Keď sa mama cíti zlou: Pochopenie a zvládanie pocitu viny v materstve
Materstvo je obdobie plné radosti, lásky a nekonečného učenia sa. Avšak, popri týchto krásnych aspektoch sa často vynára aj tieň pochybností a pocitu nedostatočnosti. Mnoho matiek sa stretáva s vnútorným hlasom, ktorý im našepkáva, že nie sú dosť dobré, že zlyhávajú. Tento fenomén, známy ako "mom guilt" alebo chronický pocit viny, sa stal takmer neoddeliteľnou súčasťou života mnohých žien po pôrode. Článok sa ponorí do hĺbky tohto problému, preskúma jeho príčiny, prejavy a ponúkne cesty, ako sa s ním naučiť žiť a ako si odpustiť.
"Mom guilt": Moderný syndróm vyčerpaných mám
"Mom guilt" nie je len obyčajný pocit viny. Je to intenzívna a často sa opakujúca vlna výčitiek a vnútorného presvedčenia matky, že nerobí pre svoje dieťa dosť. Tento stav môže výrazne znižovať kvalitu života ženy, matky a následne celej rodiny. Výčitky sa môžu týkať rôznych oblastí: práce, vlastného hnevu, sebakritiky pri porovnávaní s inými matkami, ale aj konkrétnych aspektov starostlivosti o dieťa, ako je dojčenie, strava, či rozhodnutie o škôlke.
Jedným z hlavných dôvodov rozšírenia "mom guilt" v dnešnej dobe je nepochybne vplyv sociálnych sietí. Matky sú denne bombardované záplavou "overených" rád, návodov a výchovných prístupov, ktoré sa často tvária ako univerzálne pravdy platné pre každé dieťa, rodinu a situáciu. Popri tom sa podsúva množstvo upozornení, čo všetko by matka "rozhodne nemala robiť", aby dieťaťu nespôsobila traumu. To vytvára obrovský tlak, najmä na ženy, ktoré sa rozhodli vychovávať svoje deti rešpektujúcejšie a vedomejšie, s citlivosťou, ktorú samy možno nikdy nezažili. Tieto ženy často nemajú vybudovaný zdravý základ sebahodnoty alebo istotu v materstve, pretože im chýba pozitívna osobná skúsenosť z vlastného detstva. Keď potom denne absorbujú množstvo "výchovného obsahu", začnú vnímať predovšetkým vlastné nedostatky, zlyhania a chyby, často úplne bežné a ľudské, ktoré však v ich hlavách nadobúdajú neúmernú váhu. Chcú to robiť dobre. Dokonale. A každé drobné zlyhanie vnímajú ako dôkaz, že zlyhávajú úplne. Ich myseľ je dennodenne zahlcovaná obrovským množstvom informácií, čo je na jednej strane úžasné, že ich máme, no na druhej strane je toho naozaj priveľa. Dennodenne spracovávať také množstvo odporúčaní, kontrastných prístupov a "právd", ktoré na nás internet chrlí, je absolútne zahlcujúce. Nedokážeme všetko integrovať vedome, s nadhľadom a popritom ešte fungovať v reálnom živote, vo svojej nevyspatosti, v chaose, vo vlastných emóciách aj potrebách. Táto neviditeľná mentálna záťaž čerpá našu energiu, znižuje kvalitu nášho prežívania, a práve preto si mnohé matky odnášajú z internetu nie oporu, ale ďalší zdroj pochybností. Nie preto, že by zlyhávali, ale práve preto, že sa snažia byť lepšími rodičmi.
Prečo máme pocit, že nikdy nerobíme dosť?
Tento pocit, že stále nerobíme dosť, v sebe nosí veľa žien. Nie je to len o preťažení úlohami, ale o tom, ako sme boli samy vychovávané, aké presvedčenia sme si odniesli a akú máme osobnosťovú výbavu. Mnoho z nás vyrastalo v prostredí, kde sa láska podmieňovala výkonom, poslušnosťou alebo tým, ako veľmi "vyhovujeme" okoliu. Učili nás prispôsobiť sa, byť dobré, nezavadzať. A to znamenalo potláčať vlastné JA, svoje potreby, emócie a našu autenticitu. Z takéhoto prostredia si často odnášame hlboké presvedčenie, že "nie som dosť". Nie dosť trpezlivá, pokojná, výkonná. A práve toto presvedčenie sa potom stáva našou vnútornou pascou. Nech robíme čokoľvek, staráme sa, vzdelávame sa, rozvíjame sa, dávame deťom lásku, vždy to náš vnútorný kritik nejako znehodnotí. Povie nám, že by to mohlo byť ešte lepšie. Že niekto iný to zvláda lepšie. Že máme ešte na čom pracovať.
