Keď dieťa ubližuje sebe alebo druhým: Pochopenie a riešenie problémového správania

Je prirodzené, že rodičia sú znepokojení, keď ich dieťa prejavuje agresívne správanie, či už voči sebe alebo voči iným. Odrazu si búcha hlávku o postieľku, hnevajú sa, alebo svoje napätie obrátia voči rodičovi. Tieto prejavy môžu byť pre rodičov matúce a znepokojujúce, ale je dôležité pochopiť, čo sa za nimi skrýva a ako na ne správne reagovať. Čo sa s vaším anjelikom deje? Čo vám chce „povedať“?

Sebapoškodzovanie: Viac než len tínedžerský rozmar

Sebapoškodzovanie je poranenie vlastného tela za účelom vysporiadania sa s nepríjemnými duševnými stavmi, akými sú napríklad hnev, zlosť či úzkosť. Je to aj vyjadrenie pocitov, ktoré dieťa nevie vyjadriť ináč. Niektoré deti sebapoškodzovanie považujú za spôsob, ako sa prejaviť v spoločnosti ľudí a niektoré sa sebapoškodzujú preto, lebo necítia nič a pri sebapoškodení cítia aspoň bolesť. Najčastejšie to však robia preto, aby prostredníctvom fyzickej bolesti zabudli na bolesť duševnú.

Sebapoškodzovanie sa môže prejavovať v mnohých formách, vrátane rezania, pálenia, poškriabania, ťahania a trhania vlasov, otravou alebo predávkovaním. Dieťa sa môže začať sebapoškodzovať vo chvíli, keď prežíva vnútornú psychickú bolesť alebo sa nevie vyrovnať s nejakou traumatickou situáciou. Niektoré deti si ubližujú preto, aby aspoň niečo cítili. Ak s tým raz začnú, môže to prerásť do nutkania robiť to opakovane. Preto je potrebné dieťaťu pomôcť čo najskôr. Dieťa vďaka krátkodobej fyzickej bolesti má aspoň na chvíľku šancu zabudnúť na to, čo ho trápi. Sebapoškodzovanie používa ako spôsob, vďaka ktorému sa môže vyrovnať s náročnou situáciou. Existuje však aj druhá skupina detí, ktoré sebapoškodzovanie využívajú preto, lebo chcú na seba upozorniť, napodobňovať iných alebo sa od ostatných odlíšiť.

Medzi sebapoškodzovaním a samovraždou nie je priama súvislosť. Je to skôr spôsob, ako chcú mladí ľudia uvoľniť veľké množstvo emócií. Ten, kto si ubližuje, často skrýva svoje správanie do poslednej chvíle, má problém niekomu o tom povedať a cíti sa osamelý. „Väčšina detí, ktoré sebapoškodzovaním riešia určité situácie, netrpia duševnými chorobami.

Emocionálne prejavy sebapoškodzovania

Emocionálne príznaky sa dajú ťažšie rozoznať a nemusia hneď znamenať, že mladý človek sa sebapoškodzuje. Ale keď vidíte niektoré z emocionálnych prejavov a zároveň si všimnete aj fyzické príznaky, potom môžu nastať dôvody na obavu. Medzi emocionálne príznaky patria:

Depresie, plačlivosť a nízka motivácia niečo robiť.
Uzatvorenie sa do seba a izolovanie sa od iných, napríklad dieťa chce byť dlho osamotené vo svojej izbe.
Nezvyčajné stravovacie návyky, náhly úbytok hmotnosti alebo priberanie.
Nízke sebavedomie a obviňovanie sa.
Pitie alebo užívanie drog.

Sebapoškodzovanie v rôznych vekových skupinách

Veľmi časté je sebapoškodzovanie aj u prvákov. Sebapoškodzovanie v širšom slova zmysle existuje aj u batoliat, najmä pri deťoch deprimovaných, ktoré majú nedostatok podnetov. Môže sa u nich prejaviť určitá forma pohybov, ktoré môžu prerásť až do búchania hlavy o stenu. „U predškolákov a mladších žiakov býva sebapoškodzovanie spojené často s nudou. Môže sa u nich prejaviť škrabanie, lúpanie kože rukou, pichanie pravítkom či kružidlom. S týmto problémom sa psychológovia stretávajú hlavne u prvákov.

