Budovanie pevného puta: Umenie vzťahu medzi rodičom a dieťaťom
Vzťah medzi rodičom a dieťaťom je jedným z najdôležitejších a najkomplexnejších vzťahov v živote človeka. Kvalita tohto vzťahu má zásadný vplyv na vývoj osobnosti dieťaťa, jeho sebavedomie, schopnosť sebaovládania a celkový emocionálny a sociálny rast. Cieľom každého rodiča je mať s dieťaťom úprimný a dôverný vzťah, ktorý by mohol vyústiť do celoživotného priateľstva. Priateľstvo s dieťaťom však neznamená prechod na partnerský vzťah, v ktorom nie je priestor pre autoritu rodičov. Musí ísť o skutočný vzťah dôvery založenej na vzájomnej láske a poznaní sa. Psychológovia na základe svojich pozorovaní, výskumov a práci s klientami zistili, ktoré kroky vedú k spomínanému vzťahu.
Rešpektujúca výchova: Rovnováha medzi autoritou a slobodou
Rešpektujúca výchova predstavuje prístup, ktorý kladie dôraz na vzájomnú dôveru, diskusiu a jasne definované pravidlá, ktoré sa prispôsobujú konkrétnym situáciám a potrebám dieťaťa. Je to demokratická forma výchovy, ktorá sa vyhýba extrémom autoritárskeho a liberálneho prístupu. Namiesto toho sa snaží o nájdenie rovnováhy medzi stanovením hraníc a uspokojovaním potrieb a želaní dieťaťa. Hranice sú vo výchove nevyhnutné, ale dôležité je, ako sú dieťaťu komunikované. Príliš liberálna výchova môže viesť k nízkej schopnosti sebaovládania, zatiaľ čo príliš autoritatívna výchova môže spôsobiť, že dieťa bude hanblivé, nesebavedomé a bude mať pochybnosti o sebe. Cieľom rešpektujúcej výchovy je budovať v dieťati zodpovednosť, nie poslušnosť alebo vzburu.
V rešpektujúcej výchove je vzťah medzi vychovávajúcim a dieťaťom založený na vzájomnej dôvere, diskusii a jasne definovaných pravidlách, ktorých dodržiavanie je primerane kontrolované. Tieto pravidlá sa prispôsobujú konkrétnej situácii, prostrediu a postupne sa vyvíjajú. Rodičia potrebujú nájsť rovnováhu medzi stanovením hraníc a vyhovením potrebám a želaniam dieťaťa. V prípade problému je dôležité ujasniť si, či je dôležitejšia potreba rodiča alebo dieťaťa. Výchova by mala dieťaťu umožniť nadobudnúť dostatočné sebavedomie a schopnosti pracovať so svojimi emóciami, ovládať hnev a riešiť problémy konštruktívne.
Obdobia vzdoru a puberty: Náročné výzvy pre rodičov
Prvým náročným obdobím vo výchove dieťaťa je obdobie vzdoru, keď dieťa začína rozlišovať svoje potreby od svojich túžob a sebapresadzovať sa. V tomto období sa u dieťaťa objavujú záchvaty plaču, hnevu a trucovanie. Toto správanie je sprievodným javom vzniku vlastného "ja" dieťaťa. Druhým náročným obdobím je puberta, ktorá prináša ďalšie výzvy spojené s hľadaním identity a osamostatňovaním sa.
Ako začať s rešpektujúcou výchovou?
Nikdy nie je neskoro prejsť na rešpektujúcu výchovu, aj keď ste dieťa vychovávali autoritatívne alebo liberálne. Zmeny však nemusia byť ľahké. Dôležité je stanoviť si reálne ciele, vnímať svoje správanie, uvedomovať si chyby a postupne pracovať na ich odstraňovaní. Zamerajte sa na jednu zručnosť a po jej zvládnutí prejdite k ďalšej. Nové postupy skúšajte najprv v pokojných situáciách a s ľuďmi, s ktorými máte dobré vzťahy.
Čo rešpektujúca výchova nie je?
Rešpektujúca výchova vylučuje fyzické aj psychické tresty a manipulačné metódy. Tieto aktivity vedú k zväčšeniu prejavov vzdoru alebo k tomu, že dieťa bude zakázané činnosti vykonávať tajne, alebo ich nebude vykonávať vôbec, ale nie preto, že by sa naučilo, že to nie je správne. Jej základňu tvoria fyziologické potreby, nasleduje potreba bezpečia, potreba lásky a kontaktu, potreba sebaúcty a uznania, potreba sebarealizácie a na špici stoja vyššie potreby, ako je estetika, etika a duchovno. Dôležitými potrebami detí sú aj pohyb a voľná hra s rôzne starými deťmi a dospelými.
Dospelí sú niekedy schopní uspokojenie potrieb z vyšších poschodí uprednostniť pred uspokojením potrieb z nižších poschodí. Ale čím menšie dieťa, tým má uspokojenie základných potrieb výraznejší vplyv na jeho správanie. Negatívne správanie dieťaťa sa zvyčajne objavuje, keď sa potrebuje najesť alebo napiť, či zájsť na toaletu. Tiež je často "len" vyjadrením túžby po pozornosti, ak sa mu ju nedarí v danú chvíľu pripútať iným spôsobom.
