Dieťa ako Boží dar: Pohľad na život, rodičovstvo a vieru
Ľudský život je dar od Boha od počiatku bytia až po prirodzenú smrť. Umelý potrat je vražda, eutanázia je vražda - takisto ako aj ktorákoľvek iná vražda, ibaže v týchto dvoch prípadoch je kvalifikovane a rafinovane prevedená v tom zmysle, že však ide o iné dobro. Každé dieťa je obrovský Boží dar. Počatie každého dieťatka je hotový zázrak, predsa sa niekedy žena či manželský pár akosi nedokáže na fakt, že čakajú bábätko, pozerať hneď tak s nadšením.
Príbeh matky a jej chorého dieťaťa: Boj o život a vieru
Sonin príbeh nie je každodenný a ani jednoduchý. Jej vytúžené druhé dieťatko ju totiž aj jej okolie postavilo pred vážne rozhodnutie. Má choré dieťatko s hrozivou diagnózou (a pravdepodobnosťou smrti už počas tehotenstva) právo na život? Stojí to za to?
Soňa mala 40 rokov a veľmi túžila po druhom dieťatku. S partnerom už mali 2,5-ročného syna Samuela. Keď oznámila partnerovi, že čakajú dieťatko, nedokázal prejaviť naplno radosť. Na veľkom ultrazvuku v jedenástom týždni tehotenstva lekár zistil, že dieťatko má vážnu vývojovú poruchu, sakrokokcygeálny teratóm, a odporučil im tehotenstvo ukončiť. Pre Soňu a jej rodinu sa začal ťažký čas. Rozhodovali sa, či si dieťatko nechajú, alebo tehotenstvo ukončia. Partner chcel tehotenstvo ukončiť. Soňa s jeho rozhodnutím nebola stotožnená. Srdce jej hovorilo: „Je to tvoje dieťa, ty si jeho mama, miluj ho také, aké je, daj mu lásku! Je to dar od Boha, nemôžeš mu vziať život. O tom, čo a ako bude, rozhodne jedine náš Pán. Dôveruj mu, úplne mu to odovzdaj a nestrachuj sa!“
Soňa začala prosiť ľudí, aby sa za nich modlili. Vďaka tejto ťažkej situácii začala s Bohom prežívať veľmi intenzívny vzťah. Keď jej to lekár povedal, bol to pre ňu strašný šok. Nebola schopná lekára ani poriadne vnímať, keď im o tej diagnóze rozprával. Tiekli jej slzy a hlavou jej začali chodiť myšlienky typu: „Lekár nám odporúča ukončiť tehotenstvo, lebo naše dieťatko je choré a bude „nejako postihnuté“, keď sa narodí, alebo zomrie po pôrode… Ak to hovorí lekár, treba ho poslúchnuť, on predsa vie, čo je najlepšie…“
Prvá osôbka, ktorej Soňa zavolala, bola kamarátka Bea, ktorá jej povedala: „Soni, vôbec nemusíš ísť na potrat, nechaj to na Pána, on sa o vás postará.“ Bea jej dala kontakt na Elišku, ktorá prežila podobnú situáciu ako Soňa. Eliška jej dala kontakt na gynekológa v Bratislave, MUDr. Mareka Drába. V Česku im lekár odporučil ukončiť tehotenstvo, ale Soňa to odmietla a lekár to rešpektoval. Návšteva a vyšetrenie u doktora Drába jej dalo obrovskú nádej. Prístup doktora bol veľmi ľudský a citlivý. Doktor Dráb odporučil operáciu dieťatka v maternici počas tehotenstva - v Zürichu. Dieťatko sa operuje na placente, odstráni sa vonkajšia časť nádoru, aby nádor prestal rásť, a potom sa dieťatko znova operuje po narodení.
Soňa bola vďačná svojim rodičom a sestre, partnerovi, synovi Samuelovi, gynekológom MUDr. Marekovi Drábovi a MUDr. Ľubomírovi Hašlíkovi, detskému neurochirurgovi MUDr. Františkovi Hornovi a organizácii Hnutie pro život v Prahe.
