Ako Vychovávať 6-ročné Dieťa: Sprievodca Pre Rodičov

Šesťročné dieťa sa nachádza v fascinujúcom prechodnom období. Už nie je úplne batoľaťom, ale ešte ani "veľkým dieťaťom". Toto obdobie, ktoré zvyčajne spadá do veku od 6 do 9 rokov, prináša so sebou množstvo výziev aj radostí. Správanie dieťaťa sa mení, stáva sa komplexnejším a rodičia sa musia obrniť trpezlivosťou a pochopením, aby toto obdobie zvládli čo najlepšie. Cieľom tohto článku je poskytnúť rodičom praktické rady a tipy, ako podporiť zdravý a harmonický vývoj svojho šesťročného dieťaťa.

Prechodné Obdobie a Výzvy Šesťročného Dieťaťa

Deti vo veku od 6 do 9 rokov sú zábavné, ale zároveň predstavujú výzvu. Ich správanie môže byť nevyspytateľné, preto by sa rodičia mali obrniť dávkou trpezlivosti. Správanie školopovinného dieťaťa už nie je také, aké bolo pred pár rokmi. Zároveň však nie je ešte schopné držať krok s veľkými deťmi, takže rátajte s prechodným vývojovým obdobím, kedy sa bude správať inak, ako ste boli zvyknutí. V tomto období vývoja majú deti tendenciu testovať vaše hranice. Dieťa v školskom veku pravdepodobne často mrnčí a stále sa ešte môžu objaviť občasné záchvaty hnevu, ktoré však už budú menej časté. Problémy s chovaním môžu nadobudnúť úplne nový rozmer, keďže deti sú výrečnejšie a schopnejšie vyjadrovať svoje myšlienky. Mnoho detí v školskom veku túži po spravodlivej miere samostatnosti. Možno zistíte, že napriek zručnostiam a znalostiam, ktoré ste ho naučili, môže ich zabudnúť použiť. U detí od 6 do 9 rokov nastávajú v správaní menej príjemné zmeny. Vzdor je u detí školského veku úplne bežný, preto sa nečudujte, že váš školák odmietne urobiť takmer všetko, o čo ho požiadate. Treba rátať s tým, že vám deti niekedy aj zaklamú. Šuchtavosť alebo inak povedané flákačstvo môže byť ďalším frustrujúcim správaním. Či už si vaše dieťa obúva topánky 10 minút alebo je najpomalším jedákom na svete, môže to byť frustrujúce. Hlasné kňučanie patrí tiež k typickému správaniu menších školákov.

V tomto období sa u detí od 5,5 roka opäť zlepšujú ich schopnosti. Oproti minulému polroku nie je progres taký výrazný, ale napriek tomu môžeme vidieť, ako sa rozvíja. Dokáže rozpoznať a spočítať peniaze, „prečítať“ niektoré názvy - aj keď skôr ich spozná ako obrázky, dokáže napísať svoje meno, a dokonca niekedy aj správne a nie zrkadlovo. Začínajú sa formovať priateľstvá na celý život, ale tiež aj vychvaľovanie a porovnávanie - „Dokážeš toto?“. Dieťaťu už častejšie hovoríme, že je veľké a onedlho ide do školy, preto sú aj očakávania väčšie a stále častejšie sa od neho očakáva „dospelejšie“ správanie. V tomto období je stále sugestibilné, teda prijíma od svojich rodičov pravdu o sebe bez zaváhania - to znamená, že ak mu hovoria, že je zlé, tak také bude.

Stanovenie Hraníc a Disciplína

Plán, ako na disciplínu detí, by mal obsahovať pozitívnu podporu, ale i negatívne dôsledky. Posilnite dobré správanie chválou a vyvoďte negatívne následky, keď dieťa poruší pravidlá. Pochváľte dieťa za jeho úsilie a zvýšte jeho sebadôveru. Ide o jemnú zmenu spôsobu, akou formulujete jednotlivé frázy. Vyvoďte dôsledky, ktoré priamo súvisia s priestupkom vašej ratolesti. Nechajte dieťa čeliť následkom jeho rozhodnutí. Ak si napríklad 9-ročné dieťa nezabalí desiatu alebo občerstvenie na turistiku, keď mu to poviete, dôsledkom bude, že zostane hladné.

Tokenová ekonomika je technika, ktorá je určená k úprave správania pomocou pozitívneho posilnenia. Vytvorte jednoduchý systém tokenovej ekonomiky, ktorý umožní dieťaťu získavať žetóny za dobré správanie.

Dobré správanie nie je výsledkom náhody a neprichádza zo dňa na deň. Neprinesie ho jeden rozhovor, odmena alebo trest. Je to výsledok zámerných a systematických krokov. Dôležité sú napríklad určité rodinné pravidlá, vďaka ktorým môže v rodine vládnuť harmónia. Tieto normy sú zárukou, že rodina bude fungovať správne a vytvoria sa dobré vzťahy medzi rodičmi a deťmi. Deti musia presne vedieť, čo sa od nich očakáva. Tieto normy musia byť postavené na zásadách, ktoré uznáva celá rodina a sú vytvorené po vzájomnej dohode. Mali by byť tiež jasné, zrozumiteľné, ľahko uplatniteľné.

