Integrácia postihnutého dieťaťa a práva rodiča: Cesta k plnohodnotnému rodinnému životu

Narodenie dieťaťa je pre každú rodinu významným životným okamihom, ktorý je spojený s radosťou a očakávaním. Avšak, v prípade, keď sa narodí dieťa s akýmkoľvek zdravotným postihnutím, mení sa dynamika celej rodiny a rodičia čelia nepredvídaným výzvam. Táto situácia predstavuje psychické vypätie a fyzickú záťaž nielen pre samotných rodičov, ale aj pre blízkych rodinných príslušníkov, čo nepochybne determinuje rodinné fungovanie. Stresová situácia spojená s oznámením diagnózy dieťaťa je nemenný fakt bez ohľadu na to, či ide o dieťa, ktoré trpí mentálnym, fyzickým, sluchovým alebo zrakovým postihnutím.

Psychické dopady a emocionálne prežívanie rodičov

Narodenie dieťaťa so závažným zdravotným postihnutím a následná starostlivosť o neho spôsobuje rodičom mimoriadnu záťaž. Pre mnohých predstavuje takzvanú zlomovú životnú krízu, ktorá je spojená s veľmi trýznivým pocitom nenaplneného očakávania narodenia zdravého dieťaťa, ktoré malo uspokojiť „vyprojektované“ túžby a predstavy, niekedy prevyšujúce objektívne dané možnosti. Ak sa do rodiny narodí dieťa, ktorému je diagnostikované zdravotné postihnutie, pocity šťastia z narodenia dieťaťa sú zväčša vystriedané či nahradené strachom, úzkosťou a beznádejou spojenou s nejasným vývojom budúcnosti.

Nejasnosť z ďalšieho vývoja dieťaťa je často utvrdzovaná zdravotným personálom a lekármi, ktorí sú veľmi opatrní pri prognózovaní vývoja zdravotného postihnutia a jeho dopadov na motorické funkcie, centrálnu nervovú sústavu, rečový aparát a pohybové ústrojenstvo dieťaťa. Členovia rodiny sú vystavovaní vysokej záťaži, stresovým situáciám a konfrontačným pocitom, ktoré nedokážu spracovať bez ďalšej pomoci. Preto vývin rodiny s postihnutým dieťaťom je dlhodobý proces, ktorý prebieha v určitých fázach od šoku až po zmierenie a úplnú akceptáciu životnej situácie spojenej s príchodom takého dieťaťa.

Fázy prijatia a adaptácie rodiny

S realitou narodenia dieťaťa s postihnutím sa jeho vlastná rodina vyrovnáva individuálne na základe dostupných zdrojov pomoci, podpornej siete a súdržnosti členov rodiny. Úspešnosť či zlyhanie pri akceptácii zdravotného postihnutia je determinovaná viacerými faktormi, ktoré v jednotlivých fázach majú odlišný vplyv na rodinné fungovanie. Autorka príspevku Lucia Ludvigh Cintulová, ktorá sama trpí zdravotným postihnutím, dokáže identifikovať základné štádiá vývoja rodiny a fázy zmierenia sa a akceptácie novej životnej situácie spojenej s narodením postihnutého dieťaťa.

