Keď dieťa robí napriek: Ako zvládnuť vzdor a dosiahnuť spoluprácu

Výchova dieťaťa je jedným z najväčších ľudských poslaní. Tým, akých ľudí z našich detí vychováme, priamo ovplyvňujeme fungovanie spoločnosti celé desaťročia dopredu. Nie vždy to pri výchove detí ide ľahko. Niekedy robíme chyby, ktoré si možno ani neuvedomujeme. Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať. Jeho nadanie, talent, schopnosti a pozitívne vlastnosti podporovať a zdravo vyzdvihovať, negatívne vlastnosti citlivo a mierne tlmiť. Skĺbiť všetky výchovné postupy sa niekedy pre rodičov stávajú veľkým umením. Na to, aby svoje poslanie zvládli čo najlepšie, majú vždy pri sebe rady skúsených odborníkov, ktorí sa problematike výchovy venujú denne už dlhé roky.

V súčasnosti rastie počet rodičov, ktorí sa pri výchove svojich detí cítia úplne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. Často sa stretávame s pocitom, že dieťa je nezvládnuteľné, nerešpektuje príkazy, neposlúcha a rodičia si kladú otázku, prečo práve oni majú takéto dieťa. Psychologička Eva Reichelová poukazuje na to, do akej miery môžu rodičia za správanie svojich detí. V tomto článku sa pozrieme na to, ako reagovať, keď dieťa robí napriek, a ako mu pomôcť stať sa spokojnejším a vyrovnanejším.

Prečo deti robia napriek? Pochopenie koreňov vzdoru

Rastúci problém "nezvládnuteľných" detí naznačuje, že rodičia čoraz častejšie prežívajú zlosť, pocity viny, sklamanie, bezradnosť a túžia sa nanovo zblížiť so svojím dieťaťom a prežívať vzájomnú radosť. Často sa stáva, že psychológovia dlho počúvajú o tom, aké je dieťa zlé, lebo si robí, čo chce, lebo naň neplatia žiadne tresty, odmieta počúvnuť a uniká požiadavkám svojich rodičov v bežných životných situáciách. Rodičia majú pocit, že strácajú všetky výchovné kompetencie dobrého rodiča a očakávajú malý zázrak, ktorý vyrieši ich výchovné problémy.

Nezvládnuteľné dieťa nie je ochotné urobiť to, čo od neho chcú rodičia, a to aj pri jednoduchých požiadavkách. Psychológovia nemajú čarovnú formulku na to, aby sa s ním dieťa hralo. Dieťa nie je ochotné vybrať si hrové podnety, ktoré by sa mu páčili, alebo niečo čmárať na papier spôsobom, ktorý by si samo zvolilo. Svojím správaním obsadzuje vzťahový priestor spôsobom, ktorý patrí malému dieťaťu, ale nie školákovi, ktorý je telesne zdravý a normálne inteligentný. Rodičia ani pedagógovia takéto dieťa výchovne nezvládajú.

Z odborného pohľadu nezvládnuteľné dieťa znamená, že nie je vývinovo zrelé. Dieťa sa naozaj nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné, často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby.

Babky hovoria, že dnešné deti si toho k dospelým môžu dovoliť oveľa viac, než si mohli oni, pedagógovia zase, že kedysi deti v škole toľko nepapuľovali. Je to tak, že hranice toho, čo deťom tolerujeme, sa posúvajú? Často sa zvykne vlastné výchovné zlyhanie zvaľovať na „túto“ dobu. Je pravda, že žijeme v mediálnej kultúre, ktorá prináša určité riziká, ale vždy závisí od osobnosti rodičov, ako vedia tieto nástrahy precediť do vzťahového kontaktu so svojimi deťmi.

Neúčinné výchovné metódy: Čo nerobiť, keď dieťa robí napriek

Rodičia často siahajú po metódach, ktoré sa zdajú byť logické, no v skutočnosti sú neúčinné a môžu situáciu dokonca zhoršiť.

1. Vyčítanie zlého správania: Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie. Zažili ste však niekedy, aby vaše dieťa po podobných výčitkách náhle zmenilo svoje správanie? Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. A to ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Zistenie, že jeho správanie je nevhodné, je neúčinné. Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“. Vie si z nich vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“ Pokiaľ vaše výčitky obsahujú aj hanlivé alebo zhadzujúce poznámky, platí to dvojnásobne. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.

2. Otázky: „Prečo?“: Keď používate túto výchovnú metódu, pýtate sa svojho dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania: „Prečo si si neupratal izbu? Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?“ Pri týchto vetách si dieťa myslí: „Nižšie pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď. „Lebo. Preto. Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje. Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru, ktorý by dieťa viedol k premýšľaniu. Podľa tohto zistenia otázky PREČO sú pre zlepšenie správania vášho dieťaťa nevhodné.

3. Prosenie a prosíkanie: Svoje dieťa prosíte, aby zmenilo svoje správanie: „Buď prosím ťa taký milý a uprac si izbu! Buď prosím ťa milý k svojej sestre!“ Autorka knihy nemá nič proti priateľskej prosbe. V takejto situácii vám dieťa môže vyhovieť, ale aj nemusí. Pokiaľ teda od svojho dieťaťa naozaj niečo chcete, prosba nie je najvhodnejšia. Vznikol konflikt a vaše dieťa sa správa absolútne nevhodne? V takej situácii je dôležité, aby vás vaše dieťa bralo vážne a cítilo, že to naozaj myslíte vážne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť.“ Annette Kast-Zahn však upozorňuje rodičov, že pokiaľ svoju bezmocnosť a smútok otvorene ukážu raz, môže to na ich dieťa zapôsobiť a uviesť do chodu proces zmeny v správaní. Tento prostriedok však treba používať naozaj veľmi zriedkavo. Predstavte si, že by ste svoje dieťa v slzách o niečo prosili každý týždeň alebo dokonca každý deň. Ako vás potom môže brať vážne? V najlepšom prípade vás poľutuje. Takže, keď svoje dieťa o niečo prosíte, musíte počítať aj s odmietnutím.

