Odmietnutie v detstve a jeho dlhodobé dôsledky na dospelý život
Každý človek neprežíva ideálne detstvo. Bohužiaľ, stáva sa aj to, že sa dieťa cíti odmietané. Táto skúsenosť môže mať vplyv na človeka aj v dospelom veku. Byť odmietaný rodičmi počas detstva je jednou z najtraumatickejších skúseností života. Z biologického hľadiska sme totiž presvedčení, že sa môžeme spoľahnúť na našich rodičov, pokiaľ ide o našu bezpečnosť a rodinnú harmóniu. Keď citovo nezrelý a vzdialený rodič túto predstavu zničí, dieťa musí čeliť krutému zisteniu: cíti, že je odmietané. Neurologické štúdie ukázali, že odmietnutie postihuje rovnakú časť mozgu, ktorá sa aktivuje rovnako, ako keď prežívame fyzickú bolesť.
Čo je to rodičovské odmietanie?
Rodičovské odmietanie je popieranie rodičovstva alebo odopieranie bezpodmienečnej a dôslednej rodičovskej lásky, starostlivosti a podpory svojmu dieťaťu. Niekedy sa to deje zo strany jedného rodiča, inokedy sa takto správajú obidvaja rodičia. Je prirodzené, že deti hľadajú potvrdenie od svojich rodičov. Keď čelia rodičovskému odmietaniu, stále viac sa snažia získať súhlas rodičov, ktorý však často nikdy nepríde.
Akým spôsobom môžu rodičia odmietať svoje deti?
Väčšinou odmietajú svoje deti tým, že im nie sú fyzicky alebo emocionálne k dispozícii. Deti, ktoré sú odmietané, mávajú nízke sebavedomie a sú veľmi neisté vo viacerých oblastiach života. Ľudia, ktorí v detstve znášali rodičovské odmietnutie, si pravdepodobne o sebe vytvorili nejaké hlboko zakorenené presvedčenia, ktoré poškodzujú ich sebaúctu. Možno si to ani neuvedomujú, ale tieto presvedčenia môžu mať dlhodobé dôsledky aj po tom, keď sú už dospelí.
Prejavy rodičovského odmietania v dospelosti
Ľudia, ktorí v detstve zažili odmietanie, môžu v dospelosti prejavovať určité vzorce správania a myslenia, ktoré sú priamym dôsledkom ich skúseností. Tieto prejavy často ovplyvňujú ich medziľudské vzťahy, sebavnímanie a celkovú kvalitu života.
O druhých ľuďoch si myslia len to najhoršie.Automatické myšlienky, ktoré prichádzajú na myseľ, prezrádzajú presvedčenia a to, ako myseľ vníma samú seba a ľudí okolo. Ľudia, ktorí v detstve zažili odmietanie, si po prvom stretnutí s niekým novým, neúmyselne môžu položiť túto otázku: „Prečo by ma niekto taký zaujímavý ako on/ona miloval?“ Táto skepsa voči úprimnosti a záujmu druhých pramení z presvedčenia, že láska a prijatie sú podmienené a ťažko získateľné.
Vyhýbajú sa hlbším vzťahom.Ľudia, ktorí v detstve prežili odmietanie, neradi nadväzujú nové vzťahy, odmietajú ponuky ísť von a stretnúť sa s ľuďmi. Niekedy majú problém aj udržať si už existujúce vzťahy. Vyhýbajú sa blízkym a hlbším vzťahom, pretože podvedome veria, že je to jediný spôsob, ako sa zachrániť pred zranením a pred ďalším odmietnutím. Strach z opustenia alebo sklamania ich vedie k tomu, že si radšej udržiavajú odstup, aj keď po hlbšom spojení túžia.
Majú problém robiť kompromisy.Kvôli rodičovskému odmietnutiu sa títo ľudia museli naučiť spoliehať sa na seba vo veľmi útlom veku. Cítili sa neistí a nemohli nikomu dôverovať. To ich nakoniec urobilo výrazne nezávislými. Táto nezávislosť sa však môže v dospelosti prejaviť ako tvrdohlavosť a neschopnosť ustúpiť alebo hľadať kompromis, pretože dôvera v schopnosť iných pomôcť alebo pochopiť je nízka.
Snažia sa vo veľkej miere robiť radosť iným.Ľudia, ktorí boli v detstve odmietaní, majú veľkú potrebu páčiť sa ľuďom. Ak sa ako deti vyrovnávali s rodičovským odmietnutím a rozhodli sa urobiť vždy niečo navyše, len aby získali lásku svojho rodiča, ovplyvnilo to, samozrejme, ich psychiku. A tak túžba niekoho stále potešiť im zostala aj v dospelosti. Z tohto dôvodu túžia po tom, aby mohli ľudí čo najčastejšie urobiť šťastnými a spokojnými. Vychádza to z toho, že v detstve museli neustále dokazovať svoju hodnotu a tvrdo sa snažili, aby si ich rodičia vôbec všimli. Tento „people-pleasing“ syndróm môže viesť k vyčerpaniu a k pocitu, že vlastné potreby sú menej dôležité.
