Keď dieťa stratí kontrolu: Ako zvládnuť záchvaty hnevu a naučiť ho sebaovládaniu
Keď vaše šesťročné dieťa niečo vidí, chce to mať - a to hneď! Stáva sa, že keď ho niečo nahnevá, dostane záchvat zlosti. Hovoríte si: Je takéto správanie dieťaťa normálne? V dnešnej dobe sa sebakontrola a sebaovládanie, žiaľ, nezdajú byť v kurze. Dr. David Walsh napísal: „V našej povoľnej spoločnosti dospelí i deti neustále počúvajú, že si môžu robiť, čo chcú. Čím skôr sa to naučí, tým lepšie.“ Táto filozofia však môže mať pre budúcnosť dieťaťa vážne následky. V jednom dlhodobom pozorovaní dali výskumníci skupine štvorročných detí cukrík a povedali im, že ho môžu zjesť hneď, ale keď trochu počkajú, dostanú ďalší ako odmenu za trpezlivosť. Výsledky ukázali, že tie deti, ktoré sa naučili odložiť uspokojenie svojej túžby, mali v neskoršom veku lepšie výsledky v škole, boli sociálne zdatnejšie a mali menej problémov s obezitou a závislosťami. Čo sa za mladi nenaučia, sa im v dospelosti vypomstí. Odborníci sú presvedčení, že to, čo dieťa zažije a ako sa s tým rodičia vysporiadajú, ovplyvňuje jeho mozgovú činnosť.
Buďte vzorom v sebaovládaní
Ako sa darí vám, pokiaľ ide o sebaovládanie? Vidí vaše dieťa, že sa v dopravnej zápche rozčúlite, že sa predbiehate v obchode alebo že druhým skáčete do reči? Deti sa učia predovšetkým napodobňovaním. Ak chceme, aby sa naše deti naučili ovládať svoje emócie, musíme im ísť príkladom. Naše vlastné reakcie na stres, frustráciu či nespravodlivosť sú pre ne najsilnejšou lekciou. Ak dospelý v stresovej situácii stratí kontrolu, kričí, nadáva alebo sa uchyľuje k iným neprimeraným prejavom, dieťa si osvojí práve tento model správania. Rodič, ktorý dokáže zostať pokojný, aj keď je situácia náročná, a konštruktívne rieši problémy, učí svoje dieťa oveľa efektívnejšie ako akékoľvek slovné poučovanie. Je dôležité si uvedomiť, že hnev je prirodzená emócia, ale spôsob, akým ho vyjadrujeme, je naučený. Preto je kľúčové, aby rodičia pracovali na vlastnom sebaovládaní a boli pre svoje deti pozitívnym vzorom.
Naučte dieťa uvažovať o následkoch
Pomôžte dieťaťu pochopiť, že keď odolá nejakej túžbe, prinesie mu to úžitok, ale keď sa jej poddá, bude musieť niesť následky. Samozrejme, robte to spôsobom primeraným jeho veku. Napríklad ak je dieťa nahnevané, lebo mu niekto ublížil, pomôžte mu zamyslieť sa nad otázkami: Neprinesie pomsta viac škody ako osohu? Nedá sa na túto situáciu reagovať lepšie - napríklad napočítať do desať, aby hnev ustúpil? Nebolo by lepšie jednoducho odísť? Tieto otázky ho navádzajú na premýšľanie o dlhodobých dôsledkoch jeho činov. Namiesto impulzívnej reakcie sa učí zvažovať alternatívy a predvídať výsledky.
Dôsledky pre deti | Výchova charakteru
Motivujte ich a chváľte za prejavy sebaovládania
Keď dieťa prejaví sebaovládanie, pochváľte ho za to. Povedzte mu, že potlačiť svoje túžby nemusí byť vždy ľahké, ale keď to dokáže, je to znak pevnej vôle a sily. Pozitívna spätná väzba je nesmierne dôležitá pre budovanie sebavedomia a motivácie dieťaťa. Keď dieťa cíti, že jeho snaha o sebaovládanie je ocenená, s väčšou pravdepodobnosťou sa o to bude snažiť aj nabudúce. Nejde len o veľké úspechy, ale aj o malé kroky - napríklad keď sa dieťa rozhodne nepoužiť násilie, keď je nahnevané, alebo keď počká na svoju chvíľu bez toho, aby si vynucovalo pozornosť. Tieto momenty sú príležitosťou na posilnenie pozitívneho správania.
Cvičenie robí majstra: Hry na rozvoj sociálnych zručností
Zahrajte sa s dieťaťom hru „čo by si urobil, keby…?“ či „správne, nesprávne“, alebo niečo podobné. Nech predvedie, ako by v rôznych situáciách mohlo zareagovať - správne aj nesprávne -, a potom sa o tom porozprávajte. Zapojte fantáziu. Môžete si napríklad zahrať bábkové divadlo alebo situáciu nakresliť, prípadne skúsiť iné poučné aktivity, z ktorých sa bude dieťa tešiť. Cieľom je, aby ste dieťaťu pomohli pochopiť, že ovládať sa je lepšie ako reagovať impulzívne. Tieto hry sú skvelým nástrojom na rozvoj emocionálnej inteligencie a sociálnych zručností. Dieťa si v bezpečnom prostredí môže precvičiť rôzne reakcie a naučiť sa, ktoré sú primerané a ktoré nie.