Postupy rešpektujúcej výchovy: Nástroje pre efektívnu komunikáciu a spoluprácu
Rešpektujúca výchova ponúka širokú škálu postupov na dosiahnutie správneho správania dieťaťa.
Kontrola vlastných emócií
Je potrebné oddeliť svoje emócie od správania dieťaťa, nereagovať automaticky v rozčúlení, ale racionálne, až po ukľudnení. Ľudia v emóciách nekonajú rozumovo, ale podľa výchovou vštepených vzorcov správania, podľa prejavov svojho vnútorného dieťaťa, či podľa toho, ako čakajú, že by to chcelo okolie. Prejavy emócií, hlavne hnevu, sa ľahko prenášajú na ostatných. Paleta možností na upokojenie emócií je veľká, napr. dýchanie zhlboka, počítanie v duchu do 10, vyjadrenie svojich pocitov a prípadne tieto agresívne pocity prežiť vo svojej predstavivosti. Ujasnite si, čo vám konkrétne na správaní dieťaťa vadí, čo mu naozaj chcete odovzdať a sústreďte sa naň. Ak ste konali v zlosti, nadmerne autoritatívne, nespravodlivo, dieťaťu sa ospravedlňte.
Rozpoznanie emócií dieťaťa a ich rešpektovanie
Potreby a pocity dieťaťa môžu byť v rovnakej chvíli veľmi odlišné od našich. Nejde o to akceptovať všetky činy dieťaťa, ale všetky jeho pocity. Emócie sú právom dieťaťa, nevhodné správanie ale nie. Cieľom je porozumieť tomu, prečo dieťa nepočúva - či boli naozaj uspokojené jeho potreby, rozumie pokynu alebo je zmätené, bojí sa alebo po ňom chceme v danú chvíľu príliš.
Dieťaťu venujte sústredenú pozornosť, nadviažte očný kontakt. Prílišné vypytovanie sa býva skôr na škodu, zvyčajne viac zistíte, ak použijete len prostý opis situácie či potvrdenie emócií ("zdáš sa mi smutná.", "Vidím, že si rozčúlená.", "To asi dosť bolelo.", "Áno, veľmi si to želáš.", Povedala si, že ste dnes písali diktát.") a potom len počúvate a používate komentáre ako "Hmm.", "Áno?" a "Chápem.".
Pomôcť môže, keď dieťaťu umožníte jeho priania prežiť aspoň v predstavách ("Kiež by som mohla…") a potom po upokojení dieťaťa ponúknete dostupnú alternatívu, riešenie situácie.
Dosiahnutie spolupráce
Dieťa oslovujte menom, nadviažte očný kontakt, hovorte príjemným alebo aspoň vecným tónom. Problém popíšte jednoznačne a bez obviňovania a nálepkovania, poskytnite stručné informácie, primerané požiadavky formulujte jasne. Pomáha vety začínať pozitívne, slovo áno má veľkú moc. Používajte vety typu "Bež pomalšie a opatrne.", "Pozerám, že si chceš podať sama hrnček, je to ale veľmi vysoko.", "Vidím tu rozhádzané hračky.", "Ak si nebudeš čistiť zuby, mohli by sa ti pokaziť a bolieť.", "Pomohlo by mi, keby si… ". Splnenie úlohy nekontrolujte ale skôr, ako uplynie vyhradená doba, potom pre pripomenutie použite napr. krátke upozornenie ako "Janko, hračky sú stále rozhádzané na zemi.", "Tonko, pes.", "Luna, riad.". Pomáha aj pomenovať svoje pocity a zároveň uznať pocity dieťaťa - "Áno, chceš, aby som sa ti teraz venovala. Čo môžem urobiť pre to, aby som si mohla v kľude teraz zatelefonovať?", "Áno, viem, že by si chcel čítať rozprávku, čo keby som toto dorobil, ty si zatiaľ prezeral obrázky a potom sa ti budem naplno venovať. ", "Nepáči sa mi, keď …".
V prípade zákazov sa ich snažte podávať v pozitívnej forme. Ponúkajte alternatívy a vhodné správanie ("Môžeš si kúpiť hračku, ale nanajvýš za…", "Najskôr si vyčistíš zuby alebo sa okúpeš?", "Ktorú knižku budeme čítať pred spaním, chceš si ju vybrať?", "Urobíme to spolu alebo chceš sama?", "Prsty preč z nosa.", "Gramofón púšťame iba spoločne."). Na rozhodnutie poskytnite dieťaťu dostatok času ("Keď budeš pripravený, daj mi vedieť.", "Niekedy je ťažké sa rozhodnúť, keď…").
Choďte príkladom, deti sa oveľa viac učia tým, čo robíte, než tým, čo hovoríte. Vaše činy preto nemajú byť v rozpore s tým, čo rozprávate. Pokiaľ nie sú dostupné alternatívy, dajte dieťaťu pokojne jasný signál, kde je problém ("Žiadny krik, tu musíme byť potichu.", "Pri prechádzaní cesty sa držíme za ruky.").