Partner chcel tehotenstvo ukončiť a Soňa si dieťatko chcela nechať, potrat odmietla. V našom vzťahu prišiel čas odcudzenia, ticha, chladu, z mojej strany prebdených a preplakaných nocí a dní, čas vzájomných zranení a bolesti. Obaja sme sa cítili tým druhým nepochopení, zranení. Bolo to hrozné. Bol to čas bez objatí, bez bozku, bez záujmu o toho druhého. Soňa toto všetko odovzdávala Pánu Bohu. U Boha začala hľadať to, čo jej partner vtedy nedokázal dať, a snažila sa vnútorne pochopiť aj partnerov postoj.
Po niekoľkých dňoch Soňa povedala partnerovi, že ho veľmi miluje a rozumie, že má strach priviesť na svet choré dieťa. Dala mu slobodu, ak by sa rozhodol odísť od nich, ak nezvládne život s chorým dieťaťom, s tým, že tomu rozumie a on môže odísť. Ale Soňa bude mať čisté svedomie, že svoje dieťa nezabila, a to bolo pre ňu dôležité.
Keď naša dcéra v piatom mesiaci tehotenstva zomrela na zlyhanie srdiečka, pri pôrode bol partner so Soňou a držal ju za ruku. Spolu svoje dieťa pochovali a bol veľmi rád, že si ju uctili a rozlúčili sa s ňou. V piatom mesiaci tehotenstva dieťatku zlyhalo srdiečko, zomrelo. Nádor dcére rástol veľmi rýchlo a jej malé srdiečko nedokázalo vyživovať telo aj veľký nádor. V pôrodnici jej vyvolali vaginálny pôrod. Ešte pred pôrodom sa Soňa dohodla so sestričkami, že by svoje dieťatko po pôrode rada videla a objala. Bola šťastná, že si ju môže aspoň na chvíľku objať a rozlúčiť sa s ňou. Potom zavolali pohrebnú službu z Trnavy a oni dieťatko previezli do Trnavy, kde ho spolu s partnerom, synom Samuelom, rodičmi a sestrou odprevadili do večnosti a telíčko uložili do hrobu.
To, že Pán si povolal ich dcéru do večnosti, Soňa považovala za milosť od Pána. Boh vie, prečo nám naše dieťatko s vážnou vývojovou poruchou daroval a prečo nám ho vzal počas tehotenstva.
Keď Soňa chodila každý týždeň na ultrazvuk, veľmi sa tešila na svoju malú - ako ju uvidí, akú má krásnu tvár, ako bojuje o svoj život, ako jej bije srdiečko, ako sa usmieva a ako si v brušku spokojne „pláva“. Raz, keď sa jej lekár na ultrazvuku znova opýtal, či nechce ukončiť tehotenstvo, pozrela sa na malú a povedala: „Ja som predsa jej mama, pán doktor, kto iný by ju mal milovať, ak nie jej mama? Naše choré dieťa chce, aby som mu dala len lásku a milovala ho, nie aby som ho zabila preto, lebo je choré. Pre mňa je krásna a dokonalá presne taká, aká je.“
Soňa sa vďaka tejto situácii dokázala prvýkrát úplne odovzdať Pánu Bohu, dokázala mu úplne dôverovať, úplne sa vo všetkom na neho spoľahnúť. Cítila Božie vedenie od prvého dňa, ako sa dozvedeli, že ich dieťatko je choré. Po tejto udalosti oveľa viac vníma, aké je dôležité a krásne žiť podľa Boha. S ním zvládneme všetko, lebo on má pre nás pripravené v konečnom dôsledku iba samé dobré veci.
