Pôrodné zvyky na Slovensku v minulosti: Od povier k prvým pôrodniciam
Rodinné zvyky sú neoddeliteľnou súčasťou kolobehu života, sprevádzajúc človeka od jeho počatia až po posledný výdych. Tieto udalosti - narodenie, svadba a smrť - nie sú len prelomovými momentmi pre jednotlivca a jeho najbližších, ale majú hlboký význam aj pre celú komunitu. Ich podstata spočíva v biologických a fyziologických zmenách, ktoré nevyhnutne vedú k transformácii rodinného zloženia a vzťahov. Tieto kľúčové životné etapy boli v minulosti, ale čiastočne aj dnes, sprevádzané množstvom špecifických obradov a rituálov. Tieto praktiky, zakorenené v racionálnych aj iracionálnych princípoch, často vychádzali z viery v nadprirodzené sily a slúžili ako podmienka uznania a platnosti týchto životných zmien.
Narodenie: Základná ľudská hodnota a jej spoločenské vnímanie
Narodenie dieťaťa je bezpochyby jednou z najzákladnejších ľudských hodnôt. V mnohých kultúrach, vrátane tej slovenskej, bolo splodenie potomka považované za naplnenie manželskej povinnosti a záruku pokračovania rodu. V minulosti boli na Slovensku typické viacdetné rodiny. Táto mnohodetnosť bola pripisovaná nielen hlbokej kresťanskej viere, ktorá hlásala, že "semeno Božie sa nesmie zbytočne rozsievalo", ale aj nedostatočnej znalosti antikoncepčných metód.
Paradoxne, úmrtie malého dieťaťa v rodine sa v minulosti nepovažovalo za takú tragédiu, ako by sme vnímali dnes. Existovali útechy typu "sa len pod posteľ schovalo, že bude ďalšie" alebo "keď maličké zomrelo, to nebolo moc ľútostivé, že dobre sa mu stalo, že nevedelo, do čoho išlo". Na druhej strane, bezdetnosť bola vnímaná ako trest alebo vrodený stav. Bezdetnej žene sa často hovorilo, že je "planá ako jabloň".
V dôsledku ťažkej a namáhavej práce, ktorej tehotné ženy neboli ušetrené, dochádzalo neraz k nechcenému prerušeniu tehotenstva. Žena "odišla", "povolilo ju to". Cielené prerušenie tehotenstva bolo zriedkavé, pred spoločnosťou aj rodinou sa úzkostlivo tajilo. Jeho príčinou bol najčastejšie nemanželský stav alebo potreba regulácie počtu detí v rodine z existenčných a hospodárskych dôvodov. K racionálnejším praktikám na zamedzenie nežiaduceho tehotenstva patrilo pitie rôznych bylinných odvarov, horúce kúpele, konzumácia červeného vína alebo zaťažujúce telesné úkony.
Tehotenstvo: Zmes povier, obmedzení a predpovedí
Pre tehotnú ženu platilo v minulosti množstvo príkazov a obmedzení, ktoré pramenia z ľudových predstáv o tom, ako môže budúca matka svojim správaním ovplyvniť zdravie, vlastnosti či budúcnosť dieťaťa. Tehotná žena sa mala vystríhať nepriaznivých psychických vnemov. Ak sa napríklad pozerala na požiar, alebo sa pri zľaknutí dotkla nejakej časti svojho tela, existovala viera, že dieťa bude mať po narodení na rovnakom mieste fľak, oheň alebo plameň. Nemala sa pozerať na nepekné a neobvyklé veci, napríklad na mŕtvolu, pretože sa predpokladalo, že tieto vlastnosti sa môžu preniesť aj na dieťa. Zrazenie či zahanbenie matky mohlo podľa povier spôsobiť, že matka dieťa nedonosí.
Dodnes pretrváva viera, že podľa určitých fyzických znakov tehotnej ženy je možné predpovedať pohlavie dieťaťa. Predzvesťou narodenia dievčaťa bol guľatý tvar brucha a fľakatá, pehavá tvár, ktorú komentovali slovami: "dievča odoberá krásu". Pri chlapcovi to bolo naopak - špicaté brucho a pekná tvár.
