Vyživovacia povinnosť rodičov voči plnoletým deťom: komplexný pohľad
Jednou zo zákonných povinností rodičov voči deťom je plnenie vyživovacej povinnosti. Táto povinnosť, zakotvená v ustanoveniach § 62 a nasl. zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), predstavuje základný kameň rodičovskej zodpovednosti. Je dôležité pochopiť, že vyživovacia povinnosť nie je viazaná na dosiahnutie konkrétneho veku dieťaťa, ale skôr na jeho schopnosť samostatne sa živiť.
Podstata a rozsah vyživovacej povinnosti
Zákon o rodine explicitne upravuje, že obaja rodičia majú povinnosť vyživovať svoje dieťa, nakoľko dieťa má zákonom upravené právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. V zmysle uvedených ustanovení, vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom trvá do doby, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť, teda úplne a trvale uhrádzať/uspokojovať svoje životné potreby. Dôležité je zdôrazniť pojmy „úplne a trvale“. To znamená, že pre naplnenie tejto podmienky nestačí, ak má dieťa len jednorazový príjem, alebo ak má nepravidelný príjem napríklad zo študentskej brigády.
Vyživovacia povinnosť môže byť plnená v naturálnej alebo peňažnej podobe, a to buď dobrovoľne alebo v dôsledku rozhodnutia súdu. V naturálnej forme to môže znamenať napríklad zaplatenie internátu, hradenie telefónnych nákladov, výdavkov poistné či poskytovanie stravy. Je však dôležité rozlišovať medzi skutočným plnením vyživovacej povinnosti a príležitostnými plneniami. Príležitostné plnenia, ktoré rodič poskytne dieťaťu v čase osobného styku (bežné nákupy, zaplatenie účtu v reštaurácii, lístok do kina), nie sú za výživné považované, pokiaľ nepresiahnu určitú hranicu.
Obnoviteľný charakter vyživovacej povinnosti a vzdelávanie
Jednou z kľúčových aspektov vyživovacej povinnosti je jej obnoviteľný charakter. V súčasnosti nie je ničím výnimočná situácia, keď sa dieťa uchádza o miesto na vysokej škole, no nepodarí sa mu hneď v prvom roku dostať na štúdium. V takom prípade je nútené dočasne pracovať. Tým, že dieťa má príjem, či už zo závislej činnosti alebo z podnikania, sa stáva schopné samo sa živiť, čo vedie k zániku vyživovacej povinnosti rodičov. Avšak, ak sa dieťa po neúspešnom pokuse o prijatie na VŠ rozhodne ďalej študovať, alebo ak po ukončení štúdia hľadá zamestnanie a nie je schopné sa samo živiť, vyživovacia povinnosť rodičov môže trvať ďalej.
Jednou zo základných povinností rodiča je viesť dieťa k získaniu vzdelania, a tým vytvoriť priestor pre jeho sebarealizáciu. Počas obdobia, kedy dieťa študuje, vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom trvá. V aplikačnej praxi sa ako ukončenie prípravy na budúce povolanie chápe ukončenie vysokej školy v určitom študijnom programe. Za relevantné vo vzťahu k pokračovaniu vyživovacej povinnosti by sa nemalo brať ďalšie štúdium na vysokej škole v inom študijnom odbore, resp. akékoľvek postgraduálne štúdium, pokiaľ nie je racionálnou prípravou na budúce povolanie.
Vzhľadom na súčasnú situáciu na trhu existuje pomerne veľké množstvo osobitných foriem vzdelávania, ktoré sú často pre sebarealizáciu nevyhnutné - rôzne rekvalifikačné kurzy, nadstavbové štúdium či zahraničné stáže. V týchto prípadoch bude pomerne náročné ustáliť, či je dieťa schopné sa samo živiť. Do úvahy musíme vziať jednak schopnosti a nadanie dieťaťa, no na druhej strane nemôže dochádzať k zneužívaniu vyživovacej povinnosti snahou vyhnúť sa pracovným povinnostiam.
Plnoletosť a zánik vyživovacej povinnosti
Je dôležité zdôrazniť, že vyživovacia povinnosť nezaniká automaticky nadobudnutím plnoletosti, teda 18 rokov veku, ani vekom 26 rokov. Na konkrétny vek sa viaže len vyplácanie rodičovského príspevku, ktorý je ohraničený dovŕšením 25 rokov veku, ak dieťa spĺňa podmienku nezaopatrenosti.
