Prvá legalizácia potratov: Sto rokov od ruského dekrétu a jeho dôsledky
Téma potratov je sprevádzaná dlhou a často kontroverznou históriou. Praktiky a vnímanie potratov sa v priebehu storočí výrazne menili, ovplyvnené kultúrnymi, náboženskými a legislatívnymi faktormi. Bezpečnosť a legálnosť potratov sa v rôznych obdobiach a kultúrach značne líšili. V tomto článku sa pozrieme na prierez históriou potratov, od staroveku až po súčasnosť, so zameraním na vývoj vnímania, praktík a legislatívy, pričom osobitnú pozornosť venujeme storočnému výročiu prvej legalizácie potratov v Rusku.
Starovek: Potrat ako súčasť života
V staroveku sa interrupcie nepovažovali za trestné. Mnohé civilizácie mali určité metódy na prerušenie tehotenstva, hoci tieto metódy boli často nebezpečné a mohli spôsobiť vážne zdravotné problémy alebo smrť ženy. Medzi používané postupy patrili fyzické traumy, bylinné lieky alebo silné lieky.
Prelom v regulácii pôrodnosti nastal vďaka starovekému gynekológovi Sóránovi z Efezu (98-138 pr. Kr.), ktorý ako prvý začal odlišovať antikoncepciu od potratu. Dovtedy brali umelo vyvolaný potrat za istú formu antikoncepcie a robievali ho bežne. Údajne aj Sokrates, Platón či Aristoteles uznávali umelé prerušenie tehotenstva ako istú formu kontroly populácie.
Známy Hippokrates sa tiež venoval tejto problematike a vo svojich lekárskych spisoch varoval pred podávaním potratových liekov a odvarov, ktoré boli v jeho časoch vysoko toxické a nebezpečné pre samotnú ženu. Niektoré boli natoľko jedovaté, že nezabili len dieťa, ale i matku. Vo svojich spisoch Corpus Hippocraticum však údajne sám Hippokrates „odporúča“ žene rôzne namáhavé cvičenia a ťažkú prácu, ktoré zvykli potrat vyvolať, ako „lepšiu alternatívu“, pokiaľ dieťa donosiť nechce.
Stredovek: Prelom v 13. storočí a "oduševnenie" plodu
V stredoveku a ranom novoveku, keď bolo kresťanstvo dominantným náboženstvom v západnej civilizácii, cirkvi a vlády často zakazovali a trestali potraty. V tých časoch boli ženy často nútené hľadať nebezpečné metódy na prerušenie tehotenstva v dôsledku spoločenského odsúdenia a právnych obmedzení. Pápež Inocent III. na začiatku 13. storočia stanovil hranicu beztrestnosti potratov na čas pred prvými pohybmi plodu, čo bolo v 17. - 20. týždeň. Dovtedy interrupcie vykonané mohli byť. Jeden z najväčších náboženských filozofov Tomáš Akvinský prišiel s teóriou tzv. „oduševnenia“, akejsi „animácie plodu“, ktorá rozlišovala, odkedy sa vlastne oplodnené vajíčko (a neskôr plod) stáva človekom. Podľa neho duša vstupovala do mužského plodu v 40 dni a do ženského v 80 dni života po oplodnení. Až od tohto času sa teda mohol ľudský plod považovať za človeka. Prerušenie tehotenstva sa do tej doby vykonávať mohlo. Faktom ostáva, že v 80 dni po oplodnení vajíčka je žena takmer v treťom mesiaci gravidity a do tohto obdobia interrupcia povolená bola.
15. - 17. storočie: "Anjeličkárky", čarodejníctvo a odsúdenie potratov
Ženy boli veľmi šikovné v liečiteľstve a riešili mnohé ženské choroby. Rovnako boli tými, ktoré pomáhali aj pri potratoch. Volali ich veľmi poeticky - „anjeličkárky“! Od 15. storočia úloha ženy v lekárstve upadala, pretože im nedôverovali, ale „anjeličkárky” ostali. V niektorých krajinách dokonca až dodnes.
V 16. - 17. storočí ženy, ktoré sa venovali liečiteľstvu často obviňovali z čarodejníctva a upaľovali na hranici. Prerušenia tehotenstva sa aj preto konali pod rúškom tmy, tajne, nehovorilo sa o nich, preto je v historických materiáloch skutočne len veľmi málo zmienok. V 16. storočí pápež Sixtus svojou „Bulou Effraenatum“ odsúdil umelé prerušenie tehotenstva v každej fáze. Napriek tomu však cirkevné právo rozlišovalo medzi zabitím „oduševneného a neoduševneného“ plodu vymedzeného ešte v 13. storočí. Vyvolaný potrat už oduševneného plodu sa v tom čase považoval za vraždu a prísne sa trestal. V roku 1591 však pápež Július XIV. opätovne potvrdil rozlišovanie medzi zabitím oduševneného a neoduševneného plodu. V praxi sa hranica beztrestnosti potratu určovala podľa toho, kedy žena začínala cítiť pohyby plodu, keďže presne nevedeli vypočítať, ako dlho vlastne bola žena tehotná.