Náprava správania dieťaťa
Vyjadrite nesúhlas s daným správaním a povedzte svoje očakávania, napr. "V obchode chodíme pokojne a hovoríme ticho.". Ponúknite alternatívy ako "Beháš tak ďaleko, že na teba nevidím. Pôjdeš vedľa vozíka pokojne alebo si do neho radšej sadneš?". Navrhnite dieťaťu, ktoré ruší, s čím vám môže pomôcť ("Pomohlo by mi, keby si dávala nákup do košíka.").
Prirodzený dôsledok s previnením priamo súvisí, obvykle je snahou, aby aspoň minimalizoval škody spôsobené previnením a viedol k náprave správania. Ponúknite dieťaťu možnosti, ako problém zmierniť či riešiť - "Rozliatu vodu poutierame.", "Zájdeš za pánom Novákon sám alebo chceš, aby som šiel s tebou. Bolo by dobré sa mu ospravedlniť a to rozbité okno mu zaplatiť. Mohol by si prispieť zo svojho vreckového alebo mu pomôcť to okno odniesť na presklenie. Alebo máš iný návrh?", "Dnes so mnou do obchodu nejdeš, minule si tam pokrikovala a pobehovala, vezmem ťa ale so sebou nabudúce.", "Náradie po sebe upraceš alebo si ho nebudeš požičiavať vôbec.", "Čo s tým urobíme? " (Všetky nápady zapíšte, spoločne preberte a potom jeden, vhodný pokiaľ možno pre všetkých, vyberte).
Trest je umelo vytvorený, s previnením nesúvisí. Nesie so sebou riziko, že ho dieťa akceptuje ako poplatok, ktorý je ochotné strpieť, aby si mohlo robiť, čo chce. Dieťa tiež preberá model správania, v ktorom je moc dôležitejšia ako správne správanie, a používa ho. Nemôžete preto chcieť po dieťati, aby ostatných nebilo, pokiaľ mu sami dávate na zadok.
Odmeny sú len opakom trestu, sú postavené na ľubovôli toho, kto odmeňuje, dieťaťu berú vnútornú motiváciu. Dieťa robí len toľko, aby odmeny dosiahlo, ak je neskôr odmena zrušená, o činnosť často stráca záujem. V konečnom dôsledku odmeny znamenajú aj morálny problém, pretože ich vyššia formou sú úplatky. Neopisné pochvaly, ako je "Pekne si zaspievala.", nevyjadrujú skutočný záujem. Dieťa sa ale vďaka odmenám a pochvalám môže stať závislým na hodnotení ostatných a manipulovateľným, sebahodnotenie ustupuje do pozadia. V rešpektujúcej výchove sa preto radšej používajú pozitívne prirodzené dôsledky, spätná väzba a konkrétne slovné ocenenie.
Povzbudenie a podpora samostatnosti
Podporujte dieťa v samostatnom rozhodovaní, oceňujte jeho snahu, príliš sa nevypytujte, neponáhľajte sa pri vyžadovaní odpovede, podporujte ho v hľadaní odpovedí mimo domova ("Môžeme sa opýtať…", "Čo tak zájsť do knižnice?") a neberte mu nádej ("Povedz mi o tom nápade viac.", "Takže ty si praješ byť…", "Aha, chceš to skúsiť takto."). Dieťa oceňujte popisom, prejavujte záujem, použite napríklad vety typu "Vidím, že si dal všetky hračky do skrine.", "Namaľoval si modrý autobus s piatimi oknami.", "Dojalo ma, ako si spievala, hlavne tá tretia sloha sa mi páčila."," Všimla si si, že tiež nie je utretý prach, a urobila si to, to bol veľký zápal do upratovania.".
Oslobodenie dieťaťa od nálepky
Často sami (aj nevedome) alebo vaše okolie dieťa pasuje do nejakej role, zaškatuľkujete ho a ono sa, prekvapivo, tak správa ďalej. Nemusí byť ľahké ho tejto nálepky zbaviť. Ak sa dieťa podľa starej nálepky správa, povedzte mu bez obviňovania o svojich pocitoch a očakávaniach ("Tento týždeň si prišla dvakrát neskoro."). Treba dieťaťu tiež ukázať jeho novú tvár, vyhľadávať situácie, kedy sa podľa nálepky nespráva a dať mu o tom vedieť, napr. "Všimol som si, že sa učíš matematiku už od desiatej, to je poriadna vytrvalosť.", "Upratal si si veci na kreslenie do krabice, len pod stolom zostala jedna pastelka.". Takéto situácie možno aj cielene chystať a ich vzniku napomôcť, napríklad tým, že dieťa požiadate o pomoc práve s tou činnosťou, ktorú nerobí rado alebo mu nejde. Zamerajte sa na pozitívne vlastnosti a správanie dieťaťa a hovorte o nich aj pred ostatnými, keď dieťa počúva. Nepoužívajte ale ani kladné nálepkovanie ("Ty si dobré dievčatko". "Ako vždy si bola na písomke naučená."), To dieťa núti túto rolu hrať, vyvíja na neho tlak, môže mať obavy zo zlyhania.