Pri určovaní pravidiel pre deti si musíte položiť otázku, či od nich nepožadujete niečo nezmyselné a neprimerané. Prehnané požiadavky od vykonania skôr odrádzajú. Deti musia rozumieť vašim slovám.

Účinná disciplína nezahŕňa iba potrestanie nesprávneho rozhodnutia, ale aj odmenu za to správne. Ak dieťa odmeňujete, vždy mu súčasne niekoľkými slovami za niečo poďakujte a povzbuďte ho. Sústreďujte pozornosť na vhodné správanie. Ani pri takejto forme odmeňovania však nezabúdajme na opatrnosť. Nerobte z každého dobrého skutku zázrak. Toto by v deťoch vyvolalo dojem, že túžite len po ich dokonalosti. Mohlo by u nich dôjsť k zatrpknutiu a mohli by nadobudnúť nesprávny postoj k usilovnej práci smerujúcej k stanovenému cieľu. Niektoré zábavné činnosti je preto dobré povoliť deťom pravidelne. Primeraným a premysleným odmeňovaním by sme ich mali naučiť, že vhodné správanie je dôležité preto, lebo je to správne a morálne. Odmeňovanie je jedným zo spôsobov, ako dať dieťaťu pozitívnu spätnú väzbu, preukázať obdiv a uznanie.

Keď sa deti naučia, že NIE je NIE a ÁNO je ÁNO, tak ste na dobrej ceste k hraniciam vo výchove. Musíte si pevne stáť za tým, čo poviete. Keď podľahnete nárekom a dobiedzaniu, potom vaše NIE nebude znamenať nič. Ak ustúpite, deti sa učia, že ak budú dostatočne dlho dobiedzať, tak aj tak vždy všetko dostanú. Dôslední však musíte byť aj pri slove ÁNO. Ak dieťaťu niečo sľúbite, musíte to aj doržať.

Rázne zakročiť voči svojim deťom, keď sa snažia posúvať hranice, je oveľa účinnejšie, než ich karhať a kričať na ne. Zásah môže byť účinný vtedy, ak sa týka niečoho, na čom dieťaťu naozaj záleží. Rodičia obvykle míňajú veľa energie, keď sa s deťmi dohadujú o tom, čo môžu a čo nemôžu robiť.

Cieľom výchovy je, aby deti pochopili, že určité správanie je zlé a nie ony. Deti, ktorým sa často hovorí, že sú zlé a neposlušné, majú buď tendenciu naplniť toto proroctvo, alebo sa cítia nehodné vo svojom vnútri.

V kritickej chvíli sa občas stane, že rodič pohrozí svojim deťom niečím nezmyselným a nereálnym. Hrozby si nechajte v zálohe pre prípad, keď je už situácia naozaj nezvládnuteľná.

Disciplína je proces. Niektoré techniky, ktoré fungovali u detí, keď boli malé, po určitej dobe svoju účinnosť stratili. Preto ich treba obmieňať. Čím sú deti staršie, tým menej sa odporúča trestať a napomínať ich pred ostatnými. Vezmite ich radšej nabok, čím zaručíte ich dôstojnosť. Trest, ktorý dieťaťu dáte, by mal zodpovedať jeho previneniu.

Možné nepríjemné následky zlého správania pre 6-10 ročné deti:

Poslať dieťa do jeho izby
Predčasný odchod do postele
Zákaz pozerať v ten deň televíziu
Vziať dieťaťu obľúbenú hračku
Obmedziť čas strávený pri počítači
Žiadne sladkosti
Mimoriadne domáce práce (umytie auta, zametanie lístia)

Je veľmi užitočné, ak si zvyknete používať zvýšený hlas len v nebezpečných alebo urgentných prípadoch a neposlušnosť komentujte vážnym, no tichým hlasom. Každý občas vytrestá svoje dieťa spôsobom, ktorý neskôr oľutoval. Odpúšťajte svojim deťom, keď robia chyby a odpúšťajte aj sebe, ak nesprávne zareagujete. V prípade potreby sa ospravedlňte deťom za to. Nevracajte sa opakovane k udalosti, ktorá bola pre všetkých nepríjemná.

Ako si deťom stanoviť hranice | Dr. Becky Kennedy a Dr. Andrew Huberman

Riešenie Problémov so Správaním a Učením

Niektoré problémy so správaním môžu prameniť z frustrácie dieťaťa z nepochopenia školského učiva či podobného problému. Aj keď problémy so správaním prameniace v problémoch s učením by sa mali stále riešiť s dôsledkami, musíte tiež vyriešiť základný problém. Pomôžte dieťaťu osvojiť si správne návyky, ktoré mu pomôžu k úspechu v škole. Pravidelne s ním robte domáce úlohy, majte na to vyhradený čas a všímajte si jeho pokrok. Niektoré problémy môžete riešiť v spolupráci s učiteľom.