Agresívne správanie u batoliat a predškolákov: Pochopenie a reakcia

Mám dvojročného syna, ktorý má svoje dobré aj zlé nálady. Myslím si, že v jeho veku je to normálne. Problém je v tom, že keď je nervózny, udiera si hlavu o zem, o nábytok alebo o stenu. Bojím sa, že udieranie hlavy bude mať následky alebo si ublíži. Keď ho vezmem na ruky, aby sa upokojil, vracia mi to tým, že ma udiera. Som slobodná matka, synček má necelé dva roky. Ak mu niečo nedám, vynucuje si to tak, že sa hodí o zem.

Dieťa si približne od druhého roku života plne uvedomuje vlastnú osobnosť a jeho prejavy voči okoliu začínajú byť čoraz výraznejšie. V tomto veku sa začína naplno rozvíjať jeho túžba po samostatnosti a potreba byť vnímaný ako človek s rovnocennými požiadavkami. Dieťa sa učí vysloviť prvé slová a postupne z nich tvorí vety. Začína rozumieť aj komplikovanejším rozhovorom. Ešte stále však nie je schopné ovládať svoje emócie a potrebuje k tomu pomoc rodičov. Naliehavé túžby, ktoré má, zatiaľ nedokáže adekvátne vyjadriť slovami. Práve vtedy môže prísť na rad riešenie situácií bitím. Rodič žiada od dieťaťa, aby niečo urobilo, niekam išlo, v niečom poslúchlo. Dieťa je však v zápale hry, sústredené na niečo úplne odlišné. Dieťa povie rodičovi, svojim vlastným spôsobom, že danú vec nechce práve vykonať. Avšak rodič na tom trvá a neváha dieťa vytrhnúť z momentálnej aktivity a žiadať od neho niečo iné. Dieťa prirodzene reaguje hnevom, pretože má pocit krivdy a nerešpektovania jeho potrieb. Rodič však veľakrát takýmto pocitom neprikladá dostatočnú váhu. Je pre neho podstatné, aby ho dieťa počúvalo na slovo.

Bežná reakcia rodiča a jej následky

Zvyčajne, keď rodič spozoruje nežiaduce správanie u dieťaťa, v tomto prípade udieranie sa alebo bitie rodiča, reaguje strachom. Jeho jedinou snahou je, aby s tým dieťa okamžite prestalo. Pre dieťa je však veľmi ťažké v tejto chvíli poslúchnuť a prestať. Dieťa je práve vo víre silných emócií, ktoré ním zmietajú, a nevie ich samo ovládať. Rodič preto mnohokrát zasiahne nevhodne, a to trestom. Začne po dieťati kričať, aby prestalo, alebo ho tiež zbije, aby vedelo, aké to je, keď ono bije rodiča. Daná reakcia síce môže zastaviť správanie dieťaťa, avšak z dlhodobého hľadiska je nevhodná z viacerých dôvodov. Emócie dieťaťa sú zastavené, nemôže im dať voľný priebeh, a preto sa epizóda hnevu bude čoskoro opakovať, či už voči rodičovi, súrodencovi, domácemu zvieraťu alebo inému dieťaťu na ihrisku. Rodič, ktorý zastaví udieranie dieťaťa svojou vlastnou silou mu ukazuje, že silnejší môže udierať slabšieho. Dieťa bude tento model opakovať voči niekomu slabšiemu. Dieťa nadobudne pocit, že je zlé a zlé deti môžu robiť zlé veci. Dieťa sa utvrdí v tom, že prejaviť emócie je nebezpečné a ono samo je nebezpečné pre svoje okolie. Dieťa získa pocit, že ho rodič miluje iba vtedy, ak sa správa podľa neho a nie tak, ako sa cíti. Nesprávne zvládnuté agresívne správanie môže v prípade senzitívneho dieťaťa neskôr vyústiť do sebapoškodzovania. Dieťa sa môže začať udierať schválne, aby upútalo pozornosť rodiča, pretože hocijaká pozornosť, aj negatívna, je preň lepšia ako žiadna. Dieťa môže neskôr prestať biť rodiča, ale začne biť samo seba. Časté je búchanie sa do hlavy, búchanie hlavou o stenu alebo o zem, hryzenie sa. Nie je vhodné dieťa násilím zovrieť a držať ho nehybné, kým neprestane. O dieťati nikdy na verejnosti nehovoríme, že hryzie alebo sa bije. Správanie, na ktoré upozorňujeme a ktoré spájame s dieťaťom v ňom podvedome upevňujeme.

