo, ale aj také, ktoré majú v nových situáciách väčšie či menšie ťažkosti. Problémy v adaptácii sú časté u citlivých detí, ktoré sú už odmalička náročnejšie na výchovu. Môžu byť plačlivejšie, nervóznejšie alebo emočne menej stabilné v porovnaní s vrstovníkmi. Častejšie majú problémy so spánkom a výraznejšie výbuchy zlosti. Nejedenkrát majú citlivé deti vysoký intelekt alebo sú všeobecne intelektovo nadané. Výrazná citlivosť, introverzia a utiahnutosť alebo naopak výbušnosť až agresívne prejavy môžu vyústiť až do tzv. porúch emócií a správania.

Adaptačné ťažkosti a ich súvislosti

Adaptačné ťažkosti môžu naznačovať vývinovú poruchu. U pomerne veľkej časti detí, ktoré navštívia odborníkov pre ťažkosti s adaptáciou, nájdeme aj neurovývinové ochorenie, napríklad poruchy aktivity a pozornosti (ADHD) alebo poruchy autistického spektra (PAS). Často na niektoré odlišnosti v správaní upozornia práve pani učiteľky v škôlke alebo v škole. Pedagógovia si často všimnú, že dieťa ťažšie nadväzuje vrstovnícke vzťahy alebo sa vôbec nezapája do spoločných aktivít, prípadne tieto aktivity ruší alebo deštruuje. Tieto deti bývajú veľmi často zvýšene citlivé na hluk, pachy alebo dotyky, čo sa môže prejaviť stránením sa kolektívu detí, vyhýbaním sa spoločným aktivitám alebo odmietaním stravy.

Ťažkosti s adaptáciou môžu súvisieť aj s potrebou dieťaťa dodržiavať jeho typické rutiny alebo rituály, ktoré v predškolských alebo školských zariadeniach nemôžu byť realizované tak ako doma. Pani učiteľky často odpozorujú aj hyperaktivitu, neposednosť, krátku výdrž pri aktivitách, rýchlu zmenu činností, roztržitosť či neustále skákanie do reči a predbiehanie sa, ktoré môžu byť prejavmi ADHD.

Adaptáciu môžu komplikovať aj poruchy vývinu reči, pretože dieťa má ťažkosti sa dorozumieť a z toho vyplývajúce problémy v nadväzovaní vrstovníckych vzťahov. Rodičia predškolákov si tieto prejavy niekedy nemusia uvedomovať, pretože ich považujú za bežnú súčasť ich života, obzvlášť ak ide o prvé dieťa v rodine.

Zrelosť rodiča a rodinné prostredie

Pri nástupe dieťaťa do škôlky alebo školy by mal byť „zrelý“ aj rodič. V prípade tzv. separačnej úzkosti, teda problematického oddeľovania sa od rodiča, je kľúčové, aby bol na túto zmenu pripravený aj rodič. Z našej skúsenosti je úzka väzba vo veľkej väčšine obojstranná, teda týkajúca sa nielen dieťaťa, ale aj rodiča, najčastejšie mamy.

Oslabené môžu byť nielen adaptačné schopnosti dieťaťa, ale aj celej rodiny. Problémy s adaptáciou môžu mať aj deti, ktoré v rodine aktuálne prežívajú napätie a stres. Najčastejšie vtedy, keď medzi rodičmi dochádza k častým konfliktom, hádkam alebo dokonca násiliu. Rozvod rodičov oslabuje schopnosť dieťaťa adaptovať sa na nové situácie, pretože v tomto období stráca svoju bezpečnú bázu. Strata pocitu bezpečia môže adaptačné schopnosti dieťaťa výrazne zamestnávať až vyčerpávať.

Bezpečný vzťah s pedagógom a vrstovníkmi

Keď dieťa v predškolskom veku vstupuje do úplne nového prostredia, potrebuje vzťah, ktorý ho cez neznáme situácie prevedie. Prechádza od primárnych vzťahových osôb, ktorými sú väčšinou mama a otec, k osobám, ktoré doposiaľ nepoznalo. Nadviazanie pevného vzťahu s pedagógom je v procese adaptácie kľúčové. Rodičia sa nás často pýtajú, ktorý školský systém je pre deti najlepší. Z môjho pohľadu to nie je školský systém, ktorý určuje, či sa dieťa v škôlke alebo škole cíti dobre. Je to bezpečný, úprimný a vyživujúci vzťah s pedagógom.

