Ako hovoriť so štvorročným dieťaťom o smrti a iných ťažkých témach

Výchova dieťaťa je cesta plná radosti, ale aj výziev. Ako rodičia sa často stretávame so situáciami, ktoré si vyžadujú citlivý prístup a správne načasované slová. Jednou z najťažších tém, s ktorými sa môžeme stretnúť, je strata blízkeho človeka. Deti, najmä tie mladšie, môžu mať s pochopením smrti problém a môžu sa cítiť vystrašené alebo zmätené. V tomto článku sa pozrieme na to, ako s takýmito situáciami naložiť, ako pripraviť dieťa na návštevu psychológa, ako podporiť jeho jazykový vývoj a ako navigovať náročné momenty výchovy.

Príprava dieťaťa na konzultáciu s psychológom

Deti, ktoré strácajú alebo stratili blízkeho, môžu prichádzať na konzultáciu s veľkými obavami či dokonca ju odmietať. Návšteva psychológa môže byť pre deti veľkým neznámom. Otázky ako: „Kam to ideme?“, „Čo tam budem robiť?“, „Čo sa ma budú pýtať?“, „Čo to vôbec znamená, že ideme k pani psychologičke?“ alebo im podobné, môžu napadnúť deťom, keď im poviete o stretnutí s psychológom. Deti môžu pociťovať strach a obavy z neznámeho prostredia a novej situácie, ktoré návšteva psychológa vyvoláva. Niekedy môžu takéto stretnutie preto odmietnuť.

Ako dieťaťu konzultáciu priblížiť a pomôcť mu zmierniť obavy zo stretnutia?

Vysvetlite, prečo chcete, aby dieťa s Vami šlo na konzultáciu s psychológom. Je dôležité byť úprimný a vysvetliť dôvod, napríklad: „Po strate/Pre chorobu maminy, tatina, brata, sestry…“
Povedzte mu, že možno pomoc prijmete aj Vy. Ubezpečte dieťa, že na konzultáciu pôjdete aj Vy.
Povedzte mu, ako konzultácia môže prebiehať. Popíšte priebeh stretnutia realisticky a bez zbytočných detailov. „Najprv budeme ty a ja spolu s pani psychologičkou a budeme sa rozprávať. Môžeš nás iba počúvať. Potom na chvíľku budeš s pani psychologičkou sám/sama. Zahráte sa spolu, alebo budete si kresliť, maľovať, niečo zo stavebnice postavíte, možno sa porozprávate. Na tomto stretnutí sa navzájom trošku spoznáte. Uvidíš, ako sa Ti bude páčiť. Ak nebudeš chcieť odo mňa odísť, ak sa nebudeš chcieť rozprávať alebo hrať, nemusíš.“
Povzbuďte dieťa, aby ste spolu dali šancu aspoň jednému takému stretnutiu a potom sa môžete spolu rozhodnúť. Často sa stáva, že deti po prvom stretnutí povedia, že sa im páčilo a prídu aj nabudúce.

Počas stretnutí sa snažíme o to, aby sme si s každým dieťaťom vytvorili vzťah, ktorý je založený na vzájomnej dôvere a pocite bezpečia.

Podpora jazykového vývoja dieťaťa

Jazyk je výborný prostriedok, ktorý uľahčuje komunikáciu. Nie je teda divu, že ako rodič chcete urobiť všetko pre to, aby ste podporili a zlepšili jazykové schopnosti svojho dieťaťa. Komunikačné míľniky sú zručnosti, ktoré sa od detí v priemere očakávajú do určitého veku.

Hudba a komunikácia: Hudba robí výrazný rozdiel v úrovni komunikácie. Či už ide o celodenné počúvanie ich obľúbených piesní, alebo spievanie detských riekaniek, výskumy podporujú prepojenie medzi obohateným hudobným prostredím v detstve a rozvojom komunikačných zručností. Majte teda tieto melódie zapnuté, keď šoférujete v aute alebo tancujete po kuchyni s vaším dieťaťom pri varení. Predtým, ako deti začnú tvoriť slová, rozpoznajú zmeny vo výške tónu, hlasitosti a iných prvkoch komunikácie. Začnú si tiež spájať plač s tým, že im mama príde na pomoc. To ich povzbudzuje, aby začali zámerne komunikovať o svojich potrebách prostredníctvom vecí, ako je ukazovanie prstíkmi a reč tela či zapájanie viac zvukov.