4. Výzvy bez následkov: Určite poznáte aj túto situáciu. Svoje dieťa vyzvete raz alebo niekoľkokrát, aby niečo urobilo alebo, aby s niečím prestalo. Vaše dieťa však nereaguje. Čo sa stane potom? Nič! Vaše napomenutie, či výzva skončia vo vzduchoprázdne. Priebeh je vždy rovnaký. Rodičia dieťaťu jasne oznámia, čo od neho žiadajú. Nevykoná. Rodičia teda záležitosť nechajú tak, ďalej nič neriešia. Svoju výzvu si nepresadia. Čo sa z toho dieťa naučí? „To, čo odo mňa rodičia chcú, nie je dôležité.“ Výzvy bez následkov sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé.

5. Vyhrážky bez splnenia: Oznámite svojmu dieťaťu, aké následky bude mať jeho neposlušnosť: „Ak si okamžite neupraceš izbu, nebudeš večer pozerať televízor!“ Problém je, že v skutočnosti sa nestane vôbec nič! S vysloveným AK-TAK chcú rodičia požiadavkám pridať na vážnosti. Potajme dúfajú, že len naznačenie následkov zaberie. Dúfajú, že nebude nutné konať. Väčšina rodičov vie, že takýmto konaním nič dobré nedosiahne. Napriek tomu zas a znova často robia tú istú chybu. Ak nesplníte to, čo ste v napomenutí sľubovali, deti vás prestanú počúvať úplne. Napomenutia bez následkov sú veľmi obľúbené, ale zradné. To, čo rodič v napomenutí spomenie, mal by aj splniť.

6. Ignorovanie extrémneho správania: Ignorovať sa dá nevhodné správanie dieťaťa, ale dá sa ignorovať aj celé osobnosť dieťaťa. Ignorovanie správania dieťaťa môže byť niekedy osožné. Zlozvyky ako cmúľanie palca, príležitostné používanie neslušných slov či občasné záchvaty trucu sa niekedy stanú problémom až vtedy, keď im rodičia začnú venovať pozornosť. Pokiaľ však takémuto správaniu nebude venovaná pozornosť, deti s nimi zvyčajne samy prestanú. Pokiaľ však ide o zvlášť neprimerané správanie alebo o príliš časté prejavy tohto druhu, v takomto prípade treba konať inak. Predstavte si nasledovné: Šesťročné dieťa vás kopne do píšťale vždy, keď sa mu niečo nepáči. Alebo váš deväťročný syn denne hrubo nadáva. Čo si o vás asi vaše dieťa pomyslí, keď si takéto správanie nebudete všímať, keď sa budete tváriť, že sa nič nedeje a aj naďalej sa k nemu budete správať milo? Pravdepodobne si bude myslieť: „Rodičom je úplne jedno, ako sa správam. Takže si môžem robiť čo len chcem!“ A stratí voči vám rešpekt. Ignorovanie extrémne zlého správania prináša so sebou nepríjemnú skúsenosť. Skôr či neskôr prasknú každému rodičovi nervy. Ignorovanie sa náhle môže zmeniť na záchvat zlosti a hnevu alebo na príliš tvrdý trest, pokiaľ sa rodičia prestanú ovládať. Ignorovanie je istý začiatok boja o pozornosť. Dieťa svoje nemožné správanie stupňuje, až kým rodičia nezareagujú. Pokiaľ dieťa provokuje dosť dlho, môže byť reakcia rodičom veľmi silná a nepriateľská. Ignorovanie vo väčšine prípadov nie je vhodný prostriedok na zlepšenie správania dieťaťa.

7. Nepriateľské reakcie (kričanie, nadávky): Nepriateľské reakcie obsahujú jasnú správu dieťaťu. Tá znie: „Nemám ťa rád!“ Rodičia túto správu vyslať nechcú. Nerobia to zámerne. Väčšinou sa predtým tak rozčúlili, že stratili kontrolu nad svojím správaním. Väčšinou im je to potom ľúto.

8. Výčitky a nadávky: Vyčítate svojmu dieťa jeho zlé vlastnosti: „Si taký nešikovný! Všetko pokazíš! Si proste neznesiteľný! Už to s tebou ďalej nevydržím!“ Takýmito výčitkami vôbec nekritizujete správanie svojho dieťaťa. Namiesto toho mu ukazujete, že ho ako osobu odmietate a opovrhujete ním. Čo to v dieťati vyvolá? Určite žiadnu snahu svoje správanie zmeniť. Namiesto toho sa začne o vašu pozornosť usilovať ešte viac. Okrem toho môžu u neho vzniknúť pocity viny a túžba po pomste. Takéto výčitky pôsobia na sebavedomie dieťaťa deštruktívne. Ničia ho rýchlo a dôkladne. Účinok sa zvyšuje, ak na svoje dieťa ešte aj kričíte. Niektoré deti sa vyľakajú. Iným je váš krik vodou na mlyn každodenného boja o moc. „Ja, malý človiečik, som dokázal priviesť svojho veľkého otecka na pokraj zúrivosti. Okrem mňa to nedokáže nikto! Absolútne sa prestal ovládať! Musím byť naozaj šikovný, keď som to dokázal!“ Iné deti akože nič nepočujú. Chránia sa tým, že vypnú a nepočúvajú. Všetci dobre vieme, prečo na svoje deti kričíme. Dávame voľný priebeh svojmu hnevu, nech sa už zlostíme na čokoľvek. Výčitky a nadávky neúčinkujú na nikoho. Vyvolávajú negatívne pocity a ničia sebavedomie našich detí.