Vzťahy s vrstovníkmi sú novou a príťažlivou pôdou pre rozvoj dieťaťa. Škôlka je väčšinou prvé prostredie, kde dieťa príde do častého pravidelného kontaktu s množstvom cudzích detí. Postupne si vytvára a formuje vzťahy, ktoré pre neho budú znamenať podporu, ale aj množstvo výziev. Aj keď rodičov často už v začiatkoch zaujíma, či ich dieťa má v škôlke kamarátov, treba mu na to nechať čas. Nemusí to vôbec vyjsť na prvý pokus. Vzťahy v tomto období sú veľmi fluidné a menia sa zo dňa na deň. Rastú a pevnejú až postupne. Ak však dieťa vzťahy nadväzovať nechce alebo nevie, je zmysluplné venovať tejto téme pozornosť a pátrať po tom, v čom je problém. Aj v tomto smere môže pedagóg pôsobiť korektívne, podporne a môže deti viesť k vzájomnej úcte, priateľstvu a tolerancii odlišností. Pri pretrvávaní ťažkostí v nadväzovaní vzťahov, často súvisiacimi aj s inými vývinovými nápaditosťami, je vhodné poradiť sa s odborníkom.

Ako reagovať, keď moje dieťa udrie iné dieťa?

Správna reakcia na agresívne správanie dieťaťa je kľúčová pre jeho budúci vývoj. Dôležité je zachovať pokoj a reagovať premyslene.

Najdôležitejšie je zachovať pokoj. Ak reagujete krikom alebo trestom, dieťa sa síce môže na chvíľu prestať biť, ale skôr zo strachu ako z porozumenia. Správna reakcia by mala vyzerať takto:

Ihneď zasiahnuť, ale bez hnevu: „Nie, nebijeme. Ruky sú na hladkanie a objímanie, nie na bitie.“
Ak je to potrebné, jemne, ale pevne zadržte dieťaťu ruky, aby ste zabránili ďalšiemu útoku.
Pomenujte jeho emóciu: „Vidím, že si nahnevaný, lebo si chcel tú hračku.“ Pomáhate mu tým porozumieť vlastným pocitom a učíte ho, že hnev je v poriadku, ale bitie nie.
Ukážte mu, ako to riešiť inak: „Ak chceš hračku, môžeš povedať: ‚Môžem si ju požičať?‘ alebo počkať, kým ti ju kamarát dá.” Ak dieťa ešte nerozpráva, môžete mu ukázať aj alternatívne gesto (napr. „prosím“ rukou).
Dbajte na dôslednosť: Ak zakaždým pokojne, ale pevne zopakujete rovnaké pravidlá, dieťa si ich osvojí. Ak však raz bitku prehliadnete a inokedy sa na ňu nahneváte, dieťa bude zmätené.
Upokojte ublížené dieťa: Ukážte svojmu dieťaťu, že dôležité je aj opraviť chybu: „Tomáško, pozri, tvoj kamarát plače. Skúsime mu pomôcť - chceš mu dať pusu alebo pohladkať ruku?“ Nenúťte dieťa ospravedlniť sa, ak ešte nechápe význam slov „prepáč“. Skôr mu ukážte, ako prejaviť empatiu.

Reakcia rodiča a jej následky

Zvyčajne, keď rodič spozoruje nežiaduce správanie u dieťaťa, v tomto prípade udieranie alebo bitie, reaguje strachom. Jeho jedinou snahou je, aby s tým dieťa okamžite prestalo. Pre dieťa je však veľmi ťažké v tejto chvíli poslúchnuť a prestať. Dieťa je práve vo víre silných emócií, ktoré ním zmietajú, a nevie ich samo ovládať. Rodič preto mnohokrát zasiahne nevhodne, a to trestom. Začne po dieťati kričať, aby prestalo, alebo ho tiež zbije, aby vedelo, aké to je, keď ono bije rodiča. Daná reakcia síce môže zastaviť správanie dieťaťa, avšak z dlhodobého hľadiska je nevhodná z viacerých dôvodov:

Emócie dieťaťa sú zastavené, nemôže im dať voľný priebeh, a preto sa epizóda hnevu bude čoskoro opakovať, či už voči rodičovi, súrodencovi, domácemu zvieraťu alebo inému dieťaťu na ihrisku.
Rodič, ktorý zastaví udieranie dieťaťa svojou vlastnou silou, mu ukazuje, že silnejší môže udierať slabšieho. Dieťa bude tento model opakovať voči niekomu slabšiemu.
Dieťa nadobudne pocit, že je zlé a zlé deti môžu robiť zlé veci.
Dieťa sa utvrdí v tom, že prejaviť emócie je nebezpečné a ono samo je nebezpečné pre svoje okolie.
Dieťa získa pocit, že ho rodič miluje iba vtedy, ak sa správa podľa neho a nie tak, ako sa cíti.

Nesprávne zvládnuté agresívne správanie môže v prípade senzitívneho dieťaťa neskôr vyústiť do sebapoškodzovania. Dieťa sa môže začať udierať schválne, aby upútalo pozornosť rodiča, pretože hocijaká pozornosť, aj negatívna, je preň lepšia ako žiadna. Dieťa môže neskôr prestať biť rodiča, ale začne biť samo seba. Časté je búchanie sa do hlavy, búchanie hlavou o stenu alebo o zem, hryzenie sa.

Nie je vhodné dieťa násilím zovrieť a držať ho nehybné, kým neprestane. O dieťati nikdy na verejnosti nehovoríme, že hryzie alebo sa bije. Správanie, na ktoré upozorňujeme a ktoré spájame s dieťaťom, v ňom podvedome upevňujeme.

Správna reakcia rodiča

Správne zvládnuť prvé záchvaty detského hnevu je kľúčové. Dieťa sa s nimi samo alebo s pomocou rodiča naučí rýchlejšie vysporiadať a riešiť ich iným, ako agresívnym správaním.

Ak dieťa začne udierať rodiča, nikdy ho nebijeme naspäť. Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí.
Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich: hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv.
Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu.
Zabezpečíme prostredie, aby si dieťa neublížilo. Ak sa búcha o zem, podložíme pod dieťa vankúš. Ak sa dieťa hryzie, vložíme mu do úst alebo do ruky nejaké hryzátko.
Od dieťaťa neodchádzame, nenechávame ho s pocitmi osamote.
Dieťaťu, až keď je pokojné, vysvetľujeme, že dané prejavy nie sú preň ani pre okolie dobré.
Dieťaťu ukážeme vhodné spôsoby, ako môže prejaviť svoje emócie. Dôležité je dieťa počúvať a pomenovať to, čo chce. Dieťa pod týmto vedením s bitím a hryzením postupne prestane. Väčšinou je to vtedy, keď je schopné vyjadriť sa slovami a vidí, že jeho pocity sú vnímané. Pomôcť môže aj čítanie kníh s tematikou na čo sú zúbky a ruky - nepoužívajú sa na bitie a hryzenie. Bitie zvykne vymiznúť, keď sa dieťa naučí dôkladnejšie verbalizovať svoje potreby a tie sú vypočuté.

Aktivita Ľadovec hnevu – Zvládanie hnevu pre deti – Čo sa skrýva pod povrchom?

Ako predchádzať bitkám?

Prevencia je vždy lepšia ako riešenie následkov. Existuje niekoľko spôsobov, ako predchádzať agresívnemu správaniu u detí:

Naučte dieťa iné spôsoby vyjadrenia frustrácie: Hranie rolí s bábikami, kde riešite konflikty slovami („Toto je moja hračka, môžeš si ju požičať neskôr.“). Používanie kartičiek s obrázkami emócií (smutný, nahnevaný) a ich pomenovanie.
Dávajte mu dostatok príležitostí na sociálnu interakciu: Čím viac sa dieťa stretáva s rovesníkmi, tým lepšie sa naučí riešiť konflikty bez fyzického útoku.
Dbajte na režim a odpočinok: Deti sú agresívnejšie, keď sú unavené, hladné alebo preťažené. Konzistentné denné rutiny, vrátane vstávania, jedál, domácich úloh a spánku, môžu pomôcť vášmu dieťaťu cítiť sa bezpečnejšie a pripravenejšie na deň.
Dávajte mu pozitívny vzor: Ak v rodine riešite konflikty krikom alebo telesnými trestami, dieťa sa naučí, že „silnejší vyhráva“. Ak však vidí, že sa s ním rozprávate pokojne aj vo vypätých situáciách, osvojí si tento model správania.
Podpora sociálnych zručností: Zúčastňujte sa aktivít, ktoré budujú vzťahy s vrstovníkmi a podporujú priateľstvá. Najlepším spôsobom, ako dieťa podporovať vo vytváraní vzťahov s vrstovníkmi, je ukázať mu, ako vy budujete a udržiavate vzťahy s vašimi priateľmi.
Postupný a pozvoľný nástup: Ak je to možné, doprajte vášmu dieťaťu prechod od vás do škôlky postupne s navyšovaním počtu hodín. Pomalším procesom sa môžete vyhnúť výraznej separačnej úzkosti alebo adaptačným problémom.
Neodmeňujte vaše dieťa za chodenie do škôlky alebo školy, ale oslavujte jeho pokroky. Aj malé úspechy sú dôvodom na oslavu. Oslava každého malého kroku poskytuje dieťaťu pozitívnu spätnú väzbu na budovanie dôvery a motivácie.
Podporujte samostatnosť dieťaťa. Niekoľkokrát ukážte vášmu dieťaťu, ako sa vyberá oblečenie, balí batôžtek či rieši hygienická očista a dajte mu potom dostatok vašej dôvery, že to zvládne aj samé. Chyby považujte za skúsenosti - je výborné, že ich vaše dieťa robí. Tento prístup mu pomôže budovať dôveru v samého seba, svoje zručnosti a schopnosti vyriešiť aj neznámu situáciu.

Ako reagovať ako pedagóg alebo opatrovateľ?

Pedagógovia a opatrovatelia zohrávajú kľúčovú úlohu v prevencii a riešení agresívneho správania v škôlke.

Zachovajte pokoj a sebadôveru: Deti si všímajú, ako reagujete. Ak ste vy pokojní, aj ony sa skôr upokoja.
Stanovte jasné pravidlá: „Tu v škôlke sa nebijeme. Ak si nahnevaný, môžeme to povedať slovami.“
Všímajte si spúšťače agresie: Niektoré deti sa bijú, keď sú unavené, iné keď majú hlad alebo keď sa cítia ohrozené.
Zapojte rodičov: Ak má dieťa opakované problémy s agresiou, komunikujte s rodičmi o tom, čo funguje doma a v škôlke.

Rodičia často hneď, ako doma odpozorujú zmeny v správaní svojho dieťaťa, kontaktujú pani učiteľku a chcú to riešiť. „Pani učiteľka to určite vie. Treba iba podiskutovať, či sa to prejavuje viac, alebo to už prešlo. Pretože to sú prejavy nových začiatkov, stretnutí, nových spolužiakov a deti si chcú dokázať svoju silu a je to prirodzené a ľudské. Deti si zvyknú na slušné formy správania a postupne sa to upokojí,“ uzavrela detská psychologička Gabriela Herényiová.

Kedy je potrebné vyhľadať odborníka?

V niektorých prípadoch je potrebné vyhľadať odbornú pomoc, ak sa agresívne správanie dieťaťa nedarí zvládnuť.

Ak dieťa bije iné deti opakovane, silno a zdá sa, že neprejavuje empatiu ani po viacerých pokusoch o nápravu, môže byť vhodné konzultovať situáciu s detským psychológom. Rovnako, ak má výbuchy hnevu, ktoré trvajú extrémne dlho a sú neprimerané situácii.
Ak pretrvávajú problémy s adaptáciou, zvážte konzultáciu s psychológom, ktorý vám môže poskytnúť nový pohľad na vec a dostatočnú podporu na zvládnutie adaptačných ťažkostí.

Fyzické tresty: Áno alebo nie?

Otázka fyzických trestov je v spoločnosti často diskutovaná. Odborníci sa zhodujú, že fyzické tresty nie sú efektívny a ani vhodný spôsob výchovy. Fyzické tresty na deťoch treba zakázať, tvrdí Klára Laurenčíková, špeciálna pedagogička a poradkyňa českej vlády. Ak je násilie na dospelom zásahom do jeho dôstojnosti, integrity a bezpečia, u dieťaťa to nemôže byť inak. Je absurdné mlátiť deti len preto, že sú malé a že ich vnímame ako objekt, na ktorom si to môžeme skúšať. Výskumy jasne potvrdzujú, že akékoľvek bitie detí vždy poškodzuje, zvyšuje ich agresivitu, náchylnosť na duševné choroby či závislosti.

