Ako zvládnuť detské záchvaty hnevu: Od empatie k účinným stratégiám

Každý rodič vie, aké vyčerpávajúce a náročné to môže byť, keď vaše dieťa dostane extrémny záchvat hnevu, špeciálne keď sa to stane niekde na verejnosti. Ak ste v podobnej situácii totálne zúfalí, skúste použiť trik tejto mamičky. Táto mamina a zároveň doktorka nedá dopustiť na trik, ktorý zaberie podľa jej slov za dve sekundy, píše The Sun. Podľa doktorky to pomáha dieťaťu cítiť sa pochopené bez toho, aby ste situáciu príliš komplikovali slovami. Mnoho rodičov tejto mamine poďakovalo a potvrdilo, že to vyskúšali a naozaj to pri menších deťoch fungovalo. Poznáte tento trik na upokojenie aj vy alebo sa vám osvedčilo niečo iné? Každé dieťa je úplne iné a na každé zaberie v ťažkej chvíli niečo iné. Vo všetkých prípadoch však deti potrebujú v takýchto situáciách našu pomoc. Hovorí sa, že čím horšie sa dieťa správa, tým viac potrebuje našu pomoc.

Azda každý rodič pozná tie momenty, v ktorých dieťa začne vyvádzať. Záchvat hnevu, plač, krik a zvierací rev vo vás vzbudzujú všeličo, len nie pokoj. V snahe zastaviť to a predísť pocitom frustrácie a znemožnenia na verejnosti, používame často výchovné praktiky, ktoré však detský záchvat len zhoršujú.

Najlepší liek je empatia

Nech robíte čokoľvek, nič sa nezdá byť efektívnym spôsobom ukľudnenia dieťaťa, ktorým by ste neuškodili vývoju alebo vzájomnému vzťahu. Najlepšia cesta ako zvládnuť náročné obdobie je empatia, inými slovami pochopiť, čo dieťa prežíva. Človek sa nerodí so schopnosťou okamžitého zvládania emócií. Keď dieťa pocíti hnev, smútok alebo strach, táto emócia je pre neho hrozivá a nesmierne silná. Detské telíčko i duša sa otriasajú pod nánosom tak mocných pocitov, často nevie čo má robiť, chce emóciu dať rýchlo von, a k tomu mu slúži záchvat, vresk, poprípade kopanie a hádzanie vecami. V tomto momente potrebuje bezpečný prístav, kde by emócia mohla odoznieť - rodičovská náruč.

Netlmte emócie, vyjadrite ich zdravým spôsobom

Keď sa dieťa upokojí, potrebuje, aby mu rodič vysvetlil, čo sa práve stalo. Popísať emóciu, uistiť, že je zdravé ju vyjadriť a ukázať adekvátny a sociálne i osobne prospešný spôsob jej vyjadrovania. Rozhodne nie je vhodné dieťa trestať, alebo nútiť ho emóciu tlmiť. Pamätajte si, že nevyjadrená emócia nikdy nevymizne, ale bude kvasiť v duši a skôr či neskôr si nájde cestu von iným spôsobom. Ak by vás zaujímalo, prečo toľko ľudí fajčí, položte si otázku či sú schopní zvládať stres a hnev normálnym, zdraviu neškodným spôsobom. Keď je dieťa za vyjadrenie emócií potrestané, nájde spôsob akým ich tlmiť - fajčenie, drogy, alkohol - a všetky tieto kompenzácie vedú len k ničeniu zdravia.

Neefektívne spôsoby, ktoré len zhoršujú detské záchvaty

Aby ste situácie, v ktorých dieťa stratí nervy ešte nezhoršili, vyvarujte sa týchto reakcií.

