Ako podporiť učenie a zvládanie vývinových porúch učenia u detí
Žijeme v spoločnosti, kde sa kladie primárny dôraz na komunikáciu. Akýkoľvek handicap v tejto oblasti je výrazne znevýhodňujúci. Narušenie schopnosti dobre čítať a písať predstavuje bariéru prístupu k informáciám. Hoci deti so špecifickými poruchami učenia tvoria nehomogénnu a širokú skupinu (môžu mať dyslexiu, dysgrafiu, dysortografiu, dyskalkúliu…), je pre ne spoločné emocionálne prežívanie vlastných neúspechov a reakcií okolia na ne. Často sa v psychologických ambulanciách stretávame s tým, že tieto deti pociťujú hodnotenia okolia ako nespravodlivé, neadekvátne vynaloženej námahe, citlivo vnímajú prípadné prejavy sklamania rodičov, porovnávajú sa alebo bývajú porovnávané s úspešnejšími súrodencami, spolužiakmi alebo kamarátmi a často nevidia východisko z tejto pre nich ťaživej situácie. To má za následok, že škola sa pre nich stáva utrpením a oni nezriedka začínajú hľadať možnosti úniku - zvyšuje sa u nich počet zameškaných hodín pre záškoláctvo a tiež chorobnosť. Pri deťoch, u ktorých neboli poruchy rozpoznané včas, alebo im nebola poskytnutá adekvátna starostlivosť sa často stretávame so školskou fóbiou, neurotickými alebo psychosomatickými poruchami. Preto je veľmi dôležité problém v učení včas rozpoznať a diagnostikovať.
Už úvod poradenského prístupu, keď sa dieťa dozvedá, že ideme pátrať po príčine jeho ťažkostí a pravdepodobne za to môže diagnóza, za ktorú nenesie zodpovednosť ani vinu, je sprevádzaný jeho viditeľným uvoľnením. Niekedy sa však stretávame s tým, že sa na nás obracajú rodičia v snahe získať „papier“ s úľavami pre dieťa. Chcú mu uľahčiť situáciu v škole s mylnou predstavou, že naším odporúčaním je dieťa chránené pred opakovaním ročníka. Je veľmi zlé, ak to znamená koniec alebo obmedzenie intenzívnej prípravy na vyučovanie. Tolerantný prístup a zmena hodnotenia detí neznamená automaticky o stupeň zlepšenú známku na vysvedčení. Cieľom našich odporúčaní je vytvoriť na vyučovaní také pracovné podmienky, aby výkon dieťaťa mohol byť čo najlepší. Aby bolo schopné plniť adekvátne požiadavky učiteľa.
Rodičia ako kľúčoví motivátori
Čo môžete urobiť Vy ako rodičia, aby ste čo najefektívnejšie pomohli svojmu dieťaťu? Prvým krokom by malo byť aktívne iniciovať dialóg rodič-učiteľ. V ňom by ste mali pravidelne komunikovať o cieľoch a formách pomoci, dôverovať si navzájom a informovať sa o pokrokoch aj prípadných problémoch, ktoré môžu nastať. Pre obe strany to bude znamenať dôležitý zdroj informácií, ktoré výrazne napomôžu v procese korekcií a reedukácie. Zároveň sa dozviete veľa aj o tom, ako dieťa v škole osobnostne prežíva to, že bojuje napr. s dyslexiou, pretože pre konečný úspech je dôležitý postoj dieťaťa k jeho poruche, ktorý sa často odvíja od toho, aký je Váš postoj k dieťaťu. Nie je dobré, ak rodič berie školský úspech, prípadne neúspech svojho dieťaťa ako otázku svojho spoločenského statusu, pretože to prináša problém s vyrovnaním sa s diagnózou dieťaťa. Rovnako kontraproduktívne je hľadať chyby v sebe, prípadne partnerovi. Úzkostnejšie ladení rodičia môžu zápasiť s pocitmi vlastnej viny, iní môžu celý problém zľahčovať. Často sa stretávame s bezradnosťou aj obavami rodičov o budúcnosť dieťaťa a jeho uplatnenie v živote. Aj tu platí overené pravidlo zlatej strednej cesty. Príliš úzkostná podpora, prehnaná starostlivosť a ochranársky až hyperprotektívny prístup vedie dieťa k nesamostatnosti a je rovnako škodlivý ako keď je dieťa odkázané len samo na seba.