Pôrod: Od domáceho prostredia k prvej odbornej pomoci
Do päťdesiatych rokov 20. storočia prebiehala drvivá väčšina pôrodov v domácnostiach. Niektoré pôrody sa dokonca odohrali priamo pri práci v hore, na poli alebo na lazoch. Pri pôrode asistovala tzv. pôrodná baba, čiže babica. Spoľahlivo vykonávali túto prácu neškolené ženy, ktoré sa opierali o vedomosti svojich predchodkýň alebo vlastné skúsenosti. Na vidieku popri diplomovaných pôrodných babiciach, ktoré sa od roku 1928 do roku 1965 nazývali pôrodné asistentky, pôsobili aj absolventky krátkych, šesťtýždňových kurzov.
Babica bola váženou osobou a k jej povinnostiam a funkciám patrila predovšetkým pomoc pri pôrode. V prípade ťažkostí masírovala rodičke brucho a kríže. Pôrod uľahčovala aj tým, že rodičke nedovolila ľahnúť si - musela chodiť po izbe alebo okolo stola. Lekár bol privolaný len v prípadoch vážnych komplikácií.
Po pôrode babica odstrihla pupočnú šnúru a rodičku aj dieťa ošetrila. K dôležitým očistným a magickým obradným úkonom po pôrode patrilo namáčanie dieťaťa do vody. V minulosti sa na Slovensku pri narodení slabého, tzv. "dengľavého" dieťaťa používala voda na spôsob Božieho súdu. Slabé (neduživé) dieťa vložili do ľadovej vody, a ak kúpeľ neprežilo, znamenalo to božiu vôľu a rodičia sa museli so smrťou dieťaťa zmieriť. Neskôr nadobudol prvý kúpeľ predovšetkým očistný charakter.
Vysvetlenie kultúrnej vojny medzi lekármi a pôrodnými asistentkami
Podľa spomienok obyvateľov sa dieťa kúpalo v drevenom korýtku s plienkou. Do kúpeľa sa vhodili kovové peniaze, ktoré mali dieťaťu symbolicky zabezpečiť bohatstvo. Tieto mince slúžili súčasne ako odmena babici za jej starostlivosť. O dieťa sa babica chodila starať aj týždeň po pôrode, kontrolovala jeho zdravotný stav, kúpala ho, masírovala a pomáhala rodičke s domácimi prácami. Robila tak aj v prípade, že matka porodila už v nemocnici.
K ďalším jej povinnostiam patril tzv. "krst z núdze". Ak bolo dieťa v ohrození života, pokrstila ho podľa presných inštrukcií a následne oznámila farárovi okolnosti, za ktorých krst prebehol. Pokrstiť mohla len dieťa, ktoré dýchalo. Okrem toho sa zúčastňovala na krste, pričom jej povinnosťou bolo dieťa zavinúť a pred krstom ho odovzdať krstnej matke.
Krst a ochrana dieťaťa pred zlými silami
Tesne po pôrode bolo dieťa aj rodička považované za nečisté. Na nepokrstené dieťa mohli vplývať zlé sily, dieťa bolo náchylnejšie na pohľad ľudí so silnými očami. Jeho ochranu pred "zočinou" mala zabezpečiť červená stužka na košieľke, na ruke alebo zapletená v čepčeku. Z tohto dôvodu bolo nevyhnutné, aby čo najskôr po pôrode prebehol krst dieťaťa.
Dieťa sa krstilo v kostole za prítomnosti krstných rodičov. Tí po príchode do domu odovzdali dieťa do rúk rodičov so slovami: "vzaľi sme vám pohana a priniesli kresťana". Po krste nasledovalo pohostenie - "krsťini". Osobitné miesto na krstinách patrilo krstnej mame a babici. Povinnosťou krstnej mamy bolo priniesť dieťaťu dary do vienka (oblečenie, peniaze, neskôr napríklad zlaté hodinky alebo náušnice), babica bola naopak odmeňovaná. Pri tejto príležitosti sa zachoval zvyk zábavného krstenia všetkých prítomných babicou.
Vádzka a očistenie matky
Podľa tradície sa mala žena až do "vádzky" zdržiavať len v tej časti izby, v ktorej prebehol pôrod. Tento kút bol od ostatných priestorov izby oddelený zavesenou plachtou - "kútňicou", ktorá mala chrániť matku aj dieťa od zlých duchov. Na používanie kútnej plachty si obyvateľky pamätajú už len z rozprávania svojich predkov. Tieto obmedzenia sa neskôr vzťahovali len na zdržiavanie sa ženy po pôrode v domácnosti.