Fáza oznámenia spojená s počiatočným šokom: Táto fáza je silno emocionálna a zahŕňa reakciu rodičov na oznámenie, že ich dieťa sa nenarodilo zdravé, ale narodilo sa s defektom, poruchou či telesným poškodením. Počiatočný šok je pre rodičov o to silnejší, pokiaľ prenatálne lekárske výsledky počas tehotenstva nevykazovali žiadne zdravotné vady u dieťaťa. Rovnako spôsob oznámenia diagnózy má značný dopad na to, ako rodič prijme túto správu. Tá je často oznamovaná neprofesionálnym a neľudským spôsobom s negatívnym nábojom: „Vaše dieťa aj tak nebude nikdy chodiť, môžete byť radi, že nie je mentálne postihnuté“, alebo v prípade narodenia dieťaťa s mentálnym postihnutím sú reakcie personálu v nemocnici podobne nevhodné: „Nezľaknite sa, ale narodilo sa vám mentálne postihnuté dieťa, bohužiaľ, nemôžete od neho nič očakávať.“ V tejto fáze emocionálneho šoku sa stretávame s dvoma typmi rodičov. Niektorí rodičia netrpia takou mierou úzkosti a strachu, keď počítajú s vývojovými ťažkosťami svojho postihnutého dieťaťa, pretože majú dostatok času prijať tento fakt a pripraviť sa na príchod postihnutého dieťaťa. Lekári v počiatočnej fáze vývoja dieťaťa nemôžu s istotou jeho vývoj predpovedať, ale vedia ho odhadnúť.
Fáza popretia reality: Rodičia, ktorým sa narodilo postihnuté dieťa, túto skutočnosť odmietajú a zdravotnú diagnózu berú ako omyl, prípadne hľadajú odborníkov, ktorí by túto správu zvrátili a oznámili im dobrú správu. V tejto fáze nemajú rodičia záujem hľadať riešenia, popierajú skutočnosť, že by ich dieťa mohlo mať trvalé zdravotné postihnutie. Chýbajú im základné informácie o danom zdravotnom postihnutí, jeho dôsledkoch a cítia sa byť bezmocní.
Fáza viny a hnevu: Tieto dva protipóly sa objavujú u rodičov vo fáze, keď všetky pokusy o zvrátenie diagnózy zlyhali. Vtedy nastupuje proces hľadania vinníkov a pocity viny. Buď obviňujú samých seba z možného zanedbania starostlivosti v období tehotenstva, alebo sa snažia vinu presunúť na druhých, najčastejšie na lekárov. Pocity viny zo zlyhania na strane rodiča môžu byť tak intenzívne, že môžu vyústiť do ďalších psychických problémov, ako sú úzkosti, popôrodné depresie či odpor voči postihnutému dieťaťu, ku ktorému si nedokážu vytvoriť pozitívny vzťah.
Fáza sebaľútosti a ľútosti smerom k dieťaťu: V tejto fáze si často rodičia kladú otázku, prečo práve im sa narodilo postihnuté dieťa, prečo ich dieťa musí trpieť takou diagnózou, keď je ešte len pár hodín na svete a nikomu neublížilo. Rodičia potrebujú pomoc v tejto ťažkej životnej situácii, hlavne prístup k širokému zdroju informácií, ktoré im pomôžu pochopiť a poznať zdravotné postihnutie. Vhodným pomocníkom sú aj rôzne podporné skupiny, ktoré pozitívnym spôsobom stimulujú rodičov a ich snahy pri zvládaní tejto náročnej úlohy. Snažia sa sami hľadať východiská z tejto situácie, avšak nedokážu vidieť nič pozitívne na tom, že sa im narodilo postihnuté dieťa. Utápajú sa v sebaľútosti a zabúdajú na to, že dieťa ich potrebuje. Poradenstvo, dostatok informácií a poskytnuté kompenzácie môžu vniesť optimizmus do života rodičov. Mnohí z nich sa utápajú v ľútosti, prípadne neúmernú ľútosť prejavujú voči postihnutému dieťaťu, pritom si neuvedomujú, že tým mu najviac ubližujú. Nevidia v ňom človeka s potenciálom a pozitívnymi vlastnosťami, ale len objekt ľútosti, ktorý to bude mať v živote ťažké a ktorý je príčinou rodinných problémov.
Fáza akceptácie a vyrovnania sa s realitou: Táto fáza je spojená s ústupom negatívnych emócií a dochádza k znižovaniu napätia a stresu, kedy sa rodičia namiesto hľadania vinníkov snažia o racionálny postoj k riešeniu novej životnej situácie, ktorá vznikla príchodom postihnutého dieťaťa do rodiny a ktorej musia čeliť v každodenných činnostiach. Zväčša rodičia v tejto fáze zastávajú postoj: „Nič sa nedá robiť, je to naše dieťa a musíme sa s tým zmieriť.“ Rodičia objektívne prijímajú fakt, že ich dieťa je postihnuté a vyžaduje si individuálnu starostlivosť, ale aj zmeny vo fungovaní rodiny.
Zmeny fungovania rodiny: Táto fáza nastáva, keď sa rodičia vyrovnajú s postihnutím svojho dieťaťa a prijímajú ho také, aké je. Na druhej strane začnú organizovať zmeny vo fungovaní rodiny, prispôsobovať rodinný život potrebám postihnutého dieťaťa, upravovať rodinné podmienky na jeho výchovu a starostlivosť či vynakladať maximálne úsilie na zlepšenie jeho zdravotného stavu. Menia sa vzťahy v rodine, dochádza k úprave zvyklostí, ktoré dovtedy v rodine fungovali s ohľadom na príchod postihnutého dieťaťa. Hľadajú pomoc u príbuzných, začínajú využívať sociálny systém, ktorý by im zmiernil situáciu a poskytol podporu kompenzácie ťažkého zdravotného postihnutia vo forme finančných príspevkov alebo vyhľadávajú inštitucionálne zariadenia, ktoré by prebrali čiastočne zodpovednosť za starostlivosť o dieťa, najmä nástupom dieťaťa na povinnú školskú dochádzku.