Aktivita Ľadovec hnevu – Zvládanie hnevu pre deti – Čo sa skrýva pod povrchom?

Prečo dieťa hryzie?

Odborníci zosumarizovali najčastejšie dôvody, pre ktoré dieťa hryzie:

Nedostatok jazykových zručností: Dieťa potrebuje vyjadriť svoje potreby a silné pocity, ako sú hnev, frustrácia, radosť. Dieťa hryzením komunikuje, hovorí napríklad: „Hnevám sa na teba; Si pri mne príliš blízko; Veľmi sa teším; Chcem sa s tebou hrať.“
Prestimulovanie: Dieťa je prestimulované nadmerným hlukom, svetlom alebo aktivitou.
Experimentovanie: Dieťa experimentuje so zubami a zaujímajú ho reakcie.
Nuda: Dieťa sa nudí a potrebuje viac hry.
Únava: Dieťa je unavené.
Rast zubov: Dieťaťu rastú zuby.

Doktorka Laura Markhamová hovorí, že hryzenie je pre deti prirodzená forma komunikácie. Dieťa sa svet učí spoznávať všetkými zmyslami a to aj ústami. Dieťa, ktoré reaguje útokom, je citlivé na vonkajšie vnemy. Takéto dieťa býva mnohokrát introvertnejšie, potrebuje väčší osobný priestor, pokojnejšie prostredie, vlastné hračky, ktoré mu nikto neberie a nie je rado stískané druhými deťmi. Ak nie je s dieťaťom rodič, jeho opatrovník alebo učiteľ v škôlke by mal byť oboznámený, že dieťa reaguje na stres týmto spôsobom. Ten by si mal dieťa viac všímať a snažiť sa predchádzať jeho útokom. Ak vidí, že dieťa sa dostáva do nepohodlnej situácie, mal by mu pomôcť verbalizovať jeho požiadavky. Ak k nemu napríklad idú iné deti príliš blízko a hrozí, že mu začnú brať hračky alebo ho objímať, rodič by mal deti upozorniť napríklad nasledovne: „Vidím, že deti sú pri tebe príliš blízko a ty sa obávaš, že by ti mohli zrútiť tvoju vežu.“

Správna reakcia rodiča pri agresívnom správaní

Správne zvládnuť prvé záchvaty detského hnevu je kľúčové. Dieťa sa s nimi samo alebo s pomocou rodiča naučí rýchlejšie vysporiadať a riešiť ich iným, ako agresívnym správaním.

Nikdy nebijeme naspäť: Ak dieťa začne udierať rodiča, nikdy ho nebijeme naspäť. Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí.
Uznanie pocitov: Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich: „Hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv.“
Pokojný tón: Na dieťa rozprávame pokojným hlasom, nekričíme, nevyhrážame sa mu.
Zabezpečenie prostredia: Zabezpečíme prostredie, aby si dieťa neublížilo. Ak sa búcha o zem, podložíme pod dieťa vankúš. Ak sa dieťa hryzie, vložíme mu do úst alebo do ruky nejaké hryzátko.
Nepustiť ho samé: Od dieťaťa neodchádzame, nenechávame ho s pocitmi osamote.
Vysvetlenie po upokojení: Dieťaťu, až keď je pokojné, vysvetľujeme, že dané prejavy nie sú preň ani pre okolie dobré.
Ukážka vhodných spôsobov: Dieťaťu ukážeme vhodné spôsoby, ako môže prejaviť svoje emócie. Dôležité je dieťa počúvať a pomenovať to, čo chce. Dieťa pod týmto vedením s bitím a hryzením postupne prestane. Väčšinou je to vtedy, keď je schopné vyjadriť sa slovami a vidí, že jeho pocity sú vnímané.
Pomoc kníh: Pomôcť môže aj čítanie kníh s tematikou na čo sú zúbky a ruky - nepoužívajú sa na bitie a hryzenie. Bitie zvykne vymiznúť, keď sa dieťa naučí dôkladnejšie verbalizovať svoje potreby a tie sú vypočuté.