Buďte trpezliví: Učenie sa sebaovládaniu je proces
V Biblii sa píše, že „pochabosť je priviazaná na srdci chlapca“. (Príslovia 22:15) Preto neočakávajte, že vaše dieťa sa naučí sebaovládaniu zo dňa na deň. Je to dlhý a pomalý proces s mnohými prehrami a víťazstvami. Kniha Teach Your Children Well (Učte svoje deti správne) zdôrazňuje, že trpezlivosť je kľúčová. Dieťa, ktoré dokáže v štyroch rokoch odolať cukríku, len naznačuje svoj potenciál pre budúce úspechy. Tento proces si vyžaduje neustálu podporu, pochopenie a trpezlivosť zo strany rodičov. Každé dieťa je iné a napreduje vlastným tempom. Je dôležité pripomínať si, že aj malé pokroky sú víťazstvá a že každá neúspešná situácia je príležitosťou na učenie.
Pochopenie detských emócií: Od novorodenca po tínedžera
Zvládanie negatívnych emócií dieťaťa býva pre rodičov často veľmi náročné. Na jednej strane je ťažké vidieť, ako sa dieťa trápi a neviete mu pomôcť. Zároveň je to však skúška vašej trpezlivosti, pretože vydržať negatívne prejavy dieťaťa a sprevádzať ho nimi skutočne nie je jednoduché. Keď je dieťa smutné či vystrašené, dospelý má potrebu ho utešiť alebo ochrániť. Keď je však nahnevané, vzbudzuje to hnev aj v rodičoch. Asi najčastejšími reakciami na dieťa, ktoré smúti, bojí sa alebo sa hnevá, bývajú „Neplač“, „Nemáš sa čoho báť“ či „Upokoj sa!“. Tieto frázy však dieťaťu nič nehovoria o tom, ako má svoju emóciu zvládnuť, ako si s ňou poradiť. Učia ho, že tieto emócie sú zlé a nemá ich cítiť.
Novorodenec a dojča (0 - 1 rok): Potreba dotyku a bezpečia
V novorodeneckom a dojčenskom veku sa u dieťaťa vyskytuje najmä plač, ktorým vyjadruje svoju nespokojnosť a komunikuje svoje potreby. Novorodenec sa potrebuje po príchode na svet adaptovať na nové prostredie a mnohé deti sú uplakané aj z dôvodu ťažkého pôrodu. Intenzívny a dlhotrvajúci plač pre malé bábätko nie je dobrý, lebo sa ním vyplavuje stresový hormón, ktorý zaplavuje jeho vyvíjajúci sa mozog. Pokiaľ rodičia plač ignorujú, dieťa nadobúda pocit, že mu nik nepomôže v situáciách, ktoré samo nevie zvládnuť. Malé bábätko sa nedokáže upokojiť samo a keď si jeho plač nevšímame, po určitom čase prestane plakať len preto, lebo už nevládze a vzdá sa. V mnohých situáciách ale napriek snahe rodičov na upokojenie nič nezaberá a oni ostávajú bezradní, keď nevedia, ako dieťatku pomôcť. V takom prípade odporúčam, aby mu hlavne boli nablízku tak, ako sa to len dá a nenechali ho samé plakať v postieľke. Deti v tomto veku potrebujú dotyk, a to čo najviac. Kontakt s matkou je pre ne upokojujúci, záruka bezpečia a zdravého vývoja. Vyjadrenie lásky je v tomto prípade veľmi jednoduché - objímanie, pusinky, čo najčastejší kontakt, aby dieťa cítilo vašu prítomnosť. Pozerajte sa do očí, usmievajte sa, láskyplne vyslovujte jeho meno - dieťa sa učí spájať svoju osobu s láskavosťou. Keď je hladné, nakŕmte ho, ak plače, treba ho utíšiť - týmto deťom ukazujete, že svet je bezpečné miesto, kde sa nemusia báť. Podporiť vzťah a posilniť lásku môžete čo najčastejším verbálnym kontaktom (čítanie rozprávok, spievanie uspávanky…).
Batoľa a predškolák (2 - 5 rokov): Rozvoj emócií a verbálnej komunikácie
V období batoľaťa a v predškolskom veku sa dôvody smútku menia. Dieťa smúti, lebo stratilo obľúbenú hračku, nemôže ísť pre chorobu na karneval, mama nastupuje do práce a ono musí do škôlky, alebo sa vyrovnáva so smrťou niekoho blízkeho. Nie je vhodné smútok dieťaťa zľahčovať. Nech už je príčina smútku akákoľvek, dieťa ho potrebuje zažiť a vyjadriť. Rovnako ako pri prvých mesiacoch života dieťaťa stále platí, že miluje častý fyzický kontakt s rodičom. Náruč rodiča je upokojujúca, ochranná, preto by sme ju mali deťom poskytovať čo najčastejšie a kedykoľvek dieťa potrebuje. Deti v tomto veku ešte nevedia pracovať so svojimi emóciami, a ani ich poriadne nechápu. Keď sú frustrované, nahnevané, vyjadrujú to plačom a krikom. Často sú deti samé vydesené z toho, čo cítia a to najlepšie, čo môžete ako rodič spraviť, je poskytnúť im milujúcu náruč aj v tomto prípade. Hovorte s deťmi čo najčastejšie, pomáha im to v ďalších rokoch vyjadriť svoje potreby slovne. Dieťa sa učí vyjadriť svoje potreby verbálne a vy, ako najdôležitejší človek v jeho živote, musíte byť prvý, kto o všetkom vie. Dieťa vám rozpráva o všetkom a vy mu nemôžete vyjadriť lásku lepšie ako počúvať ho. Detská hra prejavuje známky napodobovania (hrajme sa na princezné, robotov…) - pamätajte, že pokiaľ sa v tomto veku s deťmi nezhovárate ani nehráte, nemôžete očakávať, že sa v dospelosti oni budú zaujímať o vás. Dieťa sa zaujíma o svet dospelých a skúša veci - pomáha doma a podobne. Tým, že ho necháte skúšať a robiť veci jeho spôsobom, podporíte zdravý vývoj sebadôvery a sebaprezentácie.
