Keď sa svet dieťaťa otrasie: Pochopenie a zvládanie vzdoru a neposlušnosti
Výchova detí je neustálou cestou plnou objavov, radostí, ale aj výziev. Jednou z najčastejších a často najfrustrujúcich situácií, s ktorou sa rodičia stretávajú, je obdobie vzdoru a neposlušnosti u detí. Kým prvé, čo nám napadne, je, že „dieta netreba vyhadzovat“, teda že by sme mali udržať pokoj a pochopiť, čo sa za správaním dieťaťa skrýva, realita býva zložitejšia. Tento článok sa ponorí do hlbín detského správania, skúmajúc korene neposlušnosti, ponúkajúc praktické stratégie pre rodičov a zdôrazňujúc dôležitosť budovania pevného a láskyplného vzťahu s dieťaťom.
Neposlušnosť ako zdravý prejav rastu a vývoja
Je dôležité si uvedomiť, že cieľom výchovy by nemala byť úplná poddajnosť dieťaťa. Snaha o 200% kontrolu nad dieťaťom je nielen nereálna, ale aj kontraproduktívna. Našou snahou by malo byť naučiť dieťa sebaovládaniu a rešpektovaniu hraníc, ktoré sú nevyhnutné pre fungovanie v spoločnosti.
Neposlušnosť je do istej miery dobrým znakom. Je dôkazom toho, že dieťa je zvedavé, plné entuziazmu a rozvíja svoje schopnosti. Dieťa, ktoré sa nebojí skúšať nové veci, nadväzuje kamarátstva a vníma nové pocity, je na dobrej ceste k zdravému vývoju. To však neznamená, že by sme mali neposlušnosť ignorovať. Dieťa musí poznať nároky a hranice ostatných a naučiť sa spolupracovať s rodinou a priateľmi. Sebaovládaniu sa dieťa naučí predovšetkým v spoločnosti iných detí, doma menej.
Príkladom môže byť situácia, keď dvojročné a štyri mesiace staré dieťa hodí na zem vec, ktorá sa mu momentálne nepáči. Podobne ako v prípade, keď v roku dieťa hádzalo na zem jedlo, ktoré už nechcelo jesť, aj teraz je to často prejavom vzdoru, ktorý prejde sám od seba. V takýchto chvíľach je najúčinnejšie povedať, že sa to nerobí, a nechať dieťa, aby predmet zodvihlo. Komentovanie situácie často nemá zmysel, pretože dieťa vie, že to nerobí správne, ale obdobie vzdoru ho k tomu núti.
Základné princípy vyváženej výchovy
Efektívna výchova spočíva v rovnováhe medzi láskou, hranicami a pochopením. Nasledujúce princípy môžu rodičom pomôcť navigovať náročnými situáciami:
Láska a podpora ako základ zdravého vývoja: Láska, ktorú prejavujeme dieťaťu, je základom každého rodinného vzťahu a garantuje jeho zdravý vývoj. Dieťa potrebuje cítiť podporu a dôveru zo strany rodičov. Je dôležité nájsť si čas na spoločné aktivity, ako je čítanie rozprávok, hranie hier alebo jednoducho spoločné sedenie pri stole. Aj keď je potrebné dieťa pokarhať, je dôležité zachovať rozvážny postoj a prejaviť mu lásku a pochopenie.
Hranice, ktoré sa menia s vekom: Hranice dieťaťa sa menia z roka na rok. Každé dieťa skúša, pokiaľ siahajú tie jeho. Malé dieťa odmieta nechať sa uložiť do postieľky, neskôr prichádza obdobie domácich úloh, v puberte sa nevie dočkať, kedy bude samo rozhodovať o svojom živote. Je dôležité byť priateľským a spravodlivým rodičom a dôverovať dieťaťu s prihliadnutím na jeho vek. Dieťa sa môže hnevať a ohŕňať nosom, ale zároveň si uvedomí, že ho máte radi. Hranice, ktoré dieťaťu stanovíme, ho uisťujú a zvyšujú jeho dôveru voči nám.