Sedem, osem a deväťročné deti môžu byť neisté a môžu mať pochybnosti o svojich vlastných schopnostiach. Výskum ukazuje, že autoritatívny prístup vedie k najúspešnejším výsledkom u detí. Majte na dieťa vysoké nároky, ale poskytnite mu zároveň dostatočnú podporu. Prejavte city a empatiu, ale stanovte jasné pravidlá a vyvodzujte dôsledky v prípade ich porušenia.

Podpora Samostatnosti a Sebavedomia

Mnoho detí v školskom veku túži po spravodlivej miere samostatnosti. Podporte ich v tom. Môžete svoje dieťa poveriť aj nenáročnými domácimi prácami, aby sa tak učilo chodu rodinného života.

Každý rodič by chcel vychovať zodpovedné a sebavedomé dieťa, ktoré dokáže mať vlastný názor. „S výchovou by sa malo začať čo najskôr. Mnohé zdroje uvádzajú, že až 85 percent osobnosti dieťaťa sa formuje do šiesteho roku,“ upozorňuje Katarína Novotná z Akadémie rodičovstva. Od narodenia až do 6 rokov je dôležité venovať sa dieťaťu čo najviac.

Deti do veku 6 rokov sú veľmi egocentrické, zamerané na seba v činoch i v postojoch. Táto prirodzená hnacia sila im poskytuje energiu pre vlastný rozvoj. S primeranou pomocou rodičov sa môže dieťa v období prvých šiestich rokov stať silnou individualitou, ktorá je schopná byť skutočným prínosom aj pre iných. Dôležitými oblasťami detskej formácie sú nezávislosť, koordinovaný pohyb a jazyk. Nezávislosť a schopnosť urobiť si veci je výbornou cestou k budovaniu sebadôvery a k sebapotvrdeniu. Dieťa sa narodí ako nesamostatná bytosť. Postupne sa učí postarať samo o seba a potom aj pomáhať iným. Aby detská sebadôvera rástla, rodič musí dbať na to, aby množstvo výziev bolo pre dieťa primerané. Je dôležité hľadať spôsoby, ako pomôcť dieťaťu, aby mohlo byť čo najsamostatnejšie. Rodičia nemôžu vybudovať deťom sebadôveru len prostredníctvom pochvál. Musí byť výsledkom vlastného snaženia dieťaťa.

Komunikácia a Vzťah s Dieťaťom

Deti sú kvôli uisteniu a bezpečnosti závislé na dospelých. Jedným z najlepších spôsobov, ako dať dieťaťu pocit bezpečia, je venovať mu veľa pozornosti. Každý deň si vyhraďte niekoľko minút na to, aby ste sa mu venovali. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa zle správalo, hrajte s ním hry či rozprávajte sa o tom, aký malo deň.

Riešte problémy spoločne. Keď dieťa vykazuje špecifické problémy so správaním, sadnite si a vyriešte problém spoločne. Deti v školskom veku môžu byť veľmi úprimné, čo by mohlo pomôcť vyriešiť problém. Položte mu otázky typu: „Toto je tretíkrát, čo si si zabudol domácu úlohu. Vysvetlite svoje pravidlá - uveďte jednoduché vysvetlenie dôvodov, prečo treba dodžiavať pravidlá. Hovorte o bezpečnosti, zdraví, morálke alebo spoločenskej etikete. Povzbuďte dieťa, aby vyjadrilo svoje pocity - naučte ho, že pocity sú v poriadku.

Veľmi častým argumentom mamičiek, ak sa rozhodnú v komunikácii so svojimi deťmi alebo partnerom/partnerkou niečo zmeniť, je - „začala som počúvať samu seba a nebola som nadšená z toho, čo som si vypočula“. Pretože veľakrát v hraničných situáciách používame frázy naučené z detstva.

Skúsenosť Matky: „Uvedomila som si, že chcem zmenu, keď sme spoločne s dcérkou ležali v objatí. Po škaredej hádke. Pre akú sprostosť sme sa to zase pohádali? Prečo som na ňu kričala? Mali sme presne stanovenú večierku a opäť ju nedodržala. Nahnevalo ma to, lebo som si myslela, že to robí naschvál. Kričala som - hovorím ti to už tisíci-krát! Prečo by ale dcérka mala počúvať, keď jej mama hneď začne kričať? Miesto aby sa zaujímala o to, čo ešte chce dokončiť, pre aký dôvod pretiahla večierku? Tak som sa jej opýtala, lebo som sa jej chcela priblížiť - ona sama ma totiž začala objímať, keď videla, ako sa stále hnevám: Ako sa cítiš? A to moje malé srdiečko mi vysvetlilo: ´Cítim sa smutná. Vieš, keď na mňa začneš kričať, prestanem byť šťastná a ono sa to zníži a začnem byť smutná a zúfalá.´ Keď som jej vysvetlila, že je to pre mňa dôležité, zamyslela sa a dodala: ´Ale ja vlastne neviem, ako sa cítim a nechcem ťa klamať.´ Odpovedala som, že je dôležité vedieť popísať svoje pocity. Aj keby nevedela presne, neznamená to, že klame. Znamená, že sa snaží prísť na to, čo cíti a popísať to. A to je dôležité. Popísala som jej aj ja svoje pocity. Že sa nehnevám na ňu, ale len hnevám, lebo považujem za dôležité, aby mala dostatok spánku.“