Príčiny strachu sa rovnako s vekom menia. Prvé strachy nastupujú okolo pol roka, keď už dieťa spoľahlivo rozlišuje medzi známymi a neznámymi ľuďmi a súvisia s obavami z cudzích osôb. Okolo ôsmeho až deviateho mesiaca života začína obdobie separačnej úzkosti, kedy dieťa pociťuje strach z opustenia matkou. Separačná úzkosť môže trvať až do dvoch rokov. V tomto období je potrebné k dieťaťu pristupovať veľmi citlivo. Mama by mu mala byť k dispozícii a ak sa dá, je lepšie vyhnúť sa nástupu do jaslí. Nie je dobré riešiť jeho úzkosť tým, že ho zverí do starostlivosti niekoho iného. Približne vo veku jeden a pol roka sa začína prejavovať strach z nových, nepoznaných vecí. Dieťa sa stáva na svojich výpravách opatrnejším a začína viac premýšľať nad tým, čo by sa mohlo stať. Často sa objavuje strach z neznámych zvierat, ale aj tmy. V predškolskom veku je strach viazaný na rozvoj detskej predstavivosti, napríklad sa deti boja imaginárnych bytostí či strašidiel. O strachoch s dieťaťom treba hovoriť so všetkou vážnosťou a neuťahovať si z nich. Hlavnou úlohou rodičov je poskytnúť mu oporu, istotu a pomoc. Dieťa potrebuje cítiť, že o svojich obavách môže rozprávať a mama či otec ho pochopí.
Prvé výraznejšie prejavy hnevu môžeme u dieťaťa pozorovať v čase, keď sa začne viac pohybovať. Prejavovanie hnevu sa stupňuje v období vzdoru. Dieťa sa začína vnímať ako samostatná osobnosť a snaží sa presadzovať vlastnú vôľu, no nie vždy je mu to umožnené. Skúša hranice, ktoré stanovujú rodičia, a usiluje sa robiť veci samo a podľa svojich predstáv. Hnev je prirodzenou reakciou na frustráciu a nie je dôvod mu ho zakazovať. Rodičia však majú problém prijať prejavy zlosti svojho dieťaťa a snažia sa ich potláčať. Dieťaťu najviac pomôže, keď uznáte, že má nárok hnevať sa a umožníte mu zlosť prejaviť. V akútnej fáze hnevu nemá zmysel mu niečo vysvetľovať, je však potrebné zabezpečiť, aby seba či niekoho iného v zlosti nezranilo. Keď sa trochu upokojí, snažte sa zistiť, aká je príčina jeho pocitov. Je mimoriadne dôležité, aby rodič ostal pri dieťati pokojný, čím mu pomôže cítiť sa bezpečne a rýchlejšie sa upokojiť. Takýmto správaním mu ide rodič vzorom a dáva mu najavo, že hnev je prirodzená súčasť života, ktorú akceptuje. Naopak, ak rodič pošle dieťa do izby, aby sa upokojilo samo, cíti krivdu a hnev sa naučí vnímať ako nesprávny. Pokiaľ sa snaží svojimi zlostnými prejavmi dosiahnuť niečo zakázané, zo svojich požiadaviek neustupujte. Tým by ste mu ukázali, že vďaka vzdoru dosiahne, čo chce. Vaším cieľom je naučiť ho, že vyjadriť hnev je v poriadku, ale nie všetky prejavy správania sú povolené. Zákaz hádzania vecí, ničenia predmetov alebo nerešpektovanie dospelých ľudí mu stanoví jasné hranice, ktoré budú pomocou pre neho, aj pre vás.
Mladší školák (5 - 10 rokov): Rozvoj sebadôvery a zodpovednosti
Milujúci rodič nechá dieťa chybovať, a nechá ho, aby sa z chýb poučilo, nie desilo sa ich. Ich sebadôvera sa nebuduje tým, že im za pochybenia nadávate ani že im neustále vravíte aké skvelé sú - ale tým, že im dáte pocit, že sú schopné, kompetentné a akceptované. Pre deti v tomto veku láska znamená čas - preto im ho dajte čo najviac môžete. Smejte sa s nimi, hrajte sa… Stále vyjadrujte lásku fyzicky ale môžete už aj slovne. Vravte im počas dňa ako ich ľúbite, ale pozor! Vyjadrenie lásky nespájajte s úspechom, dieťa potrebuje cítiť lásku bez ohľadu či je úspešné alebo nie. V období elektroniky a mobilov je veľmi dôležité, aby ste dokázali spolu tráviť čas bez nich. Ukážte dieťaťu, že čokoľvek vám chce povedať je natoľko dôležité, že odložíte mobil, laptop a venujete sa len jemu. Rodinné večere taktiež zasväťte konverzácií bez svietiacich obrazoviek. Pozornosť, plne venovaná dieťaťu rovná sa láska. To platí aj pre koníčky dieťaťa. Zaujímajte sa o nich, vytvorte kútik v detskej izbe, venovaný jeho hobby (maliarska sada, piáno…). Vnímajte, čo dieťa robí rado a spoznávajte jeho vynárajúcu sa osobnosť. Slová ako „Nemám čas“, „Neskôr“, fungujú ako bariéra vo vašom vzťahu. Preto si dajte záležať aby sa vo vašom kalendári našlo miesto aj na rodinné aktivity. A to pravidelne.