Pohľad na deti a rodičovstvo: Boží plán pre rodinu
Dnešný svet má čoraz pohŕdavejší pohľad na deti. Kultúrny obraz rodičovstva je v dnešnej dobe stále negatívnejší, pretože stále prízvukuje to, že deti sú pre rodičov frustráciou. Okrem toho kresťania, ktorí prijímajú podobné svetské názory na svoje deti, nikdy nemôžu byť zbožnými rodičmi. Boží plán pre rodinu nás nevedie k tomu, aby sme hundrali nad nedostatkami svojich detí alebo aby sme sa na ne pozerali cez sebecké svetské okuliare. Zbožní rodičia by sa mali na svoje deti pozerať tak, ako sa na ne pozerá Písmo. Po prvé, Písmo jasne učí, že deti sú požehnanými darmi od Pána. Boh ich tak stvoril, aby boli požehnaním. Mali by byť pre nás radosťou. Sú pre nás požehnaním od Pána, aby dali našim životom plnosť, zmysel, šťastie a uspokojenie. Toto je pravda dokonca aj v tomto padlom svete, ktorý je nakazený hriechom. V rámci celého Písma nájdeme mnoho miest, kde je zdôraznené, že deti sú požehnaním od milujúceho a milostivého Boha. Žalm 127:3-5 hovorí: „Ajhľa, dedičstvom od Hospodina sú synovia, odmenou je plod života. Ako sú šípy v ruke hrdinu, takí sú synovia mladosti. Blahoslavený muž, ktorý si nimi naplnil tulec. Nebudú sa hanbiť, keď sa budú súdiť s nepriateľmi v bráne.“
Aj z tohto textu nám môže byť jasné, že Božím plánom pre deti je, aby nám boli požehnaním a nie bremenom. A väčšinou sú aj požehnaním, keď sa narodia. Rodičovstvo nie je bremeno, ktoré musíme niesť, ale výsada, z ktorej sa môžeme tešiť. Rodičovstvo robia ťažkým len samotní rodičia, ktorí odmietajú uplatňovať jednoduché princípy, ktoré Boh v Písme stanovil. Zanedbávaním týchto Božích princípov sa rodičovstvo stáva bremenom, ktoré Boh nikdy nezamýšľal. Jedným z istých spôsobov, ako naplniť svoj život biedou, je nezodpovedne vychovávať deti, ktoré nám Boh vo svojej milosti zveril do našich rúk.
Samozrejme, nikto z nás nemá radosť z toho, keď musí napomínať a trestať svoje deti. Ale dokonca aj karhanie a trest môže priniesť radosť, keď sme verní Božím nariadeniam. Život rodiča nemusí byť sklamaním alebo nepríjemnosťou. Rodičovstvo môže byť vzrušujúcou, osviežujúcou a radostnou skúsenosťou, pokiaľ budeme verní Bohom daným princípom výchovy detí.
V dnešnom svete, kde sa hodnoty často relativizujú, je dôležité nanovo objavovať pohľad Biblie na deti - nie ako záťaž, ale ako dar od Boha. Biblia hovorí o deťoch ako o Božom dare a požehnaní: Žalm 127,3-5: „Ajhľa, dedičstvom od Hospodina sú synovia, odmenou je plod života. Ako sú šípy v ruke hrdinovej, takí sú synovia mladosti. Blahoslavený muž, čo si nimi naplnil tulec,“ Genesis 1,28: „Potom ich Boh požehnal a riekol im: Ploďte a množte sa a naplňte zem ,podmaňte si ju.“ Marek 10,14: „Dovoľte deťom prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie.“ Tieto verše ukazujú, že deti sú súčasťou Božieho zámeru pre manželstvo. Nie sú vlastníctvom rodičov, ale zvereným darom, ktorý nás pozýva k zodpovednosti, láske a viere.
