Otcovstvo určené treťou domnienkou: Cesta k právnej istote a ochrana záujmov dieťaťa
Vzťah medzi rodičom a dieťaťom je základným kameňom rodiny a spoločnosti. V prípadoch, kedy nie je otcovstvo jasne dané, slovenský právny poriadok ponúka rámec na jeho určenie prostredníctvom tzv. domnienok otcovstva. Tento článok sa zameriava na komplexnú problematiku určenia otcovstva podľa tretej domnienky, ktorá nastupuje v situáciách, keď prvé dve domnienky zlyhali alebo boli vyvrátené. Budeme sa zaoberať nielen samotným procesom určenia otcovstva, ale aj ústavnoprávnymi aspektmi, súdnou praxou a výzvami, ktoré táto oblasť právnej úpravy prináša, najmä v kontexte ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa a práv biologického otca.
Tri piliere určenia otcovstva: Domnienky v praxi
Zákon o rodine definuje tri základné domnienky, ktoré slúžia na určenie otcovstva. Tieto domnienky sú vyvrátiteľné, čo znamená, že ich platnosť môže byť spochybnená a vyvrátená relevantnými dôkazmi.
Prvá domnienka otcovstva sa vzťahuje na manžela matky. Podľa § 85 ods. 1 Zákona o rodine, ak sa dieťa narodí v čase od uzavretia manželstva do uplynutia 300 dní po zániku manželstva alebo jeho vyhlásení za neplatné, považuje sa za otca manžel matky. Táto domnienka je založená na predpoklade, že dieťa narodené v manželstve je s najväčšou pravdepodobnosťou potomkom manžela matky. V praxi to znamená, že aj bývalý manžel môže byť považovaný za otca, ak sa dieťa narodí do 300 dní od rozvodu.
Ak prvá domnienka nie je aplikovateľná alebo je úspešne zapretá, nastupuje druhá domnienka otcovstva. Táto je upravená v § 91 ods. 1 a 2 Zákona o rodine a spočíva v určení otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov. Súhlasné vyhlásenie sa vykonáva buď pred matričným úradom alebo pred súdom. Ide o prejav vôle oboch rodičov, ktorý označuje konkrétneho muža za otca dieťaťa. Dôležité je, že v tomto prípade nie je nevyhnutné, aby muž bol biologickým otcom dieťaťa. V prípade, že by matka trpela duševnou poruchou alebo by bolo zabezpečenie jej vyhlásenia spojené s ťažko prekonateľnou prekážkou, jej vyhlásenie nie je vždy potrebné, avšak vyhlásenie muža je vždy nevyhnutné.
Tretia domnienka otcovstva, ktorá je predmetom nášho podrobnejšieho záujmu, prichádza na rad vtedy, ak prvé dve domnienky neboli uplatnené alebo boli vyvrátené. Podľa § 94 ods. 1 a 2 Zákona o rodine, ak nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, môže dieťa, matka alebo muž, ktorý tvrdí, že je otcom, navrhnúť, aby otcovstvo určil súd. Za otca sa v tomto prípade považuje muž, ktorý súložil s matkou dieťaťa v rozhodujúcom období (medzi 180 a 300 dňami pred narodením dieťaťa), pokiaľ jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti.
Prípadová štúdia: Cesta k určeniu otcovstva podľa tretej domnienky
Prípad sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ÚS SR) ilustruje zložitosť a často aj frustrujúcu povahu súdnych konaní týkajúcich sa určenia otcovstva, najmä ak sú do hry zapletené aj tretie strany a potenciálne neplatné právne úkony.
Sťažovateľova partnerka, s ktorou plánoval spoločnú budúcnosť a ktorá bola už matkou maloletej z predchádzajúceho vzťahu, otehotnela v júli 2013. Po tomto zistení sa presťahovali do USA, kde prežívali šťastné obdobie. Sťažovateľ zabezpečoval starostlivosť o partnerku aj jej dcéru, keďže biologický otec pôvodnej dcéry bol v tom čase vo výkone trestu odňatia slobody. Sťažovateľ bol prítomný pri pôrode ich spoločného dieťaťa, ktoré sa narodilo 25. marca 2014. Z finančných dôvodov však nebol hneď zapísaný ako otec do rodného listu.
Po návrate matky s deťmi na Slovensko a zotrvaní sťažovateľa v USA naďalej udržiavali vzťah. Zlom nastal na jeseň 2015, keď sa biologický otec prvej dcéry vrátil z výkonu trestu. Matka s ním obnovila vzťah a prerušila kontakty so sťažovateľom a jeho rodičmi. Následne, 9. novembra 2015, matka spolu s týmto mužom spoločne vyhlásili otcovstvo k ich spoločnému dieťaťu.