Do toho vstupuje aj náš osobný typ: miera neurotizmu, svedomitosti a pod. Výsledkom je, že máme pocit, že nikdy nerobíme dosť. Pre nikoho a už vôbec nie pre seba. Nie sme zlyhávajúce matky. Sme ženy, ktoré sa učia byť samy sebou popri tom, ako dávajú deťom viac, než samy zažili. A to je celkom nálož.
Psychologička Mgr. Katarína Tekáčová tento jav nazýva "Priesvitné mamy" alebo "Priesvitný rodič" (pretože toto zažívajú aj otcovia). Tento termín vystihuje spojenie toho, čo sme zažívali v detstve a prenášame si to do rodičovstva. Naše odhodlanie a vedomosti o rešpektujúcej výchove jednoducho nestačia. Problém vidí v tom, že sme si nemali kde osvojiť zdravý emočný repertoár. Nie je to o tom, že by sme nechceli, len nás nikto nenaučil tie emócie cítiť, pomenovať a uniesť. Počúvali sme o sebe len, že sme sa buď hnevali alebo hanbili, alebo neposlúchali alebo plakali "bez dôvodu". Naučiť to najprv seba je pre nás veľká záťaž a chce to aj veľa uvedomení, a tak pracujeme s tým, čo máme a naše emócie je pre nás jednoduchšie potláčať, ignorovať a jediné, čo nám ostáva, je aplikovať aspoň to, čo nám ponúkajú knihy o rešpektujúcom rodičovstve na naše deti. Prídeme však do bodu, kedy zisťujeme, že nám to nefunguje tak, ako si želáme a výčitky sú to prvé, čo nám naša myseľ ponúka. Dá sa to zmeniť, chce to však ochotu pracovať na sebe a na súcite so samým sebou.
Som zlá mama, keď si potrebujem oddýchnuť?
Nie, žena nie je zlá mama, ak cíti potrebu oddýchnuť si od svojho dieťaťa. Je to človek. So svojimi hranicami, kapacitou, emóciami a potrebami a práve to je zdravé a prirodzené. Napriek tomu sa veľa matiek stretáva s týmto typom vnútorného konfliktu. Vina za túžbu po tichu, po priestore, po chvíli pre seba. Pocit, že by mali byť stále dostupné, že únava je známkou zlyhania, a že každá podráždenosť je dôkazom, že nie sú dosť dobré.
Za týmito pocitmi často stoja hlboko zakorenené presvedčenia, ktoré ženy nadobudli ešte v detstve alebo v dospievaní. V prostredí, kde sa oceňoval výkon, kde sa museli prispôsobovať očakávaniam a kde nebolo veľa priestoru na autenticitu. Naučili sa, že lásku si treba zaslúžiť, že vlastné potreby musia počkať, a že hodnota človeka sa meria tým, ako veľmi sa obetuje. Tieto vzorce sa v dospelosti prenášajú do materstva. Žena sa môže ocitnúť v presvedčení, že „musí vydržať“, že „by mala byť vďačná“, že „nemá právo byť unavená“. V dôsledku toho potláča svoje emócie a vníma oddych ako niečo, čo si musí vybojovať alebo odpracovať.
Dlhodobé popieranie týchto potrieb však môže viesť k emocionálnemu vyčerpaniu. Frustrácia, podráždenie, hnev až odpor, to všetko sú signály, ktoré nie sú dôkazom toho, že žena nemiluje svoje dieťa. Sú to signály toho, že je preťažená a potrebuje dýchať. Ak sa v tomto stave objaví desivá myšlienka ako napríklad: „Ja už to dieťa neznášam“, často vyvolá obrovský vnútorný šok a výčitky. No v skutočnosti ide o silné varovanie nervového systému, že hranice boli prekročené, že pomoc a oddych nie sú luxusom, ale nevyhnutnosťou. Oddych nie je zlyhanie. Potreba priestoru nie je slabosť. Matky nie sú menej milujúce, ak priznajú, že niekedy nevládzu. Práve naopak, priznať si to a konať podľa toho je prejavom emocionálnej zrelosti a sebastarostlivosti.
Chcem byť aj ženou, partnerkou, profesionálkou - nielen mamou?