Obavy rodičov a ich zvládanie

Mnohí rodičia majú obavy, ak ich na verejnosti vlastné dieťa začne biť, alebo začne biť samo seba. Avšak sú to obavy z toho, čo povie okolie. Či si nebudú cudzí ľudia myslieť, že oni bijú svoje dieťa, keď ono reaguje plačom, krikom a udieraním okolo seba. Najdôležitejšie je pochopiť, že dieťa bitkou alebo hryzením nereaguje schválne. Dieťa nie je schopné dôsledne porozumieť, že jeho prejavy sú nevhodné a nebezpečné.

Detská psychologička Penelope Leach, zakladateľka Svetovej asociácie detského mentálneho zdravia, zdôrazňuje, aké je dôležité si uvedomiť, kedy dieťa začalo s ubližovaním si. Ak je rodič schopný špecifikovať, kedy sa dieťa začalo udierať, je jednoduchšie eliminovať vyvolávajúce stresory v jeho živote. Napríklad, ak sa dieťa hnevalo a rodič ho za prejavené emócie potrestal, slovne alebo fyzicky, dieťa získalo pocit, že nie je hodné lásky a musí sa za výbuch hnevu udrieť. Ak rodič odsleduje správanie dieťaťa a citlivo ho navedie k vhodnejším prejavom silných emócií, hryzenie a bitie sa by malo časom prestať.

Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať.

Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? B./ že zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný.

Riešenie konfliktov s dieťaťom v pokoji

Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócií zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu, čím mu vlastne ukazuje - hnevaj sa, zlosti a dosiahneš, čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu.

Aké je riešenie?

Neustúpiť, ale empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa: Vety ako „si zlý“… „reveš ako malé decko“… nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „chápem, že ťa to nahnevalo“… „viem, že si z toho smutný“… „vidím, že sa ti to nepáči“. Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
Neriešiť konflikt v návale hnevu: Nie je dobré riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. (nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom.
Vrátiť sa k problému po upokojení: Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.
Stanoviť a dôsledne dodržiavať hranice: Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. Napríklad: „Môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu.“ Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne.

Sú deti, ktoré nemajú radi náhle zmeny, rozhodnutia a príkazy, s ktorými sa v danom momente ťažko vyrovnávajú. Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.

Sebapoškodzovanie u starších detí a adolescentov: Hlbšie príčiny a pomoc

Sedeli sme dve mamy s dcérami spoločne v aute, smer tréning športového klubu, ktorý naše deti navštevujú. Obe ešte neplnoleté, no už v puberte, čo znamená množstvo dospelo znejúcich otázok, uvažovania o svete a svojom mieste v ňom a nová etapa v rodinnej konštelácii zvaná „trápni rodičia“. Ešte sme však stále tým bezpečným prístavom, za ktorým prídu ako prvé, keď sa potrebujú s niečím vysporiadať. Dcérina kamarátka sa pred Hlohovcom zahľadela do diaľky a zrazu poskočila - „aha, tam sme boli s kamarátmi, keď sme počuli hrozný hluk. Brzdil vlak. Vieš, mami, ten, čo zrazil do dievča. Vraj to bolo kvôli… Moje kamarátky ju poznali.“ Dcérka napäto počúva a potom sa na mňa obráti - „mami, a prečo… PREČO?“ Neskôr sme ako matky zomkli hlavy dokopy a ďalšia mi šepká - „prišla za mnou dcéra, že jej kamarátka sa v triede reže“. „Som rada, že za mnou sama od seba prišla a povedala mi to. Zhovárali sme sa o tom.“ Lenže - ocitli ste sa už v situácii, kedy ste uvažovali nad tým, aké kroky vykonať pre napr. túto spolužiačku, aby boli správne a neuškodili viac, než pomohli?

Prečo sa poškodzuje? Nie pre pútanie pozornosti

Už fakt, že dieťa vie o sebapoškodzovaní spolužiačky či spolužiaka, je zázrak. Pretože sa to zrejme nedozvedelo náhodou (aj keď - stáva sa, napr. počas prezliekania sa na telocvik). Možno sa stalo dôverníkom pre sebapoškodzujúce dieťa. Má viacero možností, ale veľa záleží od vyspelosti dieťaťa a toho, ako to zvládne: buď sa stane bútľavou vŕbou a bude ticho načúvať, čo je samo o sebe obrovská pomoc. Alebo to odignoruje a zabudne. Neposudzujme však sami ako rodičia postoj nášho dieťaťa, nech už je akýkoľvek. Miesto toho v oboch prípadoch intervenujme.