Rešpektujúca výchova u batoliat: Trpezlivosť a dôslednosť
Základom je mať trpezlivosť, netrestať fyzicky ani psychicky, udeľovať rozumné množstvo príkazov a zákazov, nechcieť po dieťati príliš veľa naraz alebo mať príliš náročné požiadavky, ale mať jasné a jednoduché pravidlá a byť dôsledný. Potrebné býva vysvetľovať veci stále dokola a pritom sa správať k dieťaťu konzistentne. Dieťaťu poskytujte vašu fyzickú i emocionálnu dostupnosť, oporu a povzbudenie. Uznávajte jeho emócie. Aj keď z požiadavky neustúpite, je potrebné chápať, že dieťaťu sa to nemusí páčiť a má na to právo. Akonáhle je schopné vnímať, svoje stanovisko mu vysvetlite, zdôvodnite ho.
Za vhodné sa považuje vážiť si názor dieťaťa, dať mu možnosť výberu. Ak je to možné, nie je to v rozpore s vašimi potrebami a okolitým prostredím, dieťaťu vyjdite v ústrety, napr. mu podajte hrnček, z ktorého chce práve teraz piť. Namiesto slov "musíš" a "nesmieš" sa v rešpektujúcej výchove nastavujú batoľaťu hranice pomocou slov typu "len spoločne", "iba pri stole", "krehké", "používame to na", "namiesto toho môžeme", "až doma", "je to nutné, pretože".
Veľmi pomáha ponuka alternatív - miesto zakázané, nevhodné, nebezpečné.
Výchovné tipy na sebadôveru a ako komunikovať s dieťaťom
Rodina ako základná bunka spoločnosti
Rodina je základná bunka spoločnosti. Je to prirodzené prostredie, nikdy to nie je prostredie izolované od spoločnosti. V spoločnosti sa človek rodí, rastie a hlavne rozvíja. Funkčná rodina môže byť len jedna - rodina, ktorú spája vzájomná láska, úcta a porozumenie.
Detský plač: Komunikačný prostriedok a prejav potrieb
Detský plač sprevádza dieťa už od prvých chvíľ, keď príde na svet. Najprv ním vyjadruje hlad, smäd, nepohodlie a všetky nepríjemné pocity. Neskôr sa dieťa naučí rozprávať a skôr, než by začalo plakať, povie svoje potreby.
Vplyv rodiny na rozvoj osobnosti dieťaťa
Najzraniteľnejšou ľudskou bytosťou je bezpochyby dieťa. Primárnym subjektom jeho osobnostného rozvoja je rodina, ktorá je miestom vzniku, formovania jeho charakteru i osvojenia hodnôt ako najcennejšieho potenciálu. Nie vždy je rodina schopná plniť svoje funkcie, nakoľko je v dnešnej dobe čoraz viac vystavená vplyvu ekonomickej a spoločenskej disharmónie. Je rodiskom narušených disfunkčných rodín, v ktorých sú deti zanedbávané, týrané, alebo sa o ne rodičia riadne nestarajú. V takejto situácii si dieťa samo poradiť nevie a ani nemôže. Vtedy prichádza na pomoc širšia podporná sieť subjektov ako sú orgány štátnej správy, samospráva, neštátne subjekty, cirkev či odborníci v sociálnej oblasti.
Každá rodina je primárnym kontextom ľudskej skúsenosti od kolísky až po hrob. Je to istý druh inštitúcie, ktorá má pre vývoj a život človeka nenahraditeľný význam. Okrem uspokojovania fyzických, psychických a sociálnych potrieb poskytuje zázemie, potrebné ku spoločenskej sebarealizácii, je zdrojom skúseností a vzorov správania do ďalšieho života človeka.
Rodina je zložitý proces, dielo tvorené ľudskými osobnosťami, ktoré sa v priebehu trvania neustále vyvíja a premieňa. Zoskupenie ľudí s rozličnými ľudskými potrebami, ktorých snahou je vytvoriť súlad, či jednotu založenú na verbálnej aj neverbálnej komunikácii. Existuje v čase a priestore, jej korene sú v minulosti a jej smerovanie do budúcnosti.
Dôvera a úprimnosť: Základ stability vzťahov
Dôvera a úprimnosť sú hlavným symbolom stability vzťahov. Keď dieťa žije v prostredí, v ktorom vládne úprimnosť, priateľstvo, dôvera, spolupráca, rešpektovanie a tolerancia, bude sa aj ono v dospelosti snažiť o vytvorenie vzťahov na podobných princípoch. Pri budovaní úprimnosti je potrebné byť aj ústretovým rodičom a dať deťom priestor i čas pre vlastné premýšľanie. Psychológovia odporúčajú, aby sa rodičia zbavili pozície len prikazujúcich a ukázali skutočné emócie. Vzájomné rešpektovanie sa medzi rodičom a dieťaťom umožňuje vytvoriť skutočný vzťah, v ktorom deti i rodičia vzájomne vnímajú svoje pocity a činy. Kým je dieťa malé, jeho problémy sa vám často javia ako malicherné. Nepodceňujte ich však a pristupujte k nim s celou vážnosťou. Pomoc pri riešení týchto mikroproblémov vnímajte ako príležitosti na budovanie vzťahu či vzájomnej blízkosti a nie ako niečo negatívne, otravné, únavné. Keď deti pocítia, že ich problémy rodičia nepodceňujú a vážia si ich ako jedinečné bytosti, vzájomná väzba sa ešte viac upevní. Snažte sa oddeliť skutok od človeka, ktorý ho urobil.