Sťažovateľ sa po návrate na Slovensko v auguste 2016 domáhal na Okresnom súde Bratislava II zapretia otcovstva. Jeho návrh bol však odmietnutý ako podaný neoprávnenou osobou. Následne podal trestné oznámenie pre poškodzovanie cudzích práv, čo viedlo k obvineniu matky a muža, s ktorým vyhlásili otcovstvo.
V civilnom konaní sa sťažovateľovi podarilo Okresnému súdu Bratislava IV dňa 20. marca 2019 (právoplatné 15. mája 2019) dosiahnuť určenie neplatnosti súhlasného vyhlásenia o otcovstve. Súd dospel k záveru, že toto vyhlásenie bolo urobené v rozpore s dobrými mravmi s cieľom zmariť prístup biologického rodiča k maloletému. Sťažovateľ následne podal návrh na určenie jeho otcovstva.
Zlom nastal, keď Okresný súd Bratislava I v inom konaní (8Pc/25/2019) dňa 16. októbra 2020 určil otcovstvo k maloletému súhlasným vyhlásením matky a muža, ktorý bol predtým obvinený. Okresný súd Bratislava II na základe tohto vývoja dňa 4. novembra 2020 zastavil konanie o sťažovateľovom návrhu na určenie otcovstva, odvolávajúc sa na § 109 Civilného mimosporového poriadku (CMP), podľa ktorého súd zastaví konanie, ak počas konania o určenie otcovstva dôjde k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov alebo k osvojeniu dieťaťa.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v apríli 2021 zmenil uznesenie okresného súdu tak, že konanie o určenie otcovstva a s ním súvisiace konania o úpravu rodičovských práv a výživy zastavil. Krajský súd argumentoval, že aj keď matka urobí súhlasné vyhlásenie s iným mužom, než ktorý je v konaní o určenie otcovstva podľa tretej domnienky, súd nemá inú možnosť, než konanie zastaviť podľa § 109 CMP. Krajský súd nemohol posudzovať tvrdenie sťažovateľa o neplatnosti súhlasného vyhlásenia podľa § 39 Občianskeho zákonníka (OZ), pretože určenie otcovstva je otázkou osobného stavu maloletého a súd nebol oprávnený túto predbežnú otázku sám posúdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) napadnutým uznesením zamietol dovolanie sťažovateľa. Najvyšší súd uviedol, že nie každé súhlasné vyhlásenie, pri ktorom muž vie, že nemôže byť biologickým otcom, nevyhnutne obchádza zákon. Prvoradé je posúdiť, či je takéto určenie v súlade s najlepším záujmom dieťaťa. Súd v konaní o určenie otcovstva nemôže rozhodnúť o neplatnosti súhlasného vyhlásenia. Hoci by sa mohlo zdať, že súdu nič nebráni najprv posúdiť platnosť druhého súhlasného vyhlásenia ako predbežnú otázku, podľa názoru dovolacieho súdu tomu bráni nedostatočná hmotnoprávna a procesnoprávna úprava. Ak by bolo takéto posúdenie pripustené, mohlo by to viesť k situácii, kde by existovali dva právne tituly otcovstva k maloletému - zápis na základe súdneho rozhodnutia a stále platný zápis na základe súhlasného vyhlásenia, čo by znamenalo, že otcovstvo by svedčilo dvom mužom. Najvyšší súd uzavrel, že v aktuálnom právnom stave absentuje priama procedúra, prostredníctvom ktorej by sa sťažovateľ mohol domáhať určenia svojho otcovstva. Jedinou možnosťou je podanie žaloby o určenie neplatnosti druhého súhlasného vyhlásenia rodičov.
Ústavné aspekty a najlepší záujem dieťaťa
Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti domáhal vyslovenia porušenia základných práv, vrátane práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, práva na súdnu ochranu a práva na rovnosť účastníkov konania. Tvrdil, že právny názor najvyššieho súdu je ústavne neudržateľný a extrémne formalistický, pričom obchádza účel relevantných právnych noriem a je v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) týkajúcou sa práva dieťaťa poznať svojich predkov.
Ústavný súd SR vo svojom uznesení pripustil, že hoci sa vec primárne týka podústavného práva, vykazuje nesporný ústavnoprávny aspekt. Sťažovateľ sa domáha právneho postavenia otca, na čo nadväzuje množstvo ďalších práv. Skutočnosť, že konanie skončilo zastavením bez meritórnej odpovede na otázky položené jeho návrhom, predstavuje zásah do jeho základných práv na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, ako aj do hmotných ľudských práv týkajúcich sa ochrany súkromného a rodinného života.
ÚS SR zdôraznil význam judikatúry ESĽP, ktorá pripúšťa, že aj zamýšľaný rodinný život môže spadať pod ochranu článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Skutočná existencia blízkych osobných väzieb sa posudzuje na základe viacerých faktorov, vrátane preukázateľného záujmu a oddanosti otca voči dieťaťu. V kontexte paternitných sporov ESĽP judikuje, že určenie právnych vzťahov muža a dieťaťa sa môže týkať jeho rodinného života a zároveň sa dotýka jeho súkromného života podľa článku 8 dohovoru, ktorý zahŕňa dôležité aspekty osobnej identity jednotlivca.
