Adrian Kokoš: Dirigent prekračujúci žánre a definície
Adrian Kokoš je meno, ktoré v slovenskej a medzinárodnej hudobnej scéne rezonuje s neobyčajnou silou. Jeho kariéra je svedectvom o neúnavnom hľadaní hudobnej podstaty, o odvahe prekračovať žánrové hranice a o hlbokej oddanosti interpretácii a propagácii slovenskej hudby. Od svojich skromných začiatkov, keď ho dirigovanie ani len nelákalo, sa prepracoval na pozíciu rešpektovaného umelca, ktorého taktovka spája klasiku s popom, rockom, operou a filmovou hudbou. Jeho cesta je príbehom o objavovaní talentu, o vplyve učiteľov a mentorov, o sile rodinného zázemia a predovšetkým o nekončiacej vášni pre hudbu vo všetkých jej podobách.
Počiatky a hudobné formovanie
Vzťah Adriana Kokoša k hudbe sa nerodil s veľkými ambíciami. Klasická hudba ho spočiatku nijako zvlášť neoslovila. V šiestich rokoch síce začal navštevovať základnú umeleckú školu, no po polroku skončil. Zlom prišiel o pár rokov neskôr, keď ho počas posviacky kostola v rodnej obci nadchla hra na organe. Bez formálneho vzdelania, len podľa sluchu, začal hrať nábožné piesne najprv doma na malom klavíri, neskôr priamo v miestnom kalvínskom kostole. Jeho túžba naučiť sa čítať noty ho viedla späť do ľudovej školy umenia, kde však riaditeľ po úvodnej skúške pred jeho otcom skonštatoval, že z neho muzikant nikdy nebude. Táto veta paradoxne poslúžila ako začiatok. V miestnosti sedela aj bývalá riaditeľka školy, učiteľka Alžbeta Mišleyová, ktorá sa ho ujala a začala ho pripravovať.
Popri hre na organe v kostole sa Adrianovi v tínedžerskom veku otvoril úplne iný hudobný svet. Na východe Slovenska vtedy pôsobila kapela Flegma, ktorá bola snom mnohých mladých muzikantov. Kapelník si vybral práve Adriana. Rodičia súhlasili, no s podmienkou, že bude hrať aj v kostole. Nasledovali štyri roky intenzívneho režimu - štúdium na gymnáziu, dvakrát do týždňa skúšky, víkendové koncertovanie po celom regióne. Hrali v piatok, sobotu, nedeľu, niekedy tri dni v kuse. Vrátili sa zo svadby o piatej ráno a o deviatej už hral v kostole.
Tajná prihláška a zlomový odchod
Nemal veľké ambície, aspoň nie vtedy. Opakovane ho v živote postrčili ľudia z najbližšieho okolia. Prvý raz mama s obľúbenou učiteľkou Mišleyovou, keď tajne poslali prihlášku na Cirkevné konzervatórium v Bratislave. Bránil sa, nechcel opustiť rodnú obec, kapelu, kamarátov. Napokon súhlasil a prijímacie skúšky urobil. Pokračoval teda v hudobnom vzdelávaní na konzervatóriu v bratislavskej Petržalke v odbore cirkevná hudba, kde bol hlavným predmetom organ. V internátnej izbe býval s vtedajším 15-ročným študentom herectva Ľubošom Kostelným.
Čoraz hlbšie sa ponáral do štúdia vážnej hudby, pravidelne navštevoval koncerty a čoraz viac ho priťahovalo zborové dirigovanie. Rozhodol sa v štúdiu pokračovať aj na Vysokej škole múzických umení (VŠMU), čo sa ukázalo ako správna voľba. Práve v tomto období ho Cirkevné konzervatórium oslovilo, aby tam externe vyučoval zborový spev. K pedagogickej činnosti sa vrátil na školu, z ktorej len nedávno sám odišiel.