Získanie si rešpektu dieťaťa
Dôležité je vedieť si rešpekt u dieťaťa získať, nie si ho vyžadovať alebo v horšom prípade vynucovať. Donucovanie môže viesť k upevneniu vzťahu, ale nebuduje skutočnú vzájomnú úctu. Deti nie sú rodičom rovnocenné vo vedomostiach ani v zručnostiach, ale určite sú si navzájom rovní v rámci ľudskej dôstojnosti. Získať si rešpekt svojich potomkov je možné tak, že samotní rodičia budú medzi sebou komunikovať s rešpektom a sami sa zamerajú na rozvíjanie vzájomného vzťahu. V rámci budovania rešpektu je dobré zamerať sa na spoluprácu. Spolupráca vyvoláva dojem vzájomného úsilia a prispieva k vypočutiu si názoru druhého. Keď s deťmi vytvárate len dohody bez spolupráce, môže to u nich vyvolávať dojem podriadenosti. Nerobte za svoje dieťa to, čo samo dokáže. Prehnané napomáhanie môže byť vnímané voči dieťaťu neúctivo. Snažte sa oddeliť skutok od človeka, ktorý ho urobil. Nutné je zamerať sa na problém a následne spoločnou diskusiou dospieť k prijateľnému riešeniu. Nezabúdajte tiež na jednotu vašich slov a skutkov. Keď vaše slová budú v súlade s vašimi skutkami, deti budú veriť vašim slovám, lebo budú vedieť, že to, čo hovoríte, myslíte vážne. Keď je dieťa presvedčené o pravdivosti vašich slov, zostáva mu menej priestoru na vyjednávanie a skôr začína spolupracovať. Rodič nemusí byť dokonalý. Deti nepotrebujú bezchybných rodičov, ale takých, čo si vedia chybu priznať a poučiť sa z nej.
Prejavovanie skutočného záujmu o dieťa a empatia
Rodičia by sa mali snažiť byť nablízku svojim deťom, spoznávať ich problémy a radosti a mali by byť schopní vedieť rozpoznať zmeny vyplývajúce z rôznych fáz vývoja každého dieťaťa. K tomuto poznaniu je nevyhnutné venovať dostatok času rodine - čas strávený v rozhovore s každým z detí. Dobrá komunikácia je základným aspektom pre dobrý vzťah s každou osobou. Jej prvou podmienkou je dokázať skutočne počúvať. Ak chcete skutočne počúvať vaše dieťa, je potrebné zamerať na neho všetku svoju pozornosť, počúvať ho až do konca toho, čo vám chce povedať. Ak nie ste momentálne schopní ho počúvať, úprimne mu to povedzte a požiadajte ho o preloženie rozhovoru na iný konkrétny čas. Bez preukázania dobrej vôle inej osobe nie je možné budovať nielen priateľstvo, ale ani komunikáciu. Každé dieťa, a najmä v tínedžerskom veku, si musí byť vždy isté, že ho budete počúvať a že oceňujete jeho dobrú vôľu a že chcete jeho dobro. Dôležitá je aj empatia. Vďaka empatii sa snažíme vžiť do pocitov druhého človeka a pozrieť sa na problém jeho očami, ukázať pochopenie pre jeho pocity a emócie. Ak chcete vyjadriť empatiu, je dobré pozerať priamo do očí, prikyvovať na znak porozumenia, zopakovať vlastnými slovami to, čo nám dieťa povedalo. Musíte pritom myslieť na to, že úloha rodičov nie je nachádzať riešenia problémov detí, ale pomáhať im v nachádzaní ich vlastných riešení.
