Pata: Od praveku po súčasnosť – príbeh obce na križovatke dejín
Obec Pata, situovaná na juhozápadnom okraji Slovenska v okrese Galanta, je miestom s bohatou a dlhou históriou, siahajúcou až do praveku. Jej poloha na okraji Nitrianskej pahorkatiny, v blízkosti vodných tokov a na strategických cestných trasách, predurčila jej osud už od najstarších čias. Rieka Jarčie a menšie vodné toky formujú jej krajinu, zatiaľ čo úrodná černozem poskytovala živobytie generáciám obyvateľov. Pata, so svojimi 3 241 obyvateľmi k koncu roka 2021, predstavuje stredne veľkú obec, ktorá si napriek modernizácii zachovala svoje historické korene a jedinečný charakter.
Počiatky osídlenia: Stopy pravekého človeka a bronzová doba
Prvé dôkazy o prítomnosti pravekého človeka v okolí Paty pochádzajú zo strednej doby kamennej. Územie obce bolo pravekým obyvateľstvom obľúbené najmä pre jeho polohu na križovatke ciest, blízkosť brodu cez Váh a pre úrodné pôdne typy. Praveký človek uprednostňoval vyvýšené miesta a pahorkatiny, aké začínajú v katastri obce a pokračujú smerom na sever. Hrobové nálezy ľudu nitrianskej kultúry v blízkom regióne dokazujú osídlenie širšieho územia Paty aj v období staršej doby bronzovej.
V lokalite Diely, pri rýchlostnej ceste R1 smerom na Šoporňu, sa v rokoch 1997 - 1999 uskutočnil archeologický výskum. Objavené boli sídliskové jamy a kostrové pohrebisko únětickej a maďarovskej kultúry. Na mieste pohrebiska sa nachádzalo viac ako 200 hrobov, čo dokazuje, že sa na území obce nachádzalo viacgeneračné sídlisko. Väčšina hrobov, s výnimkou detských, bola vyrabovaná už v praveku. I napriek tomu bolo na mieste objavených viacero predmetov.
Ďalšie výkopové práce v Pate sa uskutočnili v lokalite Vinohrady (v povodí vodného toku Jarčie). Ide o skromnejšie nálezisko, pričom výskum bol sťažený pre predchádzajúcu poľnohospodársku činnosť v danej oblasti. Nálezy pochádzali z dvoch období, z neskorej doby bronzovej a z doby rímskej. Z neskorej doby bronzovej (kultúra Mezöcsát) bolo objavených 12 sídliskových jám a plytký kostrový hrob. Z rímskeho obdobia bolo objavených 26 žiarových hrobov s črepmi. Časť bola domácej germánskej výroby, časť pochádzala z rímskej výroby. Bolo objavených tiež šesť jám s odpadom. Sústava ďalších šiestich kolových jám zakladá hypotézu nadzemnej stavby z doby rímskej.
Stredoveká Pata: Zemianska obec na križovatke ciest
Prvá písomná zmienka o obci Pata pochádza z roku 1156. V listine ostrihomský arcibiskup Martyrius oprávňoval kanonikov ostrihomskej kapituly vyberať desiatky z Paty („Pta“) a iných dedín jeho arcibiskupstva. Konkrétne Pata bola pridelená kanonikovi Diovi. Druhá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1252 a viaže sa k miestnemu obyvateľovi, zemanovi Ladislavovi z Paty. Samotná obec vznikla zrejme práve z pôvodnej zemianskej usadlosti. Už v stredoveku sa na území obce nachádzal kostol. Pata bola v tom období roľnícka obec obývaná miestnou nižšou zemianskou šľachtou.
Miestny zemiansky rod Patovcov (Pathovcov, de Patha) v dôsledku vraždy spáchanej jeho príslušníkmi Ladislavom a Tomášom upadol, až sa nakoniec v 15. storočí úplne vytratil z dobových prameňov. Okrem miestnej šľachty mala už od 12. storočia Pata zostala počas celého stredoveku obcou obývanou zemanmi. Od roku 1523 patrila k majetkom šintavského panstva, ktoré prešlo z kráľovských rúk do vlastníctva Turzovcov. Naďalej však minimálne istý čas pretrvával zvláštny status zemianskej obce vo vzťahu k Šintave. Oproti ostatným obciam Pata vystupovala ako privilegovaná obec oslobodená od platenia daní a poplatkov, pretože obyvatelia sa starali o kráľovský rybník Bábi-šári. V roku 1480 podľa registra poplatkov a príjmov hradu Šintava v obci stálo viac ako 60 usadlostí a jeden mlyn.