Deti formujú rodičov. Rodičovstvo je viac než len výchova - je to duchovná cesta. Cez deti sa učíme obetavej bezpodmienečnej láske, odpúšťaniu a trpezlivosti. Ako Boh trpezlivo vedie nás, tak aj my sme pozvaní k láskyplnému sprevádzaniu svojich detí. Návod opäť nájdeme v Písme Svätom. Ef 6,4: „A vy, otcovia, nedráždite svoje deti, ale vychovávajte ich prísnosťou a napomínaním podľa Pána.“ Príslovia 22,6: „Vychovávaj chlapca na počiatku jeho cesty, tak sa ani v starobe neodchýli z nej.“
Moderná veda potvrdzuje, že rodičovstvo mení mozog a srdce človeka. Neurobiológovia zistili, že počas starostlivosti o dieťa sa v tele rodiča zvyšuje hladina oxytocínu - hormónu lásky, ktorý prehlbuje puto a podporuje empatiu. Psychológovia hovoria, že rodičovstvo posilňuje emocionálnu inteligenciu, schopnosť riešiť konflikty a vedie ľudí k zmysluplnejšiemu životu. Napriek únave a náročnosti výchovy rodičia často opisujú svoje deti ako zdroj radosti, zmyslu a vnútornej premeny. V spoločnosti, ktorá často zvýhodňuje pohodlie, kariéru a individualizmus, sa deti môžu javiť ako prekážka. No kresťanský pohľad hovorí: Deti nie sú problémom, ale prísľubom. Sú obrazom Božej dôvery, že svet má zmysel pokračovať. Rodičovstvo nie je len „mať deti“, ale žiť s nimi v láske a viere. Aj manželské páry, ktoré deti mať nemôžu, môžu prijímať duchovné deti - byť blízkymi sprievodcami mladým, adoptovať, podporovať rodiny, byť súčasťou spoločenstva. Deti sú vzácny dar a veľká výzva. Ich prítomnosť mení náš pohľad na svet, na Boha i na seba. Sú požehnaním, ktoré si nezaslúžime, ale môžeme ho s pokorou prijať.
Ako reagovať na nečakané tehotenstvo: Od strachu k radosti
Počatie každého dieťatka je hotový zázrak, predsa sa niekedy žena či manželský pár akosi nedokáže na fakt, že čakajú bábätko, pozerať hneď tak s nadšením. Ľudia sú rýchli do odsudzovania a posudzovania, ale to nechajme na Boha. My sa poďme pozrieť na to, ako môže zaskočený pár či žena začať s radosťou očakávať nový život.
Človek sa nevystraší iba tak - a tak aj chýbajúca radosť z veľkej novinky má svoje reálne základy, ktoré by si každý mal úprimne pomenovať. Najčastejšie ženy trápi otehotnenie mimo manželstva, nedokončené štúdium, finančné problémy, nepriaznivý zdravotný stav a dlhodobá únava. Muži sa netešia z nových výdavkov a narastajúceho tlaku na ich schopnosť zabezpečiť rodinu, zároveň sú nespokojní so stereotypným životným štýlom a manželkinou neschopnosťou zvládať naraz úlohu manželky aj matky.
Čokoľvek teda budúcich rodičov trápi, treba si to úprimne priznať: sklamanie z nevydarených plánov, snov, z nutnosti niektoré veci odložiť, nemať hneď vlastné bývanie, strach z materstva a otcovstva, nechuť intenzívne sa starať o dieťa a vychovávať ho… Aby sme sa od týchto vecí mohli pohnúť k radosti, potrebujeme urobiť nasledovné: priznať si aj vlastnú chybu, ktorou sme sa na bábätko nepripravovali a tak nás celá situácia zaskočila. Mali by sme odprosiť Boha aj počaté bábätko. Potom môžeme poďakovať za dar dieťaťa a poprosiť o pokoj, radosť a všetko, čo potrebujeme ako rodina.
Akýkoľvek dôvod obral budúcich rodičov o prvotnú radosť, dá sa garantovať, že pokiaľ ide o psychicky zdravých ľudí, pri stretnutí s ich bábätkom ich čaká láska na prvý pohľad. Okamžite budú len v nemom úžase, ako sa len na neho nemohli tešiť. Áno, bábätko môže byť nečakané, ale nemusí ostať nechcené. Istým spôsobom sa daný pár pre neho otvoril a Boh povedal „Áno“, pretože toto dieťa je presne to, čo najviac potrebovali. A budúcnosť ukáže, že ak budú spolupracovať s Božou pomocou, nebude im chýbať nič, čohop sa boja, pretože Boh je verný a pripravený nám pomáhať.
