Zvierací spoločníci v živote dieťaťa: Radosť, zodpovednosť a bezpečnosť
Mnohí ľudia aj v dospelosti spomínajú na najvernejšieho psieho kamaráta z detstva, či hravé mačiatko, ktoré ich vždy vedelo rozveseliť. Ak uvažujete, že by ste chceli dopriať vášmu dieťaťu podobnú radosť, no netušíte, čo spolužitie s domácimi miláčikmi obnáša, čítajte ďalej. Deti a zvieratá sú často označované za nerozlučných priateľov, a to z dobrého dôvodu. Spoločnosť zvierat má na ich duševné aj fyzické zdravie preukázateľne blahodárny vplyv.
Benefity spoločného života s domácimi miláčikmi
Deti sa od zvierat učia neuveriteľne rýchlo. Ich snaha dobehnúť zvieratko ich vedie k pohybu po štyroch, túžba po dorozumení ich inšpiruje napodobňovať zvuky a správanie, čo je prirodzený proces učenia sa prostredníctvom imitácie. Tento proces zároveň posilňuje schopnosť dieťaťa vcítiť sa do inej živej bytosti, čím sa zvyšuje jeho empatia a celková emocionálna inteligencia. Zvieratá prinášajú prospech nielen v oblasti emocionálneho rozvoja, ale aj v rámci fyzického zdravia. Štúdie preukázali, že deti vyrastajúce v domácnosti so zvieracím spoločníkom majú nižšie riziko vzniku alergií a ich prítomnosť pomáha pri zvládaní duševného napätia.
Konkrétne výskumy potvrdzujú, že deti, ktoré majú doma zvieratko, vykazujú vyššiu sebadôveru, zvýšenú mieru empatie a lepšie komunikačné zručnosti. V ich organizme bola zaznamenaná nižšia hladina stresového hormónu kortizolu a nižší krvný tlak. Tieto deti sú tiež spoločenskejšie, priateľskejšie, veselšie a majú silnejší pocit spolupatričnosti.
Výber vhodného domáceho zvieraťa
Rozhodnutie zaobstarať si domáce zviera do rodiny si vyžaduje dôkladné zváženie. Je nevyhnutné uvedomiť si, koľko energie, času, finančných prostriedkov, lásky, pozornosti a priestoru sme ochotní zvieraťu venovať. Zviera je živý tvor, ktorý je od nás, rovnako ako naše dieťa, závislý na zabezpečení základných potrieb pre prežitie.
Ak sa zviera pridáva do rodiny neskôr, ako už existujúce dieťa, máme možnosť prispôsobiť výber zvieraťa aktuálnemu veku a záľubám dieťaťa. Obrovskú výhodu predstavuje možnosť získať zviera z útulku alebo z chovnej stanice či dočasnej opatery. Zamestnanci týchto zariadení, ktorí zvieratá dôverne poznajú, vám dokážu poradiť zviera s povahou a zvykmi, ktoré sa ideálne hodia do vášho životného štýlu. Navyše, zvieratá z týchto miest už zvyčajne majú zvládnuté základné hygienické a socializačné návyky. Preferencie zvieraťa ohľadom trávenia času závisia od jeho individuálnej povahy, veku a zdravotného stavu. Staré, choré alebo traumatizované zviera pravdepodobne ocení skôr pokojné prostredie na oddych a citlivé pohladenie, než divoké detské hry.
Bezpečnosť na prvom mieste pri spolužití detí a zvierat
Pri rozhodnutí zdieľať svoj domov s domácim miláčikom si často vytvárame predstavy o ideálnom spolužití. Definovali sme si, kam bude zviera povolené, kde bude mať zákaz vstupu, kde bude spať a čím bude kŕmené. Tieto predstavy sa neskôr, samozrejme, prispôsobujú realite, povahe a potrebám zvieraťa. Situácia sa však môže skomplikovať, keď do života rodiny vstúpi nové dieťa, ktoré si vyžaduje značné množstvo času a pozornosti, čím sa znižuje čas a trpezlivosť venovaná zvieraťu.