Rozprávanie a opisovanie: Teraz, keď je vaše dieťa batoľa, spôsob komunikácie sa začína meniť. Sotva to však znamená, že ich jazykový vývoj sa skončil. Nespočetné množstvo štúdií ukazuje vzťah medzi čítaním a silným jazykovým vývinom. Bez ohľadu na to, aké malé sú vaše deti, čítanie im pomáha pri rozpoznávaní písmen a slov, ako aj pri rozširovaní slovnej zásoby. Existujú dva hlavné spôsoby, ako môžete zapracovať rozprávanie do každodenných interakcií s vaším batoľaťom.

Hovorte o tom, čo robíte. Napríklad „skladám bielizeň“ alebo „pripravím ti chutný olovrant“.
Opisujte to, čo robí vaše dieťa. Napríklad „Na stavbu domčeka použiješ kocky?“ alebo „Riaď auto a pohybuj jeho kolesami.“

Náročné situácie vo výchove detí

Výchova detí si vyžaduje božskú trpezlivosť. To je absolútne jasné. Počas náročných chvíľ je dôležité zachovať pokoj a pristupovať k situáciám s pochopením.

Myslite skôr, ako začnete hovoriť. Zhlboka sa nadýchnite a vydýchnite skôr, ako budete reagovať. Pamätajte na to, že ak raz niečo vyslovíte, nebudete to môcť vziať už nikdy späť.
Pamätajte, že veci sú nahraditeľné, ale deti nie. Každá vec vo vašej domácnosti i mimo nej je nahraditeľná. Váš koberec, biely gauč, sklenený stolík, béžové steny i drahá krištáľová váza. Myslite na to, keď budete dieťa karhať.
Dodržte svoje slová. Niekedy sú dni, kedy sa nič nedarí. Vyhrážka nasleduje vyhrážku, no nič sa v správaní detí nezmení k lepšiemu. A čo je horšie, nič z toho reálne neviete splniť a nesplníte. Aký výchovný význam má niečo takéto? Pred tým, ako niečo vyslovíte, buďte si istí, že to dokážete splniť a predovšetkým, že to aj splníte.
Táto neposlušnosť nie je osobný útok voči vám. Deti najčastejšie nemajú radi, čo ste povedali alebo aký trest dostali. Ich nevhodné správanie nie je namierené voči vám, ale voči situácii, s ktorou nič nedokážu urobiť. Nechcú vás zraniť, uraziť, jednoducho len nesúhlasia, prečo by mala byť situácia riešená tak, ako ste ju z pozície moci vy riešili vy.
Malé deti vždy hovoria nevhodné veci v najnevhodnejší čas. Pamätáte sa, ako ste naposledy v hneve vyslovili niečo, za čo sa ešte stále hanbíte? Ak to dnes počujete v hneve a vo vypätej situácii z detských úst, určite vás to zamrzí ešte viac.
Občas opustite izbu a len sa schlaďte. Nie je nič neprípustné, ak sa vo vypätej situácii na chvíľu schladíte a opustíte izbu. Je to určite lepšie riešenie, ako by ste mali ublížiť vášmu vzťahu, ktorý roky budujete a chcete, aby bol krásny. Nehovorte, že je dieťa „zlé“, „protivné“ a podobne. Vždy sa sústreďte na konkrétne správanie, ktoré chcete zmeniť a zlepšovať.
Neočakávajte viac, ako sú vaše deti schopné zvládnuť. Ak má dieťa 3 roky, nemôže zvládnuť to, čo jeho 6-ročný súrodenec. Ak má 5, nemôže sa správať rovnako ako 7-ročné dieťa. Nevyžadujte preto od detí to, čo nie je v ich schopnostiach a predovšetkým ich za to netrestajte. Ak to robíte, zvyšujete tým len nedôveru voči vám a vášmu rozhodovaniu. Dieťa vo vás nebude cítiť oporu, ak ho trestáte za niečo, čo nie je v jeho silách.
Pamätajte, že aj keď vám to teraz vôbec nepríde smiešne, o pár rokov určite bude. Učte sa na situáciách smiať a neberte všetko smrteľne vážne. Určite to dnes nie je ľahké, keď máte deficit spánku a ste v neustálom strese, ale verte, že sa na tých nepríjemných situáciách o pár rokov z chuti zasmejete. Budete sa smiať na tom, ako váš syn v období vzdoru ležal v supermarkete na zemi a neoblomne od vás žiadal štvrtú sladkosť alebo ako ste sa od hanby skoro pod zem prepadli, keď na pieskovisku vykríkol neslušnú nadávku, ktorú kdesi započul. Verte mi, všetky tieto situácie si budete detailne pamätať, ale budete sa na nich smiať.