Prvá láska | Oficiálny trailer | Netflix
Modlitba za radostné prijatie nečakaného bábätka
Drahý Bože, odpusť mi, že som sa pri zistení, že čakáme toto dieťa, netešil/a a nebol/a vďačný/á. Odpusť mi, že som ho neprijal/a s radosťou a že som sa na jeho príchod nepripravoval/a a nezabezpečil/a všetko, tak, aby bolo úprimne chcené a prijaté s láskou a vďačnosťou. Viem, že dieťa je veľký dar, a preto prosím o odpustenie aj jeho a zriekam sa každého klamstva, ktoré sa ma snaží vystrašiť a bráni mi ho prijať. Duchu Svätý, iba s Tvojou pomocou dokážem žiť Boží plán pre môj život a rodinu, ktorý je plný Tvojho ovocia lásky, radosti, pokoja, zhovievavosti, nežnosti, dobrotivosti, vernosti, miernosti a zdržanlivosti. Amen.
Detská viera a výchova: Cesta k Bohu cez srdce dieťaťa
Zamyslime sa nad tým, aké sú deti a ako sa im priblížiť, aby sme im lepšie dokázali zvestovať slovo Božie a viesť ich k Pánu Ježišovi. Lebo že práve to je prvoradá povinnosť kresťanských rodičov i cirkvi, o tom niet sporu. Zdôrazňoval to Luther, Komenský a všetci veľkí svedkovia viery. Napokon každý človek, ktorý si uvedomuje význam viery pre život a má rád deti, cíti zodpovednosť za ich náboženskú výchovu. Nielen preto, že ich považuje za najväčší Boží dar, alebo že sa cíti viazaný krstnou zmluvou, ale hlavne z lásky k nim.
Detský vek má mnoho špecifických vlastností, ktoré sa vývojom menia, alebo zanikajú. Menia sa tak rýchlo, že všetky psychologické učebnice rozdeľujú detstvo na obdobia po 2-3 rokoch a každé obdobie má svoje zvláštnosti.
Tri základné skutočnosti, ktorými sa u detí prejavuje náboženská potreba sú:
- Túžba rozoznať dobro a zlo.
- Túžba po radosti a pokoji.
- Potreba autority.
Deti majú čierno-biele rozlišovanie, zmiešaným charakterom nerozumejú, ale keď im pravdivo odpovieme na otázku, kto je dobrý, priklonia sa jednoznačne na jeho stranu. Pokiaľ je dieťa správne vedené a jeho svedomie sa správne rozvíja, rado sa skláňa pred rozkazom dobra. Veľmi citlivo vníma jeho atribúty - pravdu, spravodlivosť, právo, odmenu, ako aj ich protipóly - lož, krivdu, nespravodlivosť, trest. Rozlišuje ich veľmi rigorózne a energicky sa dožaduje priamočiarej spravodlivosti asi práve preto, že nevidí svet tak komplikovane ako my. Na túto detskú túžbu po poznaní dobra a odlíšení zla, môže náboženská výchova výborne nadviazať a uspokojiť ju.
Pre deti je priam bytostne dôležité, aby bola uspokojená túžba po radosti a pokoji. Lebo ak tomu tak nie je, ohrozené je fyzické aj psychické zdravie dieťaťa. Život bez radosti, v prostredí nervozity, hádok a rozporov, ak navyše chýba aj základná opatera, musia zákonite viesť k narušeniu vývoja. Naproti tomu láska, prítomnosť a spoľahlivosť rodičov a tiché harmonické spolužitie rodiny vytvárajú priaznivé podmienky pre rozvoj osobnosti a to aj pre náboženský rozvoj.
Ďalším dôležitým predpokladom pre náboženskú výchovu detí je živé vedomie závislosti na vyššej moci a s tým spojená potreba autority. Malé dieťa je bezmocné. Bez pomoci, opatery a ochrany rodičov je celkom stratené. Toto inštinktívne cíti a preto nemá rado samotu, bojí sa a útočisko hľadá pri rodičoch. Je na nich závislé a je tomu rado, lebo pri nich sa autorita spája s láskou. Výchova k poslušnosti voči rodičom je predpokladom poslušnosti k Bohu. Rodičia musia prirodzenú poslušnosť dieťaťa rozvíjať a upevňovať, samozrejme s vedomím, že ich autorita je od Boha a neslobodno ju sebecky zneužívať.