Sama som si spomenula na slová vlastnej spolužiačky o príčinách sebapoškodzovania: „Lebo som sa nenávidela.“ Pretože sa nenaučila v podmienkach toxickej rodiny, v ktorej vyrastala, samu seba pozitívne ohodnotiť, mať sa rada, oceňovať sa a hlavne identifikovať svoje potreby a postarať sa o ich naplnenie. Ďalšia spolužiačka v inom časovom období: „Pretože sa moja vnútorná bolesť nedala zniesť. Musela som ju nejako prejaviť navonok, uvoľniť ten neznesiteľný tlak.“ Išlo o staršie dievčatá, jedna na strednej, druhá na vysokej škole.

Dôvody sebapoškodzovania sú však rozmanité, no ani jedným z nich nie je volanie po pozornosti, ani neznamená, že dieťa sa chce zabiť - skôr neriešenie dôvodov pre sebapoškodzovanie môže viesť k zhoršeniu duševných problémov a až následne k samovražednému správaniu či samovražde. Odborníci a odborníčky však hovoria, že sebapoškodzovanie funguje ako mechanizmus vysporiadania sa s problémami ako šikana, stres, úzkosti, emocionálny tlak, problémy v rodine a podobne. Indikuje tiež slabú emocionálnu reguláciu a je asociované s nízkou sebaúctou, vyššou impulzivitou, fyzickým či sexuálnym zneužívaním, aj zneužívaním alkoholu a návykových látok. Kľúčová je včasná intervencia školy, čo sa týka školákov a školáčok a samozrejme, rodiny. Nezabudnime ani na prípady sebapoškodzovania v rámci plnenia výziev medzi mladými ľuďmi alebo ako súčasť „experimentovania“.

Prípadov je viac, vekovo sú však deti čoraz mladšie

Podľa štatistík sa však nielen prípadov sebapoškodzovania na svete zvyšuje, ale znižuje sa aj vek detí, ktoré sa sebapoškodzujú. V Austrálii je priemerný vek sebapoškodzujúcich detí 10,8. Podľa kvalitatívnej štúdie z roku 2022 to zaregistrovali školskí psychológovia a psychologičky na školách - s 6,5 % deťmi. V roku 2018 v niektorých štátoch USA hlásilo sebapoškodzovanie až 30 % dievčat - tínedžeriek (celkovo 1 z 4 dievčat v puberte v porovnaní s 1 z 10 chlapcov v puberte, celkovo bola prevalencia sebapoškodzovania 18 %). V UK sa počet detí vo veku 9 - 12 rokov pri pohľade späť od roku 2022 za posledných 6 rokov zdvojnásobil - ktoré boli kvôli sebapoškodzovaniu hospitalizované.

Ale poďme na Slovensko - za prvý polrok roku 2023 sa podľa psychologickej poradne Ipčko až 19 % maturantov a maturantiek sebapoškodzuje, pričom v téme „Sebapoškodzovanie“ zaznamenali na linke pomoci a v krízových službách nárast o 30 % (viac nižšie). To nehovoríme o počte ľudí, ktorí myslia na samovraždu - ten sa dokonca za minulý rok zdvojnásobil.

Ani jedna zo spolužiačok nemyslela na rodičov pri hľadaní pomoci

V prípade dievčat, s ktorými som sa zhovárala ja na strednej a vysokej škole, ani jedna svoje problémy nekomunikovala s rodičmi - nielen to, ani len neuvažovali o rodičoch ako zdrojoch pomoci. Neplánovali to, rodičia boli OUT. Čo znamená, že ak vaše deti o svojom sebapoškodzovaní alebo sebapoškozovaní kamarátok za vami prídu, s čímkoľvek, čo sa týka duševného zdravia, ako rodičia ste malí-veľkí víťazi. Pretože u vašich detí, najmä tých mladších, možnosť zájsť za rodičom stále padá do úvahy. A rodina je základná spoločenská jednotka, je to prvá priečka v rebríku učenia sa, ako pracovať s duševným zdravím. Pretože odborníci a odborníčky upozorňujú: deti si patológie nabaľujú od malička. My ako rodičia im poskytujeme základné vzdelanie ohľadne duševného zdravia. Vzorce správania sa, vysporiadania s problémami. Nasleduje škola, ale alarmujúci fakt, že na slovenských školách chýbajú školskí psychológovia či psychologičky, hovorí sám za seba. A ďalšie školy s nimi majú len čiastočné (hoci aj 10-percentné) úväzky, čo je nedostačujúce pre kľúčovú intervenciu. Nasleduje ambulantná psychologická či psychiatrická liečba - pre dlhé čakačky pre mnohých nedostupná, ak vás aj vezmú do opatery. A napokon nedostatok stacionárov či detských lôžok na psychiatrických oddeleniach v nemocniciach. Kvôli čomu prijímajú len akútne prípady, aj to mnohé na krátky čas.