Starší školák a tínedžer (10 - 15 rokov): Budovanie autonómie a rešpektovanie hraníc
Dieťa prechádza do teenagerského veku plného búrky v duši. Má v sebe ešte kus dieťaťa, ale už sa od vás učí povinnostiam dospelého. Je veľmi dôležité obrniť sa trpezlivosťou nad výkyvmi nálad a byť milujúcim rodičom, ktorý tu pre dieťa vždy bude. A aj keď je stále vaše dieťa, jeho osobnosť vystrkuje rožky v celej svojej kráse a potrebuje cítiť svoju hodnotu a svoje dospelácke Ja. Rešpektujte súkromie, dohodnite sa na pravidlách, ktoré neporušíte ani vy. Pýtajte sa ho na názor, ak nie je s niečím spokojné nech navrhne kompromis. Aj keď sa ratolesť štíti fyzického kontaktu s vami, ukazujte lásku záujmom - čo sa deje v jeho živote, v škole. Trávte spolu čas tak často ako sa dá. Počúvajte jeho sťažnosti, problémy a aj keď sa vám zdajú malicherné, v jeho veku ste ich tiež brali ako katastrofu, preto nehodnoťte. Veďte potomka k riešeniu problémov, neriešte ich za neho. Buďte iba sprievodca, na ktorého sa môže obrátiť v prípade potreby, nerobte všetko za neho. Týmto láskyplným vedením ho pripravíte na dospelý život. Pomôžete mu tak pochopiť, že jeho život je jedine jeho povinnosť. Ako jeden český psychológ povedal - dieťa nemožno láskou rozmaznať. Rozmaznanosť je vždy chyba, ktorá pramení niekde inde. Aby váš vzťah prosperoval, stačí sa o dieťa zaujímať a to až do dospelého veku.
Ako pracovať s detským hnevom: Päť krokov k porozumeniu
Hnev je jednou zo základných ľudských emócií. A podobne ako k všetkému, čo nás obklopuje a formuje, máme ku každej z emócií nejaký vzťah. Vzťah, ktorý sa do značnej miery tvorí na základe toho, čo nám rodičia, príbuzní a učitelia vštepovali v detstve. Radosť víta každý, ale hnev patrí do skupiny zavrhovaných emócií, spolu so smútkom či strachom. Pritom má skutočne dobrý dôvod. Kedysi dávno nám poriadna dávka hnevu pomohla v obrane pred nepriateľom. Ľudia, ktorých pochytila zlosť, mali zrazu oveľa viac síl na ochranu svojich domovov a blízkych. Túto jeho funkciu síce dnes už, našťastie, toľko nevyužívame, ale podstata zostáva rovnaká: hnev nás upozorňuje na to, že niekto alebo niečo prekračuje naše hranice, deje sa niečo, čo sa nám nepáči, čo nás potenciálne ohrozuje. Vlieva nám do žíl obrovskú dávku energie, aby sme sa proti tomu nepriateľskému mohli náležite vymedziť.
1. Prijať: Aby sme mohli s hnevom pracovať, musíme ho prijať. Uvedomiť si, čo cítime, aby sme sa vďaka tomu nadýchli a rozhodli sa, čo ďalej. Ak chceme deti naučiť, aby dokázali prijímať vlastné emócie, musíme v prvom rade my prijímať tie ich. To znamená nesnažiť sa im hnev vyhovoriť alebo ich presviedčať, že sa nemajú prečo hnevať, nebagatelizovať problém, neparodovať ani nezosmiešňovať. Dieťaťu sa jednoducho stalo niečo, čo v ňom hnev vyvolalo. Nezáleží na tom, že nám to pripadá nezmyselné a reakcia dieťaťa neprimeraná. Dôležité je ukázať mu, že ho máme radi, aj keď práve prežíva nepríjemnú emóciu, a že ju spoločne vyriešime. Je to najrýchlejšia cesta, ako sa potom dieťa naučí s hnevom pracovať samo. Ale ako začať, keď v nás samotných detský hnev zvyčajne rozdúchava ten náš?
2. Pomenovať: Najskôr skúste pomenovať, čo sa z vášho pohľadu deje. „Vidím, že ti nejde zapnúť bunda, to ťa asi rozčuľuje, však?“ Skúste hovoriť pokojne a nehodnotiť. Najmä malé deti často ešte nevedia vyjadriť, čo ich trápi, a váš popis im pomôže lepšie pochopiť, čo sa im vlastne deje. Zároveň vás dieťa môže opraviť, ak ho nahnevalo niečo iné. Občas sa stane, že ide len o „hlúpu“ bundu, ale v dieťati sa nazbieral hnev napríklad za celé dopoludnie a pretrhla sa tak hrádza trpezlivosti. Deje sa to aj nám dospelým: ráno nestihneme autobus do práce, nefunguje kávovar, kolega nepríde na poradu a ani sa neospravedlní… a keď potom dostaneme v reštaurácii studenú polievku namiesto horúceho vývaru, vybuchneme ako tlakový hrniec. Lenže ako na to? Dieťa sa hnevá, plače, dupe, bundu zo seba zhodilo na zem a vy sa ponáhľate na autobus…
3. Zachovať pokoj: Čím viac sa dáme uniesť vlastnými emóciami, tým menej môžeme pomôcť dieťaťu zvládnuť tie jeho. Keď cítite, že váš pokoj pomaly, ale isto dochádza, zhlboka sa nadýchnite a skúste ho znovu nadobudnúť tým, že pomenujete to, čo cítite vy. Pred deťmi sa nemusíte na nič hrať. Často stačí povedať napríklad len: „Už začínam byť nervózny, pretože nám o chvíľu ide autobus a potrebujeme ho stihnúť.“
4. Nechať emócie prejsť: Lenže sú chvíle, keď je hnev taký silný, že úplne prevezme vládu nad rozumom. Potom nemá príliš zmysel robiť niečo iné, než deťom umožniť, aby ho bezpečne „vypustili“. Dôležité je, aby neublížili sebe ani okoliu. Bezpečným ventilom môže byť krik, dupanie, boxovanie do vankúša, behanie, skákanie, trhanie papiera… Niekedy pomáha zarevať ako lev, s väčšími deťmi môžete hnev nakresliť a potom ho roztrhať. Niektoré deti upokojí dračie dýchanie, pri ktorom sa nadýchnu nosom a vydychujú všetok hnev ústami, ako keď drak chrlí oheň. Iné radšej odídu na pokojné miesto ďaleko od spúšťača hnevu (ale nikdy ich tam neposielajte za trest). Uvoľnenie energie, ktorú nám hnev vytvára, je dôležité. Potláčanie emócií so sebou skôr či neskôr prinesie neblahé a väčšinou oveľa horšie riešiteľné následky.
