Ako učiť dieťa veriť: Cesta k budovaniu dôvery a zdravého sebavedomia

Výchova dieťaťa je komplexný proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť, lásku a pochopenie. Jednou z kľúčových oblastí, na ktorú by sa rodičia mali zamerať, je budovanie dôvery a zdravého sebavedomia u svojich detí. Tieto dve vlastnosti sú základom pre úspešný a šťastný život, pretože ovplyvňujú spôsob, akým dieťa vníma seba samé, ako pristupuje k výzvam a ako buduje vzťahy s ostatnými.

Pochopenie svedomia a jeho úlohy vo výchove

Svedomie je vnútorný pocit, ktorý nám hovorí, čo je správne a čo nie. Je to akýsi vnútorný kompas, ktorý nás vedie k správnym rozhodnutiam. Pre deti, ktoré sa ešte len učia orientovať vo svete morálnych hodnôt, môže byť pochopenie svedomia náročné. Knihy pre deti síce svedomie občas spomenú, no málokedy sa venujú jeho hlbšiemu vysvetleniu. Je pochopiteľné, že je to komplexná téma.

"Ramonu škrelo svedomie a mať pošramotené svedomie je ten najhorší pocit na svete," znie zaujímavá veta z detskej knihy Ramona the Brave. Táto veta poukazuje na dôležitosť vnímania vnútorného pocitu viny alebo nespokojnosti, keď urobíme niečo, čo považujeme za nesprávne.

Ako rozprávať deťom o svedomí?

Neformálne rozhovory: Najlepší spôsob, ako deťom niečo vysvetliť, je neformálne sa o tom rozprávať, keď sa k danej téme prirodzene dostanete. Detská kniha o svedomí môže byť v princípe sériou rozhovorov medzi mamou a jej malou dcérou.
Počúvajte pozorne: Slová vašich detí sú oknom do ich srdca. Všímajte si, kedy si o ostatných myslia, že zhrešili, kedy cítia, že zhrešili ony samy, prečo a čo si myslia, že by s tým mali urobiť.
Rozlišujte medzi skutočným hriechom a osobným pravidlom: Niekedy sú deti presvedčené, že spravili niečo zlé, hoci to nie je priamo hriešne. Napríklad, dieťa si môže myslieť, že je hriechom chodiť po byte bez papúč, ak máte doma pravidlo o ich nosení. Ak navštívi domácnosť, kde sa papuče nenosia, môže mať výčitky svedomia. V takýchto prípadoch je dôležité podporiť dieťa v tom, že svoje svedomie počúvalo a že sa o to s vami podelilo. Chváľte ho, povzbudzujte, ale nevyhrešte ho. Neposlúchnuť svoje svedomie, keď si myslíte, že vás varuje správne, je vždy hriech v Božích očiach.
Opisujte svedomie zrozumiteľne: Používajte frázy ako: „Počúvaj ten tichý hlások vo svojej hlave.“ „Keď ťa ten tichý hlások varuje, aby si niečo nerobil, nerob to.“ „Keď si smutný, lebo ti tvoj tichý hlások povie, že niečo, čo si urobil, bolo zlé, povedz to maminke alebo ockovi. Neignoruj ten hlások.“ Nie každé dieťa vníma svedomie ako hlások; niektoré majú len silný pocit, že niečo je správne alebo nesprávne. Vysvetlite deťom, že svedomie je neoceniteľný dar od Boha, ktorý by nemali ignorovať. Funguje ako varovný systém, ktorý ich môže ochrániť od veľkého zranenia. Vina, ktorú cítime vďaka nášmu svedomiu, by nás mala viesť k tomu, aby sme sa obrátili od svojho hriechu k Ježišovi. Boh nám dal pocit viny pre naše dobro.
Buďte príkladom pokánia: Aj rodičia sú hriešnici. Keď zhrešíme, je to príležitosť byť príkladom pokánia. Môžete svojim deťom povedať: „Ocko zhrešil, pretože s tebou nemal trpezlivosť. Boh mi to pripomína a svedomie mi nedá pokoj. Je mi to ľúto. Poprosil som Boha o odpustenie a teraz by som chcel poprosiť teba.“
Rôzne svedomia: Žiadny človek nemá také isté svedomie ako niekto iný. Preto existujú pasáže ako v Liste Rimanom 14 a v Prvom liste Korinťanom 8. Zvykneme si myslieť, že naše vlastné svedomie je v presnom súlade s Božou vôľou, ale všetci máme slepé miesta, kde potrebujeme naše svedomie prestaviť tak, aby fungovalo presnejšie. V knihe pre dospelých sa to snažilo vysvetliť porovnaním pravidiel dvoch rôznych domácností. V jednej rodine sa od detí môže chcieť, aby si umyli ruky pred jedlom a aby si ráno ustlali posteľ, v inej to rodičia nevyžadujú. Spraviť to alebo to nespraviť nie je samo o sebe ani správne, ani hriešne.
Evanjelium a očistenie svedomia: Rozhovory o svedomí môžu byť dobrým spôsobom, ako sa spoločne tešiť z evanjelia, lebo Kristova krv očisťuje naše svedomie (Hebrejom 9:14).