Vytváranie prostredia bez strachu
Hlavným dôvodom, prečo sa v rodine nekomunikuje priamo alebo vládne neúprimnosť, je strach. Vo všeobecnosti sa obávame dvoch vecí, ktoré nám nedovolia byť úprimní. Je to strach zo straty lásky a strach z odplaty. Bojíme sa, že ak budeme o svojom hneve a bolesti úprimne hovoriť, ostatní k nám budú odmeraní alebo sa nahnevajú. Klinickí psychológovia H. Cloud a J. Townsend odporúčajú rodičom, že vďaka nasledujúcim princípom môžu pomôcť deťom prekonať strach a priviesť ich k väčšej úprimnosti. Kľúčové princípy týchto pravidiel sú: Všetky pocity sú vítané a je správne prejavovať ich. Prejavovanie pocitov má však svoje hranice. Hádzanie vecí alebo bitka sú už nevhodné spôsoby. Najprv prejavte súcit, aby ste s dieťaťom nadviazali vzťah. Prijímajte a milujte pocity dieťaťa a až potom hľadajte porozumenie. Nájdite rovnováhu medzi láskou a hranicami. Buďte láskyplní a vľúdni, ale zároveň dosť silní na to, aby dieťa videlo, že jeho pocity vás nezničia alebo neodoženú preč. Po konflikte sa uzmierte, a to aspoň prejavom náklonnosti. Deti takto budú vidieť, že vaše spoločné puto je pevné aj keď sa hádate. Svoje pocity pomenujte. Deti sú zodpovedné za svoje pocity. Ak dokážu vysvetliť a pomenovať pocity, uvedomia si, že sú to len pocity, že sa dajú zmeniť a nepredstavujú konečnú realitu. Nepoučujte deti, pokiaľ si nie ste istí, že dieťa sa so svojimi pocitmi vyrovnalo. Inak vás nebude vnímať. Hlavný princíp spočíva v tom, že vzťah je vždy pevnejší ako konflikt, pocit či zážitok. Dieťa si musí byť isté, že vzájomné puto a náklonnosť pretrvajú aj po hádke.
Vplyv rodičovstva na vlastný rozvoj
Rodičovstvo pozostáva z celoživotného vzťahu, ktorý nie je podmienený vonkajšími výsledkami, ale láskou, rešpektom a vzájomným prepojením. Dieťa od momentu svojho počatia nevníma iba mamu a otca. Cíti predovšetkým „TO“ krásne a nežné medzi nimi, ktoré ich spája. „TO“ krásne a nežné, čo priťahuje rodičov k sebe, priťahuje aj ich deti. Dieťa potrebuje mamu aj otca, ale to najdôležitejšie, čo potrebuje, je cítiť ich vzťah. Deti sú pokojné a tešia sa, ak rodičia spolu rozumne komunikujú, akceptujú sa, ak majú možnosť vnímať ich objatia, ich tanec. Dáva im to istotu, pocit bezpečia, spoznávajú a cítia lásku. Učia sa mať rád, a s týmito emóciami dokážu prijať aj konflikty rodičov, ktoré sú súčasťou života rodiny. Duša ide vždy za láskou! Tak je to v partnerskom vzťahu, ale aj vo vzťahu rodič a dieťa.
Toxické rodičovstvo a jeho dôsledky
Je mýtus, že všetci rodičia milujú svoje deti. Niektorí nemajú vyvinutú empatiu a nedokážu sa na dieťa naladiť. Často sa stretávame s obrazom citovej zanedbanosti a smútku detí aj dospelých detí z toho, že nedostali veľa záujmu zo strany rodiča ani veľa citov a podpory. Pretože rodičia boli zaneprázdnení, zamestnaní, nemali na deti čas alebo napriek tomu, že tie deti nejako prišli, tak jednoducho nemali chuť sa nimi zaoberať. Prežívanie rodičovstva, či už materstva, alebo otcovstva, je emočne komplexná záležitosť, preto sa nedá povedať, že rodičia svoje deti len milujú alebo, naopak, len nenávidia, alebo sú im ich deti ľahostajné. Prežívanie rodiča voči dieťaťu môže byť veľmi rozmanité a veľmi protirečivé.
Láskavý rodič je schopný empatie a vie sa s empatickým záujmom naladiť na potreby dieťaťa. Pri toxických rodičoch - ak chcete použiť toto slovo - empatia z nejakého dôvodu chýba alebo je výrazne oslabená. Uprednostňujú seba pred deťmi? Vzťah dieťa a rodič vždy ide o hľadanie istej rovnováhy, treba uspokojovať rozmanité potreby dieťaťa, no aj potreby rodiča potrebujú byť napĺňané. V prvých najrozhodujúcejších štádiách vývinu dieťaťa je to viac o potrebách dieťaťa než potrebách rodiča. Ale potom sa to v čase, samozrejme, mení.
Opisuje sa koncept "helikoptérových rodičov", ktorí neustále obiehajú okolo detí, excesívne sa o ne starajú, nerešpektujúc pritom individualitu dieťaťa, a uprednostňujú svoje predstavy o tom, aké by to dieťa malo byť, dieťa na seba nezdravo viažu. Majú totiž silnú potrebu, aby dieťa vyzeralo podľa ich obrazu. A tu sa už dostávame na istú rovinu patologického narcizmu a realizovania vlastných narcistických predstáv na deťoch. Strácajú takéto deti vlastnú identitu, pokiaľ rodičia na ne vrhajú svoj obraz o tom, aké by mali byť? Pokiaľ to rodičia s takýmto tlakom naozaj preháňajú, tak sú dva možné scenáre. Prvým je, že si takéto dieťa nevyvíja vlastnú identitu. Žije iba pre radosť a pre obraz svojich rodičov a nedokáže vnímať svoje vlastné potreby a impulzy. Stáva sa akoby realizovanou predstavou svojich rodičov, poplatnou často dobovým predstavám o tom, čo znamená byť úspešným a dobrým človekom. To sú deti, ktoré sa tomu tlaku nepodriaďujú a potom sa ocitnú v ťažkej rebélii a vo vzdore. Produkujú správanie, ktoré je opakom toho, čo z nich chcú mať rodičia. Týmto spôsobom sa postavia tomu tlaku, ich identita sa však v extrémoch a rozvrate nemôže spoľahlivo vyvíjať.
