Keď dospelé deti a rodičia strácajú spoločnú reč: Ako prekonať priepasť v komunikácii
Vzťahy medzi rodičmi a ich dospelými deťmi sú často zložitou mozaikou lásky, očakávaní, spomienok a niekedy aj nedorozumení. Aj keď sa rodičovská láska a starostlivosť môžu niesť celým životom, v dospelosti sa dynamika vzťahu mení. Rodič, ktorý si svoje dieťa stále predstavuje ako malého človiečika, ktoré potrebuje jeho vedenie a kontrolu, môže nevedomky vytvárať bariéry v komunikácii. Na druhej strane, dospelé dieťa, ktoré túži po autonómii a rešpekte, sa môže cítiť nepochopené a frustrované. Kde teda vzniká problém a ako ho môžeme riešiť?
Čo znamená mať dobrý vzťah s rodičom?
Mnohí si termín „dobrý vzťah“ vykladajú nesprávne. Dobrý vzťah neznamená bezbrehú podriadenosť či neustále vyhovieť všetkým prianiam. Skutočne dobrý vzťah s rodičom v dospelosti znamená predovšetkým obojstrannú úctu, rešpektovanie osobných hraníc, schopnosť empatie a úprimnosť. Je to priestor, kde sa obaja cítia bezpečne, vypočutí a pochopení. Bohužiaľ, realita je často iná. Veľa dospelých nemôže byť úprimných vo vzťahu k svojim rodičom z rôznych dôvodov, či už je to strach z konfliktu, túžba po schválení alebo obava zo sklamania. Takisto o obojstrannom rešpekte a neprekračovaní osobných hraníc môže väčšina len snívať.
Rodič vidí dospelé dieťa stále ako dieťa
Jedným z najčastejších kameňov úrazu je fakt, že rodič vidí svoje dospelé dieťa stále ako dieťa. Má pocit, že má právo kritizovať, riadiť, kontrolovať a patriť do jeho života v tak obrovskej miere, ako tomu bolo pred rokmi. Rodič nie je schopný uvedomiť si, že jeho dieťa je už dospelé, má vlastný život, vlastné rozhodnutia a vlastné problémy. Z toho dôvodu vyžaduje zachovanie rovnakej hierarchie rodič-dieťa, ako tomu bolo pred rokmi - teda poslušnosť a podriadenosť dospelého dieťaťa. Tento pohľad často vychádza z nevedomej potreby rodiča udržať si moc a kontrolu, alebo z obavy o blaho dieťaťa, ktoré sa však v dospelosti prejavuje neprimeraným zasahovaním.
Dôsledkom je vzťah, v ktorom dieťa nemôže byť samo sebou. Nežije život podľa seba, ale podľa toho, čo by schválil rodič, či naopak rebeluje a vzťah s rodičom je o to viac komplikovaný. Skutočnosť, že rodič nie je schopný brať svoje dieťa ako kompetentného dospelého, sabotuje úprimnú a otvorenú konverzáciu, ktorá by inak utužovala vzájomné puto.
Kedy diskusia medzi vami a rodičmi nie je možná?
Existuje niekoľko komunikačných vzorcov, ktoré signalizujú, že otvorená a zdravá diskusia je v nedohľadne. Identifikácia týchto vzorcov je prvým krokom k ich riešeniu.
1) Vás kritizujú a vyvolávajú pocit, že nikdy nemôžete vyhovieť
Predstavte si situáciu: Vaša 35-ročná známa je vydatá a s manželom uvažujú o založení rodiny. Skoro neustále trávia víkendy u rodín - každý u tej svojej. Prespávajú od piatka do nedele, cez týždeň sú vo svojom byte. Napriek tomu, že sú skoro každý víkend u rodín, rodičia sa sťažujú a vyčítajú im, že sú u nich málo. Stále ich vidia ako tie malé deti, ktoré boli každé popoludnie doma ako keď chodili do školy. A známi, namiesto toho, aby sa chovali ako dospelí, svoju pozíciu dieťaťa ešte podporujú tým, že domov chodia. Výsledok? Obe strany nespokojné - známym nie je doma dobre, rodičia sú večne nespokojní, lebo ich chcú mať doma častejšie.