Nie, nie je nič nesprávne na tom, ak aj po pôrode ostávajú žene živé jej ženské túžby po blízkosti s partnerom, po intimite, po naplnení vo vzťahu. Ak sa žena cíti celistvo práve vtedy, keď nie je len mamou, ale aj partnerkou a profesionálne aktívnou ženou, je to úplne v poriadku. Pre mnohé ženy je práve táto rovnováha kľúčová pre ich vnútornú pohodu. Zároveň je však úplne prirodzené, že u iných žien nastane v období po pôrode dočasné oslabenie prepojenia s partnerom. Mnohé si to vyčítajú alebo cítia tlak, keď od seba samých očakávajú návrat k “pôvodnej” forme. Je to naozaj v poriadku, ak to tak máte. Neznamená to, že milujete svojho partnera alebo dieťa menej.
Ak dieťaťu dávate kvalitný čas a ste tam prítomné, láskavé a vedomé, dávate mu to, čo potrebuje, aj keď to nie je 24/7. A tieto hodnoty, emócie a energiu vieme odovzdávať iba vtedy, ak máme z čoho čerpať. Bohužiaľ, práve tlak z okolia berie ženám ten vnútorný pocit hodnoty, akoby potrebovali neustále obhajovať právo existovať aj mimo roly matky. A to nie je dobré. Už len v tomto našom spoločenskom správaní môžeme vidieť, ako my, dospelí ľudia, sami máme problém s pochopením toho, čo je „rešpektovať a byť rešpektovaný“. Smutné je, že tento tlak mnohokrát vytvárajú práve ženy, matky matkám.
Je dobrá matka tá, ktorá sa obetuje na maximum, alebo tá, ktorá si nastaví hranice?
Matka, ktorá sa obetuje na maximum, často robí všetko preto, aby naplnila potreby svojich detí, niekedy až na úkor vlastných. Spočiatku to môže vyzerať ako oddanosť, no dlhodobo vedie tento model k vyčerpaniu, frustrácii, strate radosti z materstva a paradoxne aj k zníženej citlivosti voči dieťaťu. Matka, ktorá ide dlhodobo na doraz, už nemá z čoho dávať.
Zo psychologického pohľadu je zdravšia a dlhodobo udržateľnejšia tá matka, ktorá pozná a rešpektuje svoje hranice, pretože tým učí svoje dieťa niečo zásadné, že aj mama je človek. A že je v poriadku mať potreby, emócie, chvíle ticha, priestoru, starostlivosti o seba. Takáto matka nevychováva z pozície obete, ale z pozície autenticity a vzájomného rešpektu. Nastaviť si hranice neznamená dieťa zanedbávať. Znamená to chrániť vzťah, v ktorom sa obaja cítia v bezpečí, dieťa aj matka. Keď matka dokáže povedať: „Teraz potrebujem chvíľu pre seba“ alebo „Teraz sa potrebujem najesť“, dieťa sa to od nej učí. Učí sa, že aj jeho potreby raz budú mať v živote miesto, že nie je nutné sa pre druhých zničiť, aby sme boli hodní lásky. Pretože ak sa obetujeme a dávame oveľa viac, než vnútorne cítime a potrebujeme, a zároveň ignorujeme svoje pocity a potreby s tým spojené, je otázka času, kedy môže prísť hnev zo sebaobetovania, ten, ktorý nás posúva presne tam, kde nechceme.
Ako "mom guilt" ovplyvňuje dlhodobo psychiku a vzťah s dieťaťom?
Výčitky svedomia sú prirodzenou súčasťou materstva. Každá mama prežíva zodpovednosť, obavy a túžbu byť pre svoje dieťa čo najlepšou oporou. Tento pocit však môže mať rôznu intenzitu a dopad. Kým zdravé pochybnosti nás môžu viesť k reflexii a zlepšovaniu, chronický pocit viny tzv. „mom guilt“ môže dlhodobo vyčerpávať psychiku a negatívne ovplyvňovať vzťah s dieťaťom. Problém nastáva vtedy, keď si mama vnútorné výčitky osvojí ako pravdu o sebe. Napríklad: “Nie som dosť dobrá,“ “Zlyhávam ako mama,“ alebo “Ubližujem svojmu dieťaťu.“
Ak tieto myšlienky nie sú spracované, ale naopak, mama im podriadí svoje správanie, emócie a hodnotenie samej seba, vzniká začarovaný kruh. Neustále sebaznehodnocovanie, snaha o dokonalosť a porovnávanie sa s ostatnými (napr. cez sociálne siete) vedie k vyčerpaniu, frustrácii a niekedy až k vyhoreniu v materstve. A pritom, dieťa nemá „vypínač“. Potrebuje nás ďalej bez ohľadu na to, ako sa cítime. Ak však v sebe nosíme hromadiacu sa vinu a frustráciu, prejaví sa to aj v našom správaní. Sme podráždenejšie, menej trpezlivé a unavené. Vzťah s dieťaťom môže byť vtedy napätý práve preto, že si nedávame priestor postarať sa aj o seba.