Rozhodný a pokojný hlas: Krik vyvoláva iba krik. Hovorte rozhodne, ale potichu. Keď sa spoľahneme na to, že naše dieťa bude s nami spolupracovať, máme väčšie šance na úspech. Rodič, ktorý sa snaží udržať pokoj, aj keď je dieťa v kuchyni a chystá sa raňajky/obed a dieťa "bojúva sama so sebou", má väčšiu šancu na úspech.
Príkladom ide najlepšie: Buďte dieťaťu príkladom. Ak sa správame nedisciplinovane, nemôžeme očakávať od dieťaťa, že bude lepšie ako my. Ak nie sme poriadkumilovní, ťažko takým bude naše dieťa. Rovnako je to aj so slušnosťou a podobne.
Rozvrh úloh a voľnosť pri výbere: Keď dieťa dosiahne školský vek, mali by sme mu dať rozvrh úloh, ktoré od neho očakávame (čas jedenia, odchod do školy, čas, keď má ísť spať, hygiena, upratanie izby, vynášanie smetí,…). Zároveň by sme mali nechať dieťaťu určitú voľnosť pri výbere kamarátov, filmov, hudby, oblečenia, samozrejme s naším dohľadom. Dieťa môže urobiť nejaké chyby, ale naučí sa.
Porozumenie a citové problémy: Ak sa naučíme v rodine porozumeniu, budeme lepšie pripravení zdolávať citové problémy. Nehrešte dieťa neustále, veľmi rýchlo nás prestane počúvať. Odmeny tiež pomáhajú málokedy, pretože dieťa bude s nami čoskoro vyjednávať lepšie ako my s ním. Vyhrážky sú neúčinné, pretože by sme ich mali aj zrealizovať. Vyhnime sa tiež bitke, pretože telesné tresty vedú k nevraživosti a k väčšej neposlušnosti. Buďme realisti a snažme sa dieťa presvedčiť, že sme na jeho strane.
Sebaovládanie a láska: Ak je pravda, že sebaovládanie je dôležitou vlastnosťou dieťaťa, je vyčerpávajúce naučiť ho tomu. Ak sa situácia skomplikuje, povedzme si: máme ho radi a kontrolujme ho.
Alternatívy k trestom a bitke: Cesta k spolupráci
Výchova detí by nemala byť založená na strachu z trestu. Existujú alternatívne metódy, ktoré sú účinnejšie a zároveň rešpektujú potreby dieťaťa.
Prirodzené následky: Prirodzené následky prichádzajú samé. Ak si dieťa nechce dať kabát, nech ide von bez neho. Ak čmára na stenu, musí pomôcť upratať. Dôležitý je prístup rodičov. Ak následky aplikujeme s výzorom „ja ti ukážem“ a s krikom, následok sa mení na trest a deti to chápu.
Príprava na to, čo príde: Dajme deťom šancu pripraviť sa na to, čo príde. Predstavte si stáť na zastávke a nevedieť, či má autobus prísť o hodinu, či o minútu. Keď treba, použime kuchynské stopky alebo budík. Pomôže to deťom pripraviť sa na odchod. Dieťa nám môže pomôcť nájsť logický moment na ukončenie aktivity, napríklad prečítať stranu či kapitolu, ešte dva krát sa šmyknúť, a podobne.
Možnosť voľby: Ak je nejaké správanie nevhodné, dajme dieťaťu možnosť zvoliť si z dvoch vhodných alternatív. „Vidím, že máš chuť niečo hádzať. Môžeš hádzať loptu alebo vankúše.“ Toto je príklad, ako rodič môže nájsť alternatívu, keď dieťa začne "vyhadzovať" veci.
Zákazy nefungujú: Zákazy deťom vôbec nepomôžu naučiť sa vhodné správanie.
