Cesta k začleneniu: Pochopenie a prijatie odlišností v spoločnosti

Každý človek prichádza na svet s určitými vrodenými dispozíciami, ale oveľa viac je toho, čo sa jednoducho musí naučiť. Tento fakt autor bližšie konkretizuje. Učí sa poznatkom o svete, ktorý je jeho domovom, o spoločnosti v ktorej žije. Učí sa uplatňovať a rozvíjať svoje schopnosti žiť vo svete, do ktorého sa narodil a učí sa prispôsobiť sa nárokom a pravidlám. Výchova a vzdelávanie v ranom veku zohrávajú kľúčovú úlohu pri formovaní postojov a správania detí voči odlišnostiam. Neúmyselné „onálepkovanie“ dieťaťa v sociálnom prostredí môže viesť k vzniku prekážok a bariér, ktoré bránia úspešnému začleneniu dieťaťa s odlišnosťou do kolektívu. Tieto bariéry sa prejavujú na úrovni spoločenského vedomia v podobe noriem, názorov, postojov a hodnôt, ktoré sa prenášajú systémom vzdelávania a kultúry na každého jednotlivca.

Bariéry, ktoré bránia začleneniu

Bariéry v začleňovaní detí s odlišnosťou sú mnohoraké a môžu mať rôznu podobu. Jednou z najvýraznejších je sociálna bariéra, ktorá sa prejavuje v odmietaní, vysmievaní či vytváraní negatívnych prezývok. Príkladom je situácia, kedy rodičia boli nútení syna Tomiho preradiť do inej materskej školy, pretože ho deti ponižovali a vysmievali, vymysleli mu prezývku „šušloššoploš“. V novej materskej škole však deti Tomáša zapojili do hry, volajúc na neho: „Poď, poď, Tomi, budeš vlakovodič!“ Tento príklad poukazuje na to, ako pozitívny prístup a prijatie môžu prekonať negatívne skúsenosti.

Ďalšou významnou bariérou je jazyková bariéra. Napríklad dialóg medzi dvoma deťmi, Nemcom a Rusom, kde každý ovláda len svoju materinskú reč, ukazuje, ako obmedzená komunikačná schopnosť môže brániť vzájomnému porozumeniu.

Materiálna bariéra sa prejavuje v situáciách, kedy dieťa nemôže participovať na aktivitách z dôvodu obmedzeného finančného rozpočtu domácnosti, napríklad zúčastniť sa plaveckého výcviku.

Odbúraním týchto bariér komunita školy, ale aj celá spoločnosť, konštruuje cestu k inkluzívnemu smerovaniu. Inkluzívne smerovanie znamená vytvorenie takéhoto výchovno-vzdelávacieho systému, kde sa heterogénnosť skupiny považuje za normalitu.

V prostredí školy je inkluzívne smerovanie také pedagogické konanie, ktoré je konštruované na akceptovaní rozdielnosti žiakov s rôznymi fyzickými, intelektovými, jazykovými, etnickými či kultúrnymi rozmanitosťami, a nie na snahe o prekonanie tejto rozdielnosti selekciou alebo asimiláciou.

Deti s rôznymi schopnosťami spolupracujú na projekte

Vplyv prostredia a predsudkov

Dieťa v ranom veku vstupuje do rôznych priestorov s určitým kvantom informácií a skúseností, často aj predsudkov, ktoré sa naučilo v rodine a v bližšom okolí. Tieto naučené postoje môžu ovplyvniť jeho vnímanie a správanie voči iným deťom. Napríklad, ak dieťa počuje v rodine negatívne komentáre o ľuďoch s určitými fyzickými odlišnosťami, môže si tieto predsudky preniesť aj do kolektívu.

Príkladom je situácia, kedy Monika nakreslila peknú postavičku a pedagóg ju pochválil. Neskôr však Majo povedal Monike, že je tučná a škaredá, čo viedlo k jej presvedčeniu, že nemôže byť šikovná. Tento príbeh ilustruje, ako slová a názory iných detí, ale aj dospelých, môžu hlboko ovplyvniť sebavedomie a sebahodnotu dieťaťa.

V prvých rokoch života si deti predškolského veku zvyčajne nevšímajú vzájomné rozdiely a vnímajú ich ako prirodzenú súčasť skupiny. Podľa Radakovičovej (2012) sa rovesníci voči „iným“ deťom správajú zväčša bez odmietania, strachu a pod. Avšak, ak sa v prostredí objavia predsudky alebo negatívne postoje, deti sa môžu naučiť odmietať tých, ktorí sú odlišní.

Hra ako nástroj inklúzie

Hra je jedným z najúčinnejších nástrojov na podporu inklúzie a začlenenia detí s odlišnosťou. Ideou skupinových hier je to, aby deti od raného veku dokázali, chceli a mali záujem spolu fungovať, vzájomne participovať a akceptovať sa. V spomenutom veku je včlenenie hry do procesu najvhodnejším prostriedkom k učeniu sa.