Nie každá výčitka je toxická. Dôležité je vedieť ju rozpoznať, pomenovať a zdravo spracovať. Niektoré mamy vedia s pocitmi viny pracovať, argumentovať si, prečo nie sú pravdivé, nevnímajú ich ako hrozbu. Iné sú voči nim zraniteľnejšie, najmä ak majú tendenciu k perfekcionizmu alebo sú emocionálne preťažené. Ak si navyše zámerne (alebo nevedome) vyhľadávate informácie, ktoré len prehlbujú pocit zlyhania, napríklad sledovaním obsahu, ktorý zdôrazňuje, čo všetko robíte „zle“, je to už forma sebatrýznenia.
Vtedy je nesmierne dôležité porozprávať sa o tom s partnerom, kamarátkou alebo odborníkom, ak cítite, že vás to zahlcuje. Psychológ vám môže pomôcť získať nadhľad, pochopiť vaše prežívanie a naučiť sa pracovať s výčitkami tak, aby neovládali vaše materstvo. Pretože spokojná mama = spokojné dieťa. A to neznamená mama bez chýb. Znamená to mama, ktorá sa vie starať aj o seba.
Kedy je správny čas vyhľadať pomoc psychológa?
Podľa Mgr. Kataríny Tekáčovej je správny čas kedykoľvek. Hneď ako sa cítite stratená, neistá, keď máte pocit, že si sama neviete pomôcť a okolie vám nerozumie. Často si to ani neuvedomujeme, ale mnohé z nás majú problém požiadať o akúkoľvek pomoc, pretože chceme všetko zvládnuť samy, byť “silné” a “dokonalé”. Ak si všímate, že vás obklopujú negatívne myšlienky, či už voči sebe alebo dieťaťu, alebo jednoducho necítite v materstve spokojnosť, je to signál, že pomoc by mohla byť prospešná.
Dôležité je zbúrať mýtus, že psychológ je tu len pre tie “vážne” alebo krízové situácie. Práve naopak, psychológ vám môže pomôcť už vtedy, keď ešte problém nie je na pokraji. Môže vám pomôcť upratať si myšlienky v hlave, spracovať emócie a nájsť nový pohľad na situáciu. Niekedy už samotná jedna návšteva, keď máte pred sebou niekoho nestranného, kto vás vypočuje a podporí, môže priniesť úľavu a vniesť do chaosu jasno. Takže každá mama, ktorá sa cíti preťažená, zahltená alebo má pocit, že to nezvláda, by mala dať šancu aspoň jednej návšteve u psychológa. Nie preto, že je “slabá”, ale práve naopak, pretože je dosť silná na to, aby sa o seba postarala.
Ako si môžeme odpustiť a prestať sa trestať za každú chybu?
Prvým krokom je uvedomiť si, že mnohí z nás sme sa nikdy nenaučili mať súcit sami so sebou. Vieme byť láskaví a chápaví voči druhým, no seba často posudzujeme prísnejšie a bez milosti. Jednoduchá, no veľmi účinná rada je predstaviť si, že v rovnakej situácii je moja dobrá kamarátka, mama v podobnej situácii ako ja. Ako by som na ňu reagovala? Odsúdila by som ju? Povedala by som jej, že je zlou matkou? Alebo by som ju podporila, prejavila jej súcit a pochopenie? Pravdepodobne by som zvolila druhú možnosť. Práve tento postoj si treba vedieť aplikovať aj na seba.
Často totiž máme na seba oveľa prísnejší meter než na iných. Sme na seba krutí, dávame si nereálne požiadavky, ktoré by sme nikdy nečakali od nikoho iného. Keď si uvedomíme, že tie očakávania sú nereálne, môžeme začať byť k sebe láskavejší. A ako teda začať trénovať súcit so sebou?
Učíme sa odpúšťať si
Keď hnev prerastie cez hlavu: Pochopenie detského správania a rodičovských reakcií
Každý vstupuje do rodičovstva s najlepšími úmyslami a snahou vyhnúť sa chybám napríklad svojich kamarátok či svojich rodičov. Niekedy sa to darí lepšie, niekedy horšie, ale pocity zlyhania prichádzajú takmer so železnou pravidelnosťou a ich najintenzívnejším spúšťačom je určite - "hnevanie a neposlušnosť". Je to normálny jav.