Kľúčom k spokojnému spolužitiu je príprava. Ak je zviera v rodine prvé, je nevyhnutné pripraviť ho na príchod nového člena rodiny, ktorý sa stane jeho budúcim najlepším priateľom. Je tiež dôležité zvykať zviera aj na inú zodpovednú osobu v domácnosti, ktorá sa oň bude starať, napríklad ho kŕmiť alebo venčiť.
Predovšetkým si musíme uvedomiť, že náš domáci maznáčik neustále potrebuje cítiť našu lásku a túži po našej spoločnosti. Ak zviera zvyklo spávať v spálni, je vhodné ho postupne učiť spať aj v iných miestnostiach, prípadne bez prítomnosti všetkých členov rodiny. Táto adaptácia môže byť užitočná napríklad v situáciách, keď potrebujeme uspať dieťa a nechceme riskovať jeho prebudenie plačom či štekotom zvieraťa spoza dverí.
Nie je nutné zviera „vysťahovať“ z interiéru len preto, že do rodiny prišlo dieťa. Takýto krok by mal byť zvážený len vtedy, ak je to pre zviera skutočne prospešné. V prípade rodinného domu so záhradou môžeme zviera postupne zvykať aj na pobyt vonku, najmä s ohľadom na možnosť, že dieťa by mohlo zviera neopatrne vypustiť z domu.
Dôležité je určiť priestor, ktorý bude patriť výlučne zvieraťu. Toto miesto mu poskytne možnosť nerušene sa najesť, oddýchnuť si a skryť sa, keď bude unavené z hry alebo vystrašené. Zviera by malo mať svoje určené miesto na odpočinok a konzumáciu potravy. Dieťa by do tohto priestoru nemalo vstupovať, pokiaľ nejde o kŕmenie alebo čistenie misky.
Je nevyhnutné nájsť si každý deň chvíľku, ktorú budeme venovať iba zvieraťu. Aj keď naše zviera pravdepodobne miluje naše dieťa, túži aj po našej pozornosti a láske. Najnovšie výskumy naznačujú, že zvieratá sú schopné cítiť žiarlivosť. Ak uprednostňujeme iné zviera, prehliadané zviera môže pociťovať úzkosť a frustráciu. Nezabúdajme zviera pohladkať, pohrať sa s ním alebo ho vziať na prechádzku.
Psa by sme nemali karhať za vrčanie. Vrčanie je jeho spôsob komunikácie, ktorým vyjadruje nespokojnosť s aktuálnou situáciou. Ak dieťa psa udiera alebo robí niečo, čo sa mu nepáči, vrčaním pes signalizuje, že stráca trpezlivosť. V takýchto chvíľach je dôležité naučiť dieťa spozornieť a okamžite prestať s danou činnosťou. Nie všetky zvieratá reagujú rovnako, preto je zodpovednosťou rodiča vysvetliť dieťaťu, aké potenciálne nebezpečenstvo mu môže zviera spôsobiť. Už malé dieťa je schopné pochopiť, že psy a mačky majú zuby a pazúre, ktoré môžu byť pre neho nebezpečné a spôsobiť mu zranenie.
Prečo pes uhryzne dieťa? Pochopenie psieho správania
Štatistiky odhalili, že drvivá väčšina útokov psov na deti pochádza od domácich psov. Štúdie sa snažia objasniť, prečo sú práve deti najčastejšími obeťami psích uhryznutí. Až 67 % detí nedokáže správne interpretovať psie grimasy, ktoré považujú za úsmev, hoci pes v skutočnosti cerí zuby a chystá sa na útok. Ďalšia štúdia vysvetľuje, prečo sú deti často uhryznuté do tváre. Ukazuje sa, že tento typ útoku nesúvisí s výškou psa, ale skôr s nadmernou blízkosťou detskej tváre k hlave psa, najmä u detí do troch rokov. Psy vnímajú blízkosť tváre pri ich ústach ako ohrozenie. Najprv sa môžu pokúsiť odvrátiť tvár, prerušiť očný kontakt alebo zavrčať ako varovanie. Ak sa nepríjemný pocit a vnímané nebezpečenstvo nezmierni, pes môže zaútočiť a uhryznúť.