Láska na škole a rodinné zázemie
Ešte ako študent sa zamiloval do svojej profesorky Tatiany, útlej blondínky staršej o päť rokov. „Veľmi sa mi tá mladá učiteľka v zelenom kabátiku zapáčila, tak som jej stále pomáhal. Raz keď som ju stretol v potravinách, dovolil som si ju pozvať na kávu. Bola šokovaná, že som taký drzý, ale nakoniec sme si tú kávu dali,“ usmieva sa. Svoj vzťah, dlho len platonický, tajili a s pravdou vyšli von až vtedy, keď boli obaja pedagógmi na tej istej škole. Dnes sú nielen manželia, ale aj rodičia dvoch detí - 19-ročného Adriana a 13-ročnej Evelíny.
V rozhlase má druhý domov
Bol ešte na VŠMU, študoval zborové aj orchestrálne dirigovanie, keď mu v januári 2004 profesorka Blanka Juhaňáková zavolala, že v Slovenskom rozhlase potrebujú zbormajstra do detského zboru. Na prvú skúšku prišlo sedemnásť dievčat z pôvodného zboru, ale keď im oznámil, že ich bude viesť on, ďalšia skúška sa neuskutočnila.
Známy dirigent Vlado Valovič mu poradil, aby urobil konkurz a postavil si zbor nanovo. „Tak som rozdával v meste letáky a postupne vytvoril vlastný zbor. No a 8. mája 2004 sme mali prvý koncert, kde som si pozval aj dnes medzinárodne úspešnú sopranistku Adrianu Kučerovú. Od roku 2005 spolupracujem aj s naším orchestrom,“ opísal nám cestu do prevrátenej pyramídy. Odmietol viacero zahraničných angažmánov a zostal v Slovenskom rozhlase, kde pôsobí už vyše dvadsiatich rokov ako dirigent zboru aj symfonického orchestra. „Mne je tu dobre. Baví ma rozhlasová robota - nahrávky, filmy, živé prenosy. Vznikala tu hudba k mnohým filmom a rozprávkam, napríklad Anjel pána 2 či Zakliata jaskyňa,“ vymenúva.
Spolupráca s osobnosťami a žánrová otvorenosť
Adrian Kokoš je uznávaným interpretom a propagátorom slovenskej vokálno-inštrumentálnej hudby. Jeho diskografia zahŕňa viacero hudobných titulov pre vydavateľstvá Slovak Radio Records, Hudobný fond a Universal Music. Od januára 2004 pôsobí ako dirigent v Slovenskom rozhlase, kde nanovo založil Detský spevácky zbor. Popri rozhlasovom zbore je dominantná jeho spolupráca so Symfonickým orchestrom SRo. Na svojom konte má celý rad premiér domácich i svetových autorov. Od roku 2003 spolupracuje so slovenským skladateľom V. Kubičkom, vo svetovej premiére uviedol dvanásť skladateľových opier.
Spolupracoval s poprednými slovenskými koncertnými umelcami ako sú speváci - A. Kučerová, A. Kohútková, E. Hornyáková, D. Jenis, M. Dvorský, O. Klein, L. Ludha, G. Beláček, N. Higano, L. Máčiková, T. Juhás, O. Šaling, inštrumentalisti - A. Predmerská-Zúriková, E. Prochác, R. Kákoni, T. Nemec, M. V júni 2007 debutoval na medzinárodnom opernom festivale Smetanova Litomyšl, kde uviedol v českej premiére Kubičkovu operu Kristov dotyk. V júli 2008 sa predstavil na medzinárodnom festivale Viva Musica! v Bratislave, ako aj na medzinárodnom hudobnom festivale - Summa Cum Laude vo Viedenskej filharmónii. V decembri v tom istom roku uviedol premiéru Kubičkovej opery Marína Havranová. V júli 2009 debutoval so Štátnou filharmóniou Košice, s ktorou premiérovo uviedol Kubičkovu operu Šavol. V rokoch 2010 - 2011 absolvoval s orchestrom Cappella Istropolitana prvé česko-slovenské symfonické turné speváka a skladateľa Miroslava Žbirku.