Podobný scenár sa opakuje vo väčšine oblastí života. Kritika rodičov sa vzťahuje na váš výber partnera, životné rozhodnutia, spôsob života, manažovanie financií, prácu či výchovu detí. Ako aj v prípade známych, aj tu platí, že rodič cíti stratu kontroly nad svojím dospelým dieťaťom. Bojí sa, že nad ním stratí moc úplne, preto ešte viac vstupuje do jeho života kritikou a vynucovaním napríklad častejších návštev. Táto neustála kritika vytvára atmosféru neistoty a pocitu nedostatočnosti, ktorá bráni otvorenému dialógu.
2) Pri každej príležitosti prenesú pozornosť na seba
Zažili ste už situáciu, kedy ste sa s niečím zverili, a rodič to otočil na seba? Namiesto toho, aby vás vypočul, poskytol podporu v náročnejších časoch či vám poradil, ste nakoniec vy museli upokojovať a podporovať neho. Napríklad vás vyhodia z práce, a chcete tento zážitok prebrať. Rodič vás ani nenechá dohovoriť, a začne rozprávať o sebe - ako raz jeho alebo jeho známeho vyhodili z práce a podobne. Alebo sa vášmu dieťaťu stane úraz, následkom čoho leží v nemocnici. Vy ako rodič potrebujete podporu a láskavé slovo, váš rodič je hysterický, obviňuje vás a plače, takže podporu musíte poskytnúť vy jemu.
Táto zameranosť na seba a neschopnosť zaujímať sa o niekoho iného než o seba, ničí úprimnú komunikáciu a zamedzuje prehĺbeniu blízkeho a láskyplného vzťahu. Dieťa sa cíti nevypočuté a jeho potreby sú odsunuté na vedľajšiu koľaj.
3) Vám závidia - „nemôžeš sa mať lepšie než ja”
Darí sa vám v práci, konečne idete na vysnívanú dovolenku či ste si našetrili na krásny domček. Chcete sa podeliť o svoje šťastie, ale zo strany rodičov dostanete závistlivé komentáre („No tu sa niekto má, keď iní musia od rána do večera pracovať”) alebo pasívne agresívnu poznámku („A ja si môžem ísť na dovolenku tak na Zlaté piesky…”). Ak sa zveríte, že sa vám pokazila televízia a musíte si kúpiť novú, miesto empatie sa dočkáte štipľavých komentárov a zľahčovania vášho problému („No to musí byť strašný problém vyberať si, aký televízor si kúpiť, fakt ťa ľutujem”). Rodičia vám teda dávajú najavo, že kým sa máte lepšie ako oni, súcitu sa nedočkáte.
Tento typ reakcie signalizuje hlbokú neistotu a nespokojnosť rodiča so sebou samým, ktorá sa prejavuje v nezdravej forme súperenia s vlastným dieťaťom. Namiesto podpory a radosti z úspechov dieťaťa, rodič vníma jeho úspechy ako ohrozenie vlastnej pozície alebo ako pripomienku vlastných nenaplnených ambícií.
4) Dávajú nevyžiadané rady - všetko vedia lepšie
Manželská a rodinná terapeutka Sarah Epstein tvrdí, že mnohí jej dospelí klienti sa sťažujú na nedostatok empatie zo strany rodičov. Nemôžu sa im zveriť s problémom, pretože rodič okamžite radí a preskočí k riešeniu situácie. A síce niektorí to oceňujú, iní sa chcú len vyrozprávať a hľadajú pochopenie a súcit. Chcú a vedia si so situáciou poradiť, len potrebujú diskusiou utriediť myšlienky a uľaviť si z preplnenej hlavy.
O niečo nepríjemnejšia je situácia, kedy vám rodič radí, aj keď sa s ničím nezveríte - napríklad, že zle zvládate výchovu detí, do sviečkovej nepridávate to, čo tam má byť a bielizeň nevešiate správnym spôsobom. Ako v predchádzajúcich prípadoch, aj tu ide o kontrolu. Rodič vníma dieťa ako predĺženie seba samého, preto očakáva, že bude jeho dokonalou vizitkou. Týmto odmieta vašu vlastnú identitu aj úprimnú konverzáciu. Nejde o snahu pomôcť, ale o snahu riadiť a udržať si kontrolu.