Pozitívna motivácia: Posilňujme u dieťaťa pocit dôležitosti. Chváľme ho za to, čo robí dobre. „Bola som na teba veľmi hrdá, keď si mi pomohol nakladať nákup do auta, odpratať veci zo stola, upratal si si svoju izbu.“
Rutiny a príjemné veci: Zariaďme si rutiny tak, aby príjemné veci nasledovali až keď sú nepríjemné za nami. Aj my dospelí sa takýmto spôsobom odmeňujeme alebo motivujeme.
Pochopenie a kladná pozornosť: Deti potrebujú pochopenie a kladnú pozornosť od rodičov práve keď nám pripadá, že si to najmenej zaslúžia. Naša láska má predsa byť bezpodmienečná.
Jak zvládat vztek a vzdor dětí?
Vzťahová výchova: Budovanie pevného putu
Rodičovský prístup k dieťaťu, ktorého hlavným cieľom je posilňovanie pripútania, vzťahovej väzby, u dieťaťa, sa nazýva vzťahová výchova. Rodič sa aktívne podieľa na tom, že dieťa si k nemu vytvorí pevné puto, teda bezpečnú vzťahovú väzbu. Čím lepšie a bezpečnejšie sa dieťa pripúta ku svojej matke a nadobudne tak základnú dôveru, tým bude v neskoršom veku samostatnejšie, psychicky vyrovnanejšie, bude mať pevnejšie sebavedomie a väčšiu sebadôveru.
Princípy vzťahovej výchovy sú zároveň veľmi jednoduché, vhodné pre život moderného človeka. Vzťahová výchova radí rodičom, ako sa o dieťatko správne starať, byť mu k dispozícii a zároveň pri tom ušetrioť čo najviac síl a žiť naďalej aktívny život.
Čo môžete urobiť, keď sa dieťa ráno rozhodne, že nejde do škôlky alebo školy? Akú taktiku zvolíte? Najprv po dobrom - prosba, pokus o dohodu, obrátiť to na vtip. Pod časovým tlakom začnete pritvrdzovať a kričíte, vyhrážate sa, dávate ultimáta, pokúšate sa podplácať. Lenže dieťa si stojí za svojim: „Nie, nikam nejdem!“ Možno si teraz rozhorčene poviete, že vaše dieťa jednoducho pôjde a koniec. Bez diskusie. Lenže, ak nechcete použiť svoju fyzickú prevahu, ako to chcete urobiť? Dá sa to vôbec inak, ako nasilu ho obliecť, vziať za ruku a vyvliecť z dverí?
Téma kontroly nad dieťaťom je vlastná mnohým rodičom. Často sa zdá, že nemáme veci pod kontrolou a zúfalo sa snažíme zmeniť to. Dieťa na druhej strane cíti, že samo rozhoduje o príliš málo záležitostiach, ktoré sa ho bytostne týkajú, od možností výberu až po samotné správanie. Bojuje s každým, kto predstavuje nejakú autoritu - rodič, učiteľ, tréner. V tínedžerskom veku sa jeho postoj ešte vyostruje. Navyše spoločnosť tlačí na rodičov, aby svojho potomka ovládali. Tlak spoločnosti spočíva najmä v rozpore s jej vlastnými očakávaniami. Na jednej strane sa dostáva do popredia podpora individuality. Spoločnosť hovorí, aby sme sa nebáli vyčnievať z radu, išli neprebádanou cestou, hľadali inovatívne prístupy. Na druhej strane, len čo si deti, resp. mládež zvolí neštandardný spôsob, pocíti tlak, aby sa zaradili, splynuli s davom a nevytŕčali.
Čo sa stane, ak stratíme kontrolu nad svojimi deťmi? Čo ak tá cesta, ktorú si dieťa zvolí, je síce neprebádaná, ale ukáže sa, že je nesprávna? Chceme svojho potomka zachrániť už vopred. Zachrániť pred sebou samým. Inokedy sa stane, že nesúhlasíme s návrhom dieťaťa a ani nevieme ako, zrazu sa ocitneme uprostred bojového poľa, kde si sily merajú naša a jeho vôľa. Veríme, že ak si necháme vziať kontrolu, alebo sa jej dobrovoľne vzdáme, vyhrá ten mladší a to sa nesmie stať. Chceme prevziať nad ním kontrolu a on sa jej nechce odovzdať. Kto je na konci víťazom? V skutočnosti nikto, ale v konečnom dôsledku je to predsa len dieťa, pretože ono jediné dokáže fyzicky ovládať svoje telo.