Situáciu v rodine s dieťaťom so špecifickými poruchami v učení komplikuje aj náročnosť prípravy na vyučovanie. To so sebou prináša aj to, že deti majú obmedzený čas na svoje záujmy a oddych, čo je často dôvodom ich frustrácie a niekedy aj revolty. Základom udržania si dobrého vzťahu s dieťaťom v týchto náročných podmienkach je vytvorenie nestresujúceho prostredia. Preto je dôležité, aby dieťa vnímalo Vašu pomoc ako spoluúčasť a aby sa nediala formou autoritatívneho zadávania a kontroly úloh. To v praxi znamená, že v čase určenom na prípravu do školy je potrebné venovať sa len dieťaťu, sedieť pri ňom, udržiavať s ním očný kontakt, verbálne aj neverbálne mu dávať najavo, že práve robíme niečo dôležité, pretože Váš postoj sa prenesie aj na dieťa. Musíme pri tom nestrácať zo zreteľa, že pre dieťa má rovnako veľký význam tak vzdelávanie ako aj budovanie sebaúcty a zdravého sebavedomia. To predovšetkým znamená prijatie dieťaťa takého ako je, uvedomovať si jeho prednosti, stanovovať dosiahnuteľné ciele, hodnotiť výsledky realisticky a s primeraným pedagogickým optimizmom, naučiť dieťa vidieť a oceňovať hoci aj malé pokroky a dať mu pocit, že je milované! Chváliť a oceňovať dieťa oveľa viac za jeho snahu než za úspech je tá najlepšia cesta ako mu pomôcť stať sa vyrovnanou a harmonickou osobnosťou. Väčšiu pravdepodobnosť zažiť úspech bude dieťa mať, ak budete postupovať metódou pomalých krokov, to znamená, že nebudete zvyšovať náročnosť, kým dieťa nezvládne istú úroveň. Ďalšou dôležitou zásadou je pravidelnosť, systematickosť a práca s porozumením, pretože ak dieťa pracuje rutinne a bez záujmu, tak sa očakávané výsledky nedostavia a dieťa bude demotivované.
Metódy a stratégie na podporu učenia
Existuje viacero overených metód a stratégií, ktoré môžu rodičia a pedagógovia využiť na podporu učenia detí, najmä tých, ktoré čelia špecifickým poruchám učenia. Jednou z dôležitých zásad je vytvorenie štruktúry a rutiny v učení. Napríklad, po príchode domov by malo nasledovať obdobie oddychu, prezlečenia a ľahkej desiaty, približne na hodinu. Až potom by sa malo pristúpiť k úlohám. Je dôležité vyložiť si všetky potrebné pomôcky na stôl a sústrediť sa len na učenie. Po dokončení úloh by malo nasledovať voľno, ktoré dieťa vníma ako odmenu za svoju prácu. Tento systém, ako ukazuje aj osobná skúsenosť, môže byť veľmi efektívny, najmä v mladšom školskom veku.
📣 Rozhovor: Ako pomôcť deťom s poruchami učenia? 🤔
Dôležité je tiež zapojiť dieťa do procesu učenia aktívne. Namiesto pasívneho sedenia a počúvania je vhodné zapojiť rôzne zmysly. Napríklad, pri učení sa slovíčok alebo poučiek je možné ich písať, hovoriť nahlas, alebo si ich opakovať počas pohybu, napríklad pri prechádzke. Týmto spôsobom sa aktivuje viac častí mozgu a informácie sa lepšie ukladajú.