Odkiaľ sa berie agresivita u detí?

Každý máme istú mieru agresie vrodenú, problémom sú však neadekvátne vzorce správania, ktoré sa deti učia od nás dospelých. Agresivita má veľmi negatívnu konotáciu, pripisujeme jej význam verbálneho či fyzického útoku s cieľom ublížiť človeku alebo samému sebe. Z toho dôvodu k nej pristupujeme s obavou, najmä pokiaľ sa týka detí. Chceme ju čo najrýchlejšie vymazať, utlmiť, reagujeme prehnane, ak ju vidíme v akejkoľvek podobe u nášho vlastného dieťaťa. Agresivita je však prirodzená; problémom je, že ju nevyužívame v náš prospech.

Zmena pohľadu na agresivitu

Agresivita nie je len negatívna emócia, ktorá nás núti konať v záchvate zlosti. Každý človek má určitú mieru agresivity vrodenú. Pomáhala nám prežiť, vyburcovať energiu k loveniu a záchrane života, dávala nám odvahu skúšať a skúmať. Je to energia, ktorá odjakživa mobilizovala naše sily k dosiahnutiu určitého cieľa. Bez dávky agresivity by sme necítili motiváciu zmeniť situáciu, v ktorej sa nachádzame, a nenašli by sme odvahu vyjsť z komfortnej zóny a čeliť neznámemu.

Je prirodzená pre všetky živé tvory, teda aj pre nás ľudí. Namiesto jej tlmenia a snahy o kompletné vymiznutie z detského charakteru by sme sa ju naopak mali naučiť nasmerovať k pozitívnejším cieľom. Naschvál vravím „my“, pretože kľúčom k porozumeniu detskej agresivity je porozumenie našim emóciám a spôsobu, ako ich spracovávame.

Ako reagujete vy?

Hoci sa s určitou mierou agresivity rodíme, spôsoby jej vyjadrenia sa učíme od blízkeho okolia, najmä od rodičov. Deti sa učia od okolia, ako dosiahnuť svoje ciele a potreby. Ak rodič používa verbálnu či fyzickú agresiu s cieľom presadiť si svoje (donútiť dieťa poslúchať), dieťa sa učí použiť rovnaký spôsob správania. Pozoruje, ako sa rodičia správajú a zvládajú náročné i bežné situácie dňa, prostredníctvom čoho sa učí žiť vo svete a spoločnosti. Svet je pre neho neznámy, preto sa učí doň zapadnúť napodobou tých, ktorí sú mu najbližší.

Pozrime sa preto na chvíľočku na svoje správanie. Zúrivo trúbime v aute v premávke na toho človeka vedľa, ktorý vyzerá, že sa učil riadiť v kuchyni. Napíšeme na sociálnej sieti komentár plný hnevu, ak sa nám nepáči, čo daný človek zdieľal. Reagujeme agresívnym a verbálnym osočovaním, ak má niekto rozdielny názor než my. Skúste sa jeden deň pozorovať a zapisujte si, koľkokrát ste takto „stratili nervy“, prestali sa ovládať a nechal hnev vybuchnúť.

Nie je dôležité, čo dieťaťu hovoríme, ale ako sa správame. A teraz sa pozrite na situácie, ktoré ste si zapísali, a odpovedzte si na otázku, kde sa hnev vzal, prečo ste ho cítili? Psychiatrička Neha Salankar vysvetľuje, že je to spôsob, akým dávame najavo hnev a nesúhlas v súvislosti s istou osobou, či frustráciu, ak nie sú naše potreby a priania splnené. Pravdou je, že vyjadriť hnev konštruktívnym a adekvátnym spôsobom vie len pramálo z nás. Hádame sa, osočujeme, ubližujeme slovami a často i fyzickým trestom.

I keď dieťaťu vysvetľujeme, aké správanie je prípustné, slová sa minú účinku, ak ho nevidí u nás. Uveďme si príklad: vidíte dieťa na ihrisku, ako sa hrá na preliezkach. Je na rade, ale predbehne ho ďalšie dieťa. Vaše dieťa preto začne kričať a sotí ho. Vy pribehnete, schmatnete svoje dieťa za ruku, silou ho odtiahnete preč, a kričiac, že sa ostatní nebijú, mu dáte na zadok. Uvedomujete si tú absurditu? Príkazy, tresty ani zákazy preto nie sú riešením detskej agresivity. Dieťa vníma, že máte nad ním moc, preto jediné, čo si z tohto „výchovného“ momentu vezme, je, že ciele sa dosahujú silou a agresiou, najmä v prípade slabších.