V stredoveku tvorila Pata vlastnú farnosť, ktorá zanikla v 16. storočí pre boje s Osmanskou ríšou. Ako filiálka v tom období patrila najprv pod Šintavu, neskôr pod Šoporňu. Znížil sa taktiež počet obývaných usadlostí a životná úroveň obyvateľstva. Patu pravdepodobne podobne ako susednú Šoporňu zasiahla vlna reformácie, avšak už koncom 17. storočia bola miestna krajina rekatolizovaná.
Turecké vojny a rekatolizácia: Obdobie zmien a neistoty
V 17. storočí Pata zažila priame nebezpečenstvo zo strany Turkov, ktorí neúspešne obliehali Šintavský hrad. Podľa ľudovej tradície sa v Pate nachádzali tajné podzemné úkryty (tunely), ktoré slúžili ako útočisko počas tureckých vpádov. Tieto úkryty, spájané okrem iného s prepadmi pôdy počas výstavby nových domov, svedčia o strategickom význame obce a jej obyvateľov v obrane územia.
V tomto období tiež obec zasiahla temná kapitola spojená s barónkou Annou Rosinou Listiusovou, prezývanou „šintavská bosorka“. Duševne chorá barónka brutálnym spôsobom zavraždila prinajmenšom dvanásť poddaných, pričom dve obete nechala pochovať na cintoríne v Pate. V procese proti nej svedčil aj 66-ročný patiansky richtár Juraj Elek.
Po vyhnaní Turkov mala byť podľa uhorských autorov približne tretina rodín v Pate stále maďarská. V roku 1715 malo byť zo 45 rodín 13 maďarských. Z poznámok z cirkevnej vizitácie z roku 1785 však vyplýva, že obyvateľstvo okrem niekoľkých osôb hovorilo verejne len po slovensky. V roku 1736 žilo v Pate päť Židov, v roku 1746 traja Židia a okolo roku 1779 šesť Židov. Podľa obecnej kroniky sa k obdobiu okolo roku 1800 viaže aj vznik rannej rómskej komunity v obci.
V roku 1715 mala obec 46 domácností a po prvýkrát sa spomína prítomnosť viníc. Počet obyvateľov vzrástol v roku 1828 na 878 obyvateľov bývajúcich v 126 usadlostiach na jednej ulici. V tomto období bola obec už ale viac-menej poddanskou dedinou na čele s richtárom.
19. storočie: Revolúcie, maďarizácia a rast obyvateľstva
Obec Pata sa priamo dotkla revolúcia v rokoch 1848/1849. V roku 1849 sa honvédske vojsko na čele s veliteľom Jozefom Naďšándorom snažilo brániť povodie Váhu pred postupujúcim cisárskym vojskom. I napriek počiatočným maďarským úspechom sa cisárskemu vojsku v júni podarilo prelomiť vojenskú líniu a preniknúť za Váh. Na území Paty sa následne medzi 16. a 19. júnom odohrala bitka medzi cisárskymi vojskami a honvédskym jazdectvom. Maďarské vojsko bolo zdecimované a vyžiadalo si smrť 140 honvédov. Bitku v obci pripomína za dedinou stojaci uhorský obelisk z roku 1872.
Pata bola zasiahnutá vlnou maďarizácie, avšak dedina si zachovala slovenský ráz. Starší obyvatelia obce mali v roku 1869 uviesť, že ich starí otcovia boli čistí Maďari a evanjelici a luteránsky kostol mal byť zničený Esterháziovcami, čo sa však zdá byť nepravdivé. V 19. storočí výrazne vzrástol počet obyvateľov, čo sa zjavne prejavilo aj na drobení miestnych majetkov a schudobnení miestneho obyvateľstva. V roku 1869 mala obec 1096 obyvateľov žijúcich v 133 domoch. Obyvateľstvo sa živilo najmä poľnohospodárstvom, centrom bol Hedviga majer. Čiastočnú obživu poskytovalo remeslo, najmä tkáčstvo. Pata (asi od polovice 19. storočia) patrila pod okres Šaľa Nitrianskej župy. V roku 1885 vznikol v Pate dobrovoľný hasičský zbor.