Strácate nervyMôže sa vám zdať, že buchnutie po zadku alebo krik utlmí detský plač a vyvádzanie, ale v skutočnosti je táto metóda nanajvýš neefektívna a škodlivá. Dieťa učíte, že má tlmiť prejavy emócií, ale neukážete mu vhodný spôsob, ako inak ich zvládnuť. Práve naopak, modelujete úplne rovnaké chovanie, za aké ho trestáte. Na jednej strane ho trestáte za hnev a krik, na strane druhej robíte presne to isté. Takéto chovanie značí, že sa neviete ovládať - a keď to neviete vy, ako to má vedieť malé dieťa? Krik a bitka len prilejú olej do ohňa aj z toho dôvodu, že zvykneme to dobré chovanie prehliadať, a to zlé si všímame. Dieťa v snahe zaistiť si pozornosť rodiča siažne aj po neadekvátnom chovaní, čím to vhodné vymizne a dieťa sa začne chovať spôsobom, ktorý zaisťuje pozornosť matky či otca. Správanie, ktoré získa pozornosť, sa posilní a zopakuje. Na dôvažok dieťa učíte, že problémy sa riešia krikom a bitkou, takže ak ono začne raz kričať na vás (alebo vyvádzať v škole či biť spolužiakov), nedivte sa - naučili ste ho to vy.
Povoľujete v disciplíneJeden z najčastejších dôvodov, prečo deti pokračujú v záchvatoch aj keď sú staršie, je práve nekonzistencia v disciplíne. Nastavili ste pravidlo, že televíziu alebo internet môže používať až po povinnostiach (domáce úlohy, umytie špinavého riadu atď…)? Povolíte raz (čo sa stáva), a dieťa okamžite uvidí trhlinu vo výchove, ktorej sa môže chytiť a využiť ju vo svoj prospech. Bude vyjednávať aj na druhý deň, a na ďalší, pretože keď ste mu to povolili raz, určite sa to môže stať aj druhýkrát. Vy ale hovoríte nie, a dieťa vybuchne. Nie je výnimkou, že v prípade nesmiernej únavy a vyčerpania nemá nikto náladu na siahodlhý rozhovor s dieťaťom alebo disciplinárne konanie - a povolíte opäť, len aby bol kľud. Dieťa si však z tejto situácie vezme pocit moci; uvedomí si, že stačí spraviť dostatočne hlasnú a dramatickú scénu, aby dostalo, čo chce.
Snažíte sa zdôvodňovať a vysvetľovaťNovodobý trend riešenia detských záchvatov je kľudné vysvetľovanie situácie. Racionalizovať a zdôvodňovať, prečo nemôžeme kúpiť tú sladkú tyčinku, keď vrieskajúce dieťa na zemi kope nohami a rozhadzuje rukami, je rovnako neefektívne ako kričať. Keď je dieťa v záchvate hnevu alebo akejkoľvek silnej emócie, je ňou úplne pohltené. V tomto stave nie je schopné myslieť a konať racionálne (aj väčšine dospelých to robí problém), preto je akékoľvek vysvetľovanie zbytočné. Ako v predchádzajúcom prípade aj tu platí, že akákoľvek posilnená aktivita pretrvá a zopakuje sa. Pokiaľ ste zástancom rozumného zdôvodňovania, nech vás detské vymáhanie sladkosti nechá chladnými, a vysvetlenie podajte doma a v kľude, v ktorom vás dieťa bude skutočne počúvať.
Vyjednávate„Ak budeš v tej autosedačke ticho sedieť a nemrviť sa, dostaneš zmrzlinu. Ak prestaneš kričať a hádzať bračekove hračky, môžeš si dať čokoládu.“ Sú vám tieto vyjednávacie vety známe? Verím, že mnohí ich použili v snahe uľahčiť si riešenie situácie. Ale sú skutočne pre dieťa vhodné? Akákoľvek forma vyjednávacieho chovania učí deti, že čím väčší hurhaj spustia, tým rýchlejšie dostanú, čo chcú. Pamätáte si tú scénu z Harryho Pottera, kde jeho bratranec Dudley počíta svoje dary a zistí, že tento rok má o jeden menej ako minulé narodeniny? Spustil krik, načo pribehla jeho matka a tíšila ho, že pôjdu von a kúpia ešte dva darčeky. A presne takto to funguje; dieťa si spojí, že keď bude vyvádzať, dostane, čo chce. Vyjednávaním sa staviate do pozície slabšieho, nad ktorým má dieťa moc a kontrolu. Stačí krik a ovláda vás ako bábiku. Pozor na to a v rámci rady, že chovanie, na ktoré reagujeme, posilníme, dbajte, aby ste podporili to adekvátne. Deti sa učia napodobňovaním. Pozorujú nás a opakujú chovanie, ktoré vidia. Každá aktivita, slovo či čin sa vryje do ich pamäti a buduje ich osobnosť. Rodičia si často zľahčujú výchovu hlavne v krízových a stresových situáciách; používajú praktiky, ktoré dieťaťu škodia. Najlepšou cestou je empatia; postavte sa do pozície dieťaťa a premýšľajte, ako sa asi cíti. Myslite dopredu a uvažujte, ako ho vaše konanie ovplyvní nie v priebehu pár sekúnd, ale dní, mesiacov či rokov.