Rozum, cit a vôľa v detskom veku
Cit a fantázia v detskom veku prevažujú. Že deti sú citové bytosti, to je azda každému jasné. Hneď sa smejú, vzápätí plačú, ľahko sa nadchnú, až kričia od radosti, hneď sa zase rozľútostnia. Sú vznetlivé, nedočkavé, hnevlivé, ale rýchlo sa menia ako aprílové počasie. V rannom detstve sú skôr egoisticky zamerané, čo spôsobuje hádam predovšetkým pud sebazáchovy a prejavuje sa tým, že sa naliehavo domáhajú svojich potrieb. Neskôr, asi od štyroch rokov, sa začína prejavovať už altruizmus: súcit, schopnosť rozdávať darčeky i sympatie, vzťah k detskému spoločenstvu. Vo vzťahu k dospelým je dieťa tak trochu konzervatívne, nemá rado zmeny.
Každé dieťa, najmä v tzv. metafyzickom období (4-7), má silný zmysel pre obradné konanie a myslenie, cit pre rituál. Už 1-2 ročné dieťa dôsledne vyžaduje, aby sa napr. pred spaním vykonali všetky zaužívané výkony. Táto skutočnosť má veľký význam pre poriadok Detských Služieb Božích, či Detskej besiedky. Deti majú rady, keď je pevný, môžu sa v ňom orientovať a s uspokojením sledovať, že je všetko ako má byť. Do tohto okruhu patria aj symboly a obradné gestá. Deti ich so záujmom sledujú a rady napodobňujú (kríž pri požehnaní) a dobre si ich zapamätajú.
Fantázia je veľmi potrebná. Z nej vyrastá neskôr tvorivá práca, ale aj duchovné myslenie, ktoré tiež bez obrazotvornosti a predstavivosti nie je možné. Deti dokážu antropomorfizovať (poľudšťovať), personifikovať - zosobňovať - takmer všetko. Bez problémov sa porozprávajú s vymysleným princom, kvetinkou, kocúrikom, či hračkou. Vedia sa vžiť do jeho úlohy. Preto si ľahko vedia predstaviť i náboženské pojmy, ktoré dospelému robia problémy. Napr. Nebeského Otca, anjela a pod., vedia sa k nemu v modlitbe prihovárať.
Aj dojča už…
V súvislosti s výchovou detí a ich náboženským rozvojom je dôležité si uvedomiť, že deti sú vzácny poklad. Bohu sú vzácne pre tri príčiny. Po prvé, Boh sa stará o všetky svoje stvorenia, vrátane detí. Po druhé, deti sú najistejšia a najčistejšia Kristova kúpa a sú Mu najmilšie, pretože sú bezprostredné a nezaťažené neverou a neposlušnosťou. Kristus prišiel pre všetkých, čo zahynuli, a je Spasiteľom pre všetkých ľudí, okrem tých, čo odvracajú Jeho prítomnosť od seba neverou a neposlušnosťou. Tretia príčina je, že Boh si váži deti, lebo sú zvláštnym nástrojom Jeho chvály.
Ako sú rodičom vzácnejšie deti nad zlato, striebro a iné veci, zistia keď si ich prirovnajú. Predovšetkým zlato, striebro a iné veci sú mŕtve veci, ale deti sú živé obrazy živého Boha. Zlato, striebro a iné veci sa rozpadajú a miznú, ale deti sú nesmrteľné dedičstvo. Aj keď zomierajú, ale nehynú, ale dostávajú sa zo smrteľného tela do nesmrteľného. Preto Boh, keď Jóbovi všetko zobral a vrátil mu dvojnásobne, ale detí mal toľko ako predtým nie viac. Aj deti mal potom dvojnásobne, lebo tie prvé nezahynuli ako tie veci a majetky, ale išli k Bohu a ďalšie deti k tomu počtu pribudli a má v nebi dvojnásobok detí.