Iní autori hovoria o fáze reintegrácie, ktorá je charakteristická tým, že rodičia postupne začínajú vnímať krutú skutočnosť. Organizmus sa prispôsobuje stresovej situácii, ale nie vždy priateľským spôsobom. Často prichádza k rozvodom, kde otcovia sa snažia odbremeniť od záťaže a zodpovednosť presúvajú na matku. Iným negatívnym spôsobom je odmietnutie dieťaťa a snaha o jeho umiestnenie do ústavnej starostlivosti.
Fáza dozretia: V tejto fáze rodina dokázala v maximálnej možnej miere akceptovať dieťa s jeho postihnutím a adaptovať rodinné fungovanie na novú životnú situáciu tak, aby potreby rodiny a starostlivosť o postihnuté dieťa boli v rovnováhe. Kladú dôraz na to, aby aj vzájomné vzťahy medzi členmi rodiny boli harmonické a vzájomne podporujúce. V tejto fáze dozretia, ktorá je charakteristická úplnou vyspelosťou rodičov, dochádza k zmene hodnôt. Rodičia si začnú uvedomovať, čo má v živote najväčší význam a začínajú racionálne uvažovať o možnostiach sociálnej, školskej a liečebnej rehabilitácie, prehodnocujú svoj život a menia poradie hodnôt z hľadiska významnosti. Na prvých miestach sa musia ocitnúť hodnoty ako láska, súdržnosť a vzájomná akceptácia, aby rodina dokázala plnohodnotne fungovať a saturovať potreby svojich členov. Ide o dlhodobý proces, ktorý môže trvať aj niekoľko rokov, nakoľko dosiahnutie tejto fázy závisí od emocionálnej inteligencie členov rodiny, copingových stratégií pri zvládaní záťaže, osobnostných čŕt a schopností riešiť problémové situácie. Zdravotné postihnutie nevnímajú ako nešťastie či životnú katastrofu, ale prijímajú ho ako pozitívny prvok, ktorý prispel k súdržnosti rodiny, uvedomeniu si pravých hodnôt či posilneniu vzťahov medzi členmi.
Fáza rozvratu: Ide o životný cyklus rodiny, pri ktorom síce rodičia akceptovali zdravotné postihnutie dieťaťa, ale nedokázali sa prispôsobiť novej životnej zmene, nedokázali prijať veľký počet zmien, ktoré prináša starostlivosť o postihnuté dieťa a dochádza k rozvratu v rodinnom fungovaní, vo vzťahových väzbách medzi členmi rodiny, k narušeniu komunikácie. Nakoniec môže vyústiť až do rozvratu manželstva alebo rozchodu partnerov. Rodičia alebo jeden z rodičov sa nedokáže vyrovnať so záťažou spojenou so starostlivosťou o postihnuté dieťa, nedokáže riešiť psychické vypätie a vznikajúce problémy.
Fáza slobody a samostatnosti: V tejto fáze sa rodičia oslobodia mentálne od zdravotne postihnutého dieťaťa. Rodičia do tejto fázy vyvíjajú maximálnu snahu o zlepšenie stavu dieťaťa a podporu jeho nezávislosti. Pokiaľ dôjde k stabilizácii zdravotného stavu dieťaťa, rodičia sa dostanú do bodu, keď dieťa prestáva byť vo veľkej miere závislé od rodičov, navštevuje školu, je integrované do sociálneho prostredia, má svoje záujmy, neustále absolvuje rehabilitácie i odbornú starostlivosť. Rodičia nadobudnú pocit slobody a hľadajú možnosti sebarealizácie. V tejto fáze rodičia začnú bojovať nielen za práva svojho postihnutého dieťaťa, ale uvedomujú si nutnosť bojovať aj za seba. Väčšina matiek postihnutých detí uvádza, že u manželov/partnerov nenachádzajú dostatočnú psychickú podporu, ale sú rady, že muži v rodine zostávajú a pomáhajú so zabezpečením rodiny, najmä po finančnej stránke. Je nutné, aby rodičia hľadali hnací motor, ktorý im dodá energiu zvládať náročnú starostlivosť o postihnuté dieťa. Napríklad žena potrebuje cítiť, že napriek tomu, že sa jej narodilo postihnuté dieťa, je plnohodnotným človekom a môže sa realizovať v aktivitách, ktoré ju zaujímajú a napĺňajú. V tejto fáze je nesmierne dôležité, aby si rodičia uvedomili fakt, že sa nemôžu nechať vydierať, využívať alebo ponižovať vlastným dieťaťom bez ohľadu na jeho postihnutie. Aj rodič je človek s vlastnými potrebami a túžbami, preto sa nesmie nechať vydierať výčitkami, že opúšťa postihnuté dieťa na pár hodín alebo nechať sa využívať postihnutým dieťaťom, ktorý neustále vyžaduje jeho pozornosť. Je dôležité dať dieťaťu s postihnutím najavo, že ho rodič miluje a záleží mu na ňom, ale v záujme jeho rozvoja nesmie robiť za neho veci, ktoré dokáže vykonať aj samo. Tým podporuje v ňom závislosť, nie samostatnosť, o ktorú sa tak snaží v iných oblastiach, napríklad aby sa postavilo na vlastné nohy a začalo chodiť.