Majetky Karola Esterháziho v Pate získal následne v roku 1853 uhorský poľnohospodár Gustáv Appel, v dôsledku čoho si v Pate zachoval majetky len Anton Esterházi, ktorý ich v roku 1873 predal. Gustáv Appel (* 1804 - † 1903) bol uhorský poľnohospodár a priekopník v živočíšnej výrobe.
20. storočieto: Vojny, hospodárska kríza a sociálne napätie
Prvá svetová vojna (1914 - 1918) sa Paty síce nedotkla bojmi, no na rakúsko-uhorských vojnových frontoch zomrelo približne päťdesiat obyvateľov obce. V roku 1931 informovali viaceré slovenské noviny o návrate patianskeho obyvateľa Štefana Zmenku zo zajatia z ruskej Sibíri, kde mal stráviť 16 rokov. Po povstaní sa mu malo podariť zo zajatia utiecť a cez Čínu sa dostal domov.
Vznik Československa (1918) sa v Pate niesol v znamení španielskej chrípky, ktorá spôsobila smrť mnohých obyvateľov. Dlhodobo obec ťažila zlá ekonomická situácia a postavenie miestnych roľníkov sa nezlepšilo ani vďaka československej pozemkovej reforme, ktorá sa Paty príliš nedotkla. Podľa správy anonymného obyvateľa uverejnenej v roku 1921 v Robotníckych novinách bola obec navyše v tom čase zažalovaná obcou Pustakert (Pusté Sady) preto, že sa jej mal na polia vyliať potok Jarčie a spôsobiť tam škodu. Prípad v obci vyšetroval županský správca s komisárom, no zrejme predbežne rozhodli v neprospech obce, keďže sa miestny občan sťažoval na to, že situáciu posúdili nesprávne a to „proti ľudu“, v prospech bohatého Žida Schwitzera, ktorý mal ako árendátor panského poľa potok čistiť.
Dobová tlač opisuje Pata ako obec s hlbokou chudobou a sociálnym napätím. „Zistil som naraz dve pravdy - jednu takú, ktorú sa ani nik neusiloval odškriepiť, že totiž v Pate žije skoro samá bedač, a druhú takú, ktorá sa zasa nedala verejne dokázať, že totiž príčinou častých požiarov na okolí Seredi boli seredské drevárske firmy, ktorým sa slabo míňali dosky, fošny a trámy, a preto si na dedinách platili svojich podpaľačov, aby sa im kšefty lepšie krútili. Vtedy bola jedna pätina Patanov vo Francii a v Belgii, druhá drhla za sedemkorunové tovarichy na okolitých majeroch, tretia gazdovala na svojom, ale z vrecka do tanistry, štvrtá bola celkom bez roboty a tá ostatná - to boli patanskí cigáni. Exekútor v Pate býval - sústavne a vytrvale predával Patanom role, kravy, domy, vozy, periny… Horkokrvní dlžníci preklínali síce Panenku Máriu, ale exekútora nezahlušili, lebo československí četníci pre lepšiu istotu odvliekli osemnásť Patanov do väzenia … Detí bolo v Pate toľko, koľko mravcov, iba s rozdielom, že mravce nechodili otrhané. […] No najbiednejší zo živých ľudských tvorov, akých som kedy na svete videl a o akých som počul, boli patanskí cigáni. Bývali v ľudských chlievoch, posplietaných z halúz, pozliepaných z blata, poprikrývaných hrdzavými plechmi. Žili z krádeží a nevyhýbali sa ani lúpežiam. Prirodzene, že Patanom robili škodu, a tí sa im vypomstili aj tým, že cigánsku kolóniu priliehavo premenovali na „Škodové závody". Dnu v kolibách bola špina, smrad, choroba, rozklad - a v tom sa mrvili živí ľudia…“ (František Hečko, Prechádzky po kraji).