A ak na vaše dieťa prišiel hnev práve na rušnej ulici a nedokážete ním pohnúť? Je to jedna z ťažkých skúšok rodičovstva, ale snažte sa aj tak stáť pri ňom a nevšímať si pohoršené pohľady a komentáre okoloidúcich. Možno majú aj oni práve zlý deň a nevedomky len našli ventil pre svoj nahromadený hnev…
5. Prebrať, čo sa stalo: Len čo hnev poľaví (alebo úplne odznie), je dobré sa k danej situácii vrátiť a pokojne ju s dieťaťom prebrať. Zopakovať si, čo sa stalo a čo si z toho môže odniesť. Pýtajte sa ho: „Prečo si nahnevaný?“ „Naštvalo ťa… (doplňte)?“ „Čo by si potreboval?“ „Pomôže, keď… (a navrhnite)?“ „Vieš, čo pomáha mne, keď sa tak veľmi hnevám?“ Niekedy je to celkom jasné, ale často deti nevedia konkrétne, čo ich tak nahnevalo, a naše otázky im pomôžu zorientovať sa v celej tej nepríjemnej situácii. Deti nechcú svoj hnev o nič viac ako my, a ak im ukážeme, čo s ním, väčšinou sa k tomu pri budúcej príležitosti vrátia.
Najmä u menších detí nesmieme zabúdať ani na to, že príčinou podráždenosti a väčšej tendencie k hnevu môžu byť aj nenaplnené fyziologické potreby. Mnoho detí je nevrlých, ak sú hladné alebo smädné, choré alebo sa, naopak, hrajú na novom mieste či s novými hračkami a okolitých podnetov je na ne jednoducho príliš veľa. V takých chvíľach je lepšie najprv naplniť potrebu, pri ktorej bliká varovná kontrolka, a až potom (alebo pokojne aj na druhý deň) sa k tomu všetkému vrátiť.
Naučiť deti pracovať s hnevom nie je otázka jedného dňa. Ani jedného týždňa. Je to skúška aj pre nás rodičov. Zamyslite sa, ako to máte s hnevom vy, aký k nemu máte vzťah. Viete s ním zaobchádzať? Ako pristupujete k hnevu u vašich detí? Buďte trpezliví a láskaví k dieťaťu aj sami k sebe. Nikto učený z neba nespadol a snaha zmeniť veci k lepšiemu je sama osebe výborným začiatkom. Uvedených päť krokov môžete využiť pri práci s akoukoľvek emóciou, je to vlastne taký univerzálny návod.
Kedy je hnev prospešný?
Hnev je úplne prirodzená reakcia na niečo, čo sa nám nepáči. Ako v prípade všetkého ostatného, aj tu platí, že čo jednému môže pripadať malicherné, druhému pomyselne rúca celý svet. Niekoho rozzúri, keď ho na priechode pre chodcov nepustí dodávka. Iný sa rozčúli nad večernými správami. Ďalšiemu stačí, aby do neho na večernej zábave trochu strčil, a nešťastie je na svete. Podobné trápenia prežívajú deň čo deň aj naše deti. Jednu vec si však my dospelí musíme pripomínať a učiť ju deti: hnev je síce v poriadku, ale niektoré jeho prejavy nie. Preto treba deťom vysvetľovať, na čo hnev slúži, pýtať sa, prečo ho cítia, a ukazovať im, ako s ním naložiť. Hnev je tiež prospešný vtedy, keď je narušená naša osobná integrita. Keď na nás niekto príliš tlačí v kolektíve, chce odo nás niečo, čo my nechceme. Ak nie sme vyrovnaní s hnevom, tak potom sa môže stať, že v takých situáciách stále ustupujeme. V období medzi dvomi až štyrmi rokmi je bežné, že dieťa skúša, ako ďaleko môže zájsť. Mnoho vecí sa snaží si vyplakať. Ono to navzájom súvisí. Hnev často u detí nastupuje ako emócia, že „nie je po mojom“. To, že si to vyplače, je spôsob, akým sa „svoje snaží dosiahnuť“. Tie spôsoby sú rôzne. Jedno dieťa kričí, iné sa búcha alebo plače. Našlo spôsob, s ktorým funguje a na ktorý reagujú rodičia. Niektorí rodičia fungujú na vyplakanie, niektorí na to, že dieťa robí taký cirkus, že mu radšej ustúpia. Je to sociálne učenie. Ja sa hnevám, dávam svoj hnev prirodzene von a rodič koná. Navzájom sa učíme, ako to bude vyzerať. Preto je výhoda začať s učením, ako hnev zvládať, už pri malom dieťati.