V prípade detí s poruchami učenia je nevyhnutné včas ich rozpoznať a vyhľadať odbornú pomoc. Centrá pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie môžu poskytnúť cenné rady a diagnostiku. Je dôležité si uvedomiť, že poruchy učenia nie sú otázkou inteligencie, ale odlišného spôsobu spracovania informácií.
Skutočné porozumenie učiva znamená schopnosť súvisle o ňom rozprávať bez nazerania do poznámok, spájať jednotlivé informácie a vytvárať si v hlave jednoduché schémy. Starší žiaci by sa mali učiť rôzne techniky učenia, ktoré im pomôžu rýchlejšie a efektívnejšie si osvojovať nové vedomosti.
Prístup k vzdelávaniu a motivácia
Škola nie je súťaž, nie je dôležité byť čistým jednotkárom - práve naopak, najkrajšie je, ak sa predmety a samotné učenie stanú koníčkom a vášňou. O tom, ako byť pre deti správnou motiváciou pri vzdelávaní, ako ich viesť k vede a pozitívnemu vzťahu k učeniu, ale aj o tom, ako nedávať technologickému sektoru zbytočné nálepky „pre dievčatá“ a „pre chlapcov“, sme sa rozprávali s významnými odborníkmi a odborníčkou zo sektora vedy a techniky.
Juraj Tekel, vedec a vysokoškolský pedagóg, zdôrazňuje, že ak majú deti z nejakého predmetu pocit, že je to „STRAŠIAK“, prestanú sa ho báť len vtedy, keď zistia, že je to vlastne len „plachta na vešiaku s klobúkom“. Niekto im to však musí ukázať - môže to byť rodič alebo učiteľ, či kamarát. Ideálne nastavenie by bolo, ak by deti takýchto ľudí stretávali systematicky. Potom pomôže, ak nebudeme robiť vedu z toho, že nejaký predmet sa dieťaťu učí ťažšie. Nestavajme (a teda ani nenechajme padnúť) šikovnosť a hodnotu dieťaťa na nejakom jednom predmete. Podľa neho je dôležité pripustiť, že niektoré veci sú proste ťažké a niekto sa ich naučí až na druhý- alebo tretíkrát. A na tom nie je nič zlé. Ak chceme deti motivovať k učeniu, mali by sme byť hlavne dobrým príkladom - keď dieťa doma u rodičov vidí zvedavosť a radosť z poznania a porozumenia, samo bude tieto veci vyhľadávať a rozvíjať. Ak rodičov náučné veci prirodzene neťahajú, stačí deti zobrať aspoň raz za čas do múzea - je to ako s pohybom: nemusíte byť poctivý turista, a predsa viete, že je dôležité občas zobrať deti do prírody - tak isto je to aj pri učení. Ak sa deti chytia niečoho z múzea a vyzerá, že by ich to mohlo baviť, len ich v tom treba podporovať ďalej. Nie každé dieťa musí byť vedcom a musí ho veda baviť. Sú ľudia, ktorých to proste neťahá, podobne ako sú ľudia, ktorých nebaví šport či umenie. To neznamená, že títo ľudia sú menej inteligentní. Podobné je to aj so vzbudením záujmu o vedu - deti sú zväčša prirodzene zvedavé a svet naokolo ich zaujíma. Myslí si, že je dôležité snažiť sa tento záujem prehlbovať a neubíjať ho. Neplatí to však iba o škole, mali by sme na to myslieť už doma v predškolskom veku. Od rodičov aj učiteľov to síce chce námahu, ale myslí si, že to stojí za to. Pri tomto je dôležité pripomenúť aj to, že nie každé dieťa musí byť vedcom a musí ho veda baviť. Sú ľudia, ktorých to proste neťahá, podobne ako sú ľudia, ktorých nebaví šport či umenie. To neznamená, že títo ľudia sú menej inteligentní. Naopak, pozná veľa ľudí, ktorí sú mimoriadne šikovní, ale veda a s tým spojený pohľad na svet ich vôbec nebaví. Na tom nie je nič zlé a každý by sa mal v prvom rade venovať veciam, ktoré ho bavia a robia mu radosť.