Príčiny detskej agresivity

Psychiater Raul Silva upozorňuje, že príčinou agresie vo väčšine prípadov sú spoločenské stresory, ktoré vyvolávajú prirodzené pocity ako frustráciu či hnev. Ak však agresia aj po opatreniach a zmene návykov rodiča u dieťaťa pretrváva, je namieste vyhľadať odbornú pomoc; odborník musí dieťa vyšetriť a vylúčiť poruchy nálady, traumy, psychotické choroby ako schizofrénia, či zranenia frontálneho mozgového laloku alebo autizmus a ADHD.

Psychiatrička Neha Salankar sa zhoduje so Silvom a dodáva, že agresiu pozoruje u detí s narušenou rodinnou dynamikou, ktorých rodičia majú sami problém zvládať frustráciu a hnev. V domácnostiach agresívnych detí sú prítomné hádky, verbálna agresia (nadávky, častovanie partnera nepeknými prirovnaniami a pod.), čo odpozorujú a osvoja si ako spôsob riešenia situácie. Nenaučili sa, ako inak reagovať, preto modelujú správanie rodičov.

Okrem modelovania spôsobov agresívnej domácnosti si osvojujú aj nesprávny spôsob socializácie - takéto dieťa nevie, ako inak sa má skamarátiť než prostredníctvom agresívneho správania (sotí, rozhádže hračky kamarátovi na piesku a pod.), pretože rodič vo vzťahu k nemu modeloval podobný spôsob nadväzovania puta.

Dieťa medzi agresívnymi rodičmi prichádza o bezpečie a istotu, čo je obrovský stresor, ktorý narušuje jeho emocionálny vývoj. Ak je tento vývoj narušený, dieťa ovládajú emócie, nevie ich spracovať, narábať s nimi, ani ich používať pozitívnym spôsobom, ktorý by umožňoval využiť ich v jeho prospech. Pokiaľ teda máte problém s agresívnym dieťaťom, ako prvé sa musíte pozrieť na svoje reakcie. Viete sa ovládať, alebo v akejkoľvek situácii, ktorá nejde podľa vašich predstáv, vybuchnete a emócie vás „prevalcujú”? Techniky na zvládanie agresie dieťaťa, ktoré si tu spomenieme, teda aplikujte aj na seba. V prvom rade si však uvedomte 3 základné veci:

Za agresívnym správaním stojí potlačený pocit hnevu, frustrácie či smútku z činov istej osoby alebo faktu, že situácia sa nevyvíja podľa našich predstáv. U detí je to rovnaké. Namiesto tlmenia ich pocitov, trestania a vyvolávania hanby ich učme, aby vyjadrili slovne, čo cítia, pomenovali to a pochopili, čo sa v nich práve deje.
Agresivita nie je náš nepriateľ. Naučme sa na ňu dívať ako na spojenca, ktorému ak držíme opraty, dokáže nám v živote veľmi pomáhať. Súvisí so súťaživosťou detí, motivuje dosahovať ciele a tiež nahlas sa ozvať, ak sú v situácii, ktorá im ubližuje. Je to sila, ktorá dáva deťom odvahu nenechať si od druhých skákať po hlave a dovoľovať si voči sebe správanie, ktoré im nie je príjemné.
Úlohou rodiča je naučiť dieťa, aby agresiu presmerovalo k pozitívnejším veciam, teda dosiahnutiu cieľov, záľubám, športu, umeleckej činnosti či asertivite.

Techniky na zvládanie pocitov ukrytých za agresiou

Malé deti vyjadrujú agresiu bitím rodiča, revom či hryzením. V každom prípade by ste mali reagovať odmietavo. Nebiť dieťa, ale naopak ustúpiť či odísť, čím mu jasne dáte najavo, že toto správanie ho k žiadanému výsledku neprivedie. Buďte konzistentní - ak na to isté raz zareagujete smiechom, potom krikom a potom pľacnutím po zadku, dieťa bude zmätené, pretože nedávate jasnú správu o tom, že chovanie je neadekvátne.