Kokošove umenie sa predstavilo na mnohých hudobných festivaloch, vrátane medzinárodného festivalu Musica sacra v Nitre (2004), Festivalu sakrálneho umenia Košice (2005), medzinárodného festivalu Duchovnej hudby v Brne (2008), Europäische Johann Strauss Bühnenwerke Festival (2009), Medzinárodného festivalu Petra Dvorského Jaromeřice nad Rokytnou (2012) a Dvořákovej Olomouc (2013). Pravidelne spolupracuje so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, s ktorým okrem koncertnej činnosti nahral viacero zaujímavých titulov. Dirigoval viaceré domáce telesá ako Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala, Cappella Istropolitana, Solamente naturali, Dámsky komorný orchester, Trnavský komorný orchester, Viva Musica Festival Orchestra a tiež Moravskú filharmóniu Olomouc, ženský spevácky zbor SAJERA z Japonska či Big Band Gustáva Broma. Od roku 2006 spolupracuje s Johann Strauss orchestrom v nemeckom Coburgu, kde je pravidelným hosťom.
S Mekym si sadli aj ľudsky
Známa je Kokošova spolupráca s Mirom Žbirkom (†69). „Bola to náhoda. V roku 2010 prišla ponuka viesť orchester na Mekyho turné. Dirigent Mário Košík ju odmietol, lebo hoci si Mira váži, k populárnej hudbe nemal taký vzťah, a odporučil ma,“ spomína Adrian. Pre neho to bola výzva, ktorú prijal s nadšením. Prvýkrát sa stretol so slovenským zlatým slávikom v septembri 2010 v bratislavskom PKO. „Miro vedel dať najavo, keď mu niekto nesadol. Ale my sme si sadli od prvej chvíle - pracovne aj ľudsky,“ spomína.
Jedným z vrcholov ich spolupráce bolo vystúpenie na letných olympijských hrách v Londýne v roku 2012. V Sadler’s Wells Theatre spolu so Žbirkom a s legendou artrocku Jonom Andersonom z kapely Yes dirigoval Slovenský reprezentačný koncert. „Miro robil prvú polovicu koncertu, Jon druhú,“ dopĺňa Kokoš. S Mekym boli v intenzívnom kontakte až do jeho smrti 10. novembra 2021. V deň, keď zomrel, Adrian nahrával s Pavlom Bršlíkom a Nelou Pociskovou Modlitbu pre Noc nádejí. Smutnú správu sa dozvedel až večer po práci. „Bolo to pre mňa veľmi ťažké. Plánovali sme spolu nahrávať Jesennú lásku - duet s Adrianou Kučerovou. Hudba aj orchestrálny podklad boli hotové, chýbal len spev,“ smútok mu zastrie hlas. Dodnes je v kontakte s jeho manželkou Katkou, s ktorou sa rozhodli zrealizovať projekt, ktorý Meky už nestihol.
Nápad v ňom zrel už dlho. „Stále som mu hovoril: Miro, musíme urobiť z tvojich pesničiek inštrumentálno-symfonické skladby. Bez spevu. Všetci velikáni to tak majú. Mekyho tá predstava zaujímala, no nikdy nebol správny čas.“ Až po jeho odchode prišla za Adrianom Katka a pustili sa do projektu Symphonic Night, ktorý mal premiéru v roku 2024. Prekonal všetky očakávania a koncerty v Bratislave aj vo viacerých českých mestách boli vypredané. „Stále je o to veľký záujem, v pláne je aj festival Pohoda,“ dodá.
Diabolská energia a orchestrálne spracovania
Pochvaľuje si aj spoluprácu na veľkolepom projekte Cigánskych diablov - Ohnivá klasika. Pri temperamentných hudobníkoch však neplatili bežné dirigentské pravidlá. „Musel som si na nich vymyslieť vlastný grif v ruke. Hrajú tak rýchlo, že orchester treba najprv naučiť, ako s nimi vôbec hrať,“ hovorí. Na skúšky preto chodieval skôr a repertoár si s orchestrom prechádzal bez nich. „Hrali sme to v polovičných tempách a hráči sa sťažovali, že je to rýchle. Vždy som im povedal - ešte to len príde.“ Výsledok však stál za to. Koncerty s Cigánskymi diablami mali podľa neho jedinečnú energiu. „To je explózia. Ľudia úplne šalejú,“ dodáva. A nielen publikum - rovnaké nasadenie a vášeň cítiť aj priamo na pódiu.