Materiálne veci sa berú zo zeme, ale deti sú z našej podstaty a sú ako my. Preto ako milujeme seba, máme milovať i deti. Boh dal do prirodzenosti človeka aj všetkých zvierat milovať svoje potomstvo. Milovanie zlata, striebra a iných bezduchých vecí je modloslužba. K zlatu, striebru a iným majetkom (aj keď to sú to dary Božie) Boh nesľúbil dať z neba strážnych anjelov. Skôr diabol sa okolo nich hýbe, aby tými vecami urobil ľuďom pascu - zlákať ich k pýche, lakomstvu, márnotratnosti. Matúš 18,10 hovorí: „Hľaďte, aby ste neopovrhli niktorým z týchto maličkých!“ Kto má v dome deti, môže si byť istý, že má s nimi anjelov. Kto o deti pečuje, môže si byť istý, že aj o anjelov pečuje, ktorí sú prítomní, aby strážili a chránili deti pred úrazmi. V noci anjeli strážia deti a celý dom pred temnými duchmi. Sú to radostné veci, predrahý poklad sú deti, dobré veci s nimi prichádzajú.
Zlato, striebro a iné vonkajšie veci nedávajú milosť Božiu a nie sú žiadnou ochranou pred Božím hnevom, ako sú deti. Boh pre nevinnosť detí je na nich láskavý a kvôli nim aj často odpúšťa rodičom, ako je príklad detí Ninive, ktorých bolo veľa, čo napomohlo tomu, aby Boh mesto nezničil.
Pri deťoch a pre deti je vždy isté požehnanie, aby ich bolo z čoho živiť. Ak sa Boh stará o mladých krkavcov, keď k Nemu volajú, ako by nezaopatril deti, svoj vlastný obraz. Luther smelo povedal: „Nie my živíme svoje deti, ale oni živia nás.“ Lebo pre ich nevinnosť Boh dáva svoje zaopatrenie a my, starí hriešnici, sa pri nich živíme.
Zlato, striebro, perly nás samy nemajú čomu naučiť, ako iné tvory, známosti moci, múdrosti a dobroty Božej. Deti sú nám vystavené ako vzor cnosti, aby sme sa na nich učili pokore, tichosti, dobrote a zmierlivosti. Boh nestvoril deti - perličky všetky naraz ako anjelov. Boh chce mať veľa detí, a rôznym spôsobom ich rozdeľuje medzi ľudí. S deťmi ide nielen potešenie a rozkoš, ale aj práca pre ich vedenie a budovanie, aby naplnili svoje poslanie. Treba ich učiť všedné práce okolo domácnosti a náhľad do práce - zamestnania a podnikania rodičov, porozumieť prírode a spoločnosti. Človek je stvorený k vyšším veciam a má sa k nim povznášať, aby svojim charakterom napodobňoval Boha, lebo je Jeho obrazom. Telo človeka je zo zeme, drží sa zeme a vráti sa do zeme, ale duch je vdýchnutý od Boha, u Boha má svoje prebývanie a k Bohu sa má niesť.
Rodičia si svoju plnú povinnosť k deťom nenaplnia nasýtením, ošatením, učením chodenia a rozprávania, lebo to sú veci len pre telo, čo nie je samotná podstata človeka, ale len jeho príbytok. V tele prebýva rozumný duch človeka, ktorý vyžaduje väčšiu starostlivosť ako telo. Plutarchus hovorí, že rodičia to chcú pre deti a vedú ich ku kráse tela, zdraviu, bohatstvu, sláve, zdvorilosti, ale o ozdoby mysle a ducha sa nestarajú. Títo sa viac starajú o topánky ako o nohy. Crates potom Thebanus, mudrc, o takých rodičoch hovoril: „Kiež by som mohol vystúpiť na také miesto, odkiaľ by ma všetci na svete počuli, volal by som: Prečo robíte, rodičia, opak, zhubcovia svojich detí, časné majetky im zhromažďujete, nezaujímate sa o bohatstvo ducha!“ Najdôležitejšia je oblasť ducha a mysle a preto ich rozvoju treba venovať hlavnú pozornosť, aby bola vedená úspešne a ušľachtilo. Na druhom mieste je starostlivosť o telo ako nižšia a všednejšia, aby bolo telo slušným a hodným príbytkom pre nesmrteľného ducha.