Kroky k pomoci a podpore

1) Nebagatelizovať sebapoškodzovanie

Ani myšlienky na samovraždu, úzkosti, to, čo dieťa vidí ako problém, hocijako malicherný sa nám zdá - do budúcnosti to hovorí o tom, že „mi rodič nerozumie“, „neoplatí sa mi s ním zhovárať“. Výsmech si naše deti užijú inde, doma medzi najbližšími nemá mať miesto. Navyše vytvára tabu a stigmatizuje deti/ľudí, ktorí sa sebapoškodzujú.

„Mali by sme sa vyhýbať hodnoteniu, kritizovaniu, bagatelizovaniu, nespomínať, aké to bolo za „našich čias, aké to je teraz“. Nevhodné je aj zľahčovanie či odmietanie sa rozprávať, keď dieťa prichádza s problémami, ktoré rodičovi pripadajú banálne, alebo sú pre neho v niečom nepríjemné, alebo sa mu len nechce po celom dni v práci s dieťaťom rozprávať,“ upozorňuje psychologička a pokračuje: „Mali by sme sa vyhýbať komentárom, napr. „že to kvôli takej blbosti?“, „si ty normálny, nad takým uvažovať?“ a podobne…. Mnohých rodičov dôvody prekvapia. Treba k nim pristupovať s vážnosťou a rešpektom voči dieťaťu a spoločne sa zamerať predovšetkým na riešenie dôvodov či zdrojov podobných myšlienok.“ (ak sa vášho dieťaťa alebo jeho kamarátov týkajú myšlienky na sebaublíženie, samovraždu a zdôveria sa vám)

2) Pogratulovať si - ak dieťa dokáže rozprávať o svojich emóciách a verbalizovať ich

Formulovať myšlienky do slov, to je prvý krok za ich riešením. Ide tiež o efektívne uvoľnenie tlaku, ktorý môže viesť k úzkostiam aj samotnému sebapoškodzovaniu. Ak vaše dieťa rozpráva o probléme kamarátky, zdôveruje sa vám so strachom, neistotou a ďalšími pocitmi, o ktorých nemusíte tušiť. Keď dieťa rozpráva - nie vždy na prvýkrát vyjadrí skutočné pocity a myšlienky - psychológovia a psychologičky by vám o tom vedeli rozprávať.

„Z praxe viem, že pre deti je najdôležitejšie, aby rodič mal záujem sa s nimi rozprávať, aby necítili strach, že sa s rodičom o niečom nemôžu rozprávať. Väčšina detí neočakáva, že rodič bude mať na všetko odpovede,“ vysvetľuje ďalej psychologička. Aktívne a so záujmom počúvajte, dávajte si pozor aj na neverbálnu komunikáciu (gestá, tón hlasu, výraz tváre).

3) Čo určite nerobiť? Nenútiť, nevyhrážať sa

Ak to nejde - ak sami vidíte na dieťati, že ho niečo trápi, má v poslednej dobe inú náladu, zmenilo sa niečo v jeho zvyklostiach, môžete nadhodiť, že vnímate, že nie je všetko v poriadku, len neviete, ako tomu porozumieť. Dieťa do rozhovoru nikdy nenúťte: „Rozhodne by nemal rodič komunikovať formou výčitiek, naopak skúsiť otvorene odkomunikovať vlastnú neistotu a nepochopenie situácie. Netreba však nútiť dieťa komunikovať, či sa mu vyhrážať zákazmi a príkazmi,“ pripomína psychologička. A ďalej upozorňuje: „Pokiaľ sa dá, rozhovorom v aute, pred starými rodičmi, inými rodinnými príslušníkmi, známymi by som sa radšej vyhla. Verím, že každý rodič si všimol kedy má jeho dieťa zvyčajne chuť rozprávať.“