9. Prísne tresty: „Ak si okamžite neupraceš, máš celý týždeň domáce väzenie.“ Pokiaľ vyhrážky vyslovíte nepremyslene a nemyslíte ich vážne, vaše dieťa vás prestane počúvať. Avšak ten nepriateľský tón určite zaznamená. Cíti sa odmietnuté a odstrčené. Tresty môžu Vaše dieťa zahanbiť a ponížiť, môžu spôsobiť strach a vyvolať túžbu po pomste. Ich cieľom je totiž dať dieťaťu pocítiť, aké je malé oproti nám dospelým. Prísne tresty môžu účinkovať dvoma spôsobmi. Možno ste na svoje dieťa urobili dojem. Ďalším trestom sa chce vyhnúť, a tak zmení svoje správanie. Prečo to urobí? Zo strachu. Druhá možnosť je aj taká, že prekukne vašu hru, pochopí, že ste bezmocní. Vaše tresty sú mu ľahostajné.

10. Fyzické tresty: Stáva sa, že rodič stratí nervy a udrie svoje dieťa. Tak ako pri prísnych trestoch aj pri bitke reagujú deti buď bojácne, alebo sa proti nej vnútorne obrnia. Deti, ktoré sú často bité, časom znecitlivejú. A často tiež pripravujú pomstu. Nesmieme zabudnúť, že deti, ktoré ich rodičia bili, budú pravdepodobne rovnako konať pri svojich deťoch. Budú pokračovať v tom, čo sme ich naučili. Každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie. Čo vtedy robiť? Najlepšie je deti poprosiť o odpustenie a dať im čas, aby si v sebe pocity spracovali a odpustili. Všetky nepriateľské reakcie - vyhrážky, nadávky, prísne tresty a bitka majú niečo spoločné. Sú prejavom rodičovskej bezmocnosti. Všetci rodičia sa dopúšťajú chýb vo výchove. Všetci rodičia majú ľudské slabosti. Väčšina má výčitky svedomia.

Princíp spolupráce a autonómie: Cesta k porozumeniu

Deti všeobecne chcú spolupracovať, ale niekedy jednoducho nevedia a nemôžu spolupracovať, lebo im v tom v danom momente niečo bráni. To niečo je vtedy dôležitejšie ako naša prosba. Veľmi sa tomu potešíme, lebo to znamená, že to vôbec nemusíme brať osobne, keď naše dieťa po stý krát za sebou kričí „NIEEEEE“ a neguje tým akúkoľvek otázku, ponuku alebo prosbu z našej strany. Vtedy jednoducho musíme myslieť na to, že svoje „nie“ hovorí v záujme svojich vlastných potrieb a nie proti tým našim.

Našou úlohou je potom veľmi jednoduchá. Musíme len prísť na to, čo ten malý človiečik vlastne potrebuje, pomôcť mu túto potrebu naplniť a voilà! Budeme mať doma spolupracujúceho člena rodiny, ktorý ochotne funguje tak, ako si to prajeme a plní naše prosby bez námietok.

Je dôležité si uvedomiť, že potreba autonómie je pri deťoch, najmä v predškolskom veku, veľmi silno vyjadrená. My ju však máme tendenciu prehliadať, ignorovať, alebo ju jednoducho označíme ako „truc,“ „vzdor“ alebo „lenivosť“. A vôbec ju nevnímame ako životne dôležitú potrebu. Pritom ľudské potreby sú životne dôležité a pre všetkých ľudí spoločné. Nemôžeme preto prehliadať ani túto potrebu, aj keď nám je v niektorých situáciach možno nie úplne pohodlná. A tiež k nej môžeme pristupovať s rešpektom a nevnímať ju ako neplnohodnotnú potrebu. Má úplne rovnakú dôležitosť ako napríklad oddych alebo prijatie alebo akákoľvek iná potreba.

Už to, že si v danom momente uvedomíme, že si naše dieťa snaží naplniť potrebu autonómie, prináša veľkú úľavu. Už nemusíme hľadať ďalej. Nie je to „naša vina.“ Zároveň to vezme tlak aj z nášho dieťaťa, ktorému sme podvedomo možno komunikovali: „Čo máš teda za problém?“

Praktické rady, ako reagovať na vzdor a naprieky

Tu je niekoľko praktických rád, ako reagovať, keď dieťa robí napriek:

• Zakazovať s vysvetlením: Vždy, keď niečo zakazujete, vysvetlite dieťaťu, prečo je to zakázané. Nevadí, že ešte nerozpráva, alebo že nerozumie všetkému. Ocení snahu o vysvetlenie.
• Používajte "ja" namiesto "ty": Namiesto "To sa nesmie!", povedzte "Nechcem, aby si to robil!". Dieťa urobí vec pre milovanú mamičku. To prvé je len všeobecná rada, ktorú nechápe.
• Veľa vecí netreba zakazovať: Iba určiť pravidlá, kedy je to dovolené. "Áno, môžeš sedieť vpredu v aute, keď vyrastieš a budeš mať 12 rokov."
• Príčina a dôsledok: Používajte princíp príčiny a dôsledku. Keď bude kopať do vašej stoličky pri jedle, povedzte: "Chcem, aby si prestal kopať, lebo mi to vadí. Ak ešte raz kopneš, budem musieť zbaliť jedlo a skončiť obed, lebo ma nebaví takto jesť." Ak znovu kopne, zbaľte jedlo a nechajte ho hladného do ďalšieho jedla.
• Vysvetlenie následkov: Vysvetlenie následkov musí byť v pokoji a bez emócií a tiež to, keď budete dávať obed preč, robte bez emócií. Je to akoby ste sa vy sama museli riadiť pravidlami vesmíru a nemôžete si pomôcť a to jedlo zbaliť musíte, aj keď by ste mu ho chceli nechať.
• Relevancia a logika: Následok musí byť vždy relevantný k príčine a musí byť logický. Cize ak hodí hračku o zem, nezakazujte sladkosti ako trest. Logickým dôsledkom je napríklad to, že tú hračku musíte zobrať, aby ste ju ochránili pred rozbitím.
• Vysvetlenie dopredu: Následok musíte VZDY vysvetliť dopredu, aby sa dieťa mohlo rozhodnúť, či tú hračku hodí o zem alebo nie.
• Hnev a amok: Keď už sa rozzúri a je v amoku, nesnažte sa vysvetľovať. Nevníma vás. Pomôžte mu spracovať hnev. Ostaňte mlčky pri ňom ak máte čas a ponúknite objatie ak chce. Väčšina detí nechce objatie na začiatku, ale ako najväčší hnev prejde, prídu sa pomojkať. Tak malé deti nevedia ako reagovať na hnev. Sú často vyplašené intenzitou tej emócie a nevedia čo s tým robiť.
• Alternatívy pre hnev: Vysvetlite a ukážte mu to. Keď sa ukludní, vysvetlite že to čo zažil bol hnev. Že je v poriadku ho cítiť a že hnev vždy odíde. Dajte mu bezpečné alternatívy ako sa hnevu zbaviť: uhryzne hryzátko, potrhá papier, udrie vankúš, zadúpe nohami.
• Príležitosti na rozhodovanie: Na vzdor pomáha ak má dieťa veľa príležitostí rozhodovať o svojom živote. Dajte mu voľbu v obliekaní (žlté alebo modré tričko), jedle (malinový alebo jahodový jogurt), kam pôjdete na prechádzku (park alebo hojdačky), akým spôsobom pôjde do auta (hopkať ako zajac alebo utekať ako mačka), čo si oblečie prvé (nohavice alebo tričko).
• Reakcia na agresívne správanie: Ak dieťa bije, hryzie alebo inak ubližuje, je potrebné stanoviť jasné hranice a dôsledne trvať na tom, že takéto správanie nie je dovolené. Ponúknite alternatívy na ventiláciu hnevu (napr. dupanie, trhanie papiera). Ak dieťa pokračuje v ubližovaní, odíďte do inej miestnosti a ignorujte ho, kým sa neupokojí. Uistite sa, že staršie dieťa dostáva dostatok individuálnej pozornosti, aby sa necítilo zanedbávané. Ak agresívne správanie pretrváva, vyhľadajte pomoc detského psychológa.
• Reakcia na neporiadok a odmietanie upratovania: Zistite príčinu neporiadku - je to snaha o pozornosť, nuda, alebo prejav hnevu? Stanovte jasné pravidlá (napr. „Po hraní si upratáme hračky.“). Používajte odmeny a tresty (napr. strata privilégií za odmietnutie upratovania). Buďte dôslední a ak je to potrebné, pomôžte dieťaťu s upratovaním, ale nenechajte ho vyhnúť sa zodpovednosti. Ak sa dieťa vyciká na zem, nereagujte s hnevom, ale s pokojom. Povedzte mu, že to nie je správne a že má používať nočník alebo toaletu. Nechajte ho, nech to po sebe uprace. Hra s „cikáním a kakaním“ je normálna, ale ak to robí s hračkami, vysvetlite mu, že to nie je vhodné.
• Reakcia na kričanie rodiča: Ak sa rodič cíti vyčerpaný a kričí na dieťa, je dôležité dbať na sebastarostlivosť. Doprajte si oddych a hľadajte podporu. Ak sa narodí ďalšie dieťa, staršie dieťa môže reagovať náročnejšie. Je dôležité naplniť potreby všetkých členov rodiny a nezabúdať na seba.

Manipulácia: Ako ju rozpoznať a reagovať

Deti sú majstri v manipulácii, toto správanie v nich však posilňuje rodič sám. Krik, vyjednávanie, plač, vyhrážanie, emocionálne vydieranie, vzbudzovanie pocitov viny - to všetko sú znaky manipulácie, tak často deťmi používanej. Nerobia to naschvál, nechcú vám znepríjemniť život, len používajú efektívne spôsoby chovania, ktorými dosiahnu po čom túžia. Pre každého človeka je prirodzené získať po čom túži. Hľadáme rôzne spôsoby, ako si zaistiť, čo chceme - a deti robia to isté. Deti vedia, že nemajú moc rozhodovať o sebe, svete a väčšine vecí, ktoré sa ich týkajú, preto sa uchyľujú k manipulatívnym praktikám, ktoré fungujú. Nevedia, že sa jedná o manipuláciu, nerobia to naschvál, len je pre ne prirodzené nájsť si cestu, ako dostať čo chcú. Skutočný problém nastáva, ak im to ako rodič odobríte tým, že sa vzdáte a ustúpite. Tým dávate dieťaťu jasný signál, že jeho chovanie funguje a zvyšujete šancu, že ho zopakuje aj nabudúce.

Ako reagovať na manipuláciu?