V prvom rade je potrebné rodičov upokojiť, že je to normálny jav. Neexistuje dieťa, ktoré by nikdy nehnevalo. Hnevanie je jednoducho niekedy aj prejavom detskej radosti zo života. A spor je na svete. My rodičia máme tendenciu tieto situácie vnímať buď ako svoje vlastné výchovné zlyhanie alebo v horšom prípade, keď už je zúfalstvo na dosah, ako charakterovú chybu dieťaťa. Ani jedno nie je pravda. Vyhrotené situácie k životu patria a sú naopak prospešné. Dieťa sa naučí vychádzať s poučením zo situácií, kedy nemôže v živote získať všetko, čo chce alebo vychádzať s človekom, ktorý sa práve pekelne hnevá. A to sa mu v ďalšom živote bude hodiť, čo poviete?
Stanovte hranice - to je základ
Už malé bábätká a batoľatá ľahko zistia, že po zaplakaní pribehne milá osoba. U starších batoliat to ľahko prejde i k nočnému vydieraniu, kedy plačom dieťa zaháňa nie hlad, ale nočnú nudu. Predsa vždycky príde mamička alebo otecko, rozsvieti a niečo sa deje, čokoľvek… Náročnejšie je obdobie vzdoru okolo dvoch rokov veku, tu je potrebné na dôslednosti trvať naozaj bezmedzne, pretože dobré zvládnutie tohto obdobia sľubuje dve výhody. Prvou je pokojnejšia puberta. Tvrdí to PhDr. Lidmila Pekařová vo svojej knihe: Ako žiť a nezblázniť sa, pretože dieťa nemá potrebu znovu skúšať, kde končia hranice možností rodičov. Druhou výhodou je povzbudenie, že okolo tretieho roku toto obdobie pomaly mizne.
Hranice platiť všade: A to platí pre všetkých členov rodiny. Deti sú vnímavé a ak zaznamenajú medzi rodičmi hoci len malý nesúlad, ihneď sa ho snažia využiť vo svoj prospech. Zvyčajne naozaj býva jeden z rodičov „prísnejší“, ale rozdiel by nemal byť nijako výrazný, inak to vedie k vzájomnému podkopávaniu autority a dieťa to mätie. Prečo mamička zakazuje to, čo s ockom môžem normálne robiť??? Niektorí majú dobrú skúsenosť so striedavou výchovou. Cez deň rozhoduje mamička a keď príde otecko domov, mamička vypína a výchovu berie do rúk otecko bez toho, aby mu do toho mamička zasahovala. A ak si takto "služby" striedajú aj cez víkend, vzájomne si nezasahujú do názorov.
Buďte slušní: Dieťa je rovnoprávnym členom rodiny, ale potrebuje svetom dospelých previesť. Samozrejme, že s ním nebudeme zaobchádzať ako s dospelým a rovnocenným partnerom, ale na slovíčko "prosím", keď niečo chceme, aby urobilo, nezabúdajme. Je to predsa dobrý vzor. A ak vám dieťa vyhovie, poďakujte. Rovnako tak sa nehanbite ospravedlniť sa vo chvíli, keď reagujete neprimerane. Dvoj alebo trojročné deti to už vedia pochopiť, avšak neuchyľujte sa k zneužívaniu ospravedlnenia v efekte "hojdačka".
Rituály dávajú istotu: Často dieťa hnevá len preto, že nemá vo svojom živote istotu a poriadok. Snažte sa teda udržiavať v dennom behu rodiny určitý poriadok, nech dieťa vie, čo bude nasledovať a ako vyzerá taký bežný deň. Voľný režim a neustále zbrklé zmeny, na ktoré nemáte žiadny vplyv, pretože o nich rozhoduje niekto iný, dokáže vyviesť z miery a dobrej nálady aj vás, nieto malé dieťa. Spoločné stolovanie pri večeri, stále rovnaký čas na večernú hygienu a na ukladanie do postieľky, to všetko posilňuje v dieťati pocit spolupatričnosti a istoty.
Nechajte ho vytrestať: Sú chvíle, kedy môžete takéto „neposlušanie“ prejsť takmer s ľadovým pokojom. Niektoré situácie priamo nahrávajú k tomu, aby sa dieťa vytrestalo samo. Chce neustále šliapať do mláky? Už ste to stokrát zakázali a dvakrát plesli jednu cez zadoček? A stále dokola to isté… Dobre, nech si teda do kaluže šliape, ale potom sa vyhnite rýchlemu presunu domov zo strachu. Prechádzku dokončite s ľadovým pokojom podľa pôvodného plánu, možno si cestou dieťa uvedomí, že mokré a studené nohavice nie sú nič moc a mama mala možno pravdu.