Ilustrácia svedomia ako vnútorného hlasu

Budovanie zdravého sebavedomia u detí

Sebavedomie je veľmi krehká vlastnosť, ktorá sa u väčšiny ľudí odvíja od mienky ostatných. Hodnotu vlastného ja hľadáme v pochvalách ľudí, než v sebe samých. Naučili sme sa hľadať potvrdenie radšej v slovách a prijatí druhých, než v nás. Aby sme tento problém nepreniesli na naše deti a pomohli im vybudovať zdravé sebavedomie, je dôležité, aby rodičia robili určité veci.

Kľúčové stratégie pre budovanie sebavedomia:

Oceňte úsilie: Bez ohľadu na to, či dieťa zlyhá alebo uspeje, vždy ocenite jeho úsilie. Človek by mal robiť veci čo najlepšie vie, a dieťaťu viac pomôže podpora než bolestivá kritika. Nebude sa báť skúšať a robiť chyby, pretože učenie je predsa založené na chybovaní.
Podporte skúšanie a prax k vybudovaniu kompetencie: Čím viac bude dieťa skúšať, tým lepšie a viac toho zvládne. Čím viac skúsi, tým viac uspeje, čím sa viac naučí, čo zvýši jeho sebadôveru a vedomie vlastnej kompetencie. Bude veriť, že akákoľvek prekážka pred ním stojí, zvládne ju a prekoná.
Nechajte ich prísť samých na riešenie problémov: Je jasné, že chcete svojmu dieťaťu pomôcť, aby sa vyhlo sklamaniu. Ale ak vyriešite problém za potomka, nikdy si nevybuduje schopnosti ani sebavedomie, aby bolo schopné riešiť problémy samo. Takisto to platí aj pre školu - je lepšie, ak dostane pár horších známok, ale naučí sa porozumieť podstate problému, než že mu rýchlo pomôžete s úlohou, z ktorej síce dostane jednotku, ale neosvojí si učivo dostatočne.
Nechajte ich správať sa podľa ich veku: Veľa rodičov očakáva, že sa deti budú už v nízkom veku správať ako dospelí, že pochopia a osvoja si zásady správania dospelých ako aj kontrolu emócií. Pre deti je to nereálne. Osvoja si myšlienku, že jediné akceptované správanie je to dospelé, a pretože v tom zlyhajú, stroskotá aj ich sebavedomie a vôľa skúšať.
Podporujte zvedavosť: Deti sa pýtajú, veľa a často. Je pochopiteľné, ak vám tieto nikdy nekončiace otázky nepridávajú na kľude, ale uvedomte si, že pre deti je prirodzené učiť sa. Chcú sa vzdelávať, vedieť o svete a tento záujem im my, dospelí, častokrát vezmeme odpoveďou, aby nám dali pokoj. Preto čo najčastejšie trávte rozhovormi s dieťaťom. Ak niečo neviete, spoločne si to skúste vyhľadať v encyklopédii alebo na internete.
Dávajte im nové výzvy: Dieťa potrebuje skúšať a učiť sa. Ak ho naučíte, že úspech sa skladá zo systematických krokov, ktoré musí dosiahnuť, podporíte to v ňom vytrvalosť a sebavedomie. Môžete mu v tom dopomôcť aj postupným zvyšovaním náročnosti úloh - dieťa budete ťahať dopredu.
Vyvarujte sa ľahších ciest: Robiť to, čo je jednoduchšie, a to, čo je správne, sú dve rozdielne veci. Takisto ako naučiť sa látku naoko, aby dieťa dostalo jednotku, než stráviť nad ňou dlhší čas a rozdúchať v ňom skutočný záujem. Úspech, ktorý prichádza bez práce, nie je synonymom sebavedomia a určite nie naučenej skúsenosti.