V takýchto prípadoch sa rodičia často rozhodnú psa utratiť, najmä ak problémový pes reaguje agresívne len občas. Hlavnou príčinou býva, že malé dieťa psa naháňa, straší, príliš ho objíma alebo bozkáva. Rýchly a nepredvídateľný pohyb dieťaťa pes vníma ako korisť, ktorú treba prenasledovať, a nadmernú blízkosť detskej tváre ako útok, pred ktorým sa nemá kam ukryť. Niektorí odborníci sa dokonca domnievajú, že dieťa do piatich rokov nedokáže odhadnúť hranice pri zvieratách ani u iných detí, a preto odporúčajú zvážiť príchod psa do domácnosti až po dovŕšení piateho roku života dieťaťa.
Zodpovednosť voči zvieraťu nekončí s príchodom dieťaťa
Spolužitie s domácim miláčikom a deťmi si vyžaduje značné úsilie a pochopenie. Je kľúčové uvedomiť si, že narodením dieťaťa naša zodpovednosť voči zvieraťu nekončí. Ak sme sa raz vedome rozhodli starať o zviera, nesmieme naň kvôli novým povinnostiam zabudnúť.
Samozrejme, čas, ktorý môžeme zvieraťu venovať, sa spočiatku výrazne obmedzí. Je však dôležité uvedomiť si, že svojím správaním dávame dieťaťu vzor. Preto je vhodné zapájať dieťa do starostlivosti o zviera, samozrejme, primerane jeho veku a schopnostiam.
Opustenie starého zvieraťa alebo jeho vyhodenie predstavuje pre dieťa nešťastný príklad. Môže si z toho odniesť dojem, že aj starí, chorí alebo nevyhovujúci ľudia nemajú hodnotu a je v poriadku sa ich zbaviť. Rovnako tak nikdy nesmieme zviera fyzicky trestať, obzvlášť nie pred očami dieťaťa. Keďže sa deti učia najmä pozorovaním, je pravdepodobné, že sa pokúsia zviera potrestať samy. Avšak, keďže nebudú mať nad zvieraťom fyzickú prevahu ako dospelý človek, zviera môže reagovať skratovo a dieťaťu vážne ublížiť.
Nezáleží na tom, či ide o malého psíka, mačku alebo veľkého psa. Zvieratá sú vo svojej podstate šelmy so zubami a pazúrmi, ktorých správanie nikdy nemôžeme stopercentne predvídať, aj keď ide o nášho vlastného miláčika, ktorého dobre poznáme. Nikdy nevieme, či zviera nie je vystresované, unavené, hladné, alebo či nemá bolesti. Ak ho dieťa v nevhodnej chvíli provokuje, môže mu nešťastne ublížiť.
Preto je mimoriadne dôležité naučiť dieťa všímať si signály podráždenosti u zvieraťa, ako je napríklad vrčanie u psa, či syčanie a mávanie chvostom u mačky. Dieťa je tiež potrebné od útleho veku učiť správnemu spôsobu hladkania. Keďže citlivosť jeho úchopu ešte nie je plne vyvinutá, musíme dohliadať, aby zvieraťu neublížilo.
Často rodičia chcú potešiť svoje deti malým psíkom alebo mačiatkom. Ak sa rozhodneme do nášho domova začleniť zviera, darujeme tým dieťaťu jedinečného kamaráta. Dieťa profituje zo spoločnosti domáceho zvieraťa fyzicky aj duševne. Zviera je pre dieťa doslova dar. Nie však dar, ktorý by mal byť ponechaný pri dieťati bez rozmyslu, alebo odhodený, keď sa dieťaťa zunuje. Zviera nie je vec ani plyšový maznáčik.