Niektorí rodičia, aj keď majú vyvinutú empatiu, ju zneužívajú na manipuláciu, lebo ak chcete niekoho zmanipulovať, musíte vedieť odhadnúť, ako sa druhý človek cíti. Čiže taký človek vie byť empatický, ale „má žalúdok“ na to, aby empatiu zneužil vo svoj prospech, vykorisťoval druhých a dosiahol svoje egocentrické ciele.
Ľudia vyrastajúci v neempatickom prostredí, ktoré ich vedie k tomu, aby nevnímali samých seba a svoje potreby, si často buď nájdu niekoho, kto sa k nim bude správať rovnako, respektíve sú závislí od toho, aby ich niekto zvonku stále riadil. Takíto ľudia vnímajú okolitý svet polarizovanejšie. To znamená, že svoj deficit, ktorý vznikol v detstve, sa snažia nejakým spôsobom dohnať a riešiť alebo si ho nechcú všímať, a to ich ženie do rôznych extrémnych situácií a pozícií. Ich prežívanie je polarizovanejšie, nestabilnejšie, preto často podliehajú depresiám, impulzivite alebo rôznym závislostiam, ktorými by si „uľahčili“ život. Umožní im to fungovať.
Znaky nezdravého vzťahu s rodičmi v dospelosti
Aj keď sme dospelí, vzťah s rodičmi môže byť naďalej zdrojom problémov, ak nie je zdravý. Niektoré znaky, že váš vzťah s rodičmi nie je adekvátny a už vôbec nie zdravý, zahŕňajú:
- Nemôžete byť sami sebou: V prítomnosti rodičov automaticky zapínate autocenzúru. Prejavujete len tie stránky osobnosti, s ktorými sú rodičia spokojní. Hovoríte len o veciach, ktoré schvaľujú a ktoré ich nenahnevajú. Za každý váš prejav, názor alebo myšlienku, s ktorou nesúhlasia, sa nahnevajú alebo urazia. Rodičom ste v týchto prípadoch neprijímaní.
- Vaše rozhodnutia sa riadia podľa toho, ako by rodičia zareagovali: Snažíte sa zavďačiť rodičom a byť nimi prijímaní a milovaní, takže vaše rozhodnutia nie sú v skutočnosti vaše - ale rodičov. Aj vo vašom dospelom živote vás rodič riadi, pretože pred akýmkoľvek rozhodnutím sa nepýtate, či by to prospelo vám, ale čo by na to povedali rodičia.
- Stále sa k vám chovajú ako k neschopnému malému dieťaťu: Komentujú vaše životné rozhodnutia, spôsob života a obliekania - samozrejme, ak nie sú v súlade s tým, čo chcú pre vás oni sami. Po každom telefonáte či návšteve sa cítite ako neschopné, nekompetentné dieťa, ktoré nič nerobí správne.
- Nikdy nie sú s vami dostatočne spokojní: Aj napriek tomu, že sa im celý život snažíte zavďačiť a robíte aj v dospelosti to, čo by schvaľovali, nikdy nedostanete pochvalu a uznanie. Necítite, že by s vami boli spokojní a prijímali vás, stále je niečo zlé a nedostatočné.
- Radíte sa s nimi skôr než s partnerom: Obraciate sa na rodičov v otázke vlastného rodinného života, ktorú ste mali v prvom rade prebrať s partnerom. Rozhodnutia ohľadne dôležitých otázok preberáte najprv s rodičmi, a s ich názorom potom idete za partnerom.
- Žijete tak, aby vás rodičia konečne prijali a ľúbili: Mnohí ľudia nemajú vlastné hodnoty, názory ani myšlienky - sú len prebraté od rodičov. Tým sa riadia celý život v snahe byť rodičom konečne ocenení ako osoba, hodná jeho lásky.
Zvládanie rodičovstva a vzťahu s partnerom
Odkedy mám deti, moje manželstvo išlo na vedľajšiu koľaj. Ako zvládnuť skĺbiť rodičovstvo a manželstvo? Každý vzťah potrebuje výživu. Hlavne prvé roky po narodení dieťatka je to pre mnohé páry náročnejšie zladiť sa, lebo to, ako vzťah poznali doteraz, sa radikálne mení, maminky očakávajú pochopenie, oteckovia sa cítia odstrčení. Ale inak ako spoločne stráveným časom to asi nepôjde. Keď sa staneme rodičmi, automaticky skĺzavame na tému detí a ostatných povinností, nestíhame sa rozprávať ako predtým, prestávame sa zaujímať o to, ako sa ten druhý má, ako sa cíti, čo potrebuje, lebo ideme na doraz. Toto treba zmeniť, ten záujem jeden o druhého, vypočuť si, či už je to spoločná večera, alebo večer keď uspíme deti, či akokoľvek vlastným spôsob, ten spoločne strávený čas nič nevynahradí. Zároveň by sme mali mať na pamäti, že nedávať partnerovi zodpovednosť za vlastné šťastie.