5) Sa vyhýbajú vážnym témam vtipkovaním a zľahčovaním situácie
Humor a zľahčovanie sa objavujú vtedy, ak je situácia emočne náročná natoľko, že by ju rodič inak nezvládol. Hoci je humor skvelým prostriedkom zvládania ťažších období, v tomto prípade môže narobiť viac škody než úžitku. Dospelé dieťa môže cítiť, že ho rodič neberie vážne, zľahčuje jeho problém ako nedôležitý a nepodstatný, aby sa ním vôbec zaoberal. Akoby rodič dával najavo, že na bolesti a pocitoch dieťaťa mu nezáleží.
Tento mechanizmus slúži rodičovi na únik od nepríjemných emócií a zodpovednosti za emocionálnu podporu dieťaťa. Pre dieťa to však znamená, že jeho pocity sú neplatné a že sa nemôže spoľahnúť na emocionálnu podporu od rodiča v krízových situáciách.
6) Vás v detstve onálepkovali a ťahá sa to s vami doteraz
Predstavte si, že začínate novú prácu a s nepríjemnou kolegyňou ste si nepadli práve do oka. Trápi vás to a chcete sa o tom pozhovárať s rodičom. Akonáhle adresujete tento problém, rodič mávne rukou a povie: „Ty si vždy bola precitlivená.” Alebo si hľadáte partnera, ale žiadna zo schôdzok nedopadla práve najlepšie; ste frustrovaná, zveríte sa mame, ktorá sa len zasmeje so slovami: „Vždy si bola príliš náročná.”
Podľa terapeutky Sarah Epstein je týmto dieťa zaškatuľkované, a nálepka sa s ním ťahá celý život. Namiesto diskusie o trápení je dospelé dieťa hneď obvinené, že si za situáciu vlastne môže samo, a vinou je charakteristika, ktorá mu bola pripísaná. Rodič teda jedinou vetou sabotuje ďalšiu konverzáciu a bráni dieťaťu v rozvoji a sebapoznaní.
7) Každý váš problém, obavy či námietku utlmia tvrdením, že máte byť vďační a nemáte sa rúhať
Pestovať v sebe vďačnosť je skvelá a potrebná technika. Je nutné si pripomínať, čo všetko máme a za čo môžeme byť vďační. Niekedy však príde deň, kedy je toho plno, a jediné, čo potrebujeme, je vyrozprávať sa a uľaviť duši. A ak nás v tento moment rodič zastaví a začne menovať všetky veci, za ktoré by sme mali byť vďační, namiesto empatického načúvania, neupokojíme sa ani sa nám neuľaví.
Potrebujeme to zo seba dostať von, a ak sa z dialógu stáva rodičovský monológ, uzatvoríme sa do seba a nabudúce sa nezveríme. Rodič nám vlastne povedal, že sa nemáme cítiť tak, ako sa cítime, nemáme na to právo a dôvod, a že naše problémy nás neoprávňujú k negatívnym pocitom. Rodič dáva najavo, že sa necíti dobre, ak mu vravíme o svojom prežívaní a máme za ním prísť až vtedy, keď je nám dobre. Konverzácia sa teda zúži len na tie oblasti života, v ktorých nemáme žiadne trápenia.
Rovnaký problém v tomto kontexte predstavuje aj viera. Síce je viera úžasným zdrojom hodnôt, neznamená to ale, že utlmí človeka vo vyjadrení myšlienok a negatívnych emócií. Napríklad ak sa rodičovi zveríme, že nám svojim chovaním ublížil a nahneval nás, a on nás miesto riešenia situácie zahriakne, že máme ctiť matku i otca, konverzácia končí a my odchádzame s pocitom, že je naše prežívanie zlé - my sme zlé.
Prekážka č. 1 pri stanovovaní zdravých hraníc: Zručnosti v oblasti vzťahov č. 5
Ešte stále sa usilujete o prijatie a lásku rodiča?
Všetci potrebujeme lásku a potvrdenie svojich rodičov, usilujeme o ne prakticky celý život. Často sa stáva, že ani v dospelosti nie sú s našim životom spokojní. My, ako „dobré deti“, berieme ich sťažnosti vážne a preto sa im snažíme vyhovieť. Tým však popierame seba a podporujeme kruh, z ktorého niet úniku. Ak počúvame a vyhovieme, staviame sa do pozície dieťaťa, čím podporujeme toto kontrolujúce správanie rodičov. Dokým sa my sami aktívne nevymaníme z pozície dieťaťa, ktoré podporuje dominanciu rodiča a vlastnú submisivitu, nikdy sa nič nezmení.