Ako Rozprávať s Deťmi, Aby Nás Počúvali:

Namiesto: „Už ti to opakujem 100-krát! Sprav to!“Použite: „Chcela by si to spraviť vlastným spôsobom, alebo ti nejako pri tom pomôžem ja?“ Teda miesto opakovania jedného a toho istého, čo vaše dieťa nejako nedokáže rozhýbať, dajte mu možnosť voľby a výber tak, aby to vyhovovalo aj vám. Napr.: „Chceš si sama zvesiť kabátik z vešiaka alebo ti pomôžem ja? Obuješ sa sám, skúsiš si zaviazať šnúrky?“
Namiesto: „Dávaj pozor! Buď opatrná! Spadneš! Ublížiš si!“Použite: „Na čo potrebuješ dbať?“ Teda nahradiť posudzujúce a predvídajúce otázky, ktoré možno s realitou nemajú veľa spoločného, otázkami ako: „Čo si potrebujeme zopakovať predtým, než sa do toho pustíš? Na čo nesmieš zabudnúť? Čo si treba pamätať?“ Možno vám to nepríde, ale ide o uvedomenie si dôsledkov a spôsob, ako sa chrániť predtým, než sa dieťa pustí do nejakej činnosti. Učíte ho rozvíjať kritické myslenie, učíte ich uvedomiť si dôsledky. To si môžu spojiť so skúsenosťou a predchádzaním chýb. Pridaná hodnota: Nezabudnite dieťaťu vyjadriť podporu a dôveru. Napr.: „Verím, že toto zvládneš. Vieš sa o seba postarať. Ako to spravíš? Je fajn sa trochu báť. Aj ja to mám tak. Čo ti pomôže, aby si sa cítil/a lepšie?“
Namiesto: „Nekrič! Nevrieskaj po mne!“Použite: „Prosím, rozprávaj tichšie. Ak sa potrebuješ vykričať, vybehni do svojej izbičky, ja tu na teba počkám.“ Nie každé dieťa je rovnaké. Niektoré sú prirodzene tichšie, pokojnejšie a tak vyzerajú aj prípadné hádky, do ktorých sa spoločne dostanete. Iné sú temperamentnejšie, energickejšie, hlasnejšie a viac kričia - nie v hneve, ale prirodzene. Ak sa ale v kriku stratia, niekedy stačí jemný dotyk, očný kontakt a stíšiť vlastný hlas a máte ich pozornosť. Dbajte ale aj na to, čo poviete a akým tónom. Deti sú na to citlivé.
Namiesto: „Nerev! Neplač!“Použite: „Vidím, že si potrebuješ poplakať. Je to v poriadku.“ Súvisí to s predchádzajúcim - hnev alebo iné silné emócie môže dieťa ventilovať plačom, čo je úplne prirodzené, bez ohľadu na pohlavie dieťaťa. Čiže žiadne - dievčatká plačú, chlapci neplačú. Na toto upozorňujú aj mnohí psychológovia a psychologičky. Pri psychoterapii u dospelých badajú, že ženy na hnev reagujú plačom, muži to majú naopak - miesto plaču zvolia hnev, pretože ako deťom im nebolo umožnené plakať. Je dôležité a vy to určite viete, deťom emócie nielen odhaliť, aby sa necítili zmätené a vydesené, čo sa to s nimi deje, ale ich aj podporiť v tom prekonať ich, čo neznamená potlačiť, poprieť, ale precítiť: „Je v poriadku cítiť sa byť smutná. Aj ja to tak mám. Poznám túto emóciu. Verím, že vieš, čo robiť, verím, že si potrebuješ poplakať, vykričať sa, vyhnevať.“ Každá emócia má svoj začiatok aj koniec. Aj to nezabudnite zdôrazniť deťom, aby sa emočného stavu pre svoje zdesenie zbytočne „nedržali“. A ak sa dieťa upokojí, nebojte sa ho spýtať - ako sa teraz cítiš? Ako si sa cítil? Čo si cítil? Vidím, že sa necítiš dobre - vieš mi popísať, čo sa v tebe deje?
Namiesto: „Tak ti treba! Veď si to robila už tisíckrát! Mala si to vedieť.“Použite: „Čo/ako to nabudúce spraviť inak? Čo sme sa z toho naučili?“ Možno sa vám to nezdá, ale „tak ti treba!“ je jeden zo spôsobov, ako dieťa vypne pozornosť, prestane počúvať, pretože sa cíti nepochopené, navyše ešte viac podráždené, pretože si podľa vás za to môže samo, je vinné, ale ono sa nechce cítiť vinné, cíti sa ukrivdené, cíti, že mu nerozumiete. A to nie je cesta k jeho vnútornej motivácii, ako sa nabudúce vyhnúť chybe, ako sa z nej poučiť, ako sa z nej učiť a ako ju napríklad privítať ako niečo nie negatívne, ale naopak - poučné.