Nedokážu dôverovať iným.Kvôli rodičovskému odmietnutiu sa ako dieťa nikdy nemohli otvoriť. Bolo to preto, lebo rodičia potlačili každý prejav emocionálnej potreby, a tak sa začali báť zdieľať svoje pocity s kýmkoľvek. Ako dospelý sa preto môžu cítiť nepríjemne, keď sa môžu podeliť o svoje zraniteľné miesta. Je to pre nich nepríjemné aj v súvislosti s najbližšími ľuďmi. Táto neschopnosť otvoriť sa bráni vytváraniu skutočne intimnych vzťahov.
Trápi ich nedôvera v seba samého.Odmietanie a ignorovanie rodičmi ovplyvňuje sebaobraz dieťaťa. Odvrhnuté dieťa začne veriť, že nie je hodné lásky a že s ním niečo nie je v poriadku. Bez terapie alebo akéhokoľvek iného zásahu sa môže vzorec myslenia rozšíriť aj do dospelého života. Títo ľudia sa často pýtajú, či sú pre svojho partnera/partnerku dosť dobrí alebo či sa o nich priatelia naozaj zaujímajú alebo nie. Celkove sú vo vzťahoch neistí. Môžu sa tiež obávať, že ich blízki skôr či neskôr opustia. Tento vnútorný pocit nedostatočnosti ich neustále prenasleduje.
Je pre nich ťažké milovať a vychovávať.Rodičia im neposkytli lásku, starostlivosť a výchovu, keď to najviac potrebovali. Z tohto dôvodu sa v dospelosti môžu vyhýbať svojej rodičovskej zodpovednosti alebo sami nevedia, ako emocionálne podporovať svoje deti. Tento nedostatok vzoru v oblasti rodičovstva môže viesť k cyklu, kde sa história opakuje, alebo k nevedomému prenosu vlastných zranení na ďalšiu generáciu.
Rozdielne názory na výchovu detí a ich vplyv na rodinné vzťahy
Vplyv rodičovského odmietania sa neprejavuje len v individuálnych skúsenostiach jednotlivcov, ale môže sa odzrkadliť aj v dynamike rodinných vzťahov, najmä pokiaľ ide o výchovu detí. Rozdielne názory na výchovu detí sa týkajú aj tých zdanlivo najharmonickejších párov.
Môžete byť harmonický pár a dokonale spolu fungovať. Až kým neprídu deti a vy nebudete postavení pred úlohu ich vychovať. Zatiaľ čo jedna strana môže všetko brať s nadhľadom, druhá môže trvať na pravidlách a disciplíne. Hádkam sa bohužiaľ nevyhnete.
Keď sa pár stane rodičmi, čelí celému radu nových výziev. Samozrejme, vopred viete, že budete musieť vychovávať deti spoločne. Žiadny problém, myslí si väčšina ľudí. A často sa mýlia. Hoci je úplne možné, že ste sa ako bezdetný pár zhodli takmer vo všetkých oblastiach života, po narodení dieťaťa sa karty úplne premiešajú.
Prekvapivé nové stránky partnera
Zrazu začnete riešiť úplne iné veci ako doteraz. Najdôležitejšími sa stanú otázky ako: kedy uspávať, kedy kŕmiť a čo ešte urobiť, aby dieťa neplakalo. Mení sa okruh priateľov. A potom sa objavia stránky vášho partnera, o ktorých ste nevedeli. Nemali ste ich kedy a ako spoznať. Veď ako pár ste boli doteraz zodpovední len za seba a svoj vzťah.
Keď prídu deti, otázka výchovy sa stáva kľúčovou. To, ako vychovávame deti, je ovplyvnené zmesou rôznych faktorov. Zásadnú úlohu zohráva naša vlastná povaha. Veľkú úlohu však zohráva aj osobnosť dieťaťa, rovnako ako naše vlastné nervy a úroveň stresu. Netreba podceňovať ani otázku, ako sme sami vyrastali, ako nás vychovávali naši rodičia a aké hodnoty nám odovzdali.
Výzva každodenného života!
Niet divu, že ako rodičia sa už na všetkom jednoducho nezhodneme. Koniec koncov, je prirodzené, že akonáhle sa do rodičovstva zapoja dve strany, objavia sa rozpory a rôzne názory. Vo väčšine prípadov sa však páry zhodnú aspoň na základných hodnotách, ktoré chcú odovzdať svojim deťom. Náročné sú potom menšie rozdiely v každodennom živote. Jeden rodič je často uvoľnenejší a veľkorysejší, zatiaľ čo druhý kladie väčší dôraz na pravidlá a disciplínu.