"Zlá mama" v očiach okolia: Prehľad bežných situácií
Mnohé mamy sa stretávajú s nepríjemnými poznámkami okolia, ktoré v nich vyvolávajú pocit, že nie sú dobré matky, že ich dieťa nie je dosť dobré, šikovné, normálne… a že ony ako mamy zrejme zlyhali. Tieto situácie môžu byť rôzne a často sa týkajú bežných aspektov starostlivosti o dieťa.
1. Dojčenie: Keď nedojčíš, je zle. Ale keď dojčíš, tak je ešte horšie. Moje dieťa bolo letné bábo, to znamená, že potrebovalo piť o niečo viac. Nikdy som sa pri dojčení neobmedzovala, veď prečo aj. Skúste to ale vysvetliť okoliu, prečo to dieťa tak veľa je? Isto máš málo mlieka, to mu nestačí, daj mu čajík, veď je smädné, nemôže byť na tebe prisaté celý deň a podobne. Vtedy som to naozaj riešila a tieto poznámky vo mne vyvolávali pocit neistoty. Čo ak majú pravdu? Dnes, s odstupom času viem, že som robila to najlepšie pre svoje bábätko a som rada, že som sa nenechala zmiasť nezmyselnými radami okolia. Keď vidím, koľko žien vzdá dojčenie práve kvôli tomu, že im babka či mama nahovorili, že majú málo mlieka, je mi z toho smutno.
2. Sedenie: Akonáhle vaše dieťa dovŕši šiesty mesiac a nesedí, rozlúčte sa s príjemnými chvíľami. Teda aspoň ja som sa na čas rozlúčila. Okolie sa mi snažilo nahovoriť, že v polroku dieťa musí sedieť a keď nesedí, nie je to normálne. Ja vieeeem, lekári hovoria, že to nie je pravda, ale už som mala chrobáka v hlave. Čo keď majú pravdu? Čo keď som ho mala naučiť sedieť už v štyroch mesiacoch? Som zlá mama? Nikto nevidel, aké je dieťa inak pohybovo zdatné. Nesedelo, tak bolo zle. A zrazu, jedného dňa, keď nemalo ani sedem mesiacov, si dieťa sadlo a o pár dní na to, sa samé postavilo. Myslíte si, že si niekto všimol, aký obrovský pokrok dieťa urobilo zo dňa na deň a samé? Ale dobre, aspoň bude od hejtovania nachvíľu pokoj. Jedine žeby….
3. Jedenie: My sme vám od 4. mesiacov dávali na noc krupicovú kašu, aby ste pekne prespali celú noc. Moje dieťa krupicovú kašu vôbec nemá rado a celú noc prespalo prvýkrát asi v roku, a aj to iba náhodou. A možno som spala celú noc iba ja a dieťa bolo hore. Neviem. Ale v podstate od prvého príkrmu počúvam, ako nesprávne stravujem svoje dieťa, pretože mu ho poriadne neosolím, neokorením, nedochutím a neviem čo všetko. Navyše ho týram, pretože mu nedoprajem každý deň chutné sladkosti a piť mu zväčša dávam len čistú vodu. Jednoducho, pre naše okolie som vzorom tej najhoršej matky. A ktovie, možno aj som, lebo sebe sladkosti rada doprajem.
4. Spánok: Naše dieťa spí s nami v posteli. Tak, toto bol najväčší kostlivec, ktorého som v živote ukrývala vo svojej skrini. Vážne! Asi do pol roka som pred okolím túto informáciu zatajovala, pretože som presne vedela, čo by nastalo. Potom som sa na to vykašlala a priznala sa. Moja bezdetná kamarátka o chvíľu na to obvolala naše ostatné bezdetné kamarátky, aby ich informovala, že mi regulérne z toho materstva prepína. A mne sa nechce ľuďom, ktorí moje dieťa nepoznajú a nežijú s nami, nič vysvetľovať. Veď ako vysvetlíte niekomu, kto nemá vlastné deti, že na svete neexistuje krajší pocit, ako keď sa ku vám v noci pritúli váš poklad, o ranných prebudeniach, kedy prvé, čo vidíte, je tá nádherná tvárička, ani nehovoriac.