Je prirodzené, že sa snažíme veci kontrolovať. Skúste sledovať seba alebo svoje okolie a zistíte, že vy prípadne niekto, koho poznáte, radí ostatným, čo, kedy a ako by mali urobiť. Jednoducho to patrí k ľuďom, pokúšať sa riadiť záležitosti navôkol. Často tomu dokonca úprimne veríme, že vieme, čo je pre toho druhého najlepšie.
Nemôžeme svoje deti riadiť
Rodičia bývajú presvedčení, že je to naša úloha a zodpovednosť, riadiť deti. Lenže pravda je jednoduchšia. Ak nepoužijeme fyzickú prevahu, je nemožné riadiť iného človeka, kým s tým on sám nebude súhlasiť. Môžeme sa vyhrážať, podplácať, odmeňovať, prosiť, zahanbovať a obviňovať, aby sme primäli druhého spraviť to, čo chceme.
Ak sa vzdáme potreby kontrolovať, neznamená to, že sa vzdávame. Pravdou je, že ak sa nebudeme pokúšať riadiť správanie a voľbu našich detí, získame väčšiu moc. Ak budeme každý deň bojovať s niekým, koho hlavným cieľom je vyhnúť sa tomu, aby sme ho ovládali, budeme vyčerpaní, frustrovaní, zahanbení. Naopak, ak vložíme svoju energiu do niečoho, čo môžeme riadiť, budeme sa cítiť plní sily, spokojnosti a sebavedomia.
Čo sa dá a nedá kontrolovať:
Vedci dokázali, že ľudia, ktorí vnímali svojich rodičov ako menej psychologicky kontrolujúcich a láskavejších v detstve, boli v dospelosti šťastnejší a spokojnejší. Naopak, tí, ktorých rodičia psychologicky viac riadili (napríklad nedovolili deťom prijímať vlastné rozhodnutia, zasahovali im do súkromia), sa v dospelosti cítili mentálne horšie. Psychologická kontrola a kontrola správania sú odlišné pojmy. Tá druhá spočíva v stanovení hraníc, napríklad čas večierky, pomoc v domácnosti, dokončenie domácich úloh. Limituje správanie, nie pocity. Je to napríklad, keď rodič požaduje, aby sa dieťa správalo podľa všeobecne akceptovaných pravidiel slušnosti. Na druhej strane, psychologická kontrola je snaha riadiť emocionálny stav dieťaťa. Ide napríklad o neumožnenie dieťaťu rozhodovať, nulové súkromie a vzbudzovanie závislosti na autorite. Rodič môže používať obviňovanie alebo podmieňovanie svojej lásky, teda dá dieťaťu pocítiť, že ak neurobí to, čo chce dospelý, nebude ho viac ľúbiť.
Pokiaľ má dieťa bezpečné emocionálne prepojenie so svojim rodičom, je v dospelom veku schopnejšie vytvárať kvalitné vzťahy so svojim okolím. Rodičia mu zároveň poskytujú stabilnú základňu, z ktorej sa môže púšťať skúmať svet a vie, že sa vždy vráti do bezpečia, tepla a lásky rodičov, čo podporuje jeho sociálny a emocionálny rozvoj.