Práva rodičov a právna úprava starostlivosti o dieťa

Zákon o rodine č. 36/2005 Z. z. upravuje tri hlavné formy osobnej starostlivosti o maloleté dieťa:

Výlučná osobná starostlivosť jedného z rodičov: Dieťa je zverené do starostlivosti jednému z rodičov, ktorý zabezpečuje jeho každodennú výchovu, bývanie, stravovanie a ostatné bežné záležitosti. Druhý rodič je povinný prispievať na výživu maloletého dieťaťa a má právo na styk s ním. Je dôležité zdôrazniť, že aj keď je dieťa zverené do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, rodičovské práva a povinnosti oboch rodičov ostávajú zachované. Pokiaľ má dôjsť k významnému rozhodnutiu v živote dieťaťa, ako je napríklad zmena školského prostredia alebo presťahovanie do zahraničia, je potrebný aj súhlas druhého rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti. Zachovanie rodičovských práv a povinností sa prejavuje aj v povinnosti rodiča, ktorému bolo dieťa do osobnej starostlivosti zverené, informovať druhého rodiča o otázkach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, napríklad zdravotný stav, školské výsledky a podobne. Ani vyživovacia povinnosť druhého rodiča však nekončí iba zaplatením výživného, nakoľko výživné slúži len na zabezpečenie bežných potrieb dieťaťa.
Striedavá osobná starostlivosť: Starostlivosť o maloleté dieťa je zabezpečovaná striedavo oboma rodičmi, ktorí sa obaja podieľajú na jeho výchove, vzdelávaní a každodennej starostlivosti. Obvykle dochádza k striedaniu v pravidelných intervaloch, napríklad v týždňových alebo dvojtýždňových. Podmienkou striedavej osobnej starostlivosti je schopnosť rodičov dohodnúť sa na výchove, zabezpečenie stabilného prostredia v oboch domácnostiach, vhodný vek a psychická vyspelosť dieťaťa. Významnú úlohu zohráva aj geografická dostupnosť školských či predškolských zariadení, teda aby dieťa nemuselo dochádzať do dvoch rôznych vzdelávacích inštitúcií. Ďalšou podmienkou je spôsobilosť oboch rodičov vychovávať dieťa, ďalej to, že o osobnú starostlivosť majú záujem obaja rodičia, striedavá starostlivosť musí byť v najlepšom záujme maloletého dieťaťa, ako aj to, že mu zaistí všetky jeho potreby.
Spoločná osobná starostlivosť: Bola do Zákona o rodine zavedená novelou s účinnosťou od 01.01.2023. Nevyhnutnou podmienkou uplatnenia tejto formy starostlivosti je záujem a súhlas oboch rodičov s takouto formou, čo je rozdiel oproti striedavej osobnej starostlivosti, kde súd vykoná dokazovanie o jej vhodnosti pre maloleté dieťa, pokiaľ o ňu prejaví záujem aspoň jeden z rodičov. Opäť pri takejto forme starostlivosti musí byť naplnený najlepší záujem maloletého dieťaťa a musia byť zaistené jeho potreby. Na rozdiel od striedavej osobnej starostlivosti, vo výroku súdu nie je vymedzené časové ohraničenie, kedy sa dieťa nachádza u toho-ktorého rodiča, ale toto je ponechané na dohode rodičov.