Lýdia Šuchová, pedagogička a zakladateľka OZ Equity, potvrdzuje, že negatívny vzťah k predmetom ako fyzika, matematika či chémia v deťoch často vytvárajú ich rodičia alebo starší kamaráti. Ak sa dieťaťu učí nejaký predmet ťažšie, skúsme sa s nimi vzdelávať inak: cesta k pochopeniu a učeniu sa akéhokoľvek predmetu je cez čítanie s porozumením, radosť z poznávania, porovnávania vecí navzájom, trénovania pozornosti a jasnosť formulovania argumentov. Toto sú nástroje, ktoré sa zídu ako v bežnom živote, tak aj na akomkoľvek predmete. Pokiaľ s tým má rodič problém, môže pomôcť Feuersteinova metóda. Rodičia sú totiž kľúčovými motivátormi svojich detí. Je dôležité, aby v nich pestovali radosť z logického myslenia, poznávania nového, aby deti učili správne klásť otázky, aby s nimi trénovali hľadanie správnych argumentov. Rodičia by zároveň mali svoje deti učiť, že chyba nie je hanba, že chyby sú pre každého vzácna vec, z ktorej sa dá poučiť a obohatiť. Nemusíme sa báť robiť chyby. S deťmi by sme mali už od škôlky robiť zaujímavé experimenty a pokusy. To je ideálna motivácia k vede. Popri experimentoch im klaďme otázky typu „Prečo?“ Motivujme deti, aby vytvárali vlastné hypotézy, a tie následne spoločne s nimi overujme.
Dušan Chorvát, vedec a vedúci v Laboratóriu laserovej mikroskopie a spektroskopie, Medzinárodné laserové centrum, uvádza, že ak sú prírodovedné predmety, ako matematika, fyzika či chémia, podané žiakom a študentom vhodne, nikdy pre nich nebudú predstavovať strašiaky. Strašiakom môže byť skôr nezáživný a zastaraný prístup pri výučbe, keď vieme, že sú k dispozícii nové formy výučby a deti vnímajú podnety inak ako predchádzajúce generácie. Fyziku, chémiu či biológiu môžeme vysvetľovať aj pomocou hudby. Nie každý učiteľ má takéto možnosti a danosti, ale je potrebné úplne zmeniť spôsob, ako svoje vedomosti budeme odovzdávať mladšej generácii. Potom nebude žiadny predmet pre deti strašiakom. Musíme si uvedomiť, že každá ľudská skúsenosť sa začína hraním. V prípade ťažších predmetov je podľa neho absolútne nevyhnutné začínať vhodnými experimentmi, aby dieťa získalo skúsenosti z prvej ruky. Je to podobné ako učiť sa jazyk - malé dieťa jazyk najskôr odpozoruje, odpočuje, a keď získa dostatočnú slovnú zásobu, môže prejsť k teórii a ku gramatike. Ak by sme ho chceli naučiť jazyk naopak, v najlepšom prípade to pôjde ťažko, ak vôbec. To isté platí o matematike, fyzike, chémii či biológii. Ak chceme, aby naše deti mali o niečo záujem, mali by sme o to mať záujem aj my - úplne ideálne je venovať sa takýmto aktivitám spoločne, rodičia s deťmi. Deti prirodzene vnímajú svojich rodičov ako vzory v tom, čo neskôr robia samy. Ak samotný rodič nemá záujem o vzdelanie, kultúru alebo čokoľvek iné, nebude ho mať veľmi pravdepodobne ani dieťa - zmeniť prístup dieťaťa k učeniu sa dá najlepšie tým, že sami (ako rodičia) zmeníme svoj prístup k životu. Využime aj možnosti, ktoré máme vďaka jednoduchému prístupu k informáciám - či už je to internet, rôzne online programy a aktivity, veľké množstvo kníh či len návšteva podujatí a centier, v ktorých sa veda popularizuje. Inou možnosťou sú mimoškolské aktivity, ako krúžky a olympiády. No na prvom mieste je motivácia k učeniu cez osobný príklad - ak chceme, aby naše deti mali o niečo záujem, mali by sme o to mať záujem aj my - úplne ideálne je venovať sa takýmto aktivitám spoločne, rodičia s deťmi.