Dobrou správou je, že pre deti to nie je až také dramatické. Pokiaľ je hlavný smer spoločný a správny, rodičia sa nemusia prispôsobovať jeden druhému. Napriek tomu sme pátrali, ako sa v páre čo najefektívnejšie vyrovnať s rôznymi výchovnými štýlmi.
Tipy pre zvládanie rozdielnych výchovných štýlov v partnerstve
Hovoriť, hovoriť, hovoriť a ešte raz hovoriť!Pravidelne diskutujte o tom, ktoré hodnoty sú pre vás dôležité. Čo chcete odovzdať svojim deťom? Diskutujte, počúvajte sa navzájom a buďte tolerantní. Buďte chápaví k druhému človeku a jeho správaniu v určitých situáciách. V mnohých rodinách jedna strana kladie veľký dôraz na pracovitosť, spoľahlivosť a dochvíľnosť, zatiaľ čo druhá strana chce, aby deti rozhodovali čo najviac samy o sebe a tiež, aby im bolo umožnené robiť chyby, spadnúť a samy sa znova postaviť. Jedno však nevylučuje druhé. Cieľom je zlatá stredná cesta ako kompromis a to, aby ste sa k sebe vždy správali s úctou, aj keď nebudete úplne jednotní. Mimochodom, vaše deti z toho budú mať väčší úžitok ako z absolútnej zhody vo všetkých oblastiach.
Vzájomne si nevrážať nôž do chrbta!To znie jednoducho a logicky. Ale v každodennom živote sa to deje rýchlo. Najmä keď zistíte, že váš partner práve urobil „nesprávne“ rozhodnutie v nejakej situácii. Pre deti je dôležité, aby si rodičia navzájom nepodkopávali autoritu. Samozrejme, že môžete a máte dovolené byť práve teraz nahnevaní. Pred dieťaťom je však dôležité podporiť rozhodnutie svojho partnera. A keď si budete istí, že ste mimo dosahu detských uší, môžete a mali by ste sa o tom rozprávať a hľadať kompromisy.
Zameranie na spoločný cieľ.V hektickom každodennom živote niekedy zabúdame, že aj napriek nezhodám, bojujeme obaja za ten istý výsledok. Možno máme odlišné predstavy ako sa k tomuto cieľu dopracovať, ale to, čo chceme, nás spája ako pár a rodinu: Chceme si užívať krásny spoločný život a sprevádzať deti tak dobre, aby boli sebavedomé a šťastné aj v dospelosti. Mať presne toto na pamäti a tiež to z času na čas znovu nahlas formulovať, veľmi pomáha opäť sa zblížiť. Taktiež je fajn si uvedomiť, že ste možno práve teraz stratili smer, ale stále máte obaja záujem nájsť spoločnú cestu späť.
Nestrácať sebalásku.Vaša vlastná úroveň stresu (to, nakoľko sa necháte vystresovať) má veľký vplyv na to, či vo vzťahu vzniknú alebo nevzniknú problémy s výchovou. Najlepší spôsob, ako pomôcť sám sebe a pomôcť si aj navzájom, je vytvoriť priestor, v ktorom si každý z vás dokáže dopriať chvíľu pre seba. Za úvahu stojí napríklad pomoc pri upratovaní, alebo opatrovateľka, ktorá sa postará o vaše deti. Takéto služby majú cenu zlata a umožnia vám venovať čas sami sebe, ale aj spoločnému životu, v ktorom vedome nebudete diskutovať o problémoch s deťmi a výchovou.
Nechať si poradiť.Napriek všetkej vzájomnej láske a porozumeniu sú samozrejme aj prípady, keď napriek rozhovorom nezhody pretrvávajú. Ani v tomto prípade nemusia rodičia zúfať.
Nezhody medzi rodičmi a ich dopad na detskú psychiku
Nezhody medzi rodičmi majú na deti veľký vplyv, tušíte, ako veľmi ich to ovplyvňuje? Hádky a nezhody sú v každej domácnosti, ale záleží od vás ako rodičov, či ich viete rozumne riešiť. Myslite na to, že vaše deti vnímajú váš spôsob vzájomnej komunikácie a učia sa od vás. Je dokázané, že časté konflikty medzi rodičmi, napätie a neistota v domácom prostredí zvyšujú riziko depresie u detí v dospelosti, riziko konfliktov s rovesníkmi a tiež znamenajú horšie výsledky v škole. To stále nie je všetko. Pôvod večných hádok v domácnosti môže byť dokonca ešte v detstve súčasných rodičov, a tak sa prenáša celé generácie.
Čo robiť, ak si uvedomujete, že doma je stále napätie a hádate sa s manželom pred svojimi deťmi?