Ako hovoriť o smrti s malým dieťaťom

Deti chápu smrť lepšie, ako si myslíme. Hlavne ju nemajú tabuizovanú, nepovažujú ju za niečo neprirodzené či zlé, každá ľudská bytosť má vrodený inštinkt, ktorý mu dovoľuje odlišovať život a smrť. Naša aktuálna kultúra smrť neuznáva, démonizuje ju a tvári sa, akoby neexistovala. No práve deti, ktoré ešte touto kultúrou nie sú tak nasiaknuté, to majú v hlavičkách upratané a inštinktívne vedia, že čo sa raz narodilo, musí aj umrieť.

Keď máte oznámiť dieťaťu, že niekto blízky zomrel, je dôležité byť úprimný, ale zároveň citlivý.

Používajte primerané slová. Vyhnite sa eufemizmom ako „zaspal“ alebo „odišiel“, ktoré môžu byť pre dieťa matúce a vyvolať strach z bežných činností, ako je spánok.
Vysvetlite, že smrť je konečný stav. Je dôležité vysvetliť, že smrť je konečná a nespájať to so slovami "zaspal", "odišiel", čo často robíme, aby sme dieťaťu zmiernili dopad reality. Je to však veľmi nebezpečné, lebo dieťa si spája súvislosti a potom môže mať obavy aj z takých bežných vecí ako je spánok.
Nebojte sa ukázať svoj smútok. Deti vnímajú emócie a smútok, preto by im rodičia mali vysvetliť, čo smrť v živote človeka znamená, no použiť na to vhodné slová. Najväčšia chyba, ktorú robíme my dospelí je, že sa snažíme zakryť alebo nahradiť negatívne emócie pozitívnymi. Dieťa cíti, keď niečo nie je v poriadku a darmo mu budeme hovoriť, že sa nič nedeje, keď ono ten smútok cíti. Potrebuje si zažiť aj negatívne emócie, aby s nimi v dospelosti vedelo pracovať. Preto je dobré, keď dieťaťu ukážeme aj "slovne", že sme v zhode s naším emocionálnym prežívaním. Samozrejme, podotýkam, všetko primerane veku a situácii. Dieťa by malo vedieť, že sme smutní, prečo to tak je, a že plač patrí k tomu. Naučíme ho tak neskrývať svoje vlastné negatívne prežívanie, ale naopak o ňom hovoriť.
Prispôsobte vysvetlenie veku dieťaťa. Aj keď si možno myslíme, že malým deťom do 6 rokov ešte neprislúcha vedieť a počuť o smrti, opak je pravdou. Uváženou a citlivou komunikáciou s dieťaťom mu odhalíte aj toto tajomstvo a lepšie ho pripravíte do života. Bude vnímať a odlišovať straty, emočne sa môže lepšie pripraviť na prežívanie smutných situácií v živote.
Možnosti vysvetlenia:
- „Tetka Hanka s nami už nebude, pretože každý máme na tomto svete obmedzený čas, no nič sa v skutočnosti nestráca, iba mení svoju formu, takže svojím spôsobom tu bude naďalej.“
- „Za každého, kto odíde z tohto sveta sa rozsvieti jedna hviezdička a ona tam na oblohe už navždy bude.“
- „Jej duša odletela preč a teraz lieta vesmírom a je jej dobre.“
- „Už ďalej nežije, lebo každý z nás, kto sa narodil musí aj umrieť, no kým na ňu budeme spomínať, tak bude žiť v našich srdciach aj naďalej.“

Na vete, že človek odíde do neba a dáva na nás pozor, nie je nič zlé. Často sa tým predsa upokojujú veriaci ľudia. Dáva to človeku nádej a upokojenie toho, že smrť nie je konečná a jedného dňa sa stretneme, aj keď momentálne to nie je možné.

Dieťa na pohrebe?

Detská psychologička jednoznačne odporúča rodičom, aby nechodili na pohreby s malými deťmi, pretože to môže byť pre ne veľký nápor negatívnych emócií, a to ich môže rozrušiť. Ani prítomnosť dieťaťa v predškolskom veku na poslednej rozlúčke nie je ešte príliš vhodná.