Zavrhovanie rodiča: Komplikovaný fenomén
Zavrhovanie rodiča je porucha, pri ktorej dieťa odmieta rodiča bez dobrého dôvodu. Odmietnutie sa môže pohybovať od mierneho po závažné. V miernom odcudzení môže dieťa zdieľať rodičovskú litániu sťažností na druhého rodiča, ale hreje ho, keď sú spolu. Ak sa odcudzenie dieťaťa od rodiča ponechá bez nápravy, môže trvať celý život. Mnoho odmietnutých rodičov uvádza, že ich dospelé deti zostávajú rezervované alebo úplne mimo dosah. Títo rodičia prichádzajú o dôležité udalosti, ako je promócia ich dieťaťa, svadba a narodenie vnúčat.
Manipulujúci rodičia učia deti, že ich druhý rodič je zlý rodič, ktorý ich v skutočnosti nemiluje, môže byť nebezpečný a nezaslúži si ich dôveru, náklonnosť ani rešpekt. Manipulujúci rodičia povzbudzujú a podporujú vzdor a neúctu detí k druhému rodičovi a odmeňujú deti za to, že sa vyhýbajú kontaktu s druhým rodičom.
Charakteristickým znakom zavrhovania rodiča je emocionálne a niekedy aj fyzické odlúčenie dieťaťa od rodiča. To sa môže vyskytnúť v rôznej miere. Dieťa môže tráviť čas v starostlivosti rodiča, ale odmieta s ním zmysluplne spolupracovať - zostáva odtiahnuté; odmietanie rodičovských pokusov o komunikáciu, interakciu alebo zdieľanie príjemných aktivít (dokonca aj jedál); pohŕdavé prejavy náklonnosti; a pohŕdavé správanie sa k rodičovi.
Aby bolo negatívne správanie dieťaťa považované za prejav zavrhovania rodiča, negatívne správanie musí byť chronické, časté, zamerané iba na jedného rodiča, bez prejavovania skutočnej lásky k tomuto rodičovi a musí byť pre dieťa v tomto veku atypické.
Vo väčšine prípadov predtým, ako dieťa začalo odmietať cieľového rodiča, sa tešili normálnemu vzťahu. Súčasné odcudzenie dieťaťa ostro kontrastuje s minulosťou. Dieťa zvyklo rodičom prejavovať náklonnosť a pohodlie. Teraz dieťa tvrdí, že nenávidí alebo sa bojí zavrhnutého rodiča.
Keď je odmietnutie dieťaťa oprávnenou reakciou na hrubé týranie rodiča alebo na to, že je svedkom domáceho násilia, nejde o prípad zavrhovania rodiča.
Podľa psychológov, ktorí pracujú so zavrhovaním rodiča, deti, ktoré sú bezdôvodne odcudzené, zdieľajú určité postoje a správanie. Odcudzené deti sú zaujaté očierňovaním rodiča, recitujú zoznam sťažností a správajú sa k rodičovi, ako keď nemá žiadnu hodnotu a ani nikdy nemal. Mnohé vážne odcudzené deti hovoria, že si želajú, aby rodič zomrel alebo jednoducho zmizol. Zároveň deti nevyjadrujú žiadnu vinu ani ľútosť za svoje nenávistné správanie. Naproti tomu väčšina fyzicky týraných detí sa bojí svojho násilníka a správajú sa podriadene a poddajne, aby sa vyhli hnevu rodiča. Nebránia sa násilnému rodičovi otvorene a neprotirečia mu otvorene.
Väčšina detí máva obvykle zmiešané pocity zo svojich rodičov. Niektoré veci majú radi a iné nemajú radi. Dokonca aj deti, ktoré utrpeli fyzické, sexuálne alebo emocionálne zneužívanie rodiča, lipnú na spomienkach na pekné chvíle s týmto rodičom, chcú vidieť násilníka v pozitívnom svetle a často ho obhajujú pred úradmi. Naproti tomu v prípade zavrhovania rodiča deťom, ktoré sú iracionálne odcudzené, chýba ambivalencia voči rodičom. Nenapadá im nič dobré, čo by mohli povedať o zavrhnutom rodičovi, ale odmietajú kritiku preferovaného rodiča (nazývaného aj uprednostňovaný rodič), s ktorým sú v spojení. V rodičovských sporoch sa deti automaticky postavia na stranu svojho preferovaného rodiča proti zavrhnutým rodičom a automaticky akceptujú ako pravdivé tvrdenia preferovaného rodiča o cieľovom rodičovi.
Keď sa ich odcudzenie u detí zakorení hlbšie, odmietajú nie len rodiča, ale aj ľudí, domáce zvieratá a aktivity spojené so zavrhnutým rodičom.