Namiesto: „Nerob to! Prestaň s tým!“Použite: „Mohla by si to prosím spraviť takto?“ Čo tak neukazovať dieťaťu, že stále robí niečo nesprávne, ale naopak ukázať mu, ako si predstavujete, že by to mohlo byť a budete s tým oveľa spokojnejší? Skúste pridať ešte jeden detail: „Potrebujem, aby si …“ A učte deti, že takto potrebujete aj vy, aby s vami komunikovalo ono. Je dobré vedieť odlíšiť, čo je potrebné, od toho čo potrebné nie je. Aj aký význam to pre vás má. Nezabudnite pridať - „Pozri, verím, že to zvládneš. Som tu, aby som ťa v tom podporila.“ Poskytujete dieťaťu podporu miesto okamžitej záchrany. A ak vidíme, že sa do činnosti pustil, neopravujme ho, nekorigujme, nekritizujme, radšej sa sami nadýchnime, vydýchnime a venujme zatiaľ pozornosť niečomu inému, čo nám odpomôže deťom vstupovať do konečne činnosti, o ktorú sme ich žiadali.
Namiesto: „Rýchlo, ponáhľame sa!“Použite: „Ako najrýchlejšie sa dokážeme obliecť?“ U nás doma sa už nereaguje na „rýchlo, ponáhľame sa“ - pretože sa to aplikovalo na priveľa situácií, ktoré napokon skončili úplne inak - teda my sme prišli prví a všetci ostatní meškali. Alebo sa termín zrušil. Preto volíme ponáhľanie sa len vtedy, keď to je skutočne potrebné a ostatné razy sa snažíme fungovať v móde pokoja. Deti sa totiž môžu naučiť reagovať na termíny stresom - berte to ako devízu do budúcnosti. Ak sa neponáhľate, ale potrebujete sa predsa len do istej hodiny dostať von, skúste to aj s klasickým - „dávame ti posledných desať minút. Už len päť. O minútu vyrážame, takže sa poďme poobliekať - zaviažeš si šnúrky sám, zvesíš si bundičku sama?“
Namiesto: „To ti nekúpim! Povedala som žiadne hračky!“Použite: „Pridáme to na zoznam vecí, ktoré kúpime k narodeninám/Vianociam?“ Čo deti v žiadnom prípade nechcú počuť v takýchto situáciách, je NIE, nekúpime. My sme sa to naučili riešiť tak, že si dopredu povieme, do akého obchodu ideme, čo potrebujeme kúpiť, a že čo sa nám zapáči momentálne nemôžeme kupovať. Ale ak deti náhodou nájdu naozaj niečo, čo sa im veľmi zapáči, spoločne si to dávame na zoznam budúcich nákupov k narodeninám či iným sviatkom. A zoznamy aktualizujeme po čase, pretože tam tých vecí pribúda celkom dosť. Decká sa naučili si takto vyškrtávať veci, na ktorým im už nezáleží a stratili o ne záujem. A ponechávame tie, za ktoré sú ochotné utratiť vlastné vreckové.
Namiesto: „Ešte nie si dosť starý. Ešte si na to príliš malý.“Použite: „Zatiaľ ti to nedovolím - ale len zatiaľ.“ Jednou z najčastejších otázok našich detí je PREČO. Nezabudnite na ňu ani v tomto prípade. Ak sa o deti bojíte, pretože sa rozhodli sami za seba spraviť niečo, s čím nie ste stotožnená, že to dokážu - vedzte, že oni to dokážu, ak si to myslia a rozhodli sa. Naše obavy sa týkajú len nás, našich snáh deti chrániť od všetkého zlého, aj od chýb a zlyhania, aj od pádov, ktoré sú podľa lekárov, lekárok, ale aj psychológov a psychologičiek pre učenie sa a budúcnosť veľmi dôležité. Áno, stať sa môže aj to, že malé dieťa precení svoje schopnosti, pretože minule ho na tom múriku držala za ruky babka a predsa sa mu nič nestalo. Vtedy sa nebojte dieťaťu vysvetliť, prečo mu to nedovolíte - ale nie preto, že by spadlo, ale preto, že sa obávate, že by mohlo spadnúť. Že ide o vaše emócie, strachy, preto tentokrát nie, ale nabudúce sa rozhodnete. Nezabudnite ho nechať poplakať si, uznať mu pocity a navrhnúť alternatívy, z ktorých si môže vybrať. Všetky strany budú víťazmi. A že to nefunguje? Nič nie je dokonalé. Radšej malými krôčikmi vpred, ako dosiahnuť neexistujúcu dokonalosť hneď.
Namiesto: „Na tomto mi nezáleží.“Použite: „Vidím, že tebe na tom záleží. Takže sa rozhodni ty sám/sama.“ Na záver pridávame vynikajúcu príležitosť, ako dať do rúk dieťaťa pomyselnú moc, že môže rozhodnúť aj za vás. Ak sa to týka situácie - koncertu, oslavy, návštevy galérie, úlohy, na ktorej vám až tak nezáleží, resp. vám je jedno, či bude splnená, nechajte ho vybrať si a pridajte sa k nemu. Má možnosť si vyskúšať, aké to je viesť. Aké to je prebrať za seba zodpovednosť. Občas musí dieťa okúsiť aj negatívnu skúsenosť, aby z neho mohla vyrásť samostatná a sebavedomá osobnosť.