4) Tá SPRÁVNA atmosféra

Niektoré deti aj podľa psychologičky (a v závislosti od osobnosti dieťaťa, ale aj rodiča) môžu potrebovať „špeciálnu“ atmosféru na úprimný, otvorený rozhovor o takom niečom citlivom ako pocity. Môžete vybehnúť do kaviarne, na spoločný obed, alebo to môže byť čas pred spaním, keď nadhodíte nenápadne náladu na rozhovor. „Ale ostatné nechajte na dieťati. Ak však dieťa samé od seba začne rozprávať v ľubovoľnom čase či prostredí, určite by som odporúčala rodičom v rozhovore pokračovať, dieťa neprerušovať a neodkladať rozhovor na neskôr,“ hovorí ďalej. A aby to nebola len jednorazová záležitosť: „Odporúčam rodičom dávať dieťaťu pravidelne najavo záujem sa rozprávať. Povedať mu, že sme tu pre neho, keby sa chcelo o niečom poradiť, alebo len tak sa rozprávať.“

A ešte malá pripomienka - o akýchkoľvek problémoch sa dá naštudovať si na internete, alebo sa poradiť s priateľmi a priateľkami. No ak je to predsa len veľa, nebojte sa volať na podporné linky pomoci aj pre rodičov detí, alebo sami poskytnúť deťom možnosť stretnúť sa a porozprávať s odborníkom a odborníčkou. Deti to podľa psychologičky veľmi oceňujú.

Čo robiť, keď dieťa prejaví záujem pomôcť kamarátke, ktorá sa poškodzuje?

Podľa psychologičky dieťa ocenite: „Nie je samozrejmé, že niekto chce pomôcť a zaoberať sa tak ťažkými zložitými problémami iných. Môžete si s ním prejsť doterajší priebeh problému, či sa s kamarátkou už o tom rozprávalo, skúšalo jej nejako pomôcť, kto z dospelých napr. rodičov/učiteľov vie o probléme. Nad čím uvažovalo, že by chcelo spraviť, aké nápady/návrhy má, či je niečo, čohos a obáva v súvislosti s pomocou atď. Dôležité je zvoliť spoločný postup rešpektujúc potreby vlastného dieťaťa, ale s tým, aby bola poskytnutá adekvátna pomoc tomu, kto ju potrebuje.“

Deti sa často obávajú, že keď sa zdôveria rodičom, tí budú okamžite kontaktovať učiteľov, rodičov… Samozrejme, pokiaľ sa jedná o bezprostredné ohrozenie života, váhať by sme nemali. Ak si však situácia nevyžaduje okamžitý zásah, treba postupovať tak, aby sa kamarátke dostala pomoc čo najskôr, ale nevyplašila ju aj jej blízkych. Môžete totiž vyvolať úplne iný efekt, ako by ste chceli. Nezabúdajte, že vždy sa môžete poradiť s odborníkmi, pretože každá situácia je individuálna a vyžaduje si individuálny prístup.“

A čo robiť, ak sa vám vaše dieťa zdôverí o spolužiačke, ale neprejaví záujem akokoľvek mu pomôcť a ignoruje to? „Nemali by ste ho nútiť ani vyvolávať v ňom výčitky. Môžete však vyjadriť názor, že na základe toho, čo počujete, si myslíte, že by bolo vhodné konať. Ak dieťa odmietne, môžete sa s ním rozprávať a dohodnúť, ako do situácie vstúpite ako rodič, ktorý sa snaží pomôcť inému dieťaťu.“

A napokon - ako sa zapojiť ako rodič, aby ste to „nepokazili“? Kontaktovať rodičov? „Na mnohých školách v súčasnosti pôsobí školský psychológ či psychologička, ktorých môžete informovať o danej situácií, že v triede nastala takáto situácia a požiadať o súčinnosť pri poskytovaní pomoci. Mali by ste však zachovať súkromie dieťaťa. Dôležité je predovšetkým vytvoriť priestor na poskytnutie pomoci dieťaťu. Môžete hľadať spôsob ako poskytnúť dieťaťu kontakty na odborníkov. V prípade, že na škole nie je psychológ, podobne môžete postupovať s triednou učiteľkou. Tá môže rodičov oboznámiť s výskytom sebapoškodzovania v triede/na škole, upriamiť ich pozornosť na signály a možnosti pomoci. Škola sa môže obrátiť aj na Centrá poradenstva a prevencie, prípadne je možné požiadať o pomoc iného dospelého, napr. iného učiteľa, trénera, lekárku, ktorému vaše aj to druhé dieťa dôveruje. Ak poznáte rodičov, máte s nimi bližšie vzťahy, rozhovor s nimi môže byť jedna z možností ako pomôcť dieťaťu. Také prípady sú však zriedkavé a málokedy priateľstvo rodičov pretrvá,“ radí psychologička.