Každý konflikt nemusí byť zlý, ale…
V dlhodobom spolužití je konflikt nevyhnutný. Niektoré druhy konfliktov nie sú škodlivé pre deti, práve naopak - mnohému sa z nich naučia. Závisí to predovšetkým od frekvencie, intenzity, hĺbky a formy konfliktu. Nezdravé hádky znamenajú nielen ubližovanie si navzájom, ale predovšetkým ubližujete vašim deťom. Protijedom je aktívna náprava konfliktu - dohoda, ospravedlnenie a pozitívne ukončenie napätia. Nemusí to však byť jednoduché.
Ani rozvod nepomôže vždy
Množstvo štúdií jasne dokazuje, že konflikty rodičov zanechávajú trvalé následky na duševnej, fyzickej, emocionálnej pohode detí a prejavia sa aj v študijných výsledkoch. I keď po rozvode môžu byť rodičia šťastnejší, deti neraz nie sú. Deti sa totiž od svojich rodičov učia, ako byť dospelými. Priemerné manželstvo, aj keď sa rodičia sem-tam hádajú, ale s mierou a efektívne, nemusí byť horšie pre deti ako rozvod (a to aj keď láska medzi rodičmi do veľkej miery vyprchala). Naopak, vysokokonfliktné (časté hádky, psychické, neraz i fyzické telesné násilie, urážky, osočovanie) prostredie je omnoho horšie ako rozvod rodičov, pretože môže mať vážne škodlivé a trvalé účinky. Veľkým problémom je, ak hádky a osočovanie pretrvávajú aj po rozvode - opäť na to doplatí dieťa.
Ako riešiť večné konflikty?
Zmenou vzorca, ako sa správate jeden k druhému. Musíte byť však obaja pripravení zmeniť sa, chcieť urobiť túto zmenu a spolupracovať. Rovnako treba byť trpezliví, pretože takáto práca trvá najmenej dva roky, samozrejme, výsledky by sa mali ukazovať priebežne.
Štyri kategórie potenciálne škodlivých konfliktov
Buďte k sebe úprimní a prezrite si nižšie uvedené kategórie konfliktov. Ktoré sú vo vašom správaní bežné? Ktoré pozorujete na správaní partnera? Ak narátate viac ako päť toxických prejavov konfliktov, je čas popracovať na zmene.
- Zjavný konflikt - zahŕňa fyzické ubližovanie a vážne emocionálne utrpenie. Jeho prejavmi sú: fyzické násilie, vyhrážky, strkanie, krik a hádzanie alebo ničenie predmetov.
- Menej zjavný, ale dobre známy konflikt - zahŕňa zablokovanie dverí, ktorými môžete vyjsť z bytu či priestoru hádku, fyzické obmedzovanie, búšenie na zamknuté dvere, nadávky, osočovanie, prenasledovanie, vyhrážky rozvodom a podobne. Za príznak tohto druhu konfliktu môžeme považovať aj pitie alkoholických nápojov na upokojenie. Veľmi nebezpečné je zapájanie ostatných do situácie a neustále obviňovanie druhého partnera z problémov.
- Menej nápadné formy konfliktu - pri tejto kategórii ide predovšetkým o tón hlasu a výber slov, ktoré pri vzájomnom rozpore používate. Môžu zahŕňať sarkazmus, vyhýbanie sa zodpovednosti, vyjadrovanie pohŕdania pred deťmi, osočovanie, prekrikovanie, bránenie sa. Patrí sem aj časté podporovanie hádky zmenou témy a popieranie niečoho, o čom obaja viete, že sa stalo.
- Zákerný a neverbálny konflikt - prejavy týchto nezhôd nie sú zákonite škodlivé (ak trvajú krátko a sú zriedkavé), ale určite sú nepríjemné. Zahŕňajú gúľanie očami, vzdychanie, stiahnutie sa, mrmlanie a spanie v inej miestnosti bez zjavného dôvodu.
Ako prelomiť kolobeh konfliktov?
Pri vážnych konfliktoch, ak ich máte obaja záujem riešiť, je najlepšie vyhľadať skúseného terapeuta, ktorý sa venuje vzťahovým problémom. Buďte si vedomí, že terapia je tvrdá práca a väčšina je na vás. Terapeut vás naučí, ako zmierniť napätie a neprenášať ho na deti. Vedeli ste, že dieťa už v útlom veku, približne od 6. mesiacov vníma nepohodu medzi rodičmi? Reaguje neverbálne - problémami so spánkom, s upokojením, plačlivosťou. „Konflikty sú súčasťou života, zvýšime hlas, lebo v tej chvíli nevieme nájsť iné riešenie. Často sa tak stáva v prítomnosti detí, alebo aj keď nie napriamo, dieťa vycíti, že rodičia sa nerozprávajú bežným tónom, neobjímajú sa, nekomunikujú a obchádzajú jeden druhého,“ konštatuje psychologička Mária Tóthová Šimčáková.