Ako zvládnuť výbuchy hnevu u detí?

Kritickým obdobím je 1,5 - 3 roky

Vzdor sa u detí prvýkrát objavuje vo veku 1,5 roka, okolo troch rokov začne zvyčajne pomaly miznúť. Pred nástupom do školy by sa už deti takto správať nemali a len veľmi málo z nich máva záchvaty zúrivosti ešte v prvej triede. Kde sa tieto strašné záchvaty zúrivosti berú a prečo? Väčšinou takýto záchvat príde v momente, keď dieťa nedostane, čo chce, alebo od neho chcete niečo, čo nechce urobiť. Dieťa sa „zablokuje“ a tým s vami vlastne bojuje o moc. Nesúhlasí s hranicami, ktoré ste mu určili, takže sa začne správať spôsobom, ktorý je preň najľahší - začne vzdorovať. Vo veku 1,5 - 3 rokov je to úplne prirodzené. Preto sa tomuto obdobiu hovorí obdobie vzdoru.

Ukážte deťom hranice, ale milujte ich

Dieťa hľadá mantinely svojho správania a tieto mantinely si vytvára podľa toho, ako mu ich určíte vy - vývoj jeho vzdorovitého obdobia tiež závisí od toho, aký má temperament, charakter, osobnosť, alebo aj od vášho prístupu. Vy musíte dieťaťu ukázať hranice, ale s množstvom lásky.

Dôležité: Rodičia musia postupovať spoločneNiekedy je tiež nutné dieťaťu ukázať, že nechcete, aby určitú vec robilo. Je však dôležité povedať mu prečo. Dieťa by malo jasne vedieť, počuť a vnímať, že požiadavky rodičov sú nemenné. Rodičia preto musia postupovať jednotne - len ťažko zabránite chvíľam vzdoru, ak bude každý rodič hovoriť niečo iné. Určite pevné hranice - keď poviete áno, bude to znamenať áno, nie niečo medzi tým.

Ako predísť vzdoru u detí

Pokúste sa týmto konfliktom a zrážkam s vašou rodičovskou autoritou zabrániť a obmedzte zbytočné konflikty. Netrvajte napríklad despoticky na tom, aby sa dieťa prestalo hrať s autíčkom presne v túto sekundu, ale dovoľte mu, aby sa ešte zopár minút dohralo. Rovnako síce budete trvať na tom, aby si upratalo hračky, ale ponúknite mu pomoc. Robí ráno scény, pretože nechce ísť do škôlky bez svojho obľúbeného autíčka? Dovoľte mu, aby si ho vzalo, ale dôrazne mu povedzte, že ak ho stratí, nové mu nekúpite. Keď potom pôjdete zo škôlky domov, ľahšie predídete záchvatom zúrivosti, keď dieťa uvidí vo výklade autíčka - to svoje bude mať v ruke alebo vo vrecku.

Neponáhľajte sa a na dieťa nekričte!

Treba si tiež uvedomiť, že veľa záchvatov zlosti je spôsobených tým, že dieťa veľmi súrite a vo všeobecnosti sa stále ponáhľate - nemáte čas sa s dieťaťom porozprávať, často naň kričíte. Záchvaty vzdoru sú najčastejšie u detí, ktorých rodičia sú prehnane úzkostliví, a to preto, že deti zbytočne chránia a strážia.