Nikdy nekritizujte ich výkon: Nič neodrádza dieťa od aktivity a snahy viac ako kritika, v ktorej trestáte a zosmiešňujete. Namiesto kritiky použite užitočnú spätnú väzbu, ktorá dieťa poučí do budúcna a naučí ho nahliadať na svoje konanie reálne a objektívne. Nikdy mu preto nevravte, že všetko robí zle - dieťa sa začne báť, že čokoľvek skúsi, tak neuspeje a nakoniec sa zo strachu nebude púšťať do ničoho. Strach, že vás sklame, je ničiteľ akejkoľvek motivácie.
Berte chyby ako stavebné kamene učenia a skúsenosti: S učením ide ruka v ruke aj chybovanie. Bohužiaľ, naše školstvo je postavené tak, že sa deti chybovať boja a to ich odrádza od skúšania a učenia sa nových vecí. Napriek tomu môžete ako rodič dieťaťu vštepiť, že chýb sa skutočne netreba báť. Chybovať je ľudské, a bez chýb by nevznikol ani penicilín.
Podporujte ich neustále vzdelávanie: Škola je síce dôležitá, ale ako povedal Mark Twain: „Nikdy som nedopustil, aby škola stála v ceste môjmu vzdelaniu.“ Škola nie je jediným synonymom vzdelávania a vzdelávacej inštitúcie, ako aj jednotky nie sú všetko. Ako je dôležité naučiť sa čítať a písať, rovnako dôležité je v deťoch vzbudzovať neustály záujem. Mimoškolné koníčky, krúžky, podporovať ich zameranie (ľuďom, ktorí rozprávajú niekoľkými svetovými jazykmi, nemusela ísť v škole matematika a naopak vedcom, ktorí skúmajú vesmír a vyznajú sa vo fyzike, nemusel ísť jazyk a dejepis).
Pomáhajte im zažívať nové skúsenosti: Konfrontovať deti s novými zážitkami a výzvami ich učí, že akokoľvek desivo a odlišne veci vyzerajú, dokážu ich zdolať a zvíťaziť nad nimi. Stereotyp zabíja kreativitu, uzatvára myseľ a po kúskoch nás zabíja.
Podporujte ich odvahu: S novými skúsenosťami súvisí aj odvaha. Nikdy neberte deťom elán a dychtivosť skúšať nové, nečakané veci. Komfort je síce spojený so známym prostredím, ale odvaha si vyžaduje konfrontovať nové a rozmanité. Napokon, nie nadarmo sa vraví, že život začína tam, kde naša komfortná zóna končí.
Nenechajte ich vymeniť reálny život za ten digitálny: V období sociálnych sietí a prístupu k takmer všetkému je veľmi návykové žiť vo svete digitálnom. Deti sa zhovárajú viac prostredníctvom telefónu ako osobne, čím trpí jednak komunikácia, jednak aj vzťah s človekom samým. Navyše, deti sa učia budovať si sebavedomie cez sociálne siete, cez „lajky“, ktoré sú k ich čoraz odvážnejším fotkám pridávané. Sebadôvera na internete nie je skutočná sebadôvera, a platí, že čím dychtivejšie čakáme a zháňame pochvalné komentáre k najnovšej fotke, tým menej sebavedomia máme.
Učte ich všetko, čo viete: Deti k rodičom vzhliadajú, sú pre ne hrdinovia a idoly. Nesklamte ich. Učte ich. Ak niečo neviete, neodbite ich, ale hľadajte odpoveď spoločne. Učte ich dobrým manierom, láskavému chovaniu, starostlivosti o prírodu, rozprávať sa, počúvať a robiť vždy dobrú vec - a choďte im príkladom.
Nehovorte im, že sa o ne bojíte: Samozrejme, že sa vždy budete báť o svoje deti. Ale dávajte pozor, aby sa váš strach nepreniesol do nich a aby nebol (de)motivátorom ich chovania. Deti ľúbia svojich rodičov a chcú, aby boli taktiež šťastní a spokojní. Môže sa stať, že vaša obava ich bude odrádzať od skúšania nového, od výziev a príležitostí, ktoré ich môžu posunúť k lepšiemu a šťastnejšiemu životu.