Ako naučíte dieťa zodpovednosti a starostlivosti o druhých? Napríklad tak, že mu zadovážite domáceho miláčika. Zvieratko je často prvým „najlepším kamarátom“ dieťaťa a podľa odborníkov pomáha dieťaťu rozvíjať sa sociálne, emocionálne, kognitívne aj fyzicky. Dieťa, ktoré si zvyká starať sa o zviera a chovať sa k nemu láskavo a trpezlivo, sa zároveň učí, ako rovnako zaobchádzať aj s ľuďmi.
Prítomnosť zvierat v živote každého dieťaťa je dôležitá. Nestačia mu však len tie, ktoré občas vidí v ZOO. Je preukázané, že domáce zvieratá, s ktorými deti vyrastajú, im pomáhajú rozvíjať spoločenské zručnosti.
Skôr, ako sa rozhodnete zaobstarať svojej ratolesti domáceho miláčika, dôkladne zvážte svoje bytové podmienky. Ak máte malý byt a dieťa túži po psíkovi, zamerajte sa na menšie plemená, prípadne zvážte mačku. Rovnako je potrebné zhodnotiť schopnosti dieťaťa. Ak máte pocit, že vysnívané zviera je nad jeho sily, vyberte nejaké menej náročné. Starostlivosť o nového „člena rodiny“ pokojne zverte dieťaťu. Spočiatku je potrebné mu pri plnení povinností pomáhať, časom by však malo takmer všetko zvládnuť samo. Spoločná činnosť a záujmy upevnia aj rodinné vzťahy. Dieťa sa tiež naučí zodpovednosti, empatii, disciplíne, no najmä získa nenahraditeľného priateľa. Rodičia slúžia ako vzor.
Jedinečné puto medzi deťmi a zvieratami oslavuje aj animovaný seriál „Enchantimals - Príbehy z Everwilde“. Predstavuje príbehy pre najmenších o skupine kamarátok - napoly dievčat a napoly zvierat, ktoré žijú vo fantastickom svete, kde za každým rohom čaká zábava a dobrodružstvo. Starostlivosť o zvieratko je pre ne všetkým. Druhá, 26-dielna séria štartuje na televíznej stanici Minimax. V seriáli vystupuje celý rad sympatických postáv. Bystrá, zvedavá a rýchla Felicity a jej líštička Flick stále objavujú niečo nové. Plachá a tichá Danessa je veterinárkou celej skupiny a najradšej sa naháňa po lese so svojou srnkou Sprint. Slečna skunk menom Sage má myseľ rovnako rýchlu ako nohy a vyniká v riešení akýchkoľvek problémov. Ak si spolu s jej miláčikom Caperom práve nevymýšľajú novú pesničku, určite plánujú nejaké šibalstvo. Zajačica Bree a jej zvieracia dvojníčka Twist sú studnicami kreativity a skvelých nápadov. Pávica Patter je patrične hrdá na svoje nádherné perie a spolu s jej malou kamarátkou Flap si rady zaspievajú. Seriál tak zrozumiteľnou formou ukazuje malým divákom, ako využiť svoje schopnosti a súcit na udržanie rovnováhy, mieru a harmónie medzi všetkými živými tvormi.
Domáce zvieratá | Získajte viac informácií o domácich miláčikoch pre deti | Detská akadémia
Psie hry a ich význam
Váš psík objavil zábavu v podobe mrštného točenia sa za chvostíkom s cieľom ho chytiť? A vŕta vám hlavou, prečo to vlastne robí? Naháňanie chvostíka je väčšinou zábavou hyperaktívnych psíkov. Ak psy nemajú dostatok podnetov a aktivít, môžu si sami hľadať spôsoby, ako sa zabaviť. Áno, aj psíkovia sa môžu ako ľudia občas nudiť. Pokiaľ teda psík nevie, čo má práve robiť, začne s naháňaním chvostíka. Môže to byť aj spôsob, ako si žiada vašu pozornosť, najmä keď sa nudí a chce sa s vami hrať, ale vy práve nemáte čas.