Praktické tipy, ako zamedziť záchvatom zlosti:

Dieťa za vzdorovité správanie v žiadnom prípade netrestajte - aj tak to nepomôže. Ak sa začne v nákupnom centre váľať po zemi a robiť scény a vy mu dáte po zadku, začne kričať ešte viac. Ideálne je takúto situáciu zmeniť, čiže nereagovať a odstúpiť ďalej od dieťaťa. Dieťa tiež môžete chytiť za ruku, bez slova ho postaviť niekam, kde je ticho, a nechať ho „vyzúriť sa“. Ak sa to stane doma, najlepšie je, keď za dieťaťom zavriete dvere a odídete z miestnosti. Pamätajte, že bez divákov dieťa o chvíľu zúriť prestane. Len čo záchvat odznie, ubezpečte dieťa, že ho aj tak ľúbite, ale vysvetlite mu, prečo ste museli urobiť to, čo ste urobili (prečo ste odišli z miestnosti a pod.).
Niektorí rodičia riešia detské záchvaty hnevu ignorovaním dieťaťa, istý čas s ním prestanú komunikovať, čo má byť trest za nevhodné správanie. Prípadne dieťa izolujú do inej izby, v ktorej sa má samo upokojiť a uvedomiť si nevhodnosť svojho správania. Je to vhodná forma riešenia takýchto situácií? Má vôbec ignorovanie dieťaťa patriť k výchovným metódam?
Martina Bačová, klinická psychologička, psychoterapeutka, u detí sa zameriava na liečbu porúch správania, depresie, úzkostí a fóbií: „Emočný výbuch dieťaťa je vyjadrením prežívania cez správanie, ktoré poznáme ako záchvat zlosti, kriku, plaču. Čím je dieťa mladšie, tým má menšiu výbavu na to, aby dokázalo svoje emócie regulovať. Je na rodičovi, aby vytvoril priestor, v ktorom dieťa môže bezpečne svoje pocity prežívať, spoznávať, porozumieť im a postupne aj regulovať. To je možné len v pevnom, zdravom vzťahu, v ktorom rodič je rodičom a dieťa ostáva dieťaťom. Len ten, kto sám vie svoje emócie regulovať, môže k tomu viesť druhého. Neznamená to pocity nemať, potláčať alebo odstrihnúť. Znamená to rozumieť svojmu prežívaniu a vedieť ho zdravo vyjadriť. Rodič by mal vedieť, čo je to, čo sám prežíva v emočne napätej chvíli s dieťaťom, a kam to patrí. Do situácie by mal vstupovať už upokojený. Vtedy ukazuje dieťaťu, že sa to dá. A sám sebe otvára možnosť vypätú situáciu dobre zvládnuť. Určite nie je cestou dieťa za akékoľvek prežívanie trestať. Zvlášť odmietnutie kontaktu a mlčanie je veľmi trestajúce. Je to akoby sme dieťaťu povedali, že nás vôbec nezaujíma. A ono sa nám pritom tak veľmi snaží niečo povedať. Nie je vhodné ani odvedenie pozornosti cez jedlo či hračku. To nie sú náplasti na naše bolesti. To, čo dieťa prežíva, je v poriadku. Rodič by mal ostať plne prítomný a k dispozícii. Do situácie by mal vniesť pokoj a pochopenie. Zároveň by mal tiež ustáť pevné hranice. Tak dieťa objaví pre seba, že pocity nie sú dobré a zlé. Všetky sú rovnako dôležité. Niekedy sú jemným, inokedy zas silným signálom toho, že sa deje niečo v nás alebo okolo nás. Pevný, láskyplný vzťah, v ktorom je priestor pre toto všetko, zároveň posilní dôveru dieťaťa v seba aj vo svet.“