ÚS SR konštatoval, že výber prostriedkov na zabezpečenie súladu s článkom 8 dohovoru v oblasti vzťahov medzi jednotlivcami je v zásade záležitosťou voľnosti zmluvných štátov. Existujú rôzne spôsoby, ako zaistiť rešpektovanie súkromného života. V tejto súvislosti je kľúčový právny názor ESĽP, že aj keď právna úprava vnútroštátnych orgánov môže byť rôznorodá, štáty majú určitú voľnosť pri výbere týchto prostriedkov.
Výzvy a nejasnosti v právnej úprave
Jednou z hlavných výziev, na ktorú poukázal najvyšší súd, je absencia priamo dostupnej alebo sprostredkovanej procedúry, prostredníctvom ktorej by sa biologický otec mohol domáhať určenia svojho otcovstva v situácii, keď už bolo otcovstvo určené inému mužovi súhlasným vyhlásením. Najvyšší súd zdôraznil, že akékoľvek úpravy v tejto oblasti, napríklad umožnenie biologickému otcovi podať žalobu o zapretie otcovstva iného muža a určenie podmienok, za akých tak môže urobiť, sú v kompetencii výlučne zákonodarcu.
Sťažovateľ kritizuje právny názor najvyššieho súdu, že súd si v konaní o určenie otcovstva nemôže urobiť úsudok o platnosti súhlasného vyhlásenia a že § 109 CMP umožňuje iba zastavenie konania. Podľa sťažovateľa sú tieto názory extrémne formalistické a obchádzajú účel právnych noriem, ako aj záujem dieťaťa poznať svojich predkov. Poukazuje na to, že najvyššie súdne autority pripustili možnosť posudzovania platnosti súhlasného vyhlásenia cez prizmu § 37, § 38 a § 39 OZ.
Najvyšší súd však argumentuje, že pripustenie takéhoto postupu by mohlo viesť k paradoxnej situácii, kedy by existovali dva platné právne tituly otcovstva. Na jednej strane by mohol byť výsledkom konania rozsudok o určení otcovstva sťažovateľa, na druhej strane by stále existovala zápisnica súdu o súhlasnom vyhlásení, podľa ktorého otcovstvo svedčí druhému mužovi. Táto situácia by viedla k právnej neistote a potenciálnemu konfliktu práv.
Hľadanie rovnováhy: Najlepší záujem dieťaťa a práva biologického otca
V súčasnosti sa čoraz častejšie stretávame so situáciami, kedy nie je jasné, kto je skutočným biologickým otcom dieťaťa. V týchto prípadoch je nevyhnutné nájsť rovnováhu medzi právom dieťaťa poznať svoj pôvod a právom biologického otca na ochranu jeho súkromného a rodinného života.
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne zdôrazňuje, že právo dieťaťa poznať svojich rodičov je základným právom, ktoré musí byť rešpektované. Avšak toto právo nie je absolútne a musí byť zohľadnené v kontexte ostatných práv a záujmov zúčastnených strán, predovšetkým najlepšieho záujmu dieťaťa.
V prípade sťažovateľa, kde bolo otcovstvo určené súhlasným vyhlásením muža, ktorý nemohol byť biologickým otcom dieťaťa, sa otvára otázka, či je tento stav v súlade s najlepším záujmom dieťaťa a či biologický otec nemá právo na ochranu svojich práv. Právny stav v Slovenskej republike v tejto oblasti nie je jednoznačný a vyvoláva diskusie o potrebe legislatívnych zmien.
Zatiaľ čo niektoré právne názory poukazujú na to, že súhlasné vyhlásenie je právny úkon, ktorý by mal byť posudzovaný podľa § 37 a nasl. OZ, a teda jeho platnosť môže byť napadnutá, iné názory zdôrazňujú prednosť právnej istoty a nemožnosť dvojitého určenia otcovstva.
V kontexte ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa je dôležité, aby právny systém poskytoval účinné prostriedky na riešenie týchto komplexných situácií. Absencia jasnej procedúry pre biologického otca, ktorý chce určiť svoje otcovstvo v situácii, keď už bolo otcovstvo určené inému, predstavuje nedostatok, ktorý by mohol viesť k porušeniu jeho práv.
Je na zákonodarcoch, aby v budúcnosti vytvorili právny rámec, ktorý zabezpečí spravodlivú rovnováhu medzi protichodnými záujmami a umožní efektívne riešenie týchto citlivých otázok, pričom prioritou zostáva ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa. Právna istota a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí sú esenciálne pre dôveru občanov v právny štát. V tejto oblasti je potrebná ďalšia diskusia a potenciálna legislatívna iniciatíva.
tags: #otcovstvo #urcene #tretou #domnienkou