Rodinná dynamika a vplyv na výchovu: Prípadová štúdia
Rodina a jej vplyv na výchovu je veľmi dôležitý. Sú rodiny, v ktorých sú obaja rodičia, ale v poslednej dobe je stále viac osamelých rodičov. Rovnako pribúda nezhôd v rodinách a smutné je, že rodičia si neuvedomujú, ako vplývajú na deti. Neriešenie nezhôd v rodine má zlý dopad na správanie detí. Ak chceme z dieťaťa vychovať zodpovedného človeka, treba mu ísť príkladom. Deti sa učia od narodenia a aj keď si to mnoho z nás nechce pripustiť, deti svojím správaním kopírujú nás, ako aj celé svoje okolie. Preto si treba dať pozor na to, čo pred nimi povieme, ako sa správame a podobne. Nemali by sme od nich čakať to, čo sami nedodržujeme.
Nezhody v rodine majú veľký vplyv na dieťa. Všetky nezhody v rodine by mali byť riešené tak, aby o nich deti nevedeli. Nie vždy je to možné, ale každý rodič by sa mal snažiť, aby od takýchto situácií boli deti ušetrené. Najviac deti ovplyvňujú nezhody rodičov žijúcich v spoločnej domácnosti. Je to prípad, kedy sa deti dostávajú do patovej situácie, nakoľko nevedia, na stranu ktorého z rodičov sa prikloniť. Potom sú neustále napäté a cítia sa ako medzi dvomi mlynskými kameňmi. Málo detí má to šťastie, že rodičia nájdu cestu, ako spoločne problémy riešiť a aj sa im to podarí. Podobne vyplývajú na deti aj nezhody rodičov, ktorí nežijú v spoločnej domácnosti. V tomto prípade, keď nie sú s oboma rodičmi, ale len s jedným, čiastočne môžu na to zabudnúť a nie sú viazané tým, že by sa mali prikloniť na stranu konkrétneho rodiča. V oboch prípadoch ale pod vplyvom rodičov môže nastať situácia, že sa dieťa otočí niektorému z nich chrbtom. Stáva sa to najčastejšie u detí, ktoré sú ľahko ovplyvniteľné.
Ovplyvňovanie detí nastáva aj pri nerešpektovaní sa rodičov navzájom. To má veľmi zlý vplyv, nakoľko potom deti často prestávajú všetko rešpektovať. Nerešpektujú žiadne stanovené pravidlá a tak ak ich prekročia, ani si neuvedomia, že robia niečo zlé. Niekedy rodičia v týchto prípadoch výchovu nahrádzajú financiami a snažia sa náklonnosť dieťaťa kúpiť, čo tiež nie je dobre. Negatívny vplyv majú aj nezhody rodičov s okolím. Či už sa to týka rodiny alebo širšieho okolia. Takéto nezhody môžu v deťoch vyvolať pocit, že je normálne zle vychádzať s ostatnými. Všetko toto konanie v deťoch často vyvoláva takú reakciu, že v dospelosti mávajú problémy vo vzťahoch. Ak preto nevieme sami riešiť vzniknuté problémy, mali by sme vyhľadať odbornú pomoc. Vedieť požiadať o pomoc nie je prejavom slabosti, ale sily, lebo len silný človek si dokáže priznať chybu a požiadať o pomoc. Každý problém je špecifický a tak má každý podľa okolností svoje individuálne riešenie. Môže sa zdať, že problémy sú rovnaké a tak by mohlo pomôcť aj rovnaké riešenie, ale je to mylná predstava. V týchto prípadoch si naozaj treba uvedomiť, že dieťa je ľudská bytosť, ktorá všetko vníma, učí sa kopírovaním správania rodičov ako aj celého okolia. Keď sa narodí, učí sa hovoriť počúvaním a opakovaním. Správa sa rovnako, ako vidí, že sa správa jeho okolie. Po narodení potrebuje pomoc, potrebuje lásku, starostlivosť, pozornosť a podobne. Keď je dieťa milované, je šťastné. Tak je to po celý život a u každého človeka. Je dobré správať sa k okoliu tak, ako chceme, aby sa okolie správalo k nám. Často nám na druhých vadí správanie, ktoré nám podvedome vadí práve na nás. Nekazme preto svoje deti tým, že sme im zlým vzorom. Deti sú naša budúcnosť. Preto ak chceme, aby bola pekná, ukážme im, ako si ju môžu vytvoriť.