Katarína Winterová, sociálna pedagogička, rodičovská koučka, vedie internetové poradenstvo pre rodičov: „Hnev je prirodzená ľudská reakcia, ktorá má svoj začiatok v pocite nespravodlivosti. A tak aj keby sa nám zdal dôvod detského hnevu akokoľvek absurdný či zbytočný, emócia hnevu je skutočná. Hoci neradi vidíme deti v hneve, ten je potrebný pre ich vývin. Preto je veľmi dôležité, ako reagujeme na detský hnev. U takých malých detí, ktoré prežívajú obdobie vzdoru, neodporúčam ignorovanie ani zatváranie do izby, aby sa samy upokojili. Totiž oblasť mozgu, ktorá je zodpovedná za ovládanie, riešenie problémov a emócií, dozrieva oveľa neskôr ako v detstve. Preto aby deti dokázali zvládať hnev a pochopiť situáciu, potrebujú rodičovskú blízkosť. Bez tejto prítomnosti deti nevedia, čo robiť, a ak sa len vyzúria v zavretej izbe, nenaučia sa, ako pracovať s vlastnou emóciou a nabudúce sa taký istý výbuch hnevu pravdepodobne zopakuje. Na druhej strane, ak je rodič „nakazený“ detským hnevom, je lepšie odísť z tejto situácie. Prečo? Pretože ak sa nahneváme, lebo dieťa sa hnevá - pridáme mu k jeho emócii aj tú svoju nezvládnutú. A to mu nepomôže. Zdravá prítomnosť rodiča pomôže dieťaťu naučiť sa lepšie zvládať preň ťažké situácie, keď je prevalcované emóciami. Sú to skúsenosti, ktoré pomáhajú dieťaťu uvedomovať si, že už raz hnev zvládlo a dokáže to znova.“
Filip Hric, otec troch detí (6 r., 4 r., 1 r.), IT-čkar s vyštudovanou psychológiou: „Je dôležité dobre si rozlíšiť, čo sa pod pojmom „ignorancia“ myslí. Nehovoriť s dieťaťom alebo neodpovedať na jeho agresiu totiž nemusí nutne byť ignoranciou, ale, naopak, komunikáciou. Tichom môžem dieťaťu komunikovať napr.: „Toto nie je tón, akým sa chcem u nás doma rozprávať,“ prípadne: „Chcem zabrániť tomu, aby sa tvoj hnev eskaloval.“ Pri deťoch dokáže aj obyčajné „nie“ vyvolať novú vlnu hnevu, preto podľa môjho názoru vedia byť ticho a čas na upokojenie veľmi účinnými výchovnými prostriedkami. Treba si uvedomiť aj to, že deti na upokojenie vlastných emócií často ani nemajú naučené spôsoby (a nalejme si čistého vína - koľko dospelých ich má?). Osobne považujem ticho za omnoho lepší prostriedok ako paľbu logických protiargumentov. Tie v čase najväčšej emócie spôsobia akurát to, že dieťa „zahnané do rohu“ sa naštve ešte viac. Typickým príkladom je konverzácia, ktorá sa končí slovami: „Vidíš, veď ani nevieš, čo chceš.“ Úplne najhoršie je, keď sa k tejto „hre“ pridá celá rodina. Samozrejme, použiť ticho nestačí. Je dobré situáciu zreflektovať, či už pri večernej modlitbe, alebo po pár minútach, keď sa podarí dostať emócie (na oboch stranách) pod kontrolu. V opačnom prípade ide naozaj len o ignoranciu. Tú by som však vo výchove neodporúčal.“