Ako neprekročiť hranicu:
Ako rodičia by sme mali umožniť deťom vyrastať v prostredí, kde sa môžu slobodne rozvíjať a robiť chyby, naučiť sa to, čo budú pre život potrebovať tak, aby prežili a dokonca vynikli. Môžeme riadiť zabezpečovanie jedla, oblečenie a domova. Môžeme riadiť to, či ukážeme alebo nie svojmu dieťaťu, ako sa vyrovnať so životnými výzvami a protirečeniami. To, či mu umožníme niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. To, čo ešte môžete kontrolovať je, že vaše dieťa napríklad dostane jasný odkaz: „Očakávam, že zvládneš svoj hnev bez fyzického násilia.“ Že mu dáte možnosť, aby vám vyhovelo: „Ak cítiš, že v tebe narastá hnev, môžeš odísť, pustiť si hudbu, porozprávať sa s kamarátom, čokoľvek, čo by ti pomohlo uvoľniť hnev a potom sa môžeme spolu opäť porozprávať.“ Môžete kontrolovať to, či dieťa pozná potenciálny dôsledok, ak sa rozhodne, že vám nevyhovie.
Správanie svojho dieťaťa kontrolovať nemôžete. Nemôžete riadiť to, či použije fyzické násilie, keď sa hnevá. Vaša sila nespočíva v hádaní sa, obraňovaní svojej pozície a súboji o moc. Je v tom, že dokážete kontrolovať vaše vlastné správanie. Iste, lepšie sa to povie ako spraví. Preto namiesto toho, aby sme posudzovali druhých rodičov a očakávali, že budú riadiť správanie svojich detí, mali by sme sa skôr snažiť vcítiť do ich kože. Je prirodzené, že deti sa bránia prílišnej kontrole, budú bojovať za svoju slobodu rozhodovať, aj za cenu toho, že sa postavia autorite. Ako spoločnosť sa môžeme postaviť do roly sudcu a určovať, ako by sa malo dieťa správať. Alebo môžeme prijať fakt, že sú medzi nami takí jednotlivci, ktorí si budú vždy vyberať neprebádané cestičky, aj keď sú plné výmoľov.
Ako to teda spraviť tak, aby sme si zachovali kontrolu správania, no neprekročili hranicu psychologickej kontroly? Ak dieťa bude o nás rozprávať, malo by to byť v zmysle, že: „Rodič chápe moje starosti a obavy.“ Nastavte preto hranice, ktoré pokladáte za dôležité. Povedzte dieťaťu svoje očakávania. Hovorte s ním, prečo ste stanovili obmedzenia. Nedokážete ovládať názor svojho dieťaťa, tak sa o to ani nepokúšajte. Hoci môžete nesúhlasiť s jeho názorom, dajte mu vedieť, že rešpektujete jeho právo vnímať veci inak. Ak dieťa cíti, že ho rešpektujete, vie, že vám na ňom záleží. Nechajte na dieťati toľko rozhodnutí, koľko môžete. Najlepší spôsob, ako sa naučiť múdro rozhodovať je prevziať zodpovednosť za svoje činy. Čím skôr, tým lepšie.
Kde môže byť problém, keď dieťa neposlúcha?
Keď dieťa vyvádza, treba sa na situáciu pozrieť zo širšieho hľadiska a najmä z jeho pohľadu. Vy necítite hnev a zášť, ak vás nevypočujú, alebo partner či kolegyňa komandujú a neberú do úvahy váš názor? Nespolupracuje sa vám lepšie s niekým, s kým si rozumiete a vzájomne si načúvate? Dieťa to má rovnako.
Keď dieťa počúva, máme dojem, že robíme všetko správne. Sme hrdí, potešení a o to viac presvedčení, že sme na dobrej ceste vychovať z neho slušného človeka. Čo však znamená poslušnosť? Spraviť to, čo mu poviete bez odvrávania a otázok? Zastaviť hneď na začiatku protesty a vyjednávanie? Toto nie je výchova sebavedomého človeka, ktorý robí to, čo je správne, stojí si za svojím a riadi sa podľa vlastných hodnôt - je to výchova človeka, ktorý poslúcha, a robí čo mu nariadia autority bez toho, aby spochybňoval a sám premýšľal, či je to správne.