18. storočie: Nárast populácie a zhoršenie životných podmienok
V 18. storočí bol zaznamenaný prudký nárast obyvateľstva. Podstatne sa zhoršili životné podmienky najmä chudobných vrstiev obyvateľstva. Miera detskej úmrtnosti bola veľmi vysoká. Bez ohľadu na sociálny pôvod, dieťa malo šťastie, ak prežilo najútlejší dojčenský vek. Chudobné deti boli, prirodzene, ohrozenejšie, najmä ak sa narodili nechcené. Smrť patrila neoddeliteľne k materstvu a nepovažovala sa za neprirodzenú. V chudobincoch a sirotincoch bolo veľmi veľa opustených detí, ktoré tam živorili v biednych podmienkach. Nedostatok stravy im nedával veľkú šancu na prežitie. Situácia sa k lepšiemu začala meniť až v období osvietenstva.
19. a 20. storočie: Nelegálne potraty, eugenika a meniace sa legislatívy
V 19. a 20. storočí, keď boli potraty nelegálne alebo obmedzené, sa ženy obracali na amatérskych alebo nelegálnych poskytovateľov potratových služieb, ktorí často nemali potrebné odborné znalosti a vybavenie. To viedlo k vážnym zdravotným komplikáciám a smrtiam. Niektoré historické prípady zahŕňali neetické a násilné praktiky, ako bolo napríklad nútenie žien na potrat nezávisle od ich vôle, či použitie násilných postupov na ukončenie tehotenstva.
Jedným z období, keď sa vládny režim pokúšal o reguláciu reprodukcie obyvateľstva sprísnením interrupcií, bolo aj obdobie vojnovej Slovenskej republiky v rokoch 1939 - 1945. V období ČSR existovali dva kriminálne zákonníky, jeden platil pre českú časť, druhý pre Slovensko plus Podkarpatskú Rus. Keby sme sa zamerali len na slovenskú časť, tak nelegálne interrupcie, ktoré sa nazývali „vyháňanie plodu“, boli pokutované. Lenže tresty, ktoré boli zavedené v rokoch 1939 - 1945, boli podstatne prísnejšie, ženám hrozilo väzenie a teoreticky mali byť postihovaní aj muži. Hlavným cieľom bolo v mene kresťanskej morálky zvýšiť populáciu slovenského národa. Ak by sme použili dobový jazyk, tak cieľom bolo „udrieť na koreň zla a zachrániť desaťtisíce stratených duší“. Inak povedané, štát sa snažil o zvýšenie populácie, takže obmedzovanie reprodukcie bolo nechcené, nežiaduce. V praxi to však znamenalo, že okrem nárastu populácie išlo aj o akési upevňovanie hierarchie v spoločnosti.
Ideológiu ľudáckej Slovenskej republiky charakterizovalo „znovuobjavenie“ takzvanej tradičnej úlohy žien v slovenskej kresťanskej spoločnosti. Vládnuca Hlinkova slovenská ľudová strana, pravicová konzervatívna strana so silným kresťanským razením, sa usilovala o úplné obmedzenie účasti žien na verejnom živote a o ich návrat z verejného do súkromného života, teda späť k rodine. Okrem kriminalizovania potratov tak štát obmedzil aj prístup k antikoncepcii, čo predtým v takej miere neexistovalo. Čiastočne sme sa inšpirovali aj nacistickým Nemeckom, ale historička Eva Škorvanková vo svojej najnovšej knihe hovorí o tom, že sme sa oveľa viac inšpirovali vo fašistickom Taliansku, kde sa rodina propagovala oveľa konzervatívnejším spôsobom, silno založeným na katolicizme. Nacistické Nemecko sa snažilo od kresťanstva odstúpiť a navrátiť sa k akémusi germánskemu náboženstvu. Navyše, v nacistickom Nemecku trestali árijské ženy za nelegálny potrat trestom smrti. Našla som to aj v dokumentoch týkajúcich sa Protektorátu Čechy a Morava - etnickým Nemkám, ktoré podstúpili interrupciu, hrozil trest smrti, dokonca bol takýto trest aj vykonaný. Na vojnovom Slovensku sa trest smrti za ilegálne potraty nezaviedol. Nemecko tiež zašlo oveľa ďalej v eugenických otázkach - árijským ženám potraty zakazovali, neárijské ženy k nim nútili.