Práve skúsenosť s prepájaním rozdielnych hudobných svetov sa neskôr zúročila aj v ďalších projektoch. Myšlienka orchestrálneho spracovania hudby Depeche Mode vznikla ešte pred pandémiou, keď sa Adrian Kokoš stretol s Romanom Bombošom v Slovenskom rozhlase. „Spýtal sa ma, či si viem predstaviť Depeche Mode s orchestrom. Samozrejme - tá hudba je na to ako stvorená.“ Projekt na čas prerušil kovid, no po návrate sa k nemu vrátili. „Povedali sme si - ideme do toho. A funguje to.“ Dnes to potvrdzujú aj naplánované koncerty v Ostrave, Brne a Prahe, ktoré dokazujú, že táto symfonická „jazda“ má na publikum magický účinok.
Filmová hudba a hľadanie autenticity
Adrian Kokoš sa ako dirigent aktívne venuje aj nahrávaniu filmovej hudby. S orchestrom Slovenskí symfonici prednedávnom (február 2023) nahral hudbu k filmu Čarodejník Kajtek, celovečernému hranému poľsko-slovensko-českému koprodukčnému filmu na motívy románu Janusza Korczaka. „Pri nahrávaní hudby do filmu sú určité rozdiely, ako keď sa nahráva klasika. No týka sa to viac-menej technických záležitostí. Filmová hudba sa nahráva presne na obraz, kde musí byť na zlomok sekundy presný strih. Preto je na každý hudobný obraz vytvorená “tempová mapa”. Hráči v orchestri spolu s dirigentom hrajú na “klik”, čiže každý jeden hráč má slúchadlá, kde metronóm udáva presné bpm,“ vysvetľuje. Pre dirigenta je dôležité poznať dej, kľúčové situácie a mať zvládnutú „emočnú mapu“ celku. „Pri nahrávaní filmu Čarodejník Kajtek sme mali hudobného režiséra, ktorý bol zároveň aj autorom hudby. Navzájom sme sa dopĺňali, dolaďovali celkovú dynamiku diela a hľadali autentickosť jednotlivých scén vo filme.“ Hudba k filmu je melodická, postavená na kontrastoch a viacerých hudobných témach, pričom väčšina je v 6/8 takte v rôznych tempových obmenách.
Nahral tiež hudbu k filmu Dubček od Ľubice Čekovskej, ktorú označuje za „veľmi intímnu, no s mimoriadne silnými hudobnými témami“. S Čekovskou spolupracoval aj na hudbe k rozprávke Zakliatá jaskyňa, ktorú opisuje ako „monumentálnu, plnú hudobných kontrastov a tajomna“. Skladateľ Michal Novinski je ďalším autorom, ktorého tvorbu Kokoš nahrával, vrátane hudby k filmu Najhorší zločin vo Wilsonove, kde si dokonca zahral postavu dirigenta. „Bolo to pre mňa niečo nové, neznáme, ale spomínam na to veľmi rád. Čo bolo zaujímavé, tak určite kostým. Mal som dobový frak a vyrobené fúzy na mieru, cítil som sa ako Johann Strauss,“ spomína. K hudbe k filmu Učiteľka pristupuje s obdivom k jej minimalistickému charakteru a silnému leitmotívu, ktorý sa poslucháčovi vryje pod kožu.