Morálka nie je slepá poslušnosť:
Morálny človek nie je ten, ktorý bez spochybňovania a otázok poslúchne autority. Morálka znamená robiť to, čo je správne bez ohľadu na to, čo vám nariaďujú. Poslušnosť je robiť, čo vám nariaďujú, bez ohľadu na to, čo je správne. Slepá poslušnosť neznamená vychované dieťa, ale príliš ustrašené na to, aby sa postavilo za to, čo pokladá za správne a čomu verí. Vynucovaním si poslušnosti pripravíme dieťa o iniciatívu, vlastné myslenie, kompetencie a schopnosť samostatne sa rozhodovať.
Doktorka Laura Markham, pracujúca dlhé roky s rodinami, pokladá nespochybňovanie slepej poslušnosti za nezdravé. Pokiaľ sa dieťa nepýta prečo to má urobiť, niečo nie je v poriadku a nejedná sa o zdravého človeka, ale naopak zlomeného a bojazlivého. Markham upozorňuje, že z takýchto detí vyrastú tínedžeri, ktorí ľahko podľahnú nátlaku neadekvátnej sociálnej skupiny a poslušní dospelí, ktorí nespochybňujú autoritu.
Za poslušnosť zaplatíte vysokú cenu:
Dieťa nútime poslúchať, pretože veríme, že je to vhodný spôsob výchovy. Hlboko vo vnútri sa však bojíme, ako by na nás hľadela spoločnosť, ak by dieťa neposlúchlo. Cítite sa zahanbene, ak dieťa na verejnosti spustí krik a plač? Prvá myšlienka, ktorú máte je, že ste zlý rodič a ostatní si to určite myslia tiež. Cítite sa neschopne, hanbíte sa a práve tieto pocity vás nútia pristúpiť k taktikám, ktoré možno utnú emocionálny výlev dieťaťa, ale nevhodným spôsobom. Vzťah nemá byť o tom, že jeden vyhrá a druhý prehrá, má byť o spolupráci.
Sami iste viete, že ak vás niekto do niečoho núti, zdvihne sa vlna odporu - rovnako aj u dieťaťa. Takýto tlak vždy vytvorí protitlak; všetci ľudia majú v povahe odolávať kontrole, a deti nie sú výnimka. Ak sa cítia kontrolované, tvrdohlavejšie deti rebelujú a ignorujú vás, tie jemnejšie stratia iniciatívu a schopnosť brániť sa a postaviť sa za seba. Práve preto vás dieťa nepočúvne na prvýkrát, čo potvrdzuje aj Alan Kazdin, šéf rodičovského centra na univerzite Yale.
Tvrdí, že trest môže rodičovi privodiť dobrý pocit, avšak správanie dieťaťa nezmení - to platí aj pre obľúbené, nikdy nekončiace vysvetľovanie. Kazdin a viacerí výskumníci potvrdili, že vynucovanie si poslušnosti často používaným trestom spôsobí dieťaťu viac škody než úžitku. Vyvoláva nevôľu, podporuje sebestredné správanie a klamstvo, zamedzuje vytvoreniu silnej, vnútornej morálky a v prípade fyzického trestu podporuje v dieťati rovnako agresívne správanie voči svojim rovesníkom.
Vynútená poslušnosť očami dieťaťa:
Predstavte si, že váš muž úplne odignoroval váš názor a rozhodol za vás. Nevenoval pozornosť tomu, čo chcete, namiesto toho nad tým mávol rukou ako nad niečím nepodstatným. Večer sa s ním o tom chcete pozhovárať, pretože ste nahnevaná, on vás namiesto toho vysmeje a reaguje hnevom - preháňate, vymýšľate a odmieta sa s vami o takejto hlúposti baviť. Ako sa cítite? Menejcenne? Nedôležito? Cítite zášť a prehlbuje sa priepasť vo vzťahu? A teraz si uvedomte, že toto je každodenná realita dieťaťa.