V roku 1935 Nacistické Nemecko zmenilo svoje rasistické zákony, aby zaistilo potraty pre ženy s vrodeným a genetickým poškodením alebo plod s dedičným postihnutím. V roku 1938 Švédsky sociálnodemokratický parlament zaviedol potraty zo zdravotných, humanitárnych a eugenických dôvodov a nútené sterilizácie (v platnosti od roku 1936 do roku 1976). Dánsky sociálnodemokratický parlament zaviedol potraty pre záchranu života ženy. V roku 1956 Následne na to zaviedli potraty sovietske satelity Poľsko, Maďarsko a Bulharsko. V roku 1957 Ďalšie sovietske satelity, Československo a Rumunsko, zaviedli potraty. V roku 1973 USA zaviedlo potraty vinou zmanipulovaného súdneho prípadu Roe vs. Wade. V roku 1975 Francúzsko pod vedením stredopravicovej UDR a JAR pod vedením Národnej strany (apartheid) zaviedli potraty. V roku 1978 Talianske ľavicové strany a Nórska strana práce zaviedli potraty.
Ruská skúsenosť: Legalizácia potratov a jej dôsledky
Dňa 18. novembra 1920 publikovali Ľudové komisariáty ochrany zdravia a spravodlivosti spoločnú vyhlášku č. 471, ktorá legalizovala potraty v Rusku. Ani krvaví ruskí boľševici sa nechválili, že potraty sú dobré. Ako prvé sa však musí zmeniť jazyk, akým sa o zabíjaní detí hovorí. Už sa nehovorí o zabití nevinného dieťaťa, to nie je vo vyhláške spomenuté ani raz. Ba ani o „ukončení“ tehotenstva. Vyhláška hovorí o tzv. „prerušení“ tehotenstva, či „operácii“. Základom je ako vždy emócia. Krvaví boľševici (ktorí v tom istom čase posielali na smrť, či do gulagov množstvo kňazov, biskupov a vlastne každého nepriateľa) tvrdili, že chcú pomáhať ženám. Veď preto má vyhláška názov „o ochrane zdravia žien“. S dôsledkami pre nenarodené deti, pre otcov týchto detí, lehotami na potrat, či lekármi a ich svedomím sa ľudoví komisári Semaško a Kurskij, podpísaní pod vyhláškou, netrápili. Za všetkým stála marxistická ideológia so svojou nenávisťou k rodine ako patriarchálnemu prežitku, v ktorej muž ako „kapitalista“ zotročuje ženu predstavujúcu v rodine „proletariát“. Bolo ju treba oslobodiť!
Argument pre naivných oslávil už svoju storočnicu: „Nezakazujme potraty, zlepšujme ekonomickú situáciu a nebude toľko potratov!“ Stále tá istá diabolská stratégia, ktorá hrá na city a hľadá ospravedlnenie pre vraždu nevinného. Na dieťa sa pozerá ako na ekonomickú záťaž a nie ako na najväčší dar pre rodinu.
Potraty (rovnako ako každé iné zákonom podporované zlá) prekonali všetky dovtedajšie hranice okrajového javu v spoločnosti. Po legislatívnom schválení sa počty zabitých nenarodených detí z desaťtisíc potratov v roku 1921 z roka na rok násobia. V roku 1940 dosiahli pol milióna. Potom prišiel v Sovietskom zväze na istý čas zákaz. Po opätovnom legislatívnom schválení v roku 1954 Rusi začínali odznova na 300.000 potratoch ročne. Tento počet stúpal závratným tempom a za tri roky stúpol na viac ako jedenásťnásobok. Úplný vrchol dosiahol v roku 1965, keď bolo zabitých viac ako 5,4 milióna nenarodených detí. Zdravotné fyzické, či psychické následky potratov týchto „maximálne neškodných“ potratov nieslo čoraz viac žien a presiakli skoro do celej sovietskej populácie. Ťažko nájdete v Rusku rodinu, ktorá počas generácii neprežila skúsenosť zabitia vlastného dieťaťa potratom.
V Spojených štátoch amerických prišlo od zavedenia potratov v roku 1973 rozhodnutím Najvyššieho súdu USA Roe v. Wade o život 61 miliónov 628 tisíc 584 nenarodených detí. Rusko od roku 1920 prišlo o desivých 218 miliónov 810 tisíc 30 nenarodených bábätiek. Niet odpornejšej a odsúdeniahodnejšej storočnice ako je tá dnešná. Sto rokov vraždenia úplne nevinných detí práve tými, ktorí ich mali milovať. „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.“, hovorí Boh prorokovi.