Príkladom môže byť situácia, kedy deti iných národností a štátnych príslušností, ktoré neovládali slovenský jazyk, našli „spoločnú reč“ v procese hry. Postupne vznikali medzi nimi kamarátstva, ktoré ostatné deti verbalizovali.

Dôležitosť hry

V skupine sa societa nediferencuje na majoritu a minoritu, ale vníma sa ako heterogénna skupina, v ktorej sú si rovní všetci zúčastnení a každý jej aktér, každé dieťa je niečím odlišné. Spojovacím článkom edukačno-umeleckých modelov je reflektívny dialóg, prostredníctvom ktorého sa deti k niečomu konkrétnemu, či k niekomu konkrétnemu spoznávajú. Rozvíjajú si tak sociálne a komunikačné spôsobilosti.

Pri práci so skupinou sú začiatky práce zacielené na podporu kohézie a súdržnosti v skupine. Prostredníctvom úvodných aktivít je prvoradým cieľom venovať pozornosť vzájomnému spoznávaniu sa a pozorovaniu správania sa detí v skupine. Základom prvotných hier je dieťaťu/deťom vhodne (na ich vývinovej úrovni) objasniť začlenenie každého člena skupiny bez segregačných tendencií.

Príkladom aktivity je dialog pedagóga s deťmi o stavbe domu: „Deti, z čoho sa stavia dom?“ Na pokyn pedagóga sa deti pochytajú za ruky a „ukladajú“ tehly - tak murujú stenu, pričom sa využíva pieseň na rytmizáciu pohybov. Každé z detí predstavuje jednu tehlu. Pedagóg objasňuje individualitu každého dieťaťa tým, že im prízvukuje, že nie všetky tehly sú rovnaké, ale „vždy držia pokope“.

Ďalšie aktivity zahŕňajú:

„Každý z nás je kvetom“: Deti si vyberajú, akým kvetom chcú byť, a uvedomujú si, že každý kvet je iný, ale všetky rastú na jednej lúke a každý má tam svoje miesto.
Orchester: Deti si vyberú hudobný nástroj a spoločne si na nich zahrajú, môžu hrať v dvojiciach alebo vo väčších skupinách.
Spoločný koláč z hliny: Deti spoločne vytvoria z hliny veľký koláč a bubnujú naň, pričom sa rytmicky zrýchľuje tempo a intenzita bubnovania, čo sa kombinuje so spievaním rytmickej piesne.

Skupinové hry zdôrazňujú autentické prežívanie účastníkov a sú alternatívnou formou podpory znevýhodnených skupín v prostredí materských škôl.

Rôzne formy podpory pre začlenenie

Existujú rôzne typy podpory, ktoré môžu pomôcť pri začleňovaní detí s odlišnosťou:

Epizodická podpora: Jednotlivec zo znevýhodnenej skupiny potrebuje krátkodobú starostlivosť. Využívajú sa tzv. rozohrievacie, úvodné či motivačné aktivity, ktoré sú vhodné pri začiatkoch podpory inkluzívneho prostredia. Ranná podpora inklúzie zvyčajne štartuje s aktivitami zameranými na diferencovanie vizuálne vnímaných fyzických odlišností.
Obmedzená podpora: Je časovo striktne oklieštená a zahŕňa prípravu jednotlivca so znevýhodnením na zamestnanie alebo prechodné začlenenie počas hier či tvorivých dielní.
Rozsiahla podpora: Je realizovaná priebežne, napríklad formou stimulačného programu na podporu inkluzívneho prostredia.
Úplná podpora: Je charakterizovaná vysokou intenzitou inklúzie prostredia, v ktorom sa človek so znevýhodnením nachádza.

V rámci podpory inklúzie sa využívajú aj rôzne metódy a techniky:

Práca s výtvarnými médiami: Zameriava sa na rozličné spôsoby skúmania „odlišnosti“ ako na možnosti stimulácie predstavivosti a kreativity pri akceptácii odlišnosti.
Práca s „predsudkami“: Aktivity na podporu kvality života detí v skupine zamerané na dramatizáciu príbehov, ktoré sa v skupine odohrávajú. Ide o verbalizáciu predsudkov, ich redukciu prostredníctvom zážitkových aktivít.
Práca s „nálepkami“: Aktivity sa zameriavajú na objasnenie „nálepiek“ s následnou konfrontáciou sebavnímania verzus skupinového vnímania konkrétne vytvorenej „nálepky“. Deti reálne prežívajú skutočnosť mať nálepku (etiketu) s určitým obsahom, následne prebieha reflektívny dialóg.

Realizácia skupinových aktivít v hravej atmosfére umožňuje účastníkom poznať reakcie a správanie sa druhých, skvalitňovať komunikáciu a poskytovať celej skupine bohatšie skúsenosti. Práca s umeleckými prostriedkami umocňuje silu a dynamiku procesu.