• Zostaňte pokojní: Ako reagovať v daných situáciách sa dieťa učí od vás. Ak k riešeniu problémov pristupujete s nervozitou a krikom, dieťa bude taktiež. V momente, ak dieťa nedostane čo chce (problém), reaguje naučeným spôsobom od vás (krik, vyvádzanie). Rodič má byť bezpečný prístav dieťaťa, oáza pokoja a harmónie.
• Nenechajte sa emocionálne vydierať: Využijú každú drobnosť a možnosť manipulovať vami. Hoci to môže zasiahnuť vaše citlivé miesta a slová vás zabolia, nenechajte sa vydierať. V takýchto prípadoch potvrďte pocity dieťaťa, ale buďte neoblomní („Je mi ľúto, že to tak vidíš, máš právo sa hnevať, ale nekúpim ti to“).
• Buďte rodičom s chrbtovou kosťou: Rodič má byť istota, bezpečie, pilier. Dieťa od neho vyžaduje a potrebuje hranice, pravidlá a presný smer, aby sa vedelo zaradiť do sveta a medzi rovesníkov. Ak je rodič mäkký, ústupčivý, dieťa ľahko využije tieto slabosti.
• Buďte láskaví, ale neústupní: Ak sa teda dieťa dožaduje svojho, odpovedajte s porozumením, nereagujte emocionálnym výlevom. Uistite ho, že rozumiete jeho smútku a hnevu, ale že pravidlá sú jasné.
• Buďte s partnerom na jednej lodi: Deti vycítia, ktorý z rodičov je ten „slabší kus“, teda ľahšie manipulovateľný. S požiadavkou sa preto obracajú k nemu, pretože majú väčšiu šancu, že uspejú.
• Nechajte dieťa pocítiť prirodzené následky: Nechajte ich, nech pocítia čo sa stane, ak porušia pravidlá. Nemyslím tým trest v podobe kriku, fyzického násilia alebo zahanbovania či nadávok.

Obdobie vzdoru: Normálna súčasť vývoja

Obdobie vzdoru, ktoré zvyčajne trvá od 18 mesiacov do 4-5 rokov, je normálnou a prirodzenou súčasťou vývoja dieťaťa. Dieťaťu nejde primárne o to, aby nám vzdorovalo alebo robilo napriek. Ide skôr o reakciu dieťaťa na veľmi silné emócie, ktoré ho úplne zaplavia a nevie sa s nimi vyrovnať. V tom veku to dieťa nerobí naschvál, ani preto, aby s nami manipulovalo. Ono ešte nevie manipulovať.

Mozog dieťaťa, ktoré je v silnej emócii, nereaguje na logiku. Logické vysvetľovanie v situácii, keď je dieťa v silnej emócii, prirovnáva k tomu, akoby ste na niekoho začali hovoriť po japonsky, hoci tento jazyk neovláda. Keby daný človek pokračoval v tom, čo nechcete, aby robil, zvýšili by ste hlas a začali by ste na neho po japonsky kričať. Ale taký prístup nič nevyrieši. Lebo používate cudzí jazyk, ktorému nerozumie. Podobne je to s deťmi.

Ako reagovať v konkrétnych situáciách:

• Silná emócia: Ak je dieťa v silnej emócii, že nepočúva a nevidí, vtedy je asi najlepšie byť pri ňom a nejako to prečkať. Prípadne ho odstrániť z tej situácie. Ak sa silná emócia len blíži, treba ju osloviť tak, aby mi dieťa porozumelo. Emóciu možno osloviť tým, že ju uznáme: „Tá hračka je fakt super, strašne sa ti páči a strašne by si ju chcel.“ Dieťa cíti, že jeho emócie sa zhmotnili do slov. Toto treba rozvíjať. Kľaknutie je super, lebo ak dieťa vidí, že ste na rovnakej úrovni, nadviazať s ním spojenie bude jednoduchšie. Dôležité je zachytiť emóciu dieťaťa, pomenovať ju a dať jej dostatočnú pozornosť.
• Ponáhľanie sa a rutina: Dieťa v tomto veku nemá pojem o čase, nevie, prečo sa ponáhľate. Našej perspektíve nerozumie. Pre dieťa nie je táto situácia jasne čitateľná a nevie, čo sa deje. Nie vždy je možné odchod z domu ideálne pripraviť, ale zvládnuť situáciu pomôže, ak dieťa bude mať dostatok času a bude mu jasné, čo sa bude diať. Pre dieťa je tiež dôležité, aby malo s rodičmi spojenie. Preto keď sa ráno ponáhľate - a je to vo vašich silách -, začnite lúčenie skôr. Aby ste sa najprv pohrali alebo porozprávali. Keď bude mať dieťa nasýtenú túto potrebu spojenia s vami, začnite pracovať na odchádzaní. Samozrejme, každý odchod do práce nebude jednoduchý, ale takto si vytvárate šancu, že to bude fungovať. Pri situáciách, ako je táto, ktoré sú náročné a nevieme sa im vyhnúť, tiež veľmi pomáha, ak máme vytvorenú rutinu - zaužívaný postup, čo sa kedy ráno deje.
• Hádky na ihrisku a delenie sa: Deti v tom veku sú egocentrické. Nechápu, prečo by sa mali deliť. Rodičia môžu zabezpečiť, aby tam bolo rozdelenie úloh, že „my teraz počkáme a šmykneme sa potom“. Ale v tomto veku to nebude vychádzať zvnútra dieťaťa. Opäť by som celú situáciu opísala ako komentátor: „Vidím, že to veľmi chceš, ale teraz je na šmykľavke chlapček. Viem, že je ti to ľúto, ale potom pôjdeš aj ty.“ Keď si to dieťa vypočuje, asi sa rozplače, lebo mu je to ľúto. V takom prípade treba ošetriť jeho plač. Hoci ste dieťaťu veľakrát povedali, že sa treba podeliť, keď uvidia hračku, po ktorej túžia, nastúpi impulzivita. V ich veku ešte nejde, aby zapojili racio, hoci si aj uvedomujú, že sa treba striedať. Toto sú situácie, ktoré sa asi nedajú vyriešiť k spokojnosti všetkých.
• Presmerovanie pozornosti a emocionálna regulácia: Keď viete, že môže nastať vypätá situácia, dieťa skúste zaujať niečím iným, napríklad hojdačkou alebo loptou, ak chcelo bager. Môžete povedať: „Stavím sa, že k hojdačke dobehnem rýchlejšie ako ty.“ Takýmto spôsobom presmerujete pozornosť celkom inam. Úlohou nás rodičov je, aby sme v prvých rokoch dieťaťa pracovali na jeho emocionálnej regulácii. Preto je fajn sa k tým situáciám vracať, a keď bude dieťa v pokoji, môžete povedať: „Toto sa stalo, chlapček mal hračku a ty si bol veľmi smutný.“ Takýmto spôsobom ho učíte o jeho emočnom prežívaní.
• Zaspávanie a rutina: Večerné zaspávanie je pre mnohé rodiny náročné. Rodič aj dieťa sú po celom dni unavení. Dieťa by chcelo byť s rodičom a robiť s ním zábavné veci, no cíti, že spojenie sa prerušuje a musí ísť spať. Je to preň ťažké. Deti v tom veku často neznášajú také zmeny dobre. Preto treba pracovať na tom, aby bola zo zaspávania rutina a veci prebiehali v predvídateľnom poradí. Hrať sa s dieťaťom pred spaním nie je asi vhodné, ale na druhej strane je dobré robiť veci, kde s vami cíti spojenie. Napríklad by ste si vždy mohli čítať. Dieťa tak vie, že pred spaním dostane pozornosť ocinka. Keď večer prebieha podľa rutín, svet dieťaťa to robí jednoduchším a predvídateľnejším. Dieťa potrebuje štruktúru, lebo to uspokojuje jeho potrebu kontroly. Aj s dva a pol ročným dieťaťom si môžete spraviť sadu obrázkov „toto robíme pred spaním“ a ísť podľa toho. Dieťa bude chápať, čo sa bude diať, takže bude lepšie spolupracovať. Ak je rodič vystresovaný, dieťa to vycíti, lebo preň ste celý svet. Ak je rodič pokojný, je vyššia šanca, že aj dieťa bude pokojnejšie.
• Hranice a konzistentnosť: Dieťa potrebuje dve „L“, lásku a limity. Potrebuje cítiť, že ho máme radi na základe toho, ako sa k nemu správame, čo robíme, že sa s ním hráme, čítame si s ním a počúvame ho. Ale zároveň potrebuje mať hranice. Jeden zmysel hraníc je, že od dieťaťa vyžadujeme nejaké správanie, samozrejme, veku primerane. V inom zmysle môžu mať hranice aj podobu predvídateľného sveta, ktorý má štruktúru a je v ňom rutina. Ak potrebujeme dať dieťaťu nejaký limit, nemali by sme sa vzdať len preto, že dieťa bude protestovať. Treba pamätať na to, že zmeny prichádzajú veľmi pomaly. Keď dieťaťu dáme hranicu, je celkom prirodzené, že protestuje. To je pre nás signál, aby sme zachytili jeho emóciu a empatizovali s ním: „Áno, je to pre teba ťažké, najradšej by si si čítal. Teraz sa ti nechce umývať zúbky. Ak emóciu poprieme a prejdeme hneď k logickému vysvetľovaniu, nebude to fungovať: „Umývanie je dobré, ak nechceš mať zubný kaz.“ Je dôležité byť konzistentný preto, lebo dieťa je pomerne rigidné a potrebuje mať kontrolu nad svojím okolím. Ak neustále meníme, čo od neho chceme, nevyzná sa v tom. Pre dieťa je všetko nové. Pomôže mu vyznať sa v jeho svete a cítiť sa bezpečne, ak mu bude jasné, aké sú očakávania a ako sa veci robia. Preto je dobré, aby sa hranice príliš často nemenili.
• Porovnávanie a motivácia: Keď chceme porovnávať, najlepšie je, ak sa porovná dieťa s tým, aké bolo v minulosti. Rodič môže povedať: „Bolo pre teba ťažké upratať si šatočky a teraz si to super zvládla“ alebo „Minulý týždeň bolo ťažké umyť si zúbky a veľa sme sa o tom rozprávali, ale teraz si si ich super umyl sám“. Takéto porovnávanie funguje a dieťa veľmi motivuje. Ale porovnávaniu s inými deťmi nerozumie.

Keď dieťa nepočúva a robí napriek: Príklady z praxe

• Štvorročný syn, ktorý vôbec nepočúva: Ak vaše dieťa kričí na vás, aby ste išli preč, nadáva na malé deti, žiarli, vyžaduje si neustálu pozornosť, nedokáže sa samo hrať, plače, keď niekto zvoní, má problém s umývaním rúk, chodí po strede cesty v obchode, alebo odmieta upratať svoje veci, je to znak detského vzdoru postaveného na základe jeho sebauvedomovania. Pre dieťa v predškolskom veku je vzdor základná taktika a vaše dieťa sa práve snaží uplatniť si svoje požiadavky na svojom okolí tak, že si ich vyvzdoruje. Platí: neustupovať, nevšímať si jeho prejavy a správne reagovať. Všímať si, kedy prejavuje odpor (keď chce nejakú vec, ak sa má obliekať? keď má ukončiť hru?) a dopredu byť v týchto činnostiach pripravený. Správanie dieťaťa závisí od jeho osobnosti, prostredia a aj našich reakcií. Netreba dať dieťaťu to, prečo trucuje a stanoviť si postup ako budete reagovať, keď sa začne trucovanie, napr. ignorujem to a otočím sa mu chrbtom, zakryjem si uši, aby videl, že jeho krik nepočúvam, pevne ho stisnem v náručí a počkám, keď sa vykričí… Pomôže, ak viete, čo sú problémové situácia, tak sa im skúšajte vyhnúť, napr. sa vy raz rozkričte skôr ako začne on a bude taký prekvapení Vaším hnevom, že na ten svoj si nespomenie. Alebo skôr treba odpútať jeho pozornosť, tak že mu ponúkneme inú činnosť, zamestnáme ho napr. počítaním prstov a nejakou riekankou a Vy to zatiaľ obliekate, zabráňte situáciám hnevu dopredu. Ste a môžete byť aj prísna, no byť aj láskavá a chápavá mama. Tak, keď poviete "urob to" a pripojíte "prosím ťa", neprichádza do úvahy žiadna debata.