Zistite, čo agresívne správanie dieťaťa spôsobuje: Čo sa stane predtým, než má dieťa svoju agresívnu epizódu? Čo tomu predchádza? Je to nekomfort z hladu, frustrácia, že ste boli v obchode a zasa mu nekúpili sladkosť? Vnímajte situáciu, pokojne si veďte aj denník a zistite, čo všetko s agresívnym správaním súvisí. Následne tomu môžete predísť. Pripravte dieťa na to, že idete do obchodu, ukážte mu zoznam vecí, ktoré potrebujete kúpiť, a vysvetlite, že nič iné nekúpite. Noste so sebou ovocie či inú maškrtu, aby nebolo dieťa z hladu vykoľajené.

Vnímajte aj u seba, čo vo vás samých vyvoláva agresívne správanie: Je to strach, hnev, beznádej či frustrácia z nenaplnených potrieb ako pozornosť a uznanie? Snažte sa pochopiť samú seba. Dieťa potrebuje to isté, a ak nemá dostatočnú pozornosť, zaisťuje si ju tým jediným správaním, ktorým si ju získa - agresivitou. To, že je pozornosť v tomto prípade negatívna, je pre dieťa nepodstatné.

Pýtajte sa otázky a načúvajte: Ako u seba, tak aj u dieťaťa sa snažte pochopiť jeho pohnútky a prežívanie, ktoré ho k danému správaniu vedú. Často sú za tým rovnaké pocity ako u nás dospelých, preto o nich s dieťaťom hovorte.

Motivujte k používaniu slov, nie pästičiek: Nakreslite si všetky pocity a zhovárajte sa, ako sa prejavujú. Takto sa dieťa naučí rozumieť tomu, čo prežíva, pomenovať dané pocity, čo mu dáva nad nimi moc. Tým, že sa v sebe vyzná a rozumie, aká emócia práve „nabehla“, sa stáva jej pánom, čo umožňuje naučiť sa ju vyjadriť spôsobom, ktorý neubližuje okoliu ani jemu samému. Kľúčom je, aby dieťa pochopilo, že to, čo prežíva, prežíva každá osoba na svete. Je nutné, aby ste i vy otvorene hovorili o svojom prežívaní. Dieťa sa upokojí, nebude sa za svoje pocity hanbiť, bude sa cítiť normálne. Vyvolávanie pocitov hanby a viny dieťa nič nenaučíme, práve naopak.

Dbajte na konzistenciu: Možno klišé, ale účinné. Dieťa potrebuje bezpečie a istotu, čo mu zaručujú rituály a harmonogram. Mnoho podnetov, rýchle zmeny a nekonzistentnosť rodiča v ňom vyvoláva strach a frustráciu. Vždy dodržiavajte harmonogram a pripravujte dieťa vopred na zmeny, ktoré majú nastať. Predídete tým mnohým hysterickým výlevom.

Všímajte si, ak dieťa zvládne situáciu adekvátne: Karen DeBord, špecialistka na detský vývoj, hovorí, že najlepšie je dať dieťaťu pozornosť, ak sa správa vhodne, čo my rodičia obvykle ignorujeme. Navrhuje, aby sme ocenili správanie dieťaťa slovami ako: „Bolo zrejmé, že si bol nahnevaný, a aj napriek tomu si svoj hnev skvelo dokázal kontrolovať.”

Vytvorte kútik, v ktorom si dieťa pôjde od hnevu odpočinúť: Predtým, než zareaguje, miesto toho, aby vybuchlo, nech ide na miesto, kde môže robiť aktivity, ktoré ho upokojujú. Vytvorte miesto, kde bude deka, jeho obľúbená hračka, papiere a ceruzky, knihy a pod. Dieťa sa týmto naučí upokojiť samo seba prostredníctvom aktivít a záľub.

Rekapitulujte správanie/situáciu pred spaním: Veľmi účinná technika je pozhovárať sa s dieťaťom (bez súdenia, vyvolávania pocitu viny), aby reflektovalo situáciu, v ktorej sa nezachovalo práve najlepšie. Pýtajte sa - Ako by sa to dalo zvládnuť lepšie? Čo sme dnes mohli urobiť inak/lepšie? Dieťa to naučí premýšľať nad svojím správaním, zlepšovať sa a priznať si svoje chyby bez pocitu viny a zbytočného kritického hlasu.