Pestovanie Trpezlivosti a Kreativity

„Trpezlivosť ruže prináša.“ Táto veta, hoci pravdivá, nemusí byť pre dieťa, ktoré chce všetko hneď, najzrozumiteľnejšia. Napriek tomu je pestovanie trpezlivosti v ranom veku kľúčové, pretože sa nám zíde v takmer každej životnej situácii. Paradoxom je, že niekedy musíme mať trpezlivosť naučiť deti trpezlivosti. Stojí to však za námahu, pretože trpezlivé deti lepšie zvládajú frustráciu, čakanie, nudu a stres.

Ako Pestovať Trpezlivosť u Detí:

Postupné stupňovanie nárokov: Nároky na trpezlivosť stupňujte postupne, pomaly, s primeranými nárokmi na vek a rozvoj dieťaťa.
Hry a hračky: Často úplne bežné hry a hračky, ktoré sú primárne zamerané na rozvoj iných zručností a schopností, nám pomôžu vypestovať v deťoch trpezlivosť. Výborným nástrojom na cvičenie trpezlivosti sú rozličné stavebnice a kocky. Tie sa u menších detí využívajú väčšinou na voľné stavanie, nie vždy je potrebné stavať podľa návodu.
Validácia pocitov: Ak chcete, aby bolo vaše dieťa trpezlivé, validujte jeho pocity. Dajte mu za pravdu, že trpezlivosť nie je ľahká. To dieťaťu môže pomôcť pochopiť, že čakanie je ťažké pre každého, nielen preňho. Naučte svoje dieťa, že aj keď možno bude musieť čakať, jeho pocity sú vždy platné.
Vysvetľovanie a pochvala: Vysvetľujte dieťaťu, prečo musí čakať a že niektoré procesy trvajú dlhšie, ako by si predstavovalo. A keď čakanie zvládne alebo dokončí nejakú činnosť náročnú na sústredenie, pochváľte ho. Mozog sa neustále rozvíja na základe toho, aké úlohy dostáva. Inými slovami, trpezlivosť je zručnosť, ktorú treba trénovať a posilňovať.
Hry počas čakania: Ak čakáte v rade, v reštaurácii na jedlo alebo na letisku, pomôžu vám jednoduché hry, ktoré nevyžadujú žiadne pomôcky ani prípravu. Deti môžu hľadať okolo seba predmety v nejakej farbe alebo začínajúce na niektoré písmeno, počítať ich, či hrať množstvo iných slovných hier.
Kreatívne aktivity: Kreatívne aktivity prinášajú deťom upokojenie a určite sú dôležitou súčasťou trénovania nielen jemnej motoriky a estetického cítenia, ale robia zázraky aj s netrpezlivosťou. Navyše výsledkom kreatívnej činnosti býva pekný výtvor, čo je pre dieťa skvelou motiváciou vytrvať a dokončiť svoj malý projekt. Ak chceme trénovať trpezlivosť, väčší efekt prichádza práve vtedy, keď je dieťa motivované výsledkom.
Pokoj a tvorivosť: Netrpezlivosť v ľuďoch narastá, keď sú pod stresom. Preto pokoj, ktorý prinášajú tvorivé aktivity, je prospešný aj pre deti. Nenáročná aktivita, ktorá rozvíja viacero detských zručností, je aj nalepovanie nálepiek. Trpezlivosť podporujú aj hry, ktoré ich pohltia a vedia pri nich pracovať samostatne. Určite máte doma puzzle, ktoré vie byť riadne návykové. Detskú pozornosť zaujmú na dlhšiu dobu aj interaktívne knižky, či naše slávne Logico. Tieto hry môžu deti zaujať a zabaviť po dlhú dobu, kým si vy potrebujete vyriešiť iné povinnosti.

Pre rozvoj inteligencie dieťaťa je spomedzi vyššie uvedených oblastí najdôležitejší jazyk. Inteligentná myšlienka sa nezaobíde bez jazyka, keďže myslíme v symbolických reprezentáciách - v slovách. Jazyk nám umožňuje mať niečo v našich mysliach, zaobchádzať s tým a vytvárať niečo nové. Formovanie dieťaťa dopĺňa rozvoj vôle. Bez disciplinovanej vôle by sme neboli úplnými ľuďmi. Je to naša schopnosť vedome si vybrať, ako sa budeme správať. Nemusíme sa riadiť len inštinktami. Dieťa sa prvé tri roky snaží o život smerujúci k vedomej kontrole vôle. V ďalšom období je potrebné rozvíjať hlavne kreativitu.