Osobné skúsenosti z fóra:
„Bývame pravidelne s partnerom v konflikte kvôli výchove našich detí? Mnoho partnerov žije v harmonickom zväzku bez hádok, pokiaľ neprídu deti. Neraz až vtedy prichádzajú na rad otázky ohľadne výchovy a zistia, že ich pohľady sú odlišné. Nezhody pri výchove detí, môžu byť problém, ktorý dokáže ovplyvniť negatívne celú rodinu. Riešenie disciplíny voči dieťaťu sa tak razom môže otočiť na konflikty medzi partnermi. A keď si tieto nezhody všimnú aj samotné deti, nie je to dobrý signál. Deťom je jasné, že nefungujete ako tím a plodí to v nich len úzkosť a ďalšie problémy so správaním. V rodinách existujú rôzne modely výchovy. Známe sú liberálna výchova, demokratická či autoritatívna výchova. Deti sú na výchovu svojich rodičov veľmi senzitívne a preto ľahko odhalia, ako na svojich rodičov. Rýchlo zistia, ktorý z rodičov je miernejší a odpustí im všetko, čo vyvedú. Vedia tiež, ktorý je prísny a dá im za neposlušnosť trest. Na prvý pohľad sa môže takáto rodinná situácia zdať ako tak v poriadku, ak sa však pozrieme do hĺbky, je to naozaj niečo, na čom treba pracovať. Súvisí to totiž s tým, že sa rodičia nevedia zhodnúť na spoločnej výchove, že každý z rodičov preferuje a uprednostňuje iné výchovné metódy či princípy. V každej rodine je potrebné, aby bola výchova do veľkej miery harmonická, rodičia robili kompromisy a vzájomne si pri výchove pomáhali.“
Nájdite vo výchove niečo spoločné
Začnite identifikáciou aspektov výchovy, s ktorými obaja súhlasíte. Úspech dosiahnete práve vtedy, ak začnete niečím, s čím sa stotožňujete, namiesto toho, aby ste sa zamerali na rozdiely, ktoré spôsobujú konflikty. Skúste sa zamerať napríklad na aspekty výchovy, ktoré používa váš manžel. Je na nich niečo, čo sa vám páči? Akým tónom ich aplikuje? Ako na to reagujú deti? Skúste oceniť to, že váš manžel sa snaží, aj keď používa výchovu, s ktorou sa až tak nestotožňujete. Platí totiž, že aj keď sa nezhodnete na rovnakej výchove, výchova oboch stojí na láske k rodine a deťom.
Zistite, prečo sa neviete zhodnúť
Najväčší vplyv na to, akú výchovu aplikujeme v našej rodine, majú naši rodičia. Či už súhlasíte s výchovou, akú vám dávali vaši rodičia a prevládala v domácnosti, rozhodnutia, ktoré aktuálne robíte ako rodič, sú čiastočne dôsledkom toho, ako ste boli vychovaní. Bez nejakých vonkajších podnetov sú rodičia náchylní opakovať výchovu, aká bola v domácnosti, kde vyrastali. Faktom je aj to, že ak rodičia nesúhlasia s výchovou, ktorú dostali, budú sa takýmto vzorcom snažiť čo najviac vyhnúť. Ale zároveň platí, že ak ich výchova ich vlastných rodičov niečím oslovila, budú ju aplikovať aj oni sami. Ak teda chcete nájsť spoločnú reč so svojím partnerom ohľadom rozdielov vo výchove, zamerajte sa práve na vaše pôvodné rodiny. Zahĺbte sa do spomienok na výchovu u vás doma, na to, čo sa vám na nej páčilo, poprípade nepáčilo.
Začnite so základnými pravidlami
Zaiste existujú pravidlá výchovy, na ktorých sa zhodnete hneď. Sú to pravidlá týkajúce sa bezpečnosti a zdravia. Do tejto kategórie patrí napríklad vhodné teplé oblečenie v zime, používanie bezpečnostných pásov pri jazde autom alebo používanie prilby pri bicyklovaní či na korčuliach. Ďalšími základnými pravidlami môžu byť tie, ktoré sa týkajú rodinných hodnôt. Sem patrí vzdelávanie alebo rešpekt voči ľuďom. Dohodnite sa spoločne na ich dodržiavaní a snažte sa, aby ste ich obaja vo výchove uplatňovali rovnako. Je totiž potrebné, aby ste v prípade ich porušenia pred deťmi fungovali ako tím a boli jednotní.
Rozmýšľajte aj do budúcna, nie len situačne
Hovorí sa, že rodičovstvo je maratón, nie šprint. A práve preto si výchova detí vyžaduje dôkladné premýšľanie a zameranie na budúcnosť. Predstavte si svoje deti ako dospelých ľudí, ktorí sú na pohovore do práce. Zamestnávateľ od nich žiada, aby sa charakterizovali 3-4 prídavnými menami, vlastnosťami, ktoré sú im vlastné. Aké vlastnosti by ste ako rodičia chceli, aby vaše deti v dospelosti mali? Ak sa spoločne na nejakých 3-4 zhodnete, sú to tie, ktoré môžete spoločnou výchovou podporiť. Ak napríklad chcete, aby bolo vaše dieťa zodpovedné, veďte ho k zodpovednosti samostatnosťou. Čo sa školy, ale aj pomáhania v domácnosti týka.