Celková hospodárska situácia v obci nebola príliš dobrá ani v 20. rokoch, mnohí obyvatelia odchádzali za prácou do zahraničia a zadĺžená bola aj samotná obec. V obci bola počas prvej republiky pomerne veľká kriminalita. Ekonomickú situáciu v obci zhoršil aj v novinách široko medializovaný prípad sprenevery peňazí spáchaný Ferdinandom Berinským, ktorý bol v rokoch 1928 až 1930 patianskym notárom. Obec nemohla dokonca postaviť ani novú budovu pre školu, ktorú požadoval štát. Zlú situáciu chceli Paťania vyriešiť založením úverového družstva. V roku 1934 dokonca v obci vypukla vzbura proti exekúciám. O udalosti rozsiahlo písala aj dobová tlač. 29. novembra 1939 prišli do Paty berní exekútori z Galanty, aby exekvovali u bývalého legionára Augustína Janicu a podľa neskoršej komunistickej literatúry aj u iných dlžníkov, pre daňové poplatky. Úradníkov počas prvej návštevy sprevádzali piati četníci. Proti nim sa postavili obyvatelia obce.
V období prvej Československej republiky sa Pata stala známou aj vďaka remeslám, najmä čipkárstvu. Ako uvádza Anton Václavík v publikácii Podunajská dedina v Československu (1925), Pata, Šoporňa a Kepešd (dnes Hájske) boli miestom, kde sa rodilo nielen červené víno, ale kde sa tkali červené plachty a kde rudá červeň prechádzala do výšiviek.
Pata dnes: Moderná obec s bohatou minulosťou
Pata sa nachádza v centrálnej časti Podunajskej nížiny na juhozápadnom okraji Nitrianskej pahorkatiny. Územie Paty je tvorené miernou pahorkatinou a plytkou dolinou potoka Jarčie. Stredná časť obce leží v nadmorskej výške 130 m n. m. Nadmorská výška v okrajových častiach katastra kolíše od približne 121/3 m n. m. až po približne 179 m n. m. Územie Paty spadá do teplej klimatickej oblasti a nížinného typu klímy. Priemerná ročná teplota vzduchu v obci dosahuje rozmedzie hodnôt 9 až 10 °C. Zrážky dosahujú priemerne 550 - 600 mm/rok. Prevládajúcim typom pôdy je úrodná černozem, v doline vodného toku Jarčie prevládajú lužné pôdy. Z výmery pôdneho fondu zaberala v roku 2021 poľnohospodárska pôda 85,9 %. V rámci nej mala najväčší rozsah orná pôda (91,3 %).
S výnimkou menších lesíkov (pozostatkov lužných lesov najmä v lokalite Pakdomy a Borody v smere na Pusté Sady) je chotár obce odlesnený. Menšie zalesnené plochy sa nachádzajú v lokalite Dubník, v lokalite Kopanice (tzv. Sítí), v lokalite Dolinka a za Hedviga majerom (tzv. Papuča). V rámci fytogeografického členenia Slovenska patrí územie obce do oblasti panónskej flóry. Zarastené plochy tvoria najmä jasene (70 % lokality Pakdomy), agáty, borovice a javory. Časť nezalesnených plôch tvoria trvalé trávne porasty, oblasť pri potoku Jarčie aj mokraďové porasty. Pata leží v turistickom regióne Dolné Považie. Susedí s obcami Šoporňa, Báb, Pusté Sady, Šintava a Hájske. Územie obce hraničí s Nitrianskym samosprávnym krajom, presnejšie s okresom Nitra (obec Báb) a okresom Šaľa (obec Hájske). Pata leží 9 km východne od mesta Sereď, v tesnej blízkosti rýchlostnej cesty R1. Vzdialenosť od okresného sídla, Galanty, je približne 17 km. Vzdialenosť od krajských miest Trnava a Nitra je približne rovnaká, 25 km.
V obci sa nachádzajú dva rímskokatolícke kostoly zasvätené narodeniu Panny Márie. Jeden z nich, Kostol Narodenia Panny Márie, je historickou dominantou obce.
tags: #babika #pre #rocne #dieta