Ľubomír Bilský, výkonný riaditeľ v Slovenskej organizácii pre výskumné a vývojové aktivity, zdôrazňuje, že množstvo detí práve tzv. STEM predmety (Science, Technology, Engineering and Mathematics - teda matematika, fyzika, chémia či biológia) veľmi zaujímajú a pre mnohé z nich sa štúdium stane aj koníčkom. Faktom zostáva, že vo väčšine prípadov žiaci pristupujú k týmto predmetom s rešpektom. Rozšíriť okruh nadšencov prírodovedných predmetov môžu najmä učitelia svojím inovatívnym a zanieteným prístupom k výučbe. Je nevyhnutné sústrediť sa na praktické ukážky a interaktívny spôsob vyučovania. Na to musíme vytvoriť vhodné podmienky v našom vzdelávacom systéme a postupne prechádzať od teoretického učenia k praktickému. Prispieť k tomu sa snažíme aj organizáciou podujatí, akým je aj Európska noc výskumníkov. Jeden deň strávený na takomto podujatí môže mladým návštevníkom ukázať, že veda a jej štúdium môžu byť naozaj zaujímavé. Nielen učitelia, ale aj rodičia môžu pri procese vzdelávania veľmi pomôcť. Napríklad ak má dieťa pred nejakým predmetom rešpekt, treba mu podať pomocnú ruku a pristupovať k nemu s trpezlivosťou a porozumením. Často pomáha vysvetliť princípy a súvislosti na praktických príkladoch z bežného života. Zákazy a tresty môžu, práve naopak, pôsobiť kontraproduktívne. Motivujme k učeniu pozitívnym prístupom a poskytnutím dostatočnej pozornosti vzdelávaniu dieťaťa. Pomôže tiež zdôrazňovanie dôležitosti vzdelania pre budúcnosť plnú príležitostí, vrátane možnosti spoznávať iné krajiny a kultúry. Dôležité je vytvoriť deťom vhodné podmienky a príležitosti na to, aby mali možnosť spoznať, že veda je zábava a je zaujímavá. Treba s tým začať už v útlom veku - napríklad vysvetľovať, že len vďaka vede máme možnosť liečiť väčšinu chorôb. Bavme sa s deťmi o slovenských aj celosvetových vedeckých osobnostiach. A opäť platí, že najľahšie sa záujem o vedu vzbudzuje prostredníctvom interaktívnych aktivít a praktických ukážok. Našťastie, aj u nás už existuje viacero iniciatív a inštitúcií, ktoré môžete so svojimi deťmi navštíviť. Mám na mysli rôzne technologické výstavy, podujatia či centrá vedy (napr. Zážitkové centrum vedy Aurelium v Bratislave), alebo kreatívne tvorivé dielne s využitím digitálnych technológií. Vo veľkej miere by sa o motiváciu detí a mladých ľudí študovať prírodné a technické predmety mali pričiňovať i samotní vedci. Som rád, že na Slovensku máme množstvo vedcov, ktorí k tomu pristupujú svedomito. Príkladom toho je aj nadchádzajúca Európska noc výskumníkov, do ktorej je zapojených viac ako 1500 slovenských výskumníčok a výskumníkov.