Osobné práva detí v starostlivosti o deti

Zmena rozhodnutia o osobnej starostlivosti

Životné situácie sa menia a s nimi aj potreby detí. Zákon o rodine pamätá na to, že pôvodné rozhodnutie o zverení dieťaťa do starostlivosti nemusí byť vždy v súlade s jeho najlepším záujmom. Preto umožňuje zmenu tohto rozhodnutia, ak sa zmenia pomery.

V zmysle § 26 Zákona o rodine: „Ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností“.

Dôvody pre zmenu môžu zahŕňať:

Zmenu pomerov na strane dieťaťa: Môže ísť o zmenu zdravotného stavu, školských výsledkov, záujmov, alebo aj o vyjadrenie dieťaťa, že si želá žiť s druhým rodičom.
Zmenu pomerov na strane rodiča: Môže ísť o zmenu bytových podmienok, pracovnej situácie, zdravotného stavu, alebo aj o zmenu spôsobu života, ktorá má negatívny vplyv na dieťa. Zmena zverenia prichádza do úvahy pri rôznych životných situáciách, napr. ak rodič, ktorému dieťa bolo zverené, nemôže alebo sa nevie o dieťa riadne postarať, alebo ak si to dieťa želá.

Zmena pomerov odôvodňuje zmenu rozhodnutia o výchove maloletého dieťaťa, prípadne súdom schválenej dohody rodičov o výchove maloletého dieťaťa len vtedy, ak iné okolnosti prevažujú nad požiadavkou stálosti výchovného prostredia.

Vzdelávanie a integrácia detí so špeciálnymi potrebami

Školská integrácia a vzdelávanie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (ŠVVP) je kľúčovou oblasťou, ktorá sa dotýka aj rodín s postihnutými deťmi. Do tejto kategórie patria nielen deti s poruchami učenia, ale aj deti s telesným hendikepom, poruchou autistického spektra či nadané deti.

Školská integrácia je definovaná v § 2 písm. s) školského zákona. Žiak so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami je dieťa, ktoré má zariadením výchovného poradenstva a prevencie diagnostikované špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby. Špeciálna výchovno-vzdelávacia potreba je požiadavka na úpravu podmienok, obsahu, foriem, metód a prístupov vo výchove a vzdelávaní pre žiaka, ktoré vyplývajú z jeho zdravotného znevýhodnenia alebo jeho vývinu v sociálne znevýhodnenom prostredí, uplatnenie ktorých je nevyhnutné na rozvoj schopností alebo osobnosti žiaka a dosiahnutie primeraného stupňa vzdelania a primeraného začlenenia do spoločnosti.

Proces integrácie zahŕňa diagnostiku v centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (CPPPaP). Ak odborní pracovníci usúdia, že dieťaťu by integrácia a individuálny výchovno-vzdelávací plán (IVVP) prospeli, začne sa spracovanie dokumentácie. Následne rodič, resp. zákonný zástupca dieťaťa podáva žiadosť o integráciu riaditeľovi školy. Škola, kam dieťa patrí podľa miesta trvalého bydliska, nemôže odmietnuť integrovať žiaka so ŠVVP. Smernice platné pre školy hovoria, že na úpravu prístupu k žiakovi, ktorý má pri svojom vzdelávaní problémy prechodného charakteru, poradenské zariadenie vydá pre školu odborné odporúčanie.