Zvoľte si spoločný signál
Je v poriadku, ak nesúhlasíte s niektorými otázkami disciplíny, kľúčové je však nediskutovať o tom pred deťmi a nepodrývať vzájomne svoju autoritu. Dať partnerovi najavo tento fakt môžete napríklad práve použitím nejakého spoločného (najlepšie neverbálneho) signálu.
Vyhnite sa role dobrého a zlého policajta
Vyhnúť by ste sa mali aj tomu, aby ste sa navzájom ako rodičia dávali do rôznych rolí. Vo výchove je typická rola dobrého alebo zlého policajta. Príkladom môže byť výrok: „Však počkajte, keď príde otec domov.“ Čo počuje dieťa, keď mu mama povie niečo podobné? Začne otca brať ako zlého policajta, ktorý dá do poriadku celú domácnosť, bude kričať poprípade udeľovať tresty. Podobné výroky posilňujú u detí pocity, že jeden z rodičov je lepší ako ten druhý a to vôbec nie je správne.
Dôsledne o výchove komunikujte
Pravidelne diskutujte o pokrokoch a možných kompromisoch vo výchove. Berte na vedomie problémy, ktoré nastali a riešte ich.
Vyhľadajte podporu
S podobným problémom týkajúcim sa výchovy sa určite nestretávate len vy. Mnoho rodín pracuje na rovnakom probléme. Ak budete cítiť, že potrebujete podporu, možno pohľad tretej strany, skúste si nájsť nejakú komunitu, poprípade zapojiť sa do nejakých online kurzov rodičovstva, či diskusií na podobnú tému. Alebo sa len spýtať na názor a skúsenosti priateľov. Otázka kompromisu v spoločnej disciplíne a výchove sa môže zdať vskutku skľučujúca a náročná. Určite zapracujte na tom, aby vaše rozdielne názory na danú problematiku nespôsobili konflikty vo vašom manželstve/partnerstve či celej rodine. O všetkom sa dá predsa diskutovať.
Nehody, traumy a ich vplyv na psychický vývoj dieťaťa
Nehody a traumatické udalosti môžu mať hlboký a trvalý vplyv na psychiku dieťaťa. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty, ako nehody ovplyvňujú psychický vývoj dieťaťa, jeho sebavedomie, medziľudské vzťahy a celkovú pohodu.
Úvod
Detstvo je obdobie intenzívneho rastu a vývoja, počas ktorého si dieťa formuje základné predstavy o sebe a svete okolo seba. Nehody a traumatické udalosti môžu tento proces vážne narušiť a zanechať trvalé následky na psychickom zdraví dieťaťa. Je dôležité porozumieť týmto vplyvom a poskytnúť deťom potrebnú podporu a pomoc.
Týranie a zanedbávanie ako forma nehody
Násilie na dieťati je závažný problém, ktorý má ďalekosiahle dôsledky na jeho psychický vývoj. Týranie a zanedbávanie sú formy syndrómu CAN, ktoré sa často viažu na rodinné prostredie. Dieťa je citovo závislé na starostlivosti rodičov a potrebuje, aby napĺňali jeho základné potreby. Ak sa tak nedeje, môže to viesť k vážnym psychickým problémom. Násilie na dieťati môže mať rôzne formy, vrátane telesného týrania, ponižovania a psychického zneužívania. Telesné týranie môže zanechať tržné rany na hlave a viesť k Shaken Infant Syndrom (syndrómu traseného dieťaťa), často bez vonkajších príznakov. Psychické týranie, ako napríklad ponižovanie, môže mať nepredstaviteľné dôsledky na sebavedomie dieťaťa.
Faktory ovplyvňujúce dopad nehôd
Dopad nehôd na dieťa závisí od mnohých faktorov, vrátane veku, vývojovej fázy a pohlavia dieťaťa. Odolnosť dieťaťa voči negatívnym vplyvom nie je konštantná a mení sa v závislosti od týchto faktorov. Dôležitú úlohu zohráva aj povaha samotných detí. Niektoré deti spôsobujú rodičom nepríjemnosti alebo stresy, napríklad deti príliš živé alebo mentálne postihnuté. Títo rodičia potom majú náročnejšiu úlohu a môžu sa dopúšťať neprimeraného zaobchádzania. Násilie je často prejavom moci a nadradenosti nad dieťaťom, ale môže sa vyskytovať aj samo o sebe.
Dôsledky nehôd na psychický vývoj
Nehody a traumatické udalosti majú negatívny vplyv na osobnosť dieťaťa. Môžu viesť k sebaobviňovaniu, depresiám a v extrémnych prípadoch aj k suicidiu. Dôsledky nehôd sa ťažko zisťujú, identifikujú a dokazujú. Je ťažké jednoznačne určiť, či dieťa trpí v dôsledku nehody, alebo z iných príčin.