Inklúzia a mentálne postihnutie: Výzvy a perspektívy

Vzdelávací systém čelí výzvam aj v oblasti začleňovania detí s mentálnym postihnutím (MP). Podiel detí s diagnostikovaným MP na Slovensku je takmer trojnásobne vyšší v porovnaní s medzinárodným priemerom. Existujú indície, že „nálepku“ ľahkého mentálneho postihnutia dostávajú aj deti, ktoré vo vzdelávaní zlyhávajú z iných príčin, najmä z prostredia marginalizovaných rómskych komunít.

Diagnóza ľahkého mentálneho postihnutia väčšine detí znamená, že základné vzdelanie absolvujú oddelene od svojich rovesníkov, čo obmedzuje ich možnosti na budúce samostatné fungovanie v spoločnosti. Až 85 % detí s MP sa vzdeláva oddelene od svojich rovesníkov, pričom 57 % navštevuje špeciálne školy a 28 % špeciálne triedy na bežných základných školách.

Problematickosť oddelených foriem vzdelávania spočíva v obmedzených možnostiach kontaktu s prirodzenou rovesníckou skupinou detí. Začlenenie detí s MP do bežných tried kladie vysoké nároky na pedagóga, najmä kvôli rozdielnym učebným osnovám. V susednej Českej republike tento problém vyriešili zjednotením kurikula pre základné školy.

Závažným problémom je tiež skutočnosť, že deti s diagnostikovaným ľahkým mentálnym postihnutím nemôžu pokračovať v štúdiu na bežných stredných školách, pretože na základnej škole získajú len primárne vzdelanie. Možnosť ďalej pokračovať vo vzdelávaní je tak pre nich uzatvorená.

Normalizácia verzus rešpektovanie odlišnosti

Pri práci s deťmi s autizmom alebo Aspergerovým syndrómom existujú dva základné prístupy:

Normalizujúci prístup: Predpokladá, že existuje „normálne“ dieťa a „nenormálne“ dieťa. Cieľom je prispôsobiť dieťa bežnej populácii tak, aby čo najmenej vyčnievalo. Tento prístup sa často zameriava na to, čo dieťa robí nesprávne a snaží sa to „opraviť“ pomocou odmien alebo nátlaku. Môže viesť k negatívnym dopadom na duševné zdravie a sebavedomie dieťaťa.
Prístup založený na vzájomnom rešpekte: Predpokladá, že človek sa vyvíja celoživotne a autizmus je neurovývinová odlišnosť. Cieľom nie je dobiehať neurotypické ciele, ale rešpektovať individuálnu vývinovú dráhu jednotlivca. Dôležité je spoznať detské potreby (senzorické, komunikačné, sociálne) a podporiť dieťa v jeho vlastnom tempe.

Rodičia zohrávajú kľúčovú úlohu v procese začlenenia. Je dôležité, aby si rodičia dopriali čas, spracovali vlastné pocity a rozhodovali sa s čistou mysľou. Dôvera vo vlastnú intuíciu a v jedinečné cesty, ktorými dieťa skúma svet, je nevyhnutná.

Vytváranie podporného prostredia

Vytvorenie podporného prostredia pre deti s odlišnosťou zahŕňa:

Rešpektujúci spôsob výchovy a komunikácie: Pomáha rozpustiť napätie a konflikty.
Konkrétna a názorná komunikácia: Dieťa lepšie pochopí, čo sa od neho žiada.
Zameranie sa na silné stránky dieťaťa: Cez záujem dieťa rastie a rozvíja sa.
Primerané očakávania: Od dieťaťa aj od seba samého.
Flexibilné správanie: Modeluje flexibilitu aj pre deti.
Komunikácia, ktorej dieťa rozumie: Napríklad cez obrázky alebo digitálne zariadenia.
Sledovanie signálov preťaženia: Identifikácia spúšťačov a ich vyhýbanie sa.
Tvorba vlastného „kmeňa“: Spoločenstvo ľudí a rodín, kde sa nikto necíti iný a vylúčený.
Zapájanie dieťaťa do bežných rutín: Prostredníctvom rutín sa dieťa môže naučiť všetko, čo potrebuje.
Hľadanie a venovanie sa tomu, čo prináša pohodu: Koníky, príroda, hry.
Prejavovanie radosti: Autentická radosť potvrdzuje každý drobný krok dieťaťa.

Vzájomné sociálne skúsenosti, potreba byť akceptovaný a ochota akceptovať, že druhí sú „iní“, je ukotvené v budovaní etického povedomia každého jednotlivca, čo považujeme za rozhodujúce pri funkčnom začlenení do spoločnosti. V spoločnom živote s najrôznejšími „odlišnosťami“ sa u človeka rozvíja individualita každého jednotlivca.

tags: #dieta #s #odlisnostou #a #jeho #zaclenenie