Schopnosť dieťaťa osamostatniť sa a samo si zabezpečovať základné životné potreby sa vyhodnocuje komplexne, v závislosti od viacerých premenných. Okrem veku dieťaťa je dôležitým ukazovateľom tejto schopnosti aj jeho zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy dieťaťa a jeho potreby, majetkové pomery a pod. Ani nadobudnutie schopnosti dieťaťa aktívne vykonávať zárobkovú činnosť či úspešné ukončenie strednej odbornej školy (čo vytvára predpoklad pre jeho uplatnenie sa vo vyštudovanom odbore) nie sú bez ďalšieho dôvodom na zrušenie povinnosti platiť výživné.
Podľa rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 2121/14: „Je potrebné odlíšiť prípady rozhodovania o výživnom, keď sa jedná o maloleté dieťa, resp. dokonca o dieťa vykonávajúce povinnú školskú dochádzku. V týchto prípadoch musí byť priznávanie výživného zodpovedajúceho odôvodneným potrebám dieťaťa samozrejme pravidlom. U detí už plnoletých je však treba na vyživovaciu povinnosť nazerať optikou výrazne odlišnou: plnoletý jedinec by mal byť zásadne schopný sa postarať sám o seba a dôvod pre stanovenie vyživovacej povinnosti by preto mal byť odôvodnený konkrétnymi okolnosťami daného prípadu.“
Videonávod ako elektronicky ukončiť živnostenské podnikanie bez návštevy úradov
Pokiaľ plnoleté dieťa študuje už na druhej škole toho istého stupňa (strednej alebo vysokej), ktorá na predchádzajúcu školu úplne jednoznačne nenadväzuje, je namieste sa zaoberať najmä tým, či skutočne ide o racionálnu prípravu na budúce povolanie, či aktuálne študovaná škola má zodpovedajúcu kvalitu (napríklad z hľadiska uplatnenia absolventov), či zvyšuje jeho šance na uplatnenie na trhu práce a v neposlednom rade aj tým, či sa dieťa tomuto štúdiu venuje s dostatočnou starostlivosťou, teda či nedosahuje neprimerané množstvo absencií (rozumne vysvetliteľných a doložených) a či dosiahnuté študijné výsledky potvrdzujú jeho skutočný záujem o zvolený odbor.
Môže nastať situácia, kedy síce plnoleté dieťa je schopné samo uspokojovať svoje životné potreby, avšak len čiastočne, napr. si dokáže zabezpečiť stravu, zdravotnú starostlivosť, záujmovú činnosť, kultúrne vyžitie, avšak nie bytovú otázku. Rodičia sú v takom prípade povinní z titulu vyživovacej povinnosti zabezpečiť tomuto plnoletému dieťaťu bývanie, a to až kým si nebude vedieť bývanie zabezpečiť samo.
Nárok na náhradné výživné
V prípade, ak si povinná osoba neplní vyživovaciu povinnosť stanovenú právoplatným súdnym rozhodnutím „t.j. neplní vyživovaciu povinnosť v plnej výške, v lehote a spôsobom určených právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou najmenej tri po sebe nasledujúce mesiace od splatnosti poslednej splátky výživného a ak exekučné konanie na vymoženie pohľadávky na výživnom trvá najmenej tri mesiace od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie súdu a povinná osoba nezačala platiť výživné“ (§2 ods.1 písm. a) zákona o náhradnom výživnom), má oprávnená osoba právo požiadať o tzv. náhradné výživné, ktorým sa bude zabezpečovať výživa nezaopatrenému dieťaťu.
Ak ide o plnoleté dieťa, žiadosť o náhradné výživné podáva samotné plnoleté dieťa. Žiadosť sa podáva písomne na príslušnom Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý v zmysle § 5 zákona o náhradnom výživnom rozhoduje o náhradnom výživnom, vypláca náhradné výživné, prehodnocuje nárok na náhradné výživné, a to každých 6 kalendárnych mesiacov. Náhradné výživné sa poskytuje vo výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou, najviac však vo výške 1,2 násobku sumy životného minima pre nezaopatrené dieťa.
Zrušenie vyživovacej povinnosti
V prípade, ak je dieťa schopné sa samo o seba starať, odporúča sa podať návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti. V prípade plnoletých detí platí, že ak by návrh podal povinný rodič a súd bude mať za preukázané, že dieťa je schopné sa samo živiť už po nejaký čas, súd môže rozhodnúť o zrušení vyživovacej povinnosti. Nie je teda rozhodujúci ani vek dieťaťa a ani to, či študuje alebo nie. Dôležité je, či je schopné sa samé živiť.