Vzťah k žilinskej hudobnej scéne
K žilinskej hudobnej scéne má Adrian Kokoš zjavne špeciálny vzťah. „Štátny komorný orchester Žilina je renomované hudobné teleso s bohatou tradíciou. Umelci ktorí pôsobia v Žiline sú výborní hráči a skvelí kolegovia. Za tie roky čo spolu muzicírujeme, sme si vybudovali pekný profesionálny, ale aj ľudský vzťah, čo je veľmi vzácne,“ hovorí. V Žiline interpretoval aj Mozartovo Requiem, ktoré považuje za „kompozíciu na celý život, nekonečné hľadanie krásna a pokory vás núti premýšľať o mnohých situáciách, ktoré život neustále prináša.“
Ďalšou milou hudobnou záležitosťou v Žiline je spolupráca s kapelou AYA, ktorej 30. výročie na scéne oslávili orchestrálnymi úpravami ich hitov. „Od malička ma bavila populárna hudba… Paralelne s populárnou hudbou som počúval Bachove chorály a rôzne iné duchovné protestantské motetá,“ vysvetľuje svoj vzťah k crossover štýlu. Spomenul aj spoluprácu so zemplínskou rockovou legendou Hurikán, s ktorou nahrali CD Symfonický Hurikán.
Crossover ako prirodzenosť
Pre Adriana Kokoša nie je spájanie rôznych žánrov s klasickými orchestrami problémom, ale skôr prirodzenou cestou. Dlhoročná spolupráca s kapelou Cigánski Diabli je toho dôkazom. „Na koncertoch tejto skupiny to vždy žije, je tam mnoho energie, no na druhej strane je treba podotknúť, že je to úplne iný druh syntézy: pán Ernest Šarközi do detailu dokáže premyslieť tieto projekty, sú to nesmierne náročné aranžmány,“ hovorí. Ich projekt Ohnivá klasika, kde „hajlajtom“ je opera Carmen v úprave Ernesta Šarköziho, uviedli s klasickými orchestrami v Žiline, Bratislave, Zlíne, Olomouci. „Ernestove spracovanie opery Carmen je jedinečné a dovolím si tvrdiť svetové. Sú to skvelí hudobní partneri a kamaráti.“
Hlboká úcta k odkazu Štefana Ladižinského
Adrian Kokoš rád spomína na spoluprácu so zosnulým skladateľom a dirigentom Štefanom Ladižinským. S Ladižinským sa prvýkrát stretol v roku 2000, keď bol ešte študentom na Cirkevnom konzervatóriu a pôsobil v zbore KYRILLOMETHODEON, ktorý viedol práve Ladižinský. „Bol to zbor, ktorého repertoár je zostavený z diel klasikov v cirkevnoslovanskom jazyku. Štefan Ladižinský bol aj dvorným skladateľom tohto zboru. Toto teleso aj so Štefanom Ladižinským preňho veľmi veľa znamená, pretože to boli jeho dirigentské začiatky,“ píše sa v článku. Kokoš oceňuje Ladižinského ako významnú postavu bratislavského kultúrneho diania a ako „svojho vlastného supermana“. Spomína na koncerty, ktoré spolu pripravovali, a na Ladižinského skladbu „Molitva utreňaja“, ktorú v sólovom parte spieval Peter Dvorský a neskôr Tomáš Juhás, a ktorá sa mu „priam vryla do žíl“. „Za 11 rokov čo som v zbore pôsobil (2000-2011) som prežil veľa krásna, boli sme všetci ako jedna rodina a Sťopa, ako sme ho volali, držal nado mnou svoju ochrannú ruku a stále mi veľmi fandil.“
Adrian Kokoš je umelcom, ktorý dokazuje, že hudba nepozná hranice. Jeho schopnosť spájať zdanlivo odlišné svety a prinášať do každej interpretácie vlastnú, autentickú víziu, ho robí jedným z najvýraznejších dirigentov svojej generácie. Jeho cesta od malého chlapca, ktorý sa učil hrať na organe v kostole, až po medzinárodne uznávaného dirigenta, je inšpiráciou pre všetkých, ktorí hľadajú svoju vlastnú cestu v umení.
tags: #dirigent #adrian #kokos #narodenie