5. Chôdza: Najväčší prehrešok, aký môže dieťa voči spoločnosti urobiť je, že sa rozhodne v roku nechodiť. Ak máte doma ešte len bábätko dohovorte mu, že ak vám nechce spôsobiť traumu a dožičiť hlúpe poznámky zo strany babičiek a iných rodinných príslušníkov, nech sa pustí ešte pred prvými narodeninami. Ak sa mu to nepodarí, budete vy ako mama lynčovaná nezmyselnými poznámkami o tom, aká ste zlá matka, pretože ste ho to nenaučili. No a čo, že sa dieťaťu nechce. To predsa nikoho nezaujíma. Janko od susedov predsa chodí už dávno!
6. Reč: Dieťa má vraj v roku vedieť hovoriť. Ja síce žiadne také nepoznám, ale vraj je to tak. Ale aby bolo jasné, teraz nehovoríme o chabom mama a tata, to je predsa ľahké. Ale! Neviem ako vaše, ale moje okolie je presvedčené, že ak dieťa v roku nehovorí súvislé vety, je tak trošku pozadu. Peťko od susedov už krásne hovorí, zatiaľ čo to vaše hatlá niečo svojim vlastným jazykom? Nuž, to vaše sa to zrejme nikdy nenaučí a hatlať bude naveky. A rozprávaš sa s ním vôbec doma?
7. Plienky: Ak ste frčali na bezplienkovej metóde, určite ste vedeli prečo. Ja viem, že to nebolo kvôli životnému prostrediu. Priznajte sa, že to bolo preto, aby ste sa vyhli tým príšerným otázkam ohľadom plienok a toho všetkého. Ja neviem. Je to, či má dieťa plienky alebo nie, prejav inteligencie? A je normálne, že sa vás cudzí ľudia na ulici spýtajú, či má vaše dieťa EŠTE plienky? Si to predstavte v komunikácii dospelých. „Dobrý deň, ako sa máte? Ehm, a boli ste dnes už na WC?“ Alebo niečo v podobnom duchu. Moje dieťa má plienky, a to aj napriek tomu, že v jeho veku to už niektoré deti zvládajú aj bez nich. A podľa toho, ako sa javí, ich bude zrejme mať až do maturity. Nemyslím si však, že by bolo hlúpejšie či menej šikovné oproti ostatným. Zrejme len potrebuje čas…. To ale nikoho nezaujíma, lebo kamarátkin Sebastianko, už plienočky dáááávno nemáááá.
Aspoň my rodičia ich ľúbme! Zatiaľ sme do ďalšieho vývojového štádia neprišli. Moje dieťa má 1,5 roka a za svoj kratučký život bolo zneistené a zotrené nemiestnymi poznámkami toľkokrát, že to už neviem ani spočítať. Od vlastnej rodiny, od príbuzných a aj od cudzích. A iste sa to stalo aj vám. Neviem, prečo to ľudia robia a ani ako im v tom zabrániť. Jediné, čo môžeme my ako rodičia urobiť, je dať im toľko lásky, koľko sa im od ostatných bohužiaľ nedostáva.
Keď sa mama cíti byť "zlou" aj napriek láske
Niektoré mamy sa ocitnú v situácii, kedy sa cítia byť "zlou" matkou napriek tomu, že svoje dieťa hlboko milujú. Príkladom je mama, ktorá sa po 11 rokoch šťastného manželstva a s 9-ročnou dcérou, ktorá bola kedysi "ukážkové dieťa", cíti byť neustále ukričaná, kritizujúca, nervózna a viac očakávajúca. "Vidím len tie jeho nedostatky, matka, ktorá v momentálnej chvíli svoje dieťa neznáša, a je rada, keď nie je so svojím dieťaťom." Tieto pocity sú pre ňu desivé a snaží sa pochopiť, prečo sa tak cíti.
Jej dcéra je v škole úspešná, učí sa na jednotky, je samostatná a bezproblémová. Učiteľka ju chváli ako milú, šikovnú a poslušnú. Doma však nastal problém: dcéra potrebuje neustále pripomínať a kontrolovať, či už štyri roky. Napriek napísanému rozvrhu a snahám o učenie samostatnosti, dcéra opomína základné povinnosti ako prezliekanie, umývanie rúk či upratovanie. Jej vzhľad sa zmenil, už jej nezáleží na tom, aby bola pekne oblečená a upravená. V reštauráciách sedí nepatrične, na prechádzkach uteká, komunikácia s inými je obmedzená.