Smrť a trúchlenie u detí
Koncept smrti sa u detí vyvíja postupne a je závislý od veku. Mladšie deti berú smrť ako dočasný a vratný stav, prirovnávajú ju ku spánku alebo k výletu. Staršie deti si uvedomujú, že smrť je trvalá a týka sa všetkých. Je dôležité hovoriť s deťmi o smrti otvorene a vysvetľovať im príčiny smrti primerane veku. Proces trúchlenia u detí prebieha podobne ako u dospelých. Deti môžu prežívať smútok, hnev, úzkosť a iné emócie. Je dôležité, aby mali priestor na vyrozprávanie a aby im bola poskytnutá podpora a pochopenie.
Samovražedné myšlienky u mladých ľudí
V posledných rokoch sa zvyšuje počet mladých ľudí, ktorí majú samovražedné myšlienky. Štvrtou najčastejšou témou rozhovorov na linkách pomoci sú myšlienky na samovraždu. Pri podozrení na samovražedné myšlienky sa odporúča priamo sa opýtať. Rozhovor o samovražde nezvyšuje riziko jej dokonania. Je dôležité prejavovať chápavosť, snahu pomôcť pri riešení problémov a hľadať odbornú pomoc.
Vzťahová väzba a separačná úzkosť
Vzťahová väzba je trvalé a hlboké emocionálne puto medzi dvoma osobami. U dieťaťa sa dá pozorovať už v ôsmom mesiaci. Tento vzťah k matke má evolučný význam a slúži pre dieťa ako symbol bezpečného prístavu. Separačná úzkosť je ukazovateľ pokroku vo vývoji dieťaťa a znamená, že si uvedomuje, ako matku potrebuje. Dieťa si zvyčajne vytvára vzťahovú väzbu s viacerými osobami, ako napríklad otec, brat, sestra, dedko, babka alebo opatrovateľka. Je dôležité, aby dieťa malo možnosť vytvárať si bezpečné vzťahové väzby, ktoré mu poskytnú pocit bezpečia a istoty.
Pokakávanie u detí (Enkopréza)
Pokakávanie u detí, odborne nazývané enkopréza, je citlivý a znepokojujúci problém, ktorý ovplyvňuje mnoho rodín. Ide o stratu kontroly nad vyprázdňovaním stolice u dieťaťa, ktoré už predtým túto schopnosť ovládalo. Najčastejšou príčinou je dlhotrvajúca zápcha, ktorá je často dôsledkom zadržiavania stolice. V mnohých prípadoch zohráva kľúčovú úlohu psychika dieťaťa. Úspešné riešenie pokakávania u detí si vyžaduje citlivý, trpezlivý a komplexný prístup. Je dôležité vyhľadať lekársku a psychologickú pomoc, zaviesť pravidelný režim vyprázdňovania, upraviť stravu a zabezpečiť dostatok pohybu.
Reťaz traumy: Z generácie na generáciu
Vedci zistili, že nepriaznivé zážitky z raných rokov matky sa prenášajú na jej deti. Matky s traumatickou minulosťou častejšie žijú v horších sociálno-ekonomických podmienkach, čo znižuje ich materinskú citlivosť a zvyšuje riziko partnerských konfliktov a depresie. Tieto faktory následne ovplyvňujú vývin dieťaťa. Je dôležité prerušiť medzigeneračný cyklus traumy poskytovaním finančnej podpory, služieb duševného zdravia a rodičovského poradenstva mladým rodinám. Skríningové nástroje pre nepriaznivé zážitky z detstva sa dajú jednoducho implementovať do pediatrických a materských zdravotníckych služieb, čo umožní včasnú identifikáciu a podporu ohrozených rodín.
Trauma - rany na duši
Traumy sú rany na duši, ktoré sú často dlhé roky skryté, neraz o nich ani nevieme, ale aj tak majú veľký vplyv na náš život. Hojenie týchto rán je dlhodobý a náročný boj. Príčinou traumy sú tzv. „acts of comission“ (niečo, čo sa stalo a nemalo stať - napríklad týranie či zneužívanie), ale aj takzvané „acts of omission“ - niečo, čo sa malo stať a chýbalo, resp. nestalo sa (napr. absencia lásky, blízkosti a uznania). U veriaceho človeka s traumou môže byť špecifickým dôsledkom bolesť v duchovnom živote, neschopnosť modliť sa, pretrvávajúci pocit takzvanej „nevyspovedateľnej“ viny či vlastnej nehodnosti, prípadne úplná neschopnosť nadviazať vzťah s Bohom a odpor voči duchovnému životu či Cirkvi.
tags: #nezhody #vplyv #na #dieta