Čo ak dieťa prestane komunikovať?
Keď dieťa niečo nahnevá, môže sa prestať komunikovať s rodičmi. Síce nehovorí vety či slová, ale ukrýva v sebe veľa toho, čo by chcelo povedať, len možno nemá na to silu. Psychológovia hovoria, že existuje niekoľko kľúčových dôvodov, prečo sa s vami deti nechcú rozprávať, keď sú nahnevané. Takže to, že deti nekomunikujú, nie je často ich skutočný cieľ. Každý rodič občas zažije situáciu, keď sa v rodine dá napätie krájať a deti sú poriadne nahnevané. V takejto situácii to, ako zareagujete, dokáže premeniť napäté momenty na jedny z najlepších príležitostí na spojenie a vytvorenie silného puta. Z tohto dôvodu je dobré, keď rodič vie vycítiť a dešifrovať, čo svojím mlčaním chce dieťa povedať.
1. Potrebujem sa s vami rozprávať, aj keď sa vás snažím presvedčiť o opaku: Rodičia sú a vždy budú ľuďmi, od ktorých deti chcú očakávajú povzbudenie a pochopenie. Potrebujú len vhodné podmienky na to, aby sa otvorili. V najťažších časoch sa niektorí rodičia domnievajú, že len odborník môže pomôcť ich dieťaťu. Ale najčastejšie deti túžia hlavne po tom, aby ich rodičia trochu usmernili a aby neustále hľadali spôsob, ako by sa mohli dostať do ich vnútra. Deti sa s rodičmi najradšej rozprávajú vtedy, keď majú pocit, že ich sústredene počúvajú. Na toto sú citlivé hlavne staršie deti. Ony veľmi dobre vedia, kedy ich rodičia počúvajú len na pol ucha alebo len zo slušnosti. Ony však túžia po skutočnej komunikácii, pri ktorej rodičia aktívne vnímajú každé ich slovo. Sústredená pozornosť, očný kontakt a premyslené reakcie dávajú dieťaťu signál, že vám môže veriť a môže sa pred vami otvoriť.
2. Zaujímajte sa o mňa čo najviac a buďte pri mne čo najdlhšie: Hlavne deti v puberte sa často tvária tak, že rodičov nechcú ani vidieť, ale opak je pravdou. Prvoradou požiadavkou takmer všetkých detí a tínedžerov je, aby rodičia trávili čo najviac času počúvaním toho, čo sa s nimi deje. V prvom momente netúžia po vašich radách, tie ich v prvých minútach dialógu skôr blokujú. Túžia po tom, aby ste boli aktívnymi poslucháčmi. Keď rodičia počúvajú dieťa, preukazujú mu tým, že im záleží na tom, čo si myslí. To, že počúvate skutočne, dokážete tým, že prestanete robiť to, čo práve robíte, a venujete sa len dieťaťu. Prejavte nadšenie z toho, o čom diskutujete, a to aj vtedy, keď vás téma až tak veľmi nezaujíma. Ak nemôžete odložiť to, čo robíte, oznámte to svojmu dieťaťu a určite sa k rozhovoru vráťte neskôr, keď mu budete môcť venovať plnú pozornosť. Uľahčite dieťaťu, aby sa vám mohlo zveriť s čímkoľvek. Rodičia to môžu robiť tak, že dieťa vždy vypočujú bez toho, aby ho súdili alebo nejak hodnotili, čo je obzvlášť dôležité počas dospievania. Snažte sa viac počúvať, ako rozprávať a tiež sa nesnažte hneď poskytovať rady. Vyhnite sa tiež unáhlennej kritike. Ak deti cítia, že máte tendenciu ich odsudzovať, môžu hľadať rovesníka, ktorému sa budú radšej zdôverovať ako vám. Samozrejme, deti potrebujú vaše rady a usmerňovanie, no najlepšie je byť najprv skvelým poslucháčom a až po určitej dobe poskytovať rady, čo ďalej v živote robiť. Pri takomto rozprávaní si deti samy triedia svoje pocity. Nahlas premýšľajú a hľadajú vlastné riešenia. Keď im venujete pár minút, môže to mať pre ne obrovský význam. Snažte sa predovšetkým formovať silné puto medzi vami a dieťaťom. To je najdôležitejšie. Keď už existuje, dieťa si každú vašu radu s nadšením vypočuje a často ju aj uplatní.
3. Dôverujte mi, že problém začnem riešiť a ponúknite mi len toľko pomoci, koľko potrebujem: Deti v puberte túžia po samostatnosti a často chcú riešiť problémové situácie samy. Je to súčasť rozvoja zdravej nezávislosti a množstvo pomoci, ktorú dieťa potrebuje, sa môže časom vyvíjať. Aby rodičia našli to najsprávnejšie množstvo, môžu dieťaťu skúsiť ponúknuť niekoľko možností.
4. Neobviňujte ma, keď som nahnevaný/á: Keďže deti nadmieru milujú svojich rodičov, môže byť pre ne veľmi ťažké zvládnuť situáciu, do ktorej sa dostali a zároveň uniesť ešte aj obviňovanie zo strany rodičov.
5. Dajte mi najavo, keď ste naozaj zo mňa smutní: Nervový systém vášho dieťaťa je prepojený s vaším, takže ak budete predstierať, že sa nič nedeje, dieťa môže pociťovať úzkosť, pretože cíti, že sa niečo deje a vy reagujete neadekvátnym spôsobom. Dieťa sa cíti zmätené, čo môže spôsobiť, že stratí dôveru vo svoje inštinkty. Deťom a tínedžerom pomáha, keď vedia, že aj dospelí majú ťažké časy a že zlé pocity sú súčasťou života. Je správne, keď presne vedia, že rodičia môžu byť smutní, ba dokonca nahnevaní kvôli deťom.