Známa spáchala samovraždu - ako o tom rozprávať s deťmi?

Na záver len pripomíname, že psychiatri a psychiatričky na Slovensku upozorňujú, že za posledné roky stúpa počet detí s úzkosťami, depresiami, poruchami príjmu potravy, intoxikáciou a závislosťami. Rovnako detí s myšlienkami na samovraždu či detí, ktoré sa ju pokúsia spáchať. Ak sa vaše dieťa príde s vami pozhovárať o čomkoľvek, prístup podľa psychologičky ostáva rovnaký: empatický, so záujmom, ale mení sa téma a situácia, spôsoby pomoci, prežívanie dieťaťa vzhľadom na vzťah k osobe, ktorá spáchala samovraždu.

„V týchto prípadoch si deti kladú množstvo otázok a snažia sa nachádzať odpovede. Môžu sa u nich striedať rôzne emócie, ktorým často nerozumejú. Býva to pre nich niekedy zahlcujúce a je pre nich veľmi nápomocné s niekým o tom všetkom hovoriť. Vždy sa dá obrátiť na psychológa, ak dieťa nejakého navštevuje, a dohodnúť sa s ním na ďalšom postupe. V krízových situáciách môžu rodičia aj deti využiť rôzne linky a inštitúcie, ktoré poskytujú 24-hodinovú psychologickú a psychosociálnu pomoc. Každý sa so stratou vysporiadava inak. A to treba rešpektovať. Netreba druhému vnucovať, čo je „správne“ a „nesprávne“. Niekto potrebuje o tom, čo sa stalo hovoriť, aj opakovane, iný potrebuje plakať, ďalší zasa byť sám, alebo v spoločnosti ľudí, ktorý mu stratu nepripomínajú. Pomôcť môžete tým, že budete (opakovane) dávať najavo, že ste tu pre svoje dieťa, keď bude čokoľvek potrebovať - rozprávať, podporiť, poskytnúť priestor, dohodnúť odbornú pomoc atď. Poskytnite mu bezpečný priestor na trúchlenie a možnosť prejaviť smútok, vyjadrovať emócie a myšlienky. Hovorte s ním o rôznych prejavoch a spôsoboch vysporiadavania sa so stratou. Často sa stretávam s tým, že deti kladú dospelým ťažké, nepríjemné otázky a potrebujú sa rozprávať, preto by sa dospelí v ich okolí nemali rozhovorom vyhýbať. Možno nebudú vedieť na všetko odpovedať, ale mali by deti uistiť, že je v poriadku, že sa pýtajú a navrhnúť, že sa spoločne môžu obrátiť na odborníka v danej oblasti. Treba dbať na to, aby si dieťa zachovalo obvyklý denný režim. Dôležité je byť všímavý a pozorný voči svojmu dieťaťu a to nielen pár dní/týždňov po udalosti. U niekoho sa môže potreba pomoci objaviť podstatne neskôr, ako by sme čakali,“ dodáva na záver psychologička.

Tipy pre rodičov:

K sebapoškodzovaniu u detí môže viesť nielen šikanovanie, ale akýkoľvek druh stresu, s ktorým sa sami nedokážu vyrovnať.
Sebapoškodzovanie u detí je často spôsobom volania o pomoc, takže akékoľvek zmeny v správaní u dieťaťa nepodceňujte.
V prípade detí s mentálnym postihnutím ide o jeden z prejavov tohto postihnutia.
Podporujte rozvoj zdravého sebavedomia u dieťaťa, umožnite mu zvládať úlohy primerané veku.
Odmeňte dieťa slovnou pochvalou, ak sa mu niečo podarí alebo ak vám urobí radosť.
Naučte dieťa relaxovať, vhodné sú rôzne dychové cvičenia, pobyt na čerstvom vzduchu, rodinné prechádzky, pravidelný šport a koníčky.

Text vznikol v spolupráci s Mgr. et Mgr.

tags: #co #robit #ak #dieta #ublizuje