Ve všech historických epochách se ženy bránily nechtěnému otěhotnění. Významný mezník ve vnímání interrupce představovalo období oficiálního přijetí křesťanství, které s sebou neslo závazné etické normy, mimo jiné odsuzující umělé vyhnání plodu. Tresty se pohybovaly od zahrabání zaživa a probití srdce kůlem po milosrdnější stětí mečem. Na rozdíl od středověku připouštěla novověká legislativa polehčující okolnosti. Ty vyplývaly z neúčinnosti prostředku, který měl potrat vyvolat, z absence zlého úmyslu nebo z nevědomosti provinilé. Svoji roli hrál i stupeň zralosti plodu. Jestliže šlo o plod, který ještě „neměl duši“ jednalo se taktéž o polehčující okolnost. Ačkoliv jednotný úzus neexistoval, většina teologů a lékařů se shodovala, že k „oduševnění plodu“ dochází mezi třicátým pátým a čtyřicátým pátým dnem od početí. Stejně jako nebyl jednotné ani uplatňování zákonných norem postihujících potrat. Bylo běžné, že se na jednom panství trestalo i za nedostatečně prokázanou infanticidu nebo za pouhý pokus o potrat zahrabáním zaživa a probitím klínem. „Káča cikánka, sauce ptána, poněvadž těhotná byla a koření sobě vařila a již že se plodu žádného v ní nenachází, kam by to ze sebe poděla? Oznámila, že se jí v tom křivda činí a v svém panenství i poctivosti zůstává. […]. A koření, to že sobě pro zuby světlé nosila […]. A když posláno bylo pro bábu, ohledali jí. Nicméně jsou vzácně známé případy zproštění obžaloby. Roli zde hrály společenské styky a postavení. Jedna taková událost se stala v 17. století, kdy byla osvobozena žena ze Želechovic obviněná z napomáhání potratu. Podobně kuriózní byl i případ beztrestného zahubení plodu. Byla to natolik výjimečná událost, že si vysloužila záznam v kronice.
Súčasnosť: Diskusie a kultúrne vojny
Politiku, médiá i spoločnosť v ostatných mesiacoch rozvírila téma interrupcií, resp. návrhov na zmenu interrupčného zákona. Mali sme možnosť vypočuť si viacero odborných diskusií i prečítať množstvo oveľa vášnivejších, no o to menej odborných debát na sociálnych sieťach. Historickým pohľadom na tému prispela aj publikácia historika Historického ústavu Miloslava Szabóa s príznačným názvom Potraty : Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu. Ako uviedol Szabó hneď v úvode, verejné debaty o umelom prerušení tehotenstva, ak sa vôbec ohliadajú do minulosti, pristupujú k slovenským dejinám selektívne. Vyhýbajú sa aj obdobiu, ktoré dodnes polarizuje slovenskú spoločnosť, teda slovenskému štátu 1939-1945. Diskusie o interrupciách nie sú žiadnou novinkou. Autor sa práve preto zameral na osvetlenie opomínanych historických súvislostí. Ich poznanie je o to dôležitejšie, že dnešných „pohrobkov slovenského štátu“ s týmto režimom nespája len obdiv k Jozefovi Tisovi či Hlinkovej garde, ale aj odmietavý názor na interrupcie. Korene kultúrnych vojen siahajú do 19. storočia. Uhorsko - mnohonárodnostný a multikonfesionálny štát so stavovskou spoločnosťou - sa v rámci „svojich“ kultúrnych vojen obmedzil na otázky o občianskom sobáši, konfesionálne zmiešaných manželstvách či o konfesionálnej príslušnosti detí z týchto manželstiev. Pred 1. svetovou vojnou zaznamenávame rozdelenie Slovenska na národno-katolícke a masarykovsko-progresívne Slovensko. Pre lepšie pochopenie neľahkej témy umelého prerušenia tehotenstva Szabó obsiahol aj krátke, no postačujúce zovšeobecnené dejiny interrupcií. Od staroveku, rímskeho práva, cez obdobie stredoveku, keď za vykonanie potratu hrozil hrdelný trest, až po osvietenstvo, keď sa zrodila populačná politika. V prípade územia Slovenska zaznamenávame snahy o regulovanie pôrodnosti v 19. storočí. Nástrojom na reguláciu pôrodnosti bola tzv. magická antikoncepcia (čary a zaklínadlá) či ľudové liečiteľstvo (odvary, sedacie kúpele). Autor spomenul aj ženy, ktoré neodborne vykonávali interrupcie, tzv. anjeličkárky. Habsburská monarchia pristúpila k uzákoneniu interrupcií zákonom č. 117 z roku 1852, ktorým bolo tzv. vyháňanie plodu kriminalizované. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní Uhorsko schválilo vlastný zákon s cieľom dosiahnuť populačný rast.
Szabó upozornil na skutočne nevhodné analógie dôsledkov interrupcií s genocídou Židov počas 2. svetovej vojny, ktoré sú podľa neho výrazným príkladom ignorovania histórie. Ich neprípustnosť stojí predovšetkým na skutočnosti, že kultúrne vojny v prvej polovici 20. storočia.
tags: #kde #sa #vykonal #prvy #potrat