6. Nevzdávajte to so mnou: Ak cítite, že je vaše dieťa na niečo nahnevané, ale nič nehovorí, to neznamená, že netúži po tom, aby ste sa nevzdávali a naďalej hľadali spôsob, ktorý by vás spojil. Dieťa čaká, že nájdete nejakú cestu či slová. Môžete napríklad povedať niečo ako: „Chápem ťa, že sa so mnou práve teraz nechceš rozprávať. Možno je to spôsobené tým, že v minulosti som ti rýchlo ponúkol riešenia, a tak mi možno nedôveruješ. Myslím, že to, čo by si mohol teraz potrebovať, je to, aby som ťa počúval a snažil sa pochopiť tvoj uhol pohľadu." Možno to v tejto konkrétnej situácii opäť nevyjde, ale o mesiac to môže byť už ináč.
7. Budem rád/rada, keď budete vo mne vidieť aj to dobré: Deti sa často obviňujú, aj keď sa tvária, že ich vlastné správanie nezaujíma. Môžu sa dokonca obávať, že sú „zlé deti“, ak sa im nedarí splniť všetky očakávania v škole alebo doma. Keď rodičia stále vidia to dobré vo svojich deťoch a neustále o tom hovoria, deti si s väčšou pravdepodobnosťou zapamätajú o sebe dobré veci. Rozvíjajú tiež schopnosť prijať zdravú zodpovednosť alebo v prípade potreby dokážu urobiť nápravu. Nie vždy je možné prísť na to, čo vaše dieťa rozčuľuje. Ale záujem o svet dieťaťa, aktívne počúvanie či úprimná komunikácia vám v tom môžu pomôcť.
"Terrible twos" a detské záchvaty hnevu: Pochopenie a zvládanie
Reťazec odmietavých „nie“, kriku, plaču, kopania, udierania, váľania sa po zemi, hádzania predmetov, odmietania dotyku… Charakteristické záchvaty hnevu v rannom detstve zvyčajne začínajú okolo 18. mesiaca života a môžu trvať až do 3-4 rokov veku dieťaťa. „Terrible twos“ (z angličtiny „strašné dva roky“) je dôležitým krokom v psycho-emocionálnom vývoji dieťaťa a vyčerpávajúcou výzvou pre rodičov… Tieto záchvaty hnevu sú prejavom prvej identity dieťaťa (druhá nastáva v dospievaní). Dieťa sa snaží presadiť tým, že sa odpútava od rodičov. Uvedomuje si svoje miesto vo svete, lepšie chápe svoje túžby a potreby a začína ich presadzovať. Prejavuje silnú potrebu samostatnosti a snaží sa posúvať všetky hranice tým, že silno vyjadruje nesúhlas. Chce robiť veci po svojom, často inak, než by si rodičia predstavovali.
V tomto veku niektoré oblasti mozgu dieťaťa ešte nie sú dostatočne vyvinuté na to, aby si vedelo regulovať emócie. Emócie ho úplne zaplavia a dieťa nedokáže slobodne opísať, čo prežíva. Tento príval intenzívnych pocitov a ťažko zvládnuteľných frustrácií vysvetľuje záchvaty hnevu a odmietanie poslúchať. Niektoré deti majú väčšiu tendenciu k záchvatom hnevu než iné, možno preto, že sú citlivejšie na dianie vo svojom okolí. Záchvaty sú častejšie aj u detí, ktoré nemajú zatiaľ vybudovanú dostatočnú slovnú zásobu a nevedia svoje nespokojnosti vyjadriť slovami podľa ich predstáv.
Ako zvládnuť tieto záchvaty hnevu?
Záchvaty hnevu môžu značne sťažiť život celej rodine a žiadne zázračné riešenie neexistuje. Tu je niekoľko rád, ako túto fázu ľahšie zvládnuť pre vás aj vaše dieťa:
- Vo všeobecnosti: Venujte dieťaťu spoločné chvíle plné objatí: prejavy lásky mu poskytnú emocionálne uistenie. Prehodnoťte denný režim tak, aby ste zachovali dostatok času na oddych, prípadne skúste večeru podávať skôr. Vyhýbajte sa hlučným a príliš podnetným miestam, ako sú nákupné centrá, jarmoky… Obmedzte nadbytok cukru: môže ovplyvniť jeho správanie. Hýbte sa spolu so svojím dieťaťom: fyzická aktivita upokojuje.
- Počas záchvatu: Upokojte dieťa a pomenujte jeho emócie: „Chápem, že si nahnevaný/nahnevaná…“ Pokúste sa zostať pokojní, nezvyšujte hlas: dieťa by mohlo kričať ešte hlasnejšie. Na chvíľu sa vzdiaľte, aby ste sa zhlboka nadýchli, ale majte dieťa stále na dohľad.
- Po záchvate, keď už je opäť kľud: Doprajte mu veľké objatie, aby ste ho uistili - aj jeho totiž rozvíril príval emócií. Pripomeňte mu hranice, ktoré nesmie prekračovať (je to pre jeho dobro). Povzbuďte ho, aby vyjadrilo, prečo bolo nahnevané. Vysvetlite mu, že nabudúce môže svoju nespokojnosť vyjadriť slovami namiesto kriku.