Časté sú prípady detí objektívne neschopných samostatne sa živiť (z dôvodu hendikepu, postihnutia), tu trvá vyživovacia povinnosť aj po skončení štúdia. Pokiaľ však máte možnosť sa zamestnať a máte aj schopnosti pracovať, potom vyživovacia povinnosť zaniká. Obyčajne externí študenti majú možnosť zamestnať sa (hoci aj brigádne) a tak si zabezpečovať živobytie.
Ak bola vyživovacia povinnosť určená rozhodnutím súdu, potom je potrebné podať návrh na zrušenie výživného na súd príslušný podľa trvalého pobytu oprávneného na výživné. Podľa zákona o rodine platí vyživovacia povinnosť rodiča voči svojmu dieťaťu dovtedy, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť. Súdna prax zaujala stanovisko, že ak dieťa študuje dennou formou vysokú školu, vyživovacia povinnosť trvá až do času dosiahnutia druhého stupňa vysokoškolského vzdelania (získanie titulu MUDr./MDDr./Mgr./Ing. a pod.) za predpokladu, že sa pripravuje sústavne (bez prerušenia). Vzhľadom na to, že syn stále študuje, teda sústavne a nepretržite sa pripravuje na svoje budúce povolanie, vyživovacia povinnosť trvá. Pokiaľ by štúdium prerušil, vyživovacia povinnosť by zanikla. To však neznamená, že by sa nemohla opätovne obnoviť, ak by začal o nejaký čas znovu študovať.
V prípade, že pochybujete o tom, či dieťa stále študuje, môžete návrh na zrušenie výživného podať. V konaní to bude súd zisťovať. Ak by však v súdnom konaní vyšlo najavo, že dieťa ďalej študuje, vyživovaciu povinnosť súd nezruší, ale váš návrh zamietne. Naopak, ak zistí, že dieťa už neštuduje, pričom má v rukách nejaké vzdelanie, aj keď len stredoškolské, vašu vyživovaciú povinnosť zruší.
Štipendium a jeho vplyv na výživné
V prípade, ak dieťaťu vznikne nárok na priznanie sociálneho štipendia, štipendium sa bude považovať za príjem dieťaťa, a ten bude zohľadnený pri určovaní výšky výživného vo vzťahu k povinným osobám, teda obom rodičom. Rovnaký záver však nemožno vyvodiť v prípade prospechového štipendia, nakoľko ide o príjem jednorazový s motivačným charakterom, ktorý závisí od aktuálneho prospechu študenta. Vo všeobecnosti však platí, že na štipendium sa má prihliadať predovšetkým pri nižších možnostiach na strane povinného.
Výpočet výšky výživného a iné praktické otázky
Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri určení výživného súd prihliadne na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.
Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností a možností a majetkových pomerov. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine, výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov.
Súd môže prihliadať aj na neoficiálne príjmy, ak sa ich podarí preukázať (napr. životná úroveň, majetok, výdavky, svedectvá). Je vhodné pripraviť si dôkazy o tom, aké má rodič reálne príjmy a aký je jeho životný štandard - napríklad fotografie, výpisy z účtov, svedectvá, informácie o jeho podnikaní, majetku, autách, dovolenke, info na sociálnych sieťach vrátane fotografií a pod.
V prípade, ak otec podniká a oficiálne vykazuje nízky príjem, súd bude skúmať nielen jeho oficiálne príjmy, ale aj jeho skutočné majetkové pomery, životnú úroveň, výdavky a celkovú schopnosť prispievať na výživu dieťaťa.
Platí, že výživné sa platí do rúk rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti; to neplatí, ak ide o plnoleté dieťa, ktorému sa výživné vypláca priamo do vlastných rúk, najčastejšie na účet vedený v banke. Takýmto spôsobom vie následne povinný rodič vydokladovať riadne plnenie svojej vyživovacej povinnosti voči nezaopatrenému plnoletému dieťaťu.
Zákon stanovuje minimálnu výšku vyživovacej povinnosti, ktorú je povinný platiť každý rodič, bez ohľadu na jeho schopnosti, možnosti či majetkové pomery. V súvislosti so štúdiom na vysokej škole sa stáva relevantná aj otázka podania návrhu na zvýšenie výživného. Odôvodnenosť potrieb dieťaťa sa v prípade štúdia mimo miesta svojho bydliska zvyšuje. Je zrejmé, že výživné určené rozhodnutím súdu na stredoškoláka nebude postačujúce pre zabezpečenie potrieb študenta vysokej školy. Súd s poukazom na ustanovenie § 78 ods. 1 Zákona o rodine môže meniť súdne rozhodnutia o výživnom, ak nastane zmena pomerov na strane maloletých detí alebo na strane povinnej osoby platiť výživné.
tags: #za #vyzivovane #dieta #sa #povazuje