Psy používajú chvost na komunikáciu a vyjadrenie svojich emócií. Keď ním mávajú, znamená to radosť. Napríklad keď prídete domov, psík nadšene máva chvostíkom, víta vás a potom chytí „raplík“ a začne sa radostne dookola otáčať za chvostíkom. Naopak, keď majú psíkovia chvostík stiahnutý medzi nožičkami, môže to signalizovať neistotu alebo dokonca strach. Niektorí psi reagujú stiahnutým chvostíkom napríklad na nové alebo nepríjemné situácie, ako je nevyžiadané stretnutie s inými psami, ktorých sa boja.
Naháňanie chvosta ale nemusí vždy znamenať len hru. Niekedy za ním môže stáť zdravotný problém. Jednou z častých príčin bývajú problémy s anál
Existujú aj špeciálne interaktívne hračky, ktoré stimulujú psiu myseľ a podporujú aktivitu. Napríklad Trixie Gambilng Tower je plastová veža s tromi poschodiami, na ktoré sa dajú umiestniť maškrty. Pes musí poschodia vytiahnuť, aby sa k maškrtám dostal. Hračka PULLER Midi je ľahká, pláva a je šetrná k zubom a ďasnám, motivuje psa k aktivite a potláča deštruktívne správanie. ZippyPaws Burrow je domček v tvare mrkvy, z ktorého pes musí svojou šikovnosťou vytiahnuť ukryté králiky. Interaktívna hračka Grinz je originálna hračka, ktorá psa zabaví a majiteľa pobaví. Loptička má dobrý odraz, lieta, pláva, ľahko sa drží a dá sa naplniť pamlskami. Pre majiteľov psov existuje dokonca aj stolová hra s názvom „Psinu“, ktorá je navrhnutá tak, aby ju mohli hrať ľudia aj psy spoločne.
Zvieratá ako symboly a ich interpretácie
V rôznych kultúrach a tradíciách zvieratá často nadobúdajú symbolický význam. Jedným z takýchto tvorov je Leviatan, ktorý je v Biblii opisovaný ako obrovský, mocný a desivý vodný tvor. Hebrejské slovo „leviatan“ vychádza z koreňa znamenajúceho „stočený“ alebo „skrútený“. V knihe Izaiáš je Leviatan označený ako „unikajúci had“ a „skrútený had“, ktorý bude potrestaný. Starý zákon obsahuje viacero zmienok o Leviatanovi, pričom väčšina pasáží ho opisuje ako skutočného tvora, známeho buď z počutia, alebo na základe videnia.
V Žalme 104:25-26 sa Boh chváli ako Stvoriteľ prostredia pre Leviatana. V Izaiášovi 27:1 je Leviatan použitý ako symbol zlých kráľov Zeme, ktorí sa stavajú proti Božiemu ľudu. Kniha Jób (41. kapitola) poskytuje najviac detailov o Leviatanovi ako o skutočnom morskom tvorovi. Boh tu opisuje Leviatana, zdôrazňujúc jeho veľkosť, silu a krutosť. Leviatana nemožno zviazať ani skrotiť, naháňa strach už pri pohľade naňho a je najlepšie ho nechať na pokoji. Má pôvabnú podobu, ale je neuveriteľne dobre chránený šupinami. Jeho hruď je rovnako nepreniknuteľná ako jeho chrbát. Má hrozivé zuby a smrť čaká každého, kto sa priblíži k jeho tlamám. Leviatan naháňa strach aj mocným mužom. Žiadny meč, kopija, oštep, šíp, kameň ani palica ho nemôžu poraziť. Nemožno ho dať do klietky, lebo láme železo ako slamu. Na súši zanecháva za sebou koľaje, vo vode vytvára hlboké, burácajúce vlny.