Prehrávajte a napravujte problematické situácie s pomocou bábik: Táto technika je skvelá, pretože učí deti hneď dve veci. Tou prvou je pozrieť sa z nadhľadu na svoje správanie a zhodnotiť ho. Tá druhá je aktívne napravovať svoje správanie tak, aby prospelo im aj okoliu. Skvelý spôsob, ako sa deti samé môžu zamýšľať nad tým, ako ich správanie ovplyvňuje okolie a skúmať, ktoré je naopak prijateľné. Ako to funguje? Jednoducho prehrávate pomocou bábik (autíčok, čohokoľvek) reálnu situáciu (napríklad ak mu niekto vytrhne hračku na pieskovisku) a učíte sa reagovať vhodne.

Dýchame zhlboka: Dych je veľmi nedocenená technika, ktorá ale dokáže zázraky. Dych je všetko, čo dokazuje hromada štúdií, pracuje s ňou napríklad jóga. Učte preto deti predtým, než zareagujú, hlboko dýchať. Nech si predstavia narodeninovú tortu so sviečkami, ktoré majú pomaličky sfúknuť, alebo horúce kakao, ktoré musia pofúkať, aby vychladlo. U starších detí sa odporúča technika 1-3-10: 1=zastavia sa, 3=hlboké nádychy a výdychy, 10= narátajú do desať.

Čítajte knihy a príbehy, ktoré hovoria o dôležitosti pocitov, a o tom, ako sa v bežných situáciách vhodne správať. Knihy sú studnicou múdrosti, prizvite si ich na pomoc.

Používajte imagináciu: V situácii, ktorá nám spôsobuje stres, si predstavíme miesto alebo scénu, ktorá nám pomôže zrelaxovať sa. Môže to byť pláž, šum mora, náš kútik doma, kde máme deku, kreslo a knihu. U dieťaťa to môže byť izbička, gauč, kde vám sedí v náručí, alebo trampolína. Podstata je použiť silu príjemnej predstavy, ktorú si prenesieme do prítomnosti, aby nám pomohla zvládnuť náročnosť situácie.

Skúste poprosiť deti, nech agresiu nakreslia: Rozprávajte sa o nej, pomenujte ju. Týmto činom sa deti prestanú emócie báť a budú od nej odosobnené - to znamená, že ak pochybia a zachovajú sa agresívne, nebudú sa cítiť nehodnotné, menejcenné, nebudú bojovať s hanbou a sebakritiou, ale naopak pozrú sa na agresiu z nadhľadu, čo im pomôže efektívnejšie nájsť lepší spôsob správania.

Všimli ste si, že ak prežívate hnev či frustráciu, zatínate svaly, čeľusť, päste? Stres, hnev a obdobné pocity sa nám ukladajú vo svaloch, najmä tie nespracované a nevyjadrené. Učte seba aj deti zatínať a povoliť päste, čeľusť, prípadne akékoľvek iné svaly. Týmto aktívne vnímate, čo vo vašom tele hnev spôsobuje, a aj ho aktívne z neho dostávate. Táto technika patrí medzi základné relaxačné techniky. Pridajte pravidelné dýchanie.

Agresia je prirodzená, pomáhala nám prežiť, loviť, chrániť svoju rodinu a komunitu. Pomáha nám byť asertívnymi, nenechať si skákať po hlave, vychádzať z komfortnej zóny, dosahovať ciele a skúšať nové veci. Prestaňme jej preto dávať len negatívne prívlastky - ak sa ju naučíme držať na oprátkach, staneme sa jej pánom a bude nám slúžiť. Ak pochopíme, čo za ňou stojí a čo vyjadruje, dokážeme sa zastaviť a vedome správanie zmeniť.

Poznámka redakcie: Vzhľadom na komplexnosť témy a snahu o čo najúplnejšie pokrytie problematiky agresívneho správania u detí v predškolskom veku, článok čerpá z viacerých zdrojov a integruje rôzne pohľady odborníkov. Cieľom je poskytnúť rodičom a pedagógom ucelený obraz o možných príčinách a širokej škále riešení, ktoré môžu viesť k pozitívnym zmenám v správaní detí.

tags: #agresivne #dieta #v #materskej #skole