Obdobie izolácie ženy po pôrode sa končilo jej obradným očistením - vádzkou. Obrad vádzky je predkresťanského pôvodu. Pozostatkom z tohto obdobia je používanie rôznych očistných prostriedkov. Napríklad pred odchodom mala žena na prahu prekračovať magické predmety: vajce, hrnček s vodou, byliny alebo žeravé uhlíky. Tieto formy však zanikli a obrad nadobudol čisto náboženský charakter. Pôvodne sa vádzka konala až po období šestonedelia. Neskôr sa na vádzku chodilo niekoľko dní po pôrode, alebo sa stala súčasťou krstu dieťaťa.
Na vádzku sprevádzala ženu do kostola babica. Počas tohto obradu žena so sviecou obchádzala oltár a bola posvätená kňazom. Niektoré respondentky sa zmieňujú, že rituál prebehol pri bočnom oltáriku Panny Márie, pretože rodičke ešte nebolo dovolené ísť k hlavnému oltáru. Vádzky v kostole prebiehali v obci približne do polovice 20. storočia.
Postavenie slobodnej matky ("prespanky") bolo odsudzované a prejavilo sa napríklad v zasadacom poriadku v kostole. "V kostole už sa ona stránila medzi slobodnými." Jej vádzku obyčajne vykonala babica v domácnosti tak, že obradne obchádzala stôl.
Starostlivosť o novorodenca: Zavinovanie, dojčenie a prvé strihanie
Deti sa po narodení zväzovali napevno, s nožičkami aj ručičkami vystretými vedľa tela, do štvorcových vankúšov s ozdobnými "griezľami". Pevné zväzovanie malo zabezpečiť riadny vývoj končatín a kĺbov. Vankúše boli omotané vyšívaným pruhom domáceho plátna alebo kupovanými mašľami - "povojňíkom".
Počas prvých dní bolo dieťa zakrútené v plienkach, neskôr ho obliekli do košieľok. Materiál na plienky musel byť mäkký, preto sa naň používala látka zo starých, vypratých odevov, neskôr sa plienky kupovali. Matka sa snažila dieťa dojčiť čo najdlhšie, zvyčajne však najviac do roka. Ak o mlieko prišla, používala ako náhradu kravské mlieko, zriedené kozľacie mlieko alebo riedku zmes múčky a vody. V mnohých prípadoch odnášali matky svoje deti k inej dojčiacej matke, ktorá mala dostatok mlieka a mohla pridájať aj cudzie dieťa. Naopak, ak mala matka nadbytok mlieka a dieťa ho nevysalo, hovorilo sa, že sa "zrazilo".
Na utíšenie plaču dávali dieťaťu namiesto cumľov do úst cmúľať "mls" - handričku, v ktorej bol namáčaný chlebík alebo trochu masla a medom. Po prvých dňoch sa dieťa už nekúpalo každý deň, jeho kúpanie sa zvyčajne obmedzovalo na jedenkrát do týždňa.
Podľa starých slovanských zvykov sa vlasy dieťaťu strihali až po dovŕšení určitého veku. Obrad prvého strihania, nazývaný aj "postrižiny", sa konal v čase pribúdania mesiaca a symbolicky znamenal prechod dieťaťa od starostlivosti matky pod opateru otca. Tento zvyk sa zachoval už len v povedomí niektorých obyvateľov ako poverový zákaz strihania vlasov dieťaťa do jedného roka. Títo respondenti ho zdôvodňujú predstavou, že strihanie vlasov by skrátilo dieťaťu život, ale aj racionálnym vysvetlením, podľa ktorého neskorším strihaním vlasy zhustnú, alebo sa na hlave nebudú tvoriť dieťaťu chrasty.
Dojčatá sa najčastejšie ukladali do plachty, ktorá slúžila aj na prepravu potravín alebo iných materiálov - "strapová plachta", "koncová plachta". V interiéri bola plachta zavesená na trámovej konštrukcii a hojdala sa za pomoci dlhého povrázku. Na kolísanie ("hochštŕňaňie") dobre poslúžila aj chlebová lopata, na ktorú sa prevesila plachta a položilo dieťa. Vonku sa používala plachta upevnená na trojnožke alebo zavesená medzi konármi stromov. Ďalším typom je drevená kolíska na pevných alebo oblúkových podnožiach - "bielčov" alebo "belčov". Pre deti sa zhotovovali aj drevené truhličky s malými kolieskami z okrúhleho dreva, nazývané "sedaňe".