Otázkou zostáva, aké zviera Jób 41 opisuje. Niektorí komentátori sa domnievajú, že Leviatan je krokodíl, iní zas veľryba alebo žralok. Na základe biblického opisu sa zdá pravdepodobnejšie, že Leviatan je veľký morský plaz, možno druh dinosaura, ako napríklad plesiosaurus. Boh v knihe Jób poukazuje na to, že Leviatan je pod Božou zvrchovanou kontrolou. Jób Boha spochybňoval, ale Boh obracajúc karty využíva Leviatanovu silu, aby zdôraznil Jóbovu slabosť a krehkosť. Ak Boh stvoril Leviatana, zviera, pred ktorým Jób nemôže obstáť, aký veľký je potom Boh? Leviatan bol nebezpečný tvor, ktorý spôsobil, že skúsení bojovníci sa otočili a utiekli. Leviatan nie je mýtus, ale skutočný morský tvor, ktorý podlieha len svojmu Stvoriteľovi. Ako hovorí Boh pri opise Leviatana: „Kto by už potom predo mnou obstál? Kto mi niečo prvý dal, aby som sa mu musel odmeniť?“
Prípad týrania zvierat ako varovný signál
Príbehy o týraní zvierat slúžia ako bolestivé pripomienky temnej stránky ľudskej povahy a zároveň ako varovanie pred dôsledkami zanedbania mentálneho zdravia. Jeden z najmladších vrahov na Slovensku, Lukáš Ivičič, ktorý v roku 2004 ako pätnásťročný brutálne zavraždil jedenásťročné dievčatko, po absolvovaní sexuologickej liečby začal v Leopoldovskej väznici týrať zvieratá. Jeho činy, spočívajúce v dlhodobom a krutom týraní holubov, ktoré pripútaval k mrežiam tak, aby sa nemohli oslobodiť a zomierali od vysilenia a smädu, boli dôkazom jeho psychickej narušenosti a absencie empatie.
Spoluväzni detailne opisovali, ako sa Ivičič celé mesiace zabával na chytaní holubov a následnom mučení. Priväzoval im na nohu pevné obuvnícke nite s pripevnenými predmetmi ako záťažami, s potešením sledoval ich márne snahy o únik. Niektoré holuby držal na niti a cez okno ich priťahoval tak, že sa silno udierali o mreže či múry. Iným odtrhol nohu už počas odchytu, ďalšie napchával liekmi. Ivičič odcvakával pazúry, vypichoval oči alebo im celkom vrazil klinec do hlavy. Podľa výpovedí spoluväzňov sa pri týchto činoch tváril spokojne, až „ukojene“. Mŕtve holuby vraj pitval žiletkou, ktorú si sám vyrobil. Rovnakým spôsobom vraj vypitval a zodral z kože aj myš, ktorú si v cele chovali dvaja väzni.
Napriek disciplinárnemu potrestaniu Ivičiča za pokusy o chytanie holubov a následnému odmietnutiu trestného oznámenia zo strany polície, ktoré sa odvolávalo na nedostatok dôkazov o úmysle usmrtiť zvieratá, sa prípad dostal až na Krajskú prokuratúru v Trnave. Tam prokurátor pochopil, že vec môže byť vážnejšia, ako sa na prvý pohľad zdá, a nariadil začatie trestného stíhania. Následne sa prevalili ďalšie skutočnosti, ktoré potvrdili Ivičičovu posadnutosť týraním.
Tento prípad jasne ukazuje, že k týraniu zvierat môže dôjsť aj v prostredí, kde by sa očakávala náprava. Je alarmujúce, že aj po absolvovaní liečby sa Ivičič pustil do podobných činov. Zvieratá, ktoré sú úplne závislé od ľudskej starostlivosti, sa stávajú obeťami tých najkrutejších foriem násilia. Tieto činy poukazujú na nutnosť prísnejšieho postihu a lepšieho monitoringu osôb, ktoré preukazujú sklony k násiliu, bez ohľadu na to, či sa týka ľudí alebo zvierat.