Vo vyššom predškolskom veku (5-7r.) má dieťa schopnosť empatie a dokážu sa vcítiť do prežívania iných. Rozumie aj tomu, že emócie druhého človeka nemusia priamo súvisieť s ním samotným, a teda by mohlo lepšie zvládať aj nápor smútku na pohrebe. Všetko je samozrejme individuálne a závisí to od zrelosti dieťaťa, ale aj od schopnosti zvládať záťaž. Ideálny vek na pohreb je určite až v školskom veku, kedy je rozvinuté racionálne uvažovanie dieťaťa, a teda pohreb pre neho nadobúda formu rozlúčky, tak ako je to u nás dospelých.

Efektívna komunikácia s dieťaťom

Rodič-policajt? Dospelí si často vôbec neuvedomujú, koľko zákazov, výčitiek a napomínaní je v ich komunikácii s potomkami. V mnohých rodinách je dokonca komunikácia obmedzená len na kritiku. Súhlas, sympatie či vyjadrenie radosti sa dostávajú na okraj, alebo celkom mimo vzájomnej komunikácie.

Čo teda robiť?

Hovorte s dieťaťom a počúvajte ho, aby hovorilo. V konkrétnych situáciách to znamená napríklad potvrdenie detských postojov namiesto snahy ich za každú cenu ovplyvňovať. Napokon, zmeniť pocit alebo názor aj tak nikto nikdy nedokázal na niečí pokyn. „Rozumiem, čo tým myslíš. Chápem, čo mi chceš povedať,“ to je to, čo deti potrebujú počuť.
Nehovorme im, ako sa majú cítiť. Keď sa nám deti zveria so svojimi pocitmi, začneme im často hovoriť, ako sa majú alebo nemajú cítiť - ako keby naše logické tvrdenia mohli poprieť ich pocity! Opak je však pravdou - najľahšie sa človek negatívnych pocitov zbaví, ak ich vyjadrí. A pre dieťa to platí tiež. Potláčanie pocitov navyše ničí sebaúctu.
Pozor na gestá. Pripomína tiež, že si treba dávať pozor aj na neverbálnu komunikáciu. Správna a účinná komunikácia s dieťaťom je teda jednoduchšia než by si niekto myslel. Vypočujte všetko, detské úvahy, nápady, pocity bez zľahčovania a popierania. „Vaše deti sa vám začnú zverovať s najrôznejšími problémami, o ktorých ešte nikdy nehovorili a váš domov sa stane miestom, kde sa dá žiť a rásť.“
Konštatovania bez výčitiek. Samozrejme, sú situácie, kedy rodič s dieťaťom naozaj nesúhlasí. Vtedy je však lepšie a účinnejšie hovoriť o sebe než o dieťati. Vyjadriť pocity, opísať, prečo ich máte a vysvetliť, aké ťažkosti správanie dieťaťa spôsobuje. Teda namiesto „Si neporiadny! Zas si všade rozhádzal hračky!“ môžete povedať: „Naozaj ma hnevá, že si si ešte neposkladal hračky.“ „Ja-vyjadrenia“ sú vysvetlením emócií, ktoré majú rodičia vzhľadom na nevhodné správanie dieťaťa. Neodsudzujú, len vyjadrujú, ako na nich pôsobí jeho správanie. Rozlišujú medzi dieťaťom a jeho konaním. Naproti tomu Ty-vyjadrenie si dieťa často vysvetľuje ako útok. „Ja-vyjadrenie je preňho skôr opisom rodičovských pocitov.“ Neobsahuje príkazy, nadávky, odsúdenie ani pokyn, čo robiť. Naopak, je v tom dôvera, že to dieťa vyrieši samé.

Pre deti predškolského veku má fantázia harmonizujúci význam. Je dôležitá pre citovú a rozumovú rovnováhu, preto si deti občas prispôsobujú skutočnosť svojim prianiam a potrebám. Čiže predstava toho, že človek, ktorý umrel sa nachádza v nebi, je pre dieťa upokojujúca.

Napríklad, dieťa vo veku 4 roky a 3 mesiace môže byť „malý živel“, ktorý sa nezastaví od rána do večera. Môže sa hnevať, trucovať, ale zároveň sa vie samo bicyklovať, miluje kreslenie a vymýšľa si príbehy. Dôležité je nechať dieťa užívať si detstvo, podporovať jeho záujmy a pristupovať k náročným situáciám s láskou a pochopením. Keď sa dieťa dostane do obdobia vzdoru, pomôže objatie a uistenie o láske. Bitie ani výchovné facky nie sú riešením. Radšej sa otáčajte a upokojte sa vy sami, akoby ste mali dieťa udrieť.

tags: #co #ma #vediet #povedat #4 #rocne