Svadba: Medzník v živote mladomanželov a spoločenská udalosť
Svadba je dôležitým medzníkom v živote mladomanželov a zároveň celospoločenskou udalosťou. Cieľom jednotlivých obradov bolo zabezpečiť ochranu mladomanželského páru počas tohto prechodu, ako aj ich plodnosť a ekonomickú prosperitu v budúcom živote. O výbere manželského partnera svojich detí rozhodovali v minulosti rodičia. Dôležitú úlohu pri tom zohrávali majetkové a spoločenské pomery. "Bohatí za bohatých chceli a chudobní zostali." Nemenej dôležité boli osobné vlastnosti partnera, predovšetkým pracovitosť a šikovnosť.
Dospelí mládenci chodili na zálety za dievčatami spoločne. Neskôr chodil mládenec, ktorý bol dievčaťu sympatický, na "vohľady" sám. Predbežný záujem zo strany dievčaťa sa zisťoval formou oficiálnych pytačiek. Na pytačky prišiel mladý muž v sprievode svojho otca, krstného otca alebo iného mužského zástupcu z rodiny. V prípade súhlasu sa už počas pytačiek obe rodiny dohodli na termíne svadby, vene, bývaní alebo príprave svadobnej hostiny.
Svadby sa konali v zimnom období, najmä v čase od fašiangov do pôstu. V lete a na jar všetci pracovali na hospodárstve, alebo odchádzali na sezónne práce mimo domova. V tejto súvislosti sa zvyklo hovoriť: "Keď bol dlhý fašiang, mohla sa každá stará dievka vydať." Máj bol vo všeobecnosti pre svadby považovaný za nešťastný. Tradičným dňom sobáša bol pondelok a utorok, zriedkavejšie štvrtok a nedeľa, nikdy však nie streda a piatok. Mladomanželia sa najčastejšie usídlili v dome ženíchových rodičov. Zaťovi, ktorý naopak prichádzal do domu nevesty, hovorili "obecná kijaňica". Vyskytli sa aj prípady, keď sa sobáš uskutočnil "skríža" medzi dvoma pármi súrodencov (na fraj).
Svadbe predchádzali cirkevné ohlášky. Ohlášky vyhlasoval farár na troch nedeľných bohoslužbách. Ich cieľom bolo zverejnenie sobáša a zistenie prípadných manželských prekážok. Cirkevné ohlášky postupne zanikli okolo roku 1977, odkedy sa podľa cirkevných predpisov nevyžadujú.
"Richtovaňie" svadby vrcholilo posledný týždeň. V tomto období sa pripravovali svadobné jedlá, odev pre ženícha a nevestu a prenášala sa výbava. Jedlá najčastejšie pripravovali príbuzní mladomanželov, ktorí si na túto prácu pozývali vychýrené kuchárky. V Kanianke boli najvyhľadávanejšími Antónia Bugáre, totka Strapke, ale predovšetkým už vyučená kuchárka Margita Šagátová. Svadobných príprav sa zúčastňovala takmer celá dedina. Do svadobného domu znášali ženy maslo, vajcia, cukor, múku a iné suroviny, za ktoré dostali na oplátku výslužku v papierovom vrecku (biaľoštek a makový koláč). Pomoc bola recipročná, o poskytnutých surovinách si ženy viedli presné záznamy. Touto úlohou bola obyčajne poverená "široká".
Podľa záznamov obecnej kroniky bol svadobným odevom ženícha aj nevesty miestny kroj, ktorý sa nosil približne do 20-tych rokov 20. storočia. Nevinnosť a panenstvo nevesty symbolizoval zelený venček (najčastejšie zdobený grušpanom alebo rozmarínom). Ak bola nevesta tehotná a toto tehotenstvo bolo viditeľné, nosenie venčeka sa nezaobišlo bez vážnych alebo posmešných komentárov zúčastnených. "Bola niekedy aj na sobáši s bruchom a keď sa to narodilo, povedali: Tej odpustili mesiace, nemusí toľko nosiť." Vienok postupne nahradil závoj - "šlajer", kroj zas biele šité alebo požičiavané šaty.
Tradičná výbava nevesty bola jednoduchá, pozostávala z dvoch až štyroch vankúšov a perín, konopných alebo ľanových plachiet a uterákov. Výbavu si pripravovala samotná dievčina alebo jej matka. Niektoré ženy odkladali sobáš na neskôr, pretože ich výbava nebola ešte kompletná, alebo si chceli ešte zarobiť peniaze. Dobrá krstná matka darovala neveste veľký vyšívaný vankúš, chudobnejšia aspoň ľanovú plachtu. V obci sa dodnes zachovalo niekoľko maľovaných svadobných truhiel na odev, ktoré boli takisto súčasťou svadobnej výbavy.