V praxi sa však často stretávame s tým, že odporúčania nie sú plne akceptované alebo sú príliš stručné. Kľúčom k úspešnej integrácii je otvorená komunikácia medzi rodičmi, školou a odborníkmi, aby sa vytvorili optimálne podmienky pre vzdelávanie a rozvoj dieťaťa.

Práva dieťaťa a rodiča: Podpora a ochrana

Základným predpokladom pre plnohodnotné fungovanie rodiny s postihnutým dieťaťom je vytvorenie podnecujúceho prostredia, ktoré umožňuje rodičom vysporiadať sa s novou životnou situáciou a mať dostatočnú opornú sieť skladajúcu sa z rodiny, vonkajšieho prostredia a inštitúcií pomáhajúcich skvalitňovať životné podmienky zdravotne znevýhodneným.

Podľa zákona č. 305/2005 Z. z., všetky orgány, právnické osoby a fyzické osoby sú povinné poskytnúť dieťaťu okamžitú pomoc pri ochrane jeho života a zdravia, a vykonať opatrenia na zabezpečenie jeho práv a právom chránených záujmov. Dieťa má právo požiadať o pomoc pri ochrane svojich práv aj bez vedomia rodičov alebo osoby, ktorá sa osobne stará o dieťa.

Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je zákonnou povinnosťou, ktorá v sebe zahŕňa právo dieťaťa na výživu a s tým korešpondujúcu povinnosť obidvoch rodičov dieťa vyživovať. Z povahy výživného vyplýva, že právo na výživné je osobným právom dieťaťa, nie rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti.

Styk dieťaťa s oboma rodičmi patrí k jeho najlepšiemu záujmu, pričom rozsah tohto styku bude závisieť od individuálneho posúdenia veci súdom. Záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.

Rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Rodičovské práva a povinnosti vykonáva jeden z rodičov, ak druhý z rodičov nežije, je neznámy alebo ak nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. Zastupovanie maloletého dieťaťa patrí obom rodičom.

Komplexné prístupy pri práci s postihnutým členom rodiny, zamerané na zvyšovanie kvality života postihnutého človeka, musia vychádzať nielen z medicínskeho modelu a rehabilitačných terapií, ale aj zo sociálneho modelu, ktorý kladie dôraz na rozvoj potenciálu jedinca a jeho úspešnú socializáciu a integráciu do spoločnosti. Najväčší vplyv na ďalší osobnostný vývoj dieťaťa s postihnutím má jeho vlastná rodina a rodinní príbuzní, ktorí sú s nimi v denno-dennom kontakte a majú podiel na vytváraní prostredia, v ktorom dieťa s postihnutím vyrastá. Príliš ochranný prístup vo výchove má negatívny dopad na osobnosť dieťaťa, pretože nerozvíja jeho individualitu, naopak, posilňuje jeho odkázanosť na pomoc druhých. Začlenením takého dieťaťa do rodinného fungovania mu umožňujeme spoznať seba i svet okolo, posilňujeme v ňom pozitívne pocity rešpektu, akceptácie a motivujeme k vlastnej aktivite. Napredovanie rozvoja postihnutého dieťaťa je závislé nielen od pomoci odborníkov na rôznych úrovniach, ale najmä od výchovy rodičov, ktorá by mala byť zameraná na posilňovanie emocionálnej inteligencie, kognitívnych funkcií a najmä schopností smerujúcich k sebestačnosti do maximálnej možnej miery, ktorú zdravotné obmedzenie dovoľuje.

Najvhodnejšie pristupujú k výchove postihnutého dieťaťa tí rodičia, ktorí dokážu akceptovať jeho postihnutie, majú k nemu láskyplný a požadujúci prístup. Akceptovanie dieťaťa a snaha zrealizovať výchovný program pri náležitom uspokojovaní jeho emocionálnych potrieb je kľúčom k jeho úspešnému rozvoju.

tags: #intergrovane #dieta #a #prava #rodica