Trik "Medvedie objatie" a ďalšie stratégie

Medvedie objatie: Objatia majú obrovskú moc a na väčšinu detí pôsobia priam ako magické kúzlo. Odborníci hovoria, že objatie, ktoré poskytnete dieťatku, keď je v hysterickom plači, by malo byť pevné, ale nie príliš. Dieťa by malo mať možnosť sa z objatia dostať, ak v ňom nechce s vami zotrvať. Pevné objatie však na väčšinu detí i dospelých pôsobí upokojujúco.
Presmerovanie pozornosti: Ak sa dieťa dostalo do situácie, z ktorej nedokáže von, presmerujte jeho pozornosť na inú aktivitu alebo vec. Vysvetľovanie v kritických situáciách deťom do 3 rokov málokedy pomáha. Skúste nájsť činnosť alebo hračku, ktorú má dieťa rado. Cieľom je, aby zabudlo na utápanie sa v slzách. Majte však na pamäti, že vec, ktorú dostane, by nemala byť odmenou. V takýchto situáciách sa deťom neponúkajú sladkosti, nové hračky ani nič podobné. Môžete napr. dieťa vyzvať, aby skúsilo nakresliť, ako veľmi sa hnevá. Nielenže odpútate pozornosť na inú činnosť, ale aj presmerujete negatívnu energiu na papier.
Šepkanie: Väčšina ľudí má tendenciu v napätých situáciách nadviazať na tón hlasu človeka, ktorý kričí. Ak chcete dosiahnuť opak a situáciu upokojiť, mali by ste sa správať úplne opačne. Ak stíšite váš hlas, dieťa sa bude snažiť stíšiť tiež, aby vás počulo. To ho bude viesť k upokojeniu.
Veselá hudba a spev: Odviesť pozornosť od nezmyselnej hádky detí môžete aj veselou hudbou, spevom a tancom.
Relaxačný kúpeľ: Sú dni, kedy sa deti „štartujú každú chvíľu.“ Pri malých bábätkách, ale aj batoľatách môže byť príjemný voňavý kúpeľ s relaxačnou hudbou presne to, čo im pomôže v takýto ťažký deň uvoľniť napätie a zhodiť zo seba ťažobu, s ktorou sa zobudili. Vyskúšajte, či sa nálada dieťatka po takomto kúpeli zlepší.
Čas na rozprávku: Pozvite dieťa k sebe a začnite si čítať rozprávku.
Hra s plastelínou: Ak sa začnete hrať s plastelínou, môže sa napätie dieťatka uvoľniť tým, že bude stískať, tlačiť a modelovať túto hmotu.
Miesto na upokojenie: Nájdite bezpečné miesto, kde sa môže dieťatko upokojiť. Môže to byť napríklad gauč v obývačke alebo jeho malá stolička.
Choďte na čerstvý vzduch: Prechádzka na čerstvom vzduchu urobí dobre nielen dieťatku, ale aj vám. Hlavne v zime sa snažte chodiť von rovnako často ako v lete. Počasie síce nebude vyzerať vôbec lákavo, ale s náladou detí urobí čerstvý vzduch divy. Vyvarujte sa v sychravom počasí hodinám pred televíziou či počítačom.
Buďte trpezliví: Venujte pozornosť svojmu správaniu v týchto chvíľach. Nie ste ten, kto situáciu svojimi reakciami ešte viac vygraduje? Ak sa budete sústrediť na svoje správanie, dieťa sa časom začne sústrediť na to svoje. Pamätajte na to, že nadmerné zaťaženie vyústi do kriku, plaču, agresívneho správania voči sebe alebo rodičovi, úteku až úplnému zrúteniu sa. Stratégie zvládania výbuchov zlosti a preťaženia by mali byť rozdielne. Návaly hnevu sú charakteristické pre deti vo veku od 1,5 - 3. rokov života. Ich výskyt sa postupne znižuje a sužujú asi 90 % rodičov. Ich trvanie je asi 4 minúty - aj keď sa to môže zdať ako celý život. Výbuchy zlosti sa u 2-ročného dieťaťa môžu vyskytovať asi 9-krát za týždeň a u 3-ročného už len 6-krát za týždeň. Dieťa ešte nie je schopné verbálne vyjadriť svoje starosti. „Detské trápenia“, ktoré sa nám zdajú zanedbateľné, sú pre dieťa celým jeho životom. V hlave si vytvára nejaký cieľ, ale jeho schopnosti často nestačia na to, aby ho naplnilo - chce kúsok koláča, ale nie ten, ktorý má pred sebou, chce sedieť za stolom ap. - a nedá si vysvetliť podstatu - nechápe ju. Dieťa nerozmýšľa ako dospelý, nechápe kauzálne vzťahy a nevie sa ovládať. Záchvat hnevu má svoj dôvod a účel. Zrútenie je reakciou na niečo. Môže začať ako záchvat hnevu, ale väčšinou je mimo kontroly dieťaťa. Premiestnenie sa do pokojnejšieho - na podnety chudobnejšieho prostredia - môže deťom pomôcť nadobudnúť nadvládu nad sebou.

tags: #dieta #dostalo #zachvat #hnevu #you #tube