Do domu ženícha sa výbava prevážala v predvečer svadby. Periny prenášala za sprievodu spevu a hudby krstná matka, staršie ženy alebo mládež na "vicifrovanom rebrináku" v zime na saniach. Po príchode do domu nevesty hodili mládenci do perín mladé dievča. Táto plodonosná a prosperitná praktika mala podľa výpovedí respondentov symbolizovať skoré narodenie dcéry alebo dieťaťa všeobecne. Svadobné dary boli jednoduché a skromné. Krstná matka obdarovala nevestu obrazom svätých, matke ženícha darovala nevesta oblečenie, jeho otcovi košeľu. Asi týždeň pred svadbou chodil svadobných hostí obradne pozývať prvý družba alebo starejší. Jeho znakom bolo pierko a obradná trstená palička zdobená stužkami. Príchod ženícha a jeho družiny do domu nevesty ohlasoval veselý spev a hudba. Ženích musel pred tým, ako vošiel do domu, prekonávať rôzne prekážky. Jednou z nich bolo "pýtanie nevesty". Starejší sa pýtal rodičov nevesty, či ju dajú ženíchovi za ženu. Rodičia nevesty odpovedali, že ju dajú, ale len za určitých podmienok. Ženích musel sľúbiť, že sa o nevestu bude dobre starať a že ju bude ľúbiť. Ďalšou prekážkou bolo "odobieranie nevesty". Starší družba žiadal od rodičov nevesty, aby ju ženíchovi odovzdali. Rodičia nevesty sa s ňou lúčili a dávali jej rady do života.
Po odobratí nevesty nasledoval sobáš v kostole. Po sobáši sa svadobčania presunuli do domu ženícha, kde sa konala svadobná hostina. Svadobná hostina trvala až do rána. Počas hostiny sa spievali svadobné piesne, tancovalo sa a hrali sa rôzne svadobné hry. Jednou z nich bolo "čepčenie nevesty". Čepčenie nevesty bol obrad, pri ktorom sa neveste zložil veniec a nasadil čepiec, ktorý symbolizoval prechod do stavu vydatej ženy. Po čepčení nasledoval "redový tanec", pri ktorom tancovala nevesta so všetkými svadobnými hosťami.
Úmrtie: Posledná etapa života a s ňou spojené rituály
Úmrtie je neoddeliteľnou súčasťou života a v minulosti bolo sprevádzané mnohými rituálmi a zvykmi. Tieto zvyky mali zabezpečiť pokojný prechod duše zosnulého do posmrtného života a zároveň ochrániť pozostalých pred negatívnymi vplyvmi. Keď sa blížila smrť, rodina a blízki sa zhromaždili pri lôžku zomierajúceho, aby mu poskytli poslednú útechu a podporu. Verilo sa, že prítomnosť blízkych uľahčuje prechod do posmrtného života. Po smrti zosnulého umyli a obliekli do sviatočného odevu. Následne ho uložili na pripravené miesto v dome, zvyčajne na stôl alebo lavicu, a prikryli bielou plachtou. V miestnosti so zosnulým sa zhasínali svetlá a zrkadlá sa zakrývali, aby sa zabránilo uviaznutiu duše v zrkadle.
Počas obdobia, kým bol zosnulý v dome, sa konali modlitby a spievali náboženské piesne. Verilo sa, že tieto modlitby pomáhajú duši zosnulého nájsť pokoj a cestu do neba. Pohreb sa konal zvyčajne do troch dní po smrti. Pred pohrebom sa konala zádušná omša v kostole. Po omši sa pohrebný sprievod vydal na cintorín. Na čele sprievodu kráčali miništranti s krížom a sviečkami, nasledoval kňaz, rodina a blízki zosnulého a nakoniec ostatní účastníci pohrebu. Na cintoríne sa konal posledný obrad, pri ktorom kňaz požehnal hrob a zosnulého uložili do zeme.
Po pohrebe sa konalo "kar" - pohostenie pre všetkých účastníkov pohrebu. Kar bol prejavom solidarity a podpory pozostalým. Počas karu sa spomínalo na zosnulého a rozprávali sa príbehy z jeho života. Verilo sa, že spomienky na zosnulého udržujú jeho dušu pri živote. V nasledujúcich dňoch a týždňoch sa rodina a blízki zosnulého stretávali pri modlitbách a spomienkach.
tags: #sloveni #a #porod #ako #sa #rodilo