Ako zvýšiť sebavedomie vášho dieťaťa | Rodičovské správanie

Dôvera a ako ju budovať u detí

V desaťročnom veku sa dieťa snaží získať uznanie od ľudí, ktorí sú pre neho dôležití. Všíma si, ako na jeho konanie a správanie reagujú učitelia, rodičia, rovesníci. V tomto veku veľmi záleží na dôvere. Dieťa premýšľa nad tým, komu a čomu môže veriť. Ako pomôcť deťom, aby dokázali prekonať pokušenie porušiť pravidlá?

Vždy môžete veriť dieťaťu, že urobí to, čo mu prikáže mozog a hormóny. Napríklad desaťročný chlapec, ktorý jazdí na bicykli so svojím kamarátom, je motivovaný k tomu, aby prekračoval hranice, ktoré mu rodič nastaví. Jednak je to kvôli vzrušeniu, ale aj kvôli sociálnemu statusu. V tomto veku je názor kamaráta dôležitejší ako názor rodičov. Je teda nerealistické dôverovať dieťaťu, že dodrží rodičovské pokyny, keď je niekde vonku s kamarátom. A preto je potrebné deťom pomôcť prekonať toto pokušenie nedodržať pravidlá, keď sú s kamarátmi.

Ako pomôcť deťom dodržiavať pravidlá:

Rozhovor o pravidlách: Predovšetkým sa o tom rozprávajte. Môžete napríklad použiť vetu: „Dohodli sme sa na tomto pravidle, ale ak sa stane to alebo ono, ako to urobíš, aby si si spomenul a sám si vybral, ako sa budeš správať? Ako to urobíš, aby si dodržal pravidlá, ktoré sme si dohodli, keď sa budeš bicyklovať so svojím kamarátom a kamarát ťa bude pokúšať, aby si naše dohodnuté pravidlá porušil?“ Otázky dieťaťu pomáhajú uskutočňovať proces premýšľania a takto môže skôr prevziať kontrolu nad daným problémom.
Zbieranie vlastných skúseností: Je lepšie než dieťa príliš ochraňovať, dovoliť mu, aby postupne zbieralo vlastné skúsenosti. Čím viac bude dieťa samostatné, dokáže sa riadiť vlastnými pravidlami, berie do úvahy následky svojich činov, tým skôr sa naučí odolávať tlaku rovesníkov a bude si vedome vyberať vhodné správanie v konkrétnych situáciách. Túto zručnosť sa môže učiť spolu s rodičmi.

Prehnané pochvaly verzus konštruktívna spätná väzba

V súčasnosti má veľa rodičov tendenciu prehnane chváliť deti takmer za každú maličkosť. Chválenie však nevedie k dôvere. Keď sa s dieťaťom spolu hráte, komunikujete alebo robíte spolu iné činnosti, toto všetko v ňom buduje väčšiu dôveru než pochvaly. Chválenie je verbálna odmena a môže mať rovnaký vplyv ako iné odmeny. Niektoré štúdie naznačujú, že lichotenie a prehnané chválenie môže viesť k narcizmu. Chválením tiež hrozí, že namiesto toho, aby sa deti snažili vyrovnať s úlohou či situáciou, sústredia sa viac na vzťah a budú sa snažiť rodičom urobiť radosť.