Ako Vychovať Nezávislé Dieťa:

Mať sebavedomé a nezávislé dieťa je snom každého rodiča. Vybrali sme niektoré triky a tipy, ktoré by vám k ceste za najlepším receptom, pardon - výchovnou metódou mohli pomôcť. Určite to poznáte - niekedy je lepšie zasiahnuť a byť pre dieťa sprievodcom, inokedy nechať slobodu, aby počas vzletu mohlo dieťa okúsiť bolesť pádu (nie doslovne). Niekedy je dobré dať dieťaťu možnosť vybrať si a slobodne sa rozhodnúť - aby keď na to inokedy nebude čas, vedelo sa zmieriť ľahšie s nemožnosťou uplatniť svoju vôľu.

Odborníci na vzdelávanie tvrdia, že kto nie je pripravený mýliť sa, nikdy nepríde s niečím originálnym. Ak pristupujete k chybám detí negatívne, môže sa stať, že v budúcnosti budú mať strach čokoľvek začať, navrhnúť, vytvoriť. Deti nepotrebujú veľa hračiek, to v nich vyvoláva nerozhodnosť. Kreslenie je príkladom činnosti, ktorá značne otvára kreativitu. Pri kreslení dieťa nerušte.

Pozitívna Disciplína a Rešpektujúca Komunikácia

Neznášam návody na výchovu. Deti sú ľudské bytosti a nie stroje, pri ktorých stačí vedieť, ktoré tlačidlo stlačiť, aby niečo začalo fungovať, prípadne sa to vyplo. Zdá sa mi to neúctivé, správať sa k niekomu, ako keby sme ho vedeli ovládať vďaka desiatim TOP zaručeným radám. V podstate celá okopírovaná z knihy Pozitívna disciplína od Jane Nelsonovej. Jediný návod na výchovu, ktorý ja osobne rešpektujem. Možno sa bude páčiť aj vám.

O čom je Pozitívna Disciplína: „Odkiaľ sme prišli na tú bláznivú myšlienku, že na to, aby sa deti správali dobre, sa musia najprv cítiť zle?” pýta sa vo svojej knihe autorka Jane Nelsonová. Hovorí o tom, že pri výchove často používame negatívne prostriedky, ako ponižovanie, zastrašovanie alebo bolesť. Vyhrážame sa deťom, že ak sa nebudú správať podľa našich predstáv, tak bude nasledovať trest. Ak vyhrážky nefungujú, gradujeme. Tresty robíme tvrdšími a tvrdšími, len aby fungovali a aby sa deti zľakli. Občas im povieme, že odídeme, ak nebudú poslúchať. A niekedy ich ponížime tak, že sa neskutočne hanbia, a ten pocit hanby sa s nimi vlečie ešte dlho.

Pozitívna disciplína hovorí o spôsoboch, ako s deťmi komunikovať slušne. Nie nechať ich zdivočieť a skákať všetkým okolo seba po hlave, pretože deti si musia uvedomiť, že nie sú na svete samé, že aj ostatní ľudia (nás rodičov nevynímajúc) majú svoje potreby a že nie sú centrom tohto vesmíru. Ale to sa nevylučuje so slušnou komunikáciou. Deti treba rešpektovať ako ľudské bytosti a vyžadovať od nich, aby ony rešpektovali nás ako ľudské bytosti.

Každý človek potrebuje mať dostatok pozornosti a zároveň pocit, že má kontrolu nad svojim životom, teda že má istú moc. Aj deti majú tieto potreby, nechcú byť len bábkami v našich rukách, hoci sú si vedomé, že nás potrebujú. Disciplína nemá byť o trestoch. Disciplína má deti naučiť robiť správne rozhodnutia, aby samé vedeli zvážiť, že večerať sa má v čase večere, a aby to bolo ich rozhodnutie, že idú jesť.

Takže na to, aby deti s nami spolupracovali, sa najprv musíme uistiť, že sú naplnené ich základné potreby:

Venujete im dostatok pozornosti? Ak deti nemajú dostatok pozornosti, tak sa ju budú snažiť získať rôznymi spôsobmi, zväčša negatívnymi. Hodia sa vám niekde o zem, s krikom jeleňa v ruji, lebo vtedy si ich zaručene všimnete. Ak majú dostatok pozitívnej pozornosti, tak negatívnu nevyhľadávajú. Venovať dieťaťu pozornosť nemusíte 24 hodín denne, stačí chvíľa, ale musí to byť intenzívne. Keď vám dieťa niečo hovorí, pozeráte sa mu do očí? Skutočne ho vnímate? Keď s ním hráte nejakú hru, ťukáte si pritom do mobilu?
Dávate im priestor robiť vlastné rozhodnutia? Majú deti nejakú kontrolu nad svojim životom? Môžu si vybrať, ktoré tričko si chcú obliecť do škôlky? Môžu si vybrať, čo chcú na chlieb alebo ktorú z dvoch príloh chcú k mäsu? Ak im dáte na výber z dvoch zdravých príloh, jednu si vyberú. Možno nie v prvý deň, ale ak zistia, že bez výberu budú hladné, nabudúce si vyberú. Nechať slobodu voľby treba, samozrejme, s ohľadom na vek dieťaťa. Trojročné dieťa si nevie vyberať tak ako 15-ročný tínedžer. Čím menšie dieťa, tým viac potrebuje cítiť, že aj rodič má kontrolu, lebo mu to dáva pocit bezpečia. Ale mať možnosť vyjadriť svoje preferencie a názory, a hlavne mať možnosť povedať nie, to by malo mať každé dieťa.

Päť bodov, ako komunikovať bez kriku:

Za každým nevhodným správaním nasledujú dôsledky. Samozrejme, my dospelí tiež musíme trpieť následky svojho konania. Lenže tie dôsledky by mali dávať zmysel a nemali by byť plné ponižovania a bolesti.

S rešpektom. Ak chceme dieťaťu odkomunikovať, aké dôsledky bude mať jeho správanie, mali by sme to robiť pokojne, bez kriku. V hneve je to ťažké, preto sa treba najprv upokojiť. Môžete aj odísť z miestnosti, dopriať si čas, aby ste si uvedomili, že vy ste v tomto vzťahu dospelý človek, nie to dieťa, ktoré ešte vývojovo nie je zrelé zvládať stresové situácie. Potom sa môžete vrátiť a povedať: „Poďme sa porozprávať o tom, čo sa stalo.“ Alebo: „Všimla som si, že v poslednej dobe máme ťažkosti s dodržiavaním pravidiel o používaní technológií.“ A diskusia začala.
Dôsledok má súvisieť s nevhodným správaním. Ak dieťa nerešpektuje pravidlo o nepoužívaní mobilu počas večere, tak prirodzeným dôsledkom je, že mu mobil na pár dní vezmete. Ale zakázať mu ísť na kamarátovu narodeninovú oslavu je úplne mimo a je to nefér. Ak malé dieťa odmieta večerať, tak dôsledok je úplne zrejmý - bude hladné. Ale je nefér vziať mu za to hračky. Nebojte sa, dieťa nezomrie od hladu, ak jeden deň nebude večerať. Oznámte to ale slušne: „Toto je naša dnešná večera. Ak nechceš jesť, v poriadku, ale nič iné nemáme a musíš vydržať do raňajok.“ Keď bude nariekať, že je hladné, vyhnite sa hodnoteniu: „Ja som ti to hovorila.“ To nemá zmysel. Radšej takto: „Rozumiem ti, aj ja by som bola hladná, keby som nevečerala. Ale som presvedčená, že to vydržíš.“
Dôsledok má byť rozumný. Napríklad časovo - ak tínedžer prekročí dohodnutý čas na playstation o pol hodinu, tak mu ju nezabavíte na pol roka, ale na pár dní.
Dohodnutý vopred. Toto je to najdôležitejšie. Dieťa musí vopred vedieť, aký dôsledok ho čaká. Nie je fér si to vymyslieť za behu. Takže tínedžer má vedieť, koľko času môže stráviť za počítačom. Ak to prekročí, vie, že chyba je na jeho strane, hoci možno na vás aj tak bude kričať, že je to nefér. Nebojte sa, raz si uvedomí, že to bolo skutočne fér. Dieťa musí vedieť, že medzi hlavnými jedlami sa nesnackuje a ak nezje obed, musí vydržať do ďalšieho jedla. Vie to napríklad preto, lebo to jednak poviete nahlas, a jednak je to pravidlo, ktoré platí vždy bez výnimiek.
Nechajte ho to zopakovať. Samozrejme, dostanete sa do situácie, kedy musíte zaviesť nové pravidlo. Ale ako sme si povedali, nerobte to v hneve, ale s chladnou hlavou, a povedzte pravidlo narovinu aj s dôsledkami. „Všimla som si, že v poslednej dobe nedávaš špinavú bielizeň do koša, ale nechávaš ju rozhádzanú. Ak ju tam nedáš, neoperieme ju a nebudeš si mať čo obliecť. Rozumieš?“ Dieťa odpovie, ale vy idete ďalej: „Môžeš mi zopakovať, na čom sme sa práve dohodli?“ Ak zopakuje, máte verbálnu dohodu, ktorá platí.

Pri výchove 6-ročného dieťaťa je dôležité pamätať na to, že ide o proces plný učenia sa - pre dieťa aj pre rodiča. Trpezlivosť, pochopenie a konzistentný prístup sú kľúčové pre budovanie silného a zdravého vzťahu.

tags: #ako #vychovavat #6 #rocne #dieta