Pre zlepšenie detského správania platí: buďte dôslední! Nedávajte desať príkazov, stačí jeden. Dbajte však na to, aby ho dieťa splnilo. Oddeľte podstatné od nepodstatného, a vyberte veci, na ktorých Vám záleží. napr.: aby nerozhadzovalo hračky po byte, ak uprednostňujete poriadok. Čo je dôležité: veľa detí chváliť! Nie kupovať si ich sladkosťami a hračkami. Najlepšia odmena je pozornosť, ktorú mu venujete. Navrhnite mu: „Ak mi teraz pomôžeš a oblečieš si tričko, budeme mať vonku čas viac sa zahrať.“ Majte jasno, aký trest je pre deti účinný. „Správny“ trest by mal byť založený na pravidle: “Neposlúchol si, preto ti zoberiem výsadu, na ktorej ti záleží, alebo niečo, čo máš rád”. Prirodzene, len na krátky čas.

Toxické rodičovstvo: Keď výchova zanecháva hlboké jazvy

Toxické rodičovstvo je také, ktoré vedie k veľmi narušeným vzťahom medzi dospelým a dieťaťom. Deti „toxických“ rodičov následne nemajú zručnosti pri vytváraní kvalitných a zdravých vzťahov nielen v rodine, ale ani v okruhu kamarátov, známych, vlastných životných partnerov a dokonca ani u vlastných detí. Ako toxické rodičovstvo môžeme vnímať napríklad formovanie detí podľa vlastných (napríklad nenaplnených) prianí a očakávaní. Prejavuje sa aj zvykom rodiča využívať pri spätnej väzbe u detí znevažujúce komentáre, negatívne postoje a obviňovanie: „Nikdy z teba nič nebude. Všetko iba pokazíš.“ V toxickom rodičovstve často chýba akceptácia akýchkoľvek kompromisov či preberanie zodpovednosti za deti.

Ľudia, ktorí majú takúto skúsenosť, rozprávajú o tom, že u nich doma chýbala stabilita, porozumenie aj láska: „Nevedel som, čo sa stane, čo mám čakať.“ Tieto deti zažili žalostne málo dobrých vecí a mnohé boli aj obeťou fyzického, psychického alebo sexuálneho násilia. V žiadnom prípade nedovoľuje svojim deťom, aby sa od neho vzdialili. Jeho prejavy sa môžu líšiť v závislosti od prostredia, v ktorom sa pohybuje. Jeho veľmi dobrá argumentačná zručnosť a racionalizácia mu pomáhajú odôvodniť svoje činy. Jeho sebavedomie sa zvyšuje s poklesom sebavedomia jeho dieťaťa. Nikdy nespochybňuje svoje rozhodnutia a prejavy.

Je nutné dodať, že každý rodič môže mať zlý deň alebo urobiť neefektívne rozhodnutie. Manipulatívny rodič dokáže narábať so svojimi slovami a prejavmi správania tak, že jeho dieťa sa správa presne podľa jeho želaní a neuvedomuje si to. Narcistický rodič je málo empatický a veľmi ťažko (ak vôbec) dokáže svoje dieťa pochopiť. Od ostatných očakáva uznanie, i keď nespravil nič oceneniahodné. Neprejavujú emócie a pocity - majú napríklad úsmev na tvári, aj keď si rozbijú kolená. Skeptické a opatrné - mohli si napríklad vypočuť, že ich ďalší týždeň vezme rodič na dovolenku a budú mať celý týždeň pre seba. V skutočnosti sa nič z toho nestane. Zdanlivo necitlivé - deti MPN rodičov ani „nehnú brvou“ v prípade úrazov, sklamaní, posmeškov od ostatných a podobne. Zľahčujú svoju situáciu - podobným princípom, ako si môžu vypočuť od svojho rodiča. Napríklad: „To, že som ťa udrel, nie je dôvodom na plač. Je to prianie Boha a ak sa chceš dostať do neba, budeš mi za to ďakovať.“ Takéto deti môžu v reálnom živote povedať: „Nič sa nestalo. Takto to malo byť.“ Prejavujú strach zo samoty - dieťa toxického rodiča potrebuje, aby mu ostatní odsúhlasili to, čo robí.

Vyrastať s toxickým rodičom, či už s manipulátorom, narcistom, alebo tým, kto opakovane prekračuje hranice, zanecháva stopy. Možno ste si ich dlho neuvedomovali. Možno ste si hovorili, že „takto to predsa bolo všade“. Dobrou správou je, že vplyv toxického rodičovstva sa dá liečiť. Prvým krokom je uvedomiť si, čo sa skutočne dialo. Dôležité je tiež vedieť, že máte právo na hranice, aj keď ide o rodičov. Máte právo rozhodnúť sa, čo ešte prijímate a čo už nie. Toxické dedičstvo sa nemusí prenášať ďalej.