Tieto "malichernosti" vedú k neustálym pripomienkam, debatám a výbuchom zo strany matky. Každé ráno sa začína krikom a nadávkami, po ktorých nasleduje plač a pocit neznášania vlastného dieťaťa. Matka si uvedomuje, že toto nie je cesta, ktorou by chcela ísť, ale nedokáže sa ovládať. Túži po návrate k malému zlatému dievčatku a po tom, aby jej dcéra bola samostatná a premýšľala nad svojimi činmi.
Napriek tomu, že sa snaží byť kamarátkou, dcérine správanie ju ubíja. Dokonca aj na dovolenke si uvedomila, že jej dcéra ani nechýbala tak, ako jej chýbal manžel. Tento krutý poznatok ju hlboko zraňuje a vedie ju k otázkam, či je naozaj "zlou" matkou. Miluje svoje dieťa, ale dennodenné drobnosti jej nedávajú priestor prejaviť túto lásku.
Nevyspatosť, nervy a pocit zlyhania: Keď materstvo prerastie cez hlavu
Mnohé mamy sa pýtajú, ako často im "ruknú nervy" pri malých deťoch, v akej miere sa to prejavuje, pri akých príležitostiach a či sa cítia neustále "ako levitujúce 2 cm nad zemou samou radosťou z dieťaťa". Väčšina priznáva, že sa cítia unavené, pričom nedostatok spánku (často len 6-7 hodín rozdelených na viacero krátkych úsekov) je jedným z hlavných spúšťačov.
Situácia sa zhoršuje, keď sa k únave pridajú výbuchy hnevu. Jedna z matiek opisuje, ako sa jej po troch pôrodoch stal z nej "kričiaci človek". Boli chvíle, za ktoré by sa neváhala prihlásiť na psychiatriu. Išlo o bežné situácie, ktoré si vyžadujú trpezlivú, láskavú a chápavú mamu. Napríklad, keď sa 2,5-ročný syn nechcel odobrať na nočník a vyriešil to bez mihnutia oka v izbe za skriňou. Alebo keď dcéra nechtiac strčila brata zo schodov. Matka kričala, strácala kontrolu nad tónom aj obsahom svojich slov.
Po každom takomto výbuchu si povedala, že sa to už nemôže zopakovať. Nekončiace zoznamy povinností, neskorý odchod do postele, vstávanie k deťom počas noci, sledovanie, ako sa väčšina dennej práce stráca, vzdelávanie po večeroch - to všetko viedlo k preťaženiu systému a opätovným stratám trpezlivosti.
Zlomový moment nastal, keď sa najmladší syn, po niekoľkých výzvach k raňajkám, ponáhľal, lebo mali objednaný termín u lekárky. Vtedy strčil svoju šálku kakaa na zem. Obrovská mláka sa rozprskla s kúskami skla po celej kuchyni. Matka nedokázala ovládať a urobila to opäť. No zrazu akoby precitla. „Bože! Môj vlastný syn sa ma bojí,“ prebrala zrazu zo svojho tranzu. „Moje drobné dieťa sa ma bojí, pretože urobilo niečo, čo malé deti jednoducho robia. Nebola to chyba. Bolo to niečo normálne.“ Sklamaná zo seba sa posadila pri kuchynskej linke na zem a stratila slová. Tento moment ju prinútil uvedomiť si hĺbku svojho správania a odhodlať sa už nikdy viac takto nereagovať. Vidieť v očiach dieťaťa ten desivý strach z človeka, ktorý je jeho alfou i omegou, bol hrozný. Nechce ten detský bezradný pohľad už vidieť nikdy viac.
Deti nám dokážu odpustiť, pretože sme tí najdôležitejší ľudia v ich životoch.
Zhrnutie a nádej
Pocity viny v materstve sú bežné, no chronický "mom guilt" môže byť devastujúci. Je dôležité uvedomiť si, že materstvo nie je o dokonalosti, ale o láske, trpezlivosti a sebapoznaní. Sociálne siete a vonkajší tlak môžu prispievať k pocitu nedostatočnosti, no kľúčom je naučiť sa rozlišovať medzi reálnymi potrebami dieťaťa a nerealistickými očakávaniami.
Pochopenie vlastných emócií, nastavenie zdravých hraníc, aktívna starostlivosť o seba a v prípade potreby aj vyhľadanie odbornej pomoci sú kroky, ktoré môžu viesť k pokojnejšiemu a radostnejšiemu materstvu. Spokojná mama je základom pre spokojné dieťa, a to neznamená mama bez chýb, ale mama, ktorá sa vie postarať nielen o svoje dieťa, ale aj o seba samú.
tags: #preco #som #zla #na #dieta