Keď chválime, stávame sa zároveň aj sudcami, lebo dieťa sa nachádza v podriadenej pozícii. Keď povieme dieťaťu, že je niečo dobré, vyjadrujeme tým, že mohlo byť niečo aj zlé, ale dieťa si nepamätá situáciu a činy, ktoré v nej uskutočnilo. Zapamätá si len hrdosť a napätie spojené s hrozbou neúspechu. Môže začať veriť tomu, že má hodnotu len vtedy, ak má úspechy. Ak má stále samé jednotky, ak má upratanú izbu alebo vyhráva preteky. Okrem toho sa dieťa stáva závislé na hodnotení zvonka, na názore ostatných. Motiváciou jeho činov sa stáva uspokojenie potrieb iných, spočiatku najmä rodičov.

Popis konkrétneho výkonu namiesto všeobecnej pochvaly:

Najlepšie je, keď rodič len popíše, čo videl. Napríklad: „Videl som, ako si nahral Petrovi!“ Vďaka tejto vete rodič pomáha dieťaťu zapamätať si činnosť, v ktorej bolo úspešné. Povzbudením konkrétneho kroku môžeme dieťa motivovať aj keď sa mu nedarí. Napríklad, ak štvorročný Janko sa vždy chce obliekať a obúvať sám, ale zakaždým si obuje sandálky na opačnú nohu. Otec môže rýchlo zareagovať tým, že mu povie, ako zle si topánočky obul, vyzuje ich a dá na správne nohy. Má však aj inú voľbu. Môže sa opýtať: „Čo si cítil, keď…? Čo ti urobilo najväčšiu radosť? Na čo si najviac hrdá?“ Je dobré, keď aj rodič prejaví svoje pocity: „Vidím, že si naozaj spokojný.“ Takto sa stotožňuje s radosťou dieťaťa a zároveň vyjadruje svoju vlastnú radosť. V takejto chvíli dieťa cíti, že rodič je tu pre ne.

Povzbudenie ako základ dôvery

Povzbudenie prináša uspokojenie samotného dieťaťa a uvedomenie si osobnej prospešnosti pre druhých. Poukazuje na vlastnú cenu a dáva možnosť kladne zhodnotiť seba i to, čo robí. Povzbudenie teda buduje vedomie o vlastnej hodnote, ktoré je základom pre orientáciu a vyriešenie mnohých zložitých životných situácií. Povzbudenie je tiež zameriavanie pozornosti dieťaťa na kladný potenciál, ktorým disponuje. Pomáhame mu tak vidieť život vo svetle toho, čo funguje, teda toho, čo mu uľahčuje sa v ňom orientovať a konať.

Psychiater a pedagóg Rudolf Dreikurs povedal: „Deti potrebujú povzbudenie tak, ako rastlina vodu.“ Sebavedomie je základom pre úspešný a šťastný život. Len zo sebavedomých detí vyrastú sebavedomí dospelí, ktorí dokážu čeliť výzvam a prekážkam s odvahou a vierou vo vlastné schopnosti.

Tipy na budovanie sebavedomia:

Buďte dieťaťu zrkadlom: Odrážať a poukazovať na jeho pozitívne vlastnosti a úspechy. Stačí pár povzbudivých slov ako „Tvoja kresba je mimoriadne zaujímavá“ alebo „Skvelý hod, ten sa ti podaril!“ a v dieťati začínate zasievať zárodky zdravého sebavedomia.
Podporujte vzájomnú dôveru: Umožnite deťom zapojiť sa do domácich prác, aj keď to nebude dokonalé. Vložte do nich dôveru, že to samy zvládnu a urobia to najlepšie, ako vedia. Tým podporujete nielen dôveru medzi vami navzájom, ale budujete aj pocit dôvery u dieťaťa voči sebe samému.
Urobte krok späť: Nechajte deti robiť vlastné rozhodnutia, chyby alebo riskovať. Len vtedy dieťa získa pocit, že vie, v čom je dobré, a naučí sa to na seba vážiť.
Budujte u dieťaťa sebalásku: Pochváľte samého/samú seba, keď navaríte večeru alebo upracete byt. Vaše dieťa toto správanie bude zrkadliť a kopírovať. Keď sa mu podarí spraviť niečo, za čo bude na seba hrdé, povedzte mu, aby to povedalo nahlas.
Učte dieťa odolnosti: Život prináša nielen výhry, ale aj prehry. Ak sa vášmu dieťaťu niečo nepodarí, neľutujte ho. Skôr si k nemu sadnite, porozprávajte sa s ním o tom, čo to mohlo spôsobiť, a skúste mu poradiť, čo by mohlo spraviť nabudúce.
Podporujte u detí ich vášeň a snahu: Každý vyniká v niečom inom. Podporujte dieťa vo veciach, ktoré ho zaujímajú, aj keď pre vás osobne nie sú až tak zaujímavé.
Učte deti slušnému správaniu: Dobré návyky a slušné správanie formujú sebavedomie dieťaťa. Keď sa dieťa naučí pozdraviť, potriasť rukou alebo nešepkať si pri stole, bude v spoločnosti vnímané ako sebavedomý a uvedomelý človek.

Sebavedomie v období dospievania a rozpoznávanie nebezpečenstva

Dospievanie je obdobie, kedy môže byť sebavedomie dieťaťa veľmi zraniteľné, pretože si hľadá svoje miesto v sociálnej hierarchii. Mladí ľudia sa porovnávajú s rovesníkmi, čo môže viesť k závisti alebo pocitu nedostatočnosti. Je dôležité pomôcť dieťaťu vážiť si svoju jedinečnosť a chrániť svoje sebavedomie.

Ako podporiť sebavedomie dospievajúcich:

Vážiť si svoju jedinečnosť: Pomôžte dieťaťu pochopiť, že by sa nemalo vzdať svojich jedinečných vlastností, aby zapadlo do kolektívu.
Rozpoznanie odlišnosti: Naučte dieťa rozpoznať a oceniť odlišnosť ostatných.

Bezpečnosť detí je tiež kľúčovou oblasťou. Klasické metódy ako „neber si od nikoho cukrík“ alebo „s nikým cudzím sa nebav“ nie sú v realite vždy efektívne. Je dôležité naučiť deti rozpoznať nebezpečenstvo a požiadať o pomoc.

Učenie detí rozpoznať nebezpečenstvo:

Rozvíjanie osobných hraníc: Učte deti, ako povedať „nie“, stanoviť si hranice a brániť sa bez strachu.
Bezpečný vs. nebezpečný dotyk: Vysvetlite deťom, ako rozlíšiť bezpečný od nebezpečného dotyku.
Rozpoznanie nátlaku a šikany: Naučte deti rozpoznávať nátlak a šikanu a ako na ne reagovať.
Komunikácia strachu a skúseností: Podporujte deti, aby komunikovali svoje obavy a skúsenosti s dospelými, ktorí im môžu pomôcť.

Sebavedomie a ego: Pochopenie rozdielu

Deti sa rodia sebavedomé, uvedomujú si seba a svoje potreby. V priebehu života však sebavedomie často strácajú, pričom rastie ego. Ego sa dvíha, keď všetko naokolo klesá, teda zhadzujeme ostatných a vyvyšujeme nad nich seba. Dvíha sa na úkor ostatných. Naopak sebavedomie je vedomie o sebe samom, pevné, neotrasiteľné a odvíja sa od sebalásky, sebaúcty a pokory. Neposilňuje sa na úkor ostatných.

Ako podporiť sebavedomie detí:

Plná pozornosť pre vaše dieťa: Venujte mu ju, keď sa s vami rozpráva. Nereagujte na mobil alebo iné rušivé vplyvy.
Uznanie detského pohľadu na vec: Namiesto toho, aby ste hovorili „takto sa to patrí“, povedzte „takto to vidím ja, ja to považujem za správne, ja to robím takto“. Podporíte tým ich schopnosť myslieť za seba.
Hľadanie spôsobov spoločného riešenia: Ak sa dieťa chce hrať, ale vy pracujete, hľadajte spôsoby, ako to skĺbiť. Vysvetlite svoje potreby a nechajte dieťa navrhnúť riešenia.
Prečkajme spoločne tornádo emócií: Ak sa niečo pokazí, dieťa môže reagovať hnevom alebo plačom. Je dôležité, aby sme ich emócie uznávali a prijímali, nie potláčali.
Riešenie v réžii detí: Nechajte deti hľadať riešenia problémov samé. Veríte im, že to dokážu.