PhDr. Gabriela Herényiová, PhD., školská psychologička, zdôrazňuje, že aj učiť sa je treba sa naučiť. Inak bude domáca príprava na vyučovanie trvať dieťaťu dlho a neprinesie dobré výsledky. S prváčikom by sme sa mali učiť spoločne každý deň, ale sedenie nad úlohami nemá trvať dlhšie ako dvadsať tridsať minút. Ideálny je rovnaký čas dňa, stále miesto a najmä pokojná atmosféra. Nie krik a zlosť z toho, že paličky nie sú rovnaké a podobne. Dieťa by sa malo naučiť sadať si pravidelne na jedno miesto, tam sa rýchlo naučiť a potom mať pokoj. Keď sú deti už väčšie, mali by dodržiavať rovné pravidlá, ale už bez rodičov, sami a bez donútenia. Jasné, že vyvetraná miestnosť, dostatok pitia a nie plný žalúdok sú veľmi dôležité. Najlepšie je, ak si dieťa napíše úlohu v deň, keď ju dostalo. To má ešte v pamäti pokyny učiteľky a vedomosti, ktoré zachytilo v škole. Učenie je dobré začať predmetom, ktoré dieťa nemá rado či mu robí problémy. Dnešné deti majú často problémy s koncentráciou, nedokážu sa sústrediť na učivo, stále od neho odbiehajú. Ako im pomôcť? Obmedzte maximum rušivých vplyvov a vysvetlite dieťaťu, že ak sa rýchlo a sústredene naučí, bude mať viac času na hru a zábavu. Zároveň od potomka nechcite, aby sa koncentroval neobmedzene dlhý čas, to nedokážu ani dospelí. Prváci a druháci by sa nemali doma učiť a robiť si úlohy dlhšie ako tridsať minút, tretiaci a štvrtáci najviac jednu hodinu, žiaci piatej a šiestej triedy 90 minút a starší žiaci maximálne dve hodiny. Medzitým je samozrejme dobré robiť si kratšie prestávky, ktoré môže dieťa využiť napríklad tak, že si trochu zacvičí alebo sa pretiahne.
Zuzana, učiteľka, ktorá sama prekonala ťažkosti s poruchami učenia, zdieľa svoje skúsenosti a desať stratégií, ktoré môžu pomôcť rodičom detí s poruchami učenia, najmä v online vzdelávaní. Zdôrazňuje dôležitosť techniky Pomodoro, ktorá pomáha určiť čas koncentrácie dieťaťa a následné prestávky. Taktiež poukazuje na význam vytvorenia nerušeného prostredia na učenie, ktoré by malo byť pre dieťa príjemné a bezpečné. Spánok je podľa nej nesmierne dôležitý pre pamäť a celkový vývoj dieťaťa. Odporúča tiež opakovať si učivo pred spaním a využívať testovanie ako efektívnu stratégiu učenia. Pre deti s dyslexiou, ktoré majú problém s čítaním, navrhuje nahrávanie textov z učebnice, ktoré si môžu kedykoľvek pustiť. Dôležitou čitateľskou stratégiou je hľadanie kľúčových slov a skimming, teda zbežné pozretie textu na pochopenie jeho obsahu. Zdôrazňuje, že deti s vývinovými poruchami učenia potrebujú výnimočný prístup a je dôležité nájsť to, čo na ne funguje. Metódy ako Metóda Loci, technika príbehov či skratiek môžu byť nápomocné pri zapamätávaní si informácií.
Prílišný tlak na výkon a vonkajšia motivácia (ocenenie, strach z trestu) môžu byť kontraproduktívne. Dôležité je budovať vnútornú motiváciu, ktorá vychádza z radosti z poznávania a objavovania. Prostredie, kde sa dieťa cíti dobre, kde s ním ľudia komunikujú partnersky a autenticky, je kľúčové. Neškola ako miesto, kde deti objavujú svet, sa zabávajú, debatujú a nachádzajú priateľstvá, ponúka alternatívu k tradičnému vzdelávaniu.
Každý sa učí inak, a preto je dôležité rozpoznať preferovaný štýl učenia (aktivista, teoretik, reflektor, pragmatik) a prispôsobiť mu metódy výučby. Učenie by malo byť zábavné, efektívne a malo by prinášať pocit úspechu.
tags: #dieta #nespolupracuje #pri #uceni