Myseľ je dobre vedená, keď je plnená nebeskou múdrosťou a poznaním dôstojnosti Boha. Myseľ má túto múdrosť a poznanie Boha strážiť a obhajovať. Je potrebné jasné a zreteľné poznanie Boha a všetkých Jeho predivných skutkov. Je potrebné múdre a rozumné riadenie svojich vnútorných i vonkajších skutkov k prítomnému - pozemskému i budúcemu - večnému životu. Priorita je budúci - večný život, lebo on je skutočným životom, nad ktorým nemá moc smrť a smrteľnosť. Časný život je skôr prechodom, preskočením k skutočnému večnému životu, preto je užitočné budovať v tejto časnosti vieru a pobožnosť. Boh v časnosti dáva relatívne dlhý život, zveruje povolania, povinnosti a uvádza do rôznych situácii. Rodičia majú deti viesť nielen k viere a pobožnosti, ale k slušnému a mravnému chovaniu, k vzdelaniu a nechať deti vzdelávať. Takto vychovaný dospelý ľudia vo svete konajú rozumne, naplnia Boží plán služby v cirkvi alebo politike a prežijú časnosť plnohodnotne a úspešne a prejdú radostne do večnosti. Mládež prospievajúca vo všetkých troch oblastiach robí z domácností pozemský raj, v ktorom sa nebeské stromčeky štepia, zalievajú, rastú a kvitnú. Domácnosť je dielňa Svätého Ducha, kde On vyrába nástroje slávy a milosti, aby sa v nich ako v Božích obrazoch vyskytovali jasnejšie lúče večnej a nekončiacej moci, múdrosti a dobroty od Boha.
Jana Drottnerová v článku pripomína Deň detí a zdôrazňuje, že deti sú dar od Boha, odmena, požehnanie a dedičstvo. Pripomína Ježišove slová o tom, že kráľovstvo Božie patrí tým, ktorí sú ako deti. Modlí sa za ochranu, požehnanie a aby dospelí boli deťom láskavým príkladom Božej lásky.
Príbeh kamarátky, ktorá sa stará o ročné dieťa a prežíva krízu, poukazuje na realitu rodičovstva. Napriek tomu, že dieťa je vnímané ako dar, sprevádza ho aj množstvo náročných aspektov: nervy, práca, strach o život, strata slobody. Tento príbeh naznačuje, že aj keď je dieťa darom, realita jeho výchovy môže byť pre rodičov, najmä tých, ktorí sú na to sami, extrémne vyčerpávajúca a psychicky náročná.
Rozhodovania človeka v živote sa zakladajú na výchove od kolísky. Začiatok rozhoduje o všetkom dobrom i zlom. Najľahšie sa začína na počiatku, neskôr to ide už tažko. Boh to potvrdzuje poukázaním na porušenie starých i mladých. Kniha je určená pobožným a kresťanským rodičom, vychovávateľom a všetkým pracovníkom s deťmi. Kniha má pomôcť rozumieť Vašim povinnostiam k deťom a ich šťastnému naplneniu.
V kontexte týchto úvah, „Z narkózy sa prebrala asi 30-ročná mamička. Ešte sa len prebudila a už veľmi plakala. Nevedela som, čo jej je, tak som ju utešovala, že bolesti prejdú. Pozrela sa na mňa a opýtala sa, či idem na potrat. Odpovedala som jej, že nie. Dovtedy som si myslela, že všetky ženy, ktoré boli na potrate, budem nenávidieť za to, že mohli mať dieťa a dali si ho zabiť. No v tom momente mi jej bolo ľúto. Povedala som jej, aby sa nebála, že všetko bude dobré. Táto matka, ktorá sa v nemocnici rozplakala po zabití svojho dieťaťa v lone, tak trochu pozabudla na slová Pána Ježiša, ktoré čítame túto nedeľu: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ Právom to platí aj na ľudský život, lebo ten je od začiatku bytia človeka až do prirodzenej smrti Boží dar.“