Rodičia, zostaňme pozitívni! Záchvaty hnevu sú normálne a sú znakom toho, že sa osobnosť vášho dieťaťa dobre rozvíja. Zvládať detský hnev je pre väčšinu rodičov náročné, málokto si dokáže zachovať pokoj Angličana, no dá sa to natrénovať. Ak dieťaťom lomcuje nekontrolovateľný hnev, to najlepšie, čo môžete urobiť - a urobte to ako prvé -, je dostať pod kontrolu samých seba. „Ak chcete vyriešiť situáciu s dieťaťom vo chvíli, keď vás začne narastať hnev a strácate orientáciu, v prvom rade musíte niečo urobiť so sebou, stiahnuť narastajúcu emóciu a nevôľu, pretože pre svoju potrebu nevidíte potrebu dieťaťa. Ak sa dáte strhnúť hnevom svojho dieťaťa, je to s najväčšou pravdepodobnosťou preto, že sa jeho potreba zrazila s vašou potrebou. Hneváte sa na jeho prejavy hnevu, pretože máte obavu, že sa vám pre ne nepodarí dokončiť nákup? Cítite sa neschopne, pretože vaše dieťa sa nespráva tak, ako sa má? Uvedomte si, že hnev vášho dieťaťa vás neohrozuje na živote, hoci vaše telo tak reaguje - hnev je signál, že niekto prekročil našu hranicu, červená kontrolka blikajúca STOP. Zorientujte sa, čo sa s vami deje, zapnite zdravý rozum a upokojte sa. V tomto momente je rodič schopný empaticky vnímať nahnevané dieťa. Podľa odborníkov by sme nemali správanie dieťaťa brať hneď na prvú - robí scény, lebo sa nevie správať, je zlé, ale zistiť, aká neuspokojená potreba sa za jeho podráždenosťou a nevôľou skrýva. Čo bolo spúšťačom hnevu? „Ak je dieťa na emočnom vrchole, nedá sa urobiť nič rozumnejšie než ho sprevádzať na pokojné miesto, kde nie je mnoho ľudí, a nechať ho, aby si prešlo emóciou a za vašej prítomnosti sa upokojilo, pokiaľ hnev doznie. Pre dieťa nie je bezpečné hocikde kričať a kopať nohami, preto je vhodné vziať ho niekam, kde si svoju frustráciu môže odžiť a urobiť pre seba to, čo potrebuje.“ Nepokúšajte sa zastaviť hnev dieťaťa tak, že sa budete snažiť odviesť jeho pozornosť alebo ho potláčať, či bagatelizovať slovami: „Nehnevaj sa, veď to nič nie je.“ Malému dieťaťu treba dovoliť, aby svoje emócie v danej chvíli naplno prejavilo, vypustilo zo seba energiu, ktorá ho zaplavuje a ktorú v tom veku ešte nevie ovládať. Potom by sme ho mali objať, dať mu najavo, že chápeme, že je to pohlcujúce, no stojíme pri ňom a spolu s ním to nakoniec zvládneme. Nie vždy dokážeme dešifrovať, čo dieťa v danom momente potrebuje a prečo sa hnevá. Dôležité je spýtať sa ho, či chcelo to či ono, alebo staršieho, čo potrebuje. Povedať dieťaťu, aby sa upokojilo, absolútne nedáva zmysel. Deti, najmä tie menšie, sa nevedia upokojiť, nevedia zvládať svoje emócie. Rodičia sa často snažia dieťa zaujať a odviesť jeho pozornosť od toho, čo ho frustruje. „Vôbec by sme to nemali robiť, lebo to v podstate ničomu nepomáha, len to odďaľuje nevyhnutné, a to vypustiť emóciu. Treba však rozlíšiť, o aké dieťa ide. Dieťaťu mladšiemu než jeden rok treba pomáhať upokojiť sa - aj odvádzaním pozornosti, pretože nemá psychickú výbavu na to, aby sa upokojilo samo. Poučovať plačúce či zúriace dieťa nemá absolútne žiaden význam. Keď dieťa napríklad spadne z bicykla a začne plakať, prvá reakcia mnohých rodičov je: No vidíš, ja som ti hovorila, aby si dával pozor! Tendencia dospelých poučovať dieťa v emócii je uvoľnením ich napätia, obáv či stresu. Rodičia často pošlú emocionálne rozrušené dieťa premýšľať nad jeho konaním alebo ho nechajú osamote, aby sa vyplakalo, vykričalo a samo upokojilo. „Odísť od dieťaťa v okamihu, keď je v emócii, poslať ho do izby, prípadne ho odmietnuť so slovami nechoď za mnou, to si dieťa preloží ako - keď mi je najhoršie, na teba, rodič, sa nedá spoľahnúť. Takéto rodičovské reakcie budujú vo vzťahu s dieťaťom silnú nedôveru. Dieťa ešte nemá vyvinutý racionálny mozog, správa sa ako dieťa, nič iné robiť nevie. „My musíme byť tými, ktorí to celé vezmú pod kontrolu. Nenútime ho však robiť nič proti sebe, len mu pomôžeme uvoľniť emócie. Po takomto emocionálnom výbuchu dieťa potrebuje cítiť, že rodič ho má naozaj rád aj napriek jeho nie úplne príjemným prejavom. Ak máte dieťa, ktoré má práve obdobie, keď pripomína rozbušku, vezmite ho radšej na miesta, kde ste sami, aby tam dávalo zo seba čo najviac frustrácie a ťažkých emócií. „Ak môžete, choďte s ním každý deň von, najlepšie do lesa, aby sa dieťa z toľkej energie doslova ‚vybilo‘. Potom ani tie prejavy nie sú až také intenzívne. „Ak máte temperamentnejšie dieťa, odporúčam v citlivejšom období robiť preventívne rôzne emočno-inteligentné hry, napríklad každú štvrťhodinku zaraďte hru, pri ktorej sa dieťa hýbe a smeje.