Keď dieťa robí napriek: Riešenie konkrétnych problémov

• Príklad 1: Agresívne správanie staršieho súrodenca: Matka dvoch synov (3 roky a 8 mes.) popisuje, že starší syn v období vzdoru, keď mu niečo nepovolí, ju chce biť, kúsť, lámať, hovorí jej, že chce spadnúť z balkóna či odísť preč. Ponúka mu vankúš, ale to ho viac rozčúli. V tomto prípade je dôležité stanoviť jasné hranice, dôsledne trvať na tom, že bitie, hryzenie a ubližovanie nie sú dovolené. Ponúknuť alternatívy na ventiláciu hnevu (napr. dupanie, trhanie papiera). Ak dieťa pokračuje v ubližovaní, odísť do inej miestnosti a ignorovať ho, kým sa neupokojí. Venovať pozornosť staršiemu synovi, aby sa necítil zanedbávaný príchodom mladšieho súrodenca. Ak agresívne správanie pretrváva, vyhľadať odbornú pomoc detského psychológa.

• Príklad 2: Dieťa, ktoré robí neporiadok a odmieta upratovať: Dieťa vyťahuje bielizeň zo skriniek, vylieva vodu na zem, rozhadzuje hračky, búcha dverami, ciká na zem a rehoce sa na tom, napriek tomu, že normálne si povie, že chce cikať. Keď mu rodič povie, aby to upratalo, odmieta. V tomto prípade je dôležité zistiť príčinu neporiadku - či je to snaha o pozornosť, nuda, alebo prejav hnevu. Stanoviť jasné pravidlá a používať odmeny a tresty. Byť dôsledný a ak je to potrebné, pomôcť dieťaťu s upratovaním, ale nenechať ho vyhnúť sa zodpovednosti. Ak sa dieťa vyciká na zem, nereagovať s hnevom, ale s pokojom, povedať mu, že to nie je správne a nechať ho, nech to po sebe uprace.

• Príklad 3: Matka, ktorá kričí na dieťa a cíti sa vinná: Matka s dvoma deťmi (2 roky a 2-mesačné bábätko) je vyčerpaná a kričí na svoje staršie dieťa. Odkedy sa narodilo druhé dieťatko, prvé to ťažko zvláda. Vyvádza, nepočúva, robí naprieky. V tomto prípade je dôležité dbať na sebastarostlivosť matky. Dopriať si oddych a hľadať podporu. Je dôležité naplniť potreby všetkých členov rodiny a nezabúdať na seba.

"Duchom prítomný": Najdôležitejší aspekt výchovy

Väčšina rodičov sa bez väčších neistôt a problémov stáva dobrými rodičmi a ponúkajú deťom ozajstné detstvo. Dôležité je, aby rodičia boli ochotní a vedeli byť „duchom prítomní“ pri starostlivosti a výchove svojho dieťaťa. Rodič sa musí identifikovať s potrebami svojho dieťaťa a nikdy sa nevzdať osobného kontaktu s dieťaťom, aby vedel vypnúť a skutočne vnímal, čo jeho dieťa cíti a čo robí. Výchovnú nezvládnuteľnosť považujem za výkrik dieťaťa do prázdna, za provokáciu a hlučné a neutíšiteľné hľadanie blízkosti rodičovskej osoby.

Deti potrebujú pevných vodcov, nie nesebeckých martýrov. Keď rodičia venujú čas svojim potrebám, starajú sa o svoje šťastie, je to kritické pre ich mentálne zdravie a schopnosť byť tam, pre svoje deti. Rodič má právo robiť rozhodnutia dôležité pre seba, nastavovať hranice, napĺňať si vlastné potreby a dieťa má zase dovolené sa na to hnevať. Jeho pocity hnevu a krivdy ale neznamenajú, že robí zlé rozhodnutie.

Klinická psychologička Becky radí tri spôsoby, ako odpovedať na drzosť a odvrávanie svojich detí, ktoré pomôžu deeskalovať situáciu a napätie a priblížia vás k pozitívnej interakcii s dieťaťom:

1. „Počujem ťa. A musíš byť poriadne nahnevaný/á, keď mi hovoríš niečo takéto.“
2. „Pozri, to, čo chcem povedať, je, že viem, že si dobré dieťa. Dokonca aj keď mi hovoríš niečo takéto nie dobré.“
3. „Viem, že existuje aj iný spôsob, akým by si mi mohol/a toto povedať. Chcel/a by si to skúsiť?“

Tieto prístupy vám pomôžu správať sa ako dospelý, zrelý človek, nedovoliť vtiahnuť sa do mocenského boja a nedovoliť situácii ani drzosti eskalovať. Deti budú spolupracovať s väčšou pravdepodobnosťou, keď si zvyknú, že práve doma sa môžu cítiť rešpektovaní, vypočutí, videní.

Záver

Zvládanie detského vzdoru a napriekov je náročnou, ale nevyhnutnou súčasťou rodičovstva. Kľúčom je pochopenie detskej psychiky, stanovenie jasných hraníc, dôslednosť a predovšetkým láskavý a empatický prístup. Namiesto neúčinných metód, ako sú výčitky, kričanie či fyzické tresty, sa zamerajte na budovanie dôverného vzťahu, podporu autonómie dieťaťa a učenie sa zdravým spôsobom regulácie emócií. Pamätajte, že každé dieťa je jedinečné a najlepšou cestou k úspešnej výchove je byť preňho stabilným vodcom a bezpečným prístavom.

tags: #dieta #mi #robi #stale #napriek

Populárne príspevky:

• Vnútorný pokoj
• Komplexný sprievodca zmenou starostlivosti o dieťa
• Riziká ovčích kiahn v tehotenstve
• Problémy s alkoholom v mladosti
• Sprievodca výberom kočíka