Zodpovednosť a učenie sa z prirodzených dôsledkov

Veľa rodičov sa snaží svojim deťom odovzdať zodpovednosť za rôzne úlohy. Ak sa im však nedarí niektoré z nich plniť podľa predstáv rodičov, tí majú tendenciu robiť povinnosti za deti. Je dôležité nechať deti zažiť prirodzené dôsledky svojich činov.

Ako učiť deti zodpovednosti:

Nechajte deti zažiť prirodzené dôsledky: Ak dieťa nezvládne úlohu, napríklad nenastaví budík, nech zaspí a zažije dôsledky. Tým sa naučí zodpovednosti.
Naučte dieťa požiadať o pomoc: Súčasťou učenia sa k zodpovednosti je aj to, že dieťa požiada rodičov o pomoc, ak situáciu nezvláda.
Verte deťom: Keď dieťa vidí, že mu rodič verí a stále ho nekontroluje, začína mu viac veriť a kvalita vzťahu sa ešte viac zlepšuje.
Postupné odovzdávanie zodpovednosti: Začnite s malými úlohami a postupne zvyšujte náročnosť.
Buďte príkladom: Celá rodina by mala byť zodpovedná a plniť si svoje úlohy.

Dôvera v Boha ako základ viery

Viera a dôvera sú úzko prepojené. Dôvera je schopnosť spoľahnúť sa na niekoho, veriť mu na základe dobrého poznania natoľko, že jeho slovo mi stačí. Mám v ňom istotu. Na to, aby dôvera žila, je potrebná silná, častá, obojstranná komunikácia, otvorenosť, pravda, trpezlivosť, úprimnosť a úcta. Ani vo viere nie je totiž možné bez dôvery existovať - na nej je postavený vzťah ja a Boh.

Ako učiť deti dôverovať Bohu:

Budovanie dôvery rodičov s deťmi: Deti sa učia dôverovať Bohu aj tým, aký vzťah dôvery s nami majú. Starajte sa o stav dôvery doma.
Pochopenie duchovných potrieb dieťaťa: Dieťa do 6 rokov potrebuje zažívať pocit istoty, bezpečia a bezpodmienečnej lásky. V tomto období sa buduje základ pre budúce postoje a spôsoby myslenia.
Zameranie na láskavú a starostlivú Božiu tvár: Táto predstava hlboko napĺňa duchovné potreby malých detí a formuje v nich dôveru v Boha.
Svedectvo viery: Vydávanie každodenného svedectva o našej dôvere v Boha je pre deti najlepšou učebnicou.
Modlitba a aktivity: Pripravte deťom aktivity, ktoré im pomôžu názorne pochopiť myšlienku z Božieho slova.
Rozhovory o ťažkých témach: Buďte pripravení odpovedať na ich otázky o smrti, nešťastí, neveriacich ľuďoch, či pohromách.
Využitie detskej zvedavosti a príbehov: Rozprávajte im príbehy o vašich zážitkoch s Bohom.
Sloboda v dôvere: Dôvera v Boha je osobná vec. Rodičia môžu pomôcť vytvorením priaznivých podmienok, aby v deťoch mohla táto dôvera vyrásť.
Pestovanie vďačnosti: Učte deti vďačnosti voči Bohu za všetko, čo majú.
Nebáť sa riskovať s Bohom: Povzbudzujte deti, aby dali Bohu výzvu a stavili na neho.

Učenie detí veriť je cesta, ktorá si vyžaduje neustálu pozornosť, lásku a trpezlivosť zo strany rodičov. Budovaním dôvery, zdravého sebavedomia a pevného vzťahu s Bohom im dávame tie najlepšie základy pre ich budúcnosť.

tags: #ako #ucit #dieta #viere