Chápem, že nikto nechce zraniť či nahnevať svojich rodičov. Ľúbime ich, a hoci vzťah môže byť fajn, nemusí byť synonymom zdravej komunikácie. Pokiaľ nechávame rodiča kontrolovať náš život a rozhodnutia, znamená to, že nerešpektujeme seba. Rešpekt je vždy obojsmerný - úctu musíme cítiť voči druhému, ale i voči sebe. Ak sa podriaďujeme druhému, hoci je to rodič, a popierame tým svoje túžby a priania, rešpekt voči sebe nám chýba.
Nebuďte pasívni; rovnaké správanie povedie k rovnakému výsledku
Pokiaľ máte niečo na srdci, podstatné je počkať si na správny moment. Znamená to, že ak chcete s rodičom niečo riešiť a povedať mu, čo vám vadí a potrebujete, vyčkajte na pokojnú situáciu, v ktorej nebudú hrať hlavnú úlohu emócie. Viniť rodiča z niečoho v momente, kedy je pohltený hnevom, frustráciou či iným silným pocitom, prileje len olej do ohňa.
Terapeutka Sarah Epstein v článku pre Psychology Today radí, ako mierne a jemne adresovať naše potreby, aby vzťah s rodičom neutrpel. Okrem rešpektu k sebe samému, o ktorom sme si povedali v predchádzajúcom odseku, môžete urobiť pár drobných zmien v komunikácii:
- Nastavte hranice: Ak vám rodič začne dávať nevyžiadané rady, zastavte ho a s pokojom mu povedzte, že si veľmi vážite jeho pomoc a skúsenosti, ale máte vlastný spôsob riešenia problému, alebo sa potrebujete len vyrozprávať. Toto je kľúčové pre zmenu dynamiky vzťahu.
- Buďte asertívni, nie agresívni: Vyjadrite svoje potreby a pocity jasne a priamo, bez obviňovania. Používajte „ja“ výroky, napríklad „Cítim sa zranený, keď ma kritizuješ“ namiesto „Ty ma vždy kritizuješ“.
- Zamyslite sa nad vlastným správaním: Rovnaká akcia vedie k rovnakej reakcii. Ak sa vo vzťahu opakuje rovnaký problém, zamyslite sa nad tým, čo by ste mohli urobiť/povedať inak. Možno potrebujete zmeniť svoj postoj alebo spôsob reakcie.
Výstava „Rodinné záležitosti“ mapuje tvorbu autorov a autoriek, ktorí sú rôznym spôsobom rodinne poprepájaní. Reflektuje ich vzťahy a rodinné súvislosti v kontexte umeleckej tvorby. Výber diel je orientovaný na umelkyne a umelcov tvoriacich predovšetkým v 20. a 21. storočí. Na tomto princípe vznikli dialógy medzi manželskými pármi a medzi otcami a synmi. V prípade nežijúcich autorov boli rozhovory realizované spriaznenými teoretikmi a teoretičkami umenia, či širšou rodinou. Pridanou hodnotou výstavy je videodokument v podobe intímnych výpovedí umelcov a umelkýň, akási malá „oral history“, ktorá divákom ponúkne vhľad do uvažovania nad ich vzťahmi, vzájomným ovplyvňovaním a interakciou. Ide o rozprávanie, v ktorom je zachytené, ako navzájom vnímali svoju tvorbu, či ju reflektovali. V tomto zmysle umenie často reflektuje a skúma zložité rodinné dynamiky, ktoré sa môžu premietnuť aj do našich vlastných vzťahov.
Niekedy je potrebné prehodnotiť vlastné očakávania a prijať, že rodičia sa nemusia zmeniť. Kľúčom je zmena vlastného prístupu a nastavenie zdravých hraníc, ktoré vám umožnia žiť plnohodnotný život s rešpektom k sebe samému, aj keď to nemusí byť vždy ľahké.
tags: #dospele #dieta #kreslena