Hovorí sa mu, čo má robiť, čo nesmie, pričom sa ho nikto nespýta, čo chce ono a prečo to chce, čo si myslí a cíti. Samozrejme, že deti potrebujú hranice a pravidlá, ale potrebujú aj chápať prečo je nutné ich dodržiavať. Že deti nepočúvnu na slovo neznamená ‚ že sú neposlušné, ale že si pripadajú nevypočuté a menejcenné, chcú nastoliť rovnováhu a snažia sa vám dať vedieť, čo prežívajú.
Zabúdame, že deti sú ľudia:
Mnohí dospelí neberú deti ako ľudí, ale ako menejcenné bytosti, majetok či niečo, čo sa musí „vycvičiť” aby bolo plnohodnotným človekom. Vynucujeme si poslušnosť, pričom nevnímame, čo tým v nich vyvolávame. Ak sa ale k deťom správame neúctivo a nenačúvame im, budú rebelovať, vyvádzať a cítiť zášť, čo je výsledok toho, že im nikto nevenuje pozornosť. Deti sa hnevajú a vyvádzajú najmä preto, že cítia hnev a frustráciu z toho, že rodiča nezaujíma jeho prežívanie, potreby a myšlienky - presne tak ako to frustruje aj nás samých.
Vynucovanie si poslušnosti bez toho, aby sme radšej cielili k spolupráci, medzi nami a dieťaťom vytvára priepasť. Cíti sa od nás odpojené, narúša sa puto; vzťah, v ktorom nie je jedna strana vypočutá a nie je venovaná pozornosť tomu, čo prežíva, je vždy odsúdený na zánik. Uvedomme si, že dieťa sa učí zvládať veľké pocity a žiť vo veľkom, desivom svete, v ktorom ešte nepozná pravidlá. Verí, že ho týmito desivými vecami prevedieme a pomôžeme mu ich porozumieť - avšak namiesto toho sa jeho prežívanie snažíme utlmiť, nevenujeme mu pozornosť, čím takisto znemožňujeme vytvorenie láskyplného a bezpečného puta medzi nami.
Ak zmeníme spôsob, ako jednáme s deťmi, budú ochotné spolupracovať
Deti ochotnejšie spolupracujú a načúvajú nám, ak sme my ochotní spolupracovať a načúvať im. Ak sú pocity frustrácie alebo hnevu zmiernené práve empatickým prístupom k dieťaťu, dieťa sa o to rýchlejšie upokojí a bude mať snahu s nami spolupracovať. Presne ako my dospelí aj dieťa sa bráni kontrole; akonáhle mu tú kontrolu dáme, cíti sa kompetentne, rovnocenne a nemá problém načúvať nám.
Zároveň nemá dôvod vyvádzať a robiť scény, pretože sme ho vypočuli. Súcit a empatia v prístupe k dieťaťu sú nutné na to, aby sa cítilo bezpečne. Vzťah medzi vami musí byť miesto, kde sa môže slobodne vyjadriť, povedať vám čo cíti a myslí si, a cíti, že ho skutočne počujete a prikladáte jeho prežívaniu rovnakú dôležitosť ako vášmu. Empatia mu pomáha rozumieť sebe, byť súcitným a chápať druhých, a lepšie vyjadriť čo potrebuje a cíti. Tieto vlastnosti napomáhajú ku schopnosti spolupracovať.
Čo dieťa skutočne potrebuje a ako na to:
Dieťa, tak ako každý človek, sa potrebuje cítiť rovnocenné a vypočuté. Každá kontrola vyvoláva odpor, ako u vás, tak u dieťaťa. Aby váš vzťah prosperoval, vypočujte si dôvody dieťaťa, prečo niečo nechce urobiť - možno budete prekvapení. Možno to, čo nazývame neposlušnosťou, je len nutnosť dokončiť aktivitu, ktorej sa práve venuje - presne tak ako my, ani ono nie je rado vyrušené. Predstavte si, že si vysedávate s kamarátkou na káve, bavíte sa a rozhovor príjemne plynie.
Máte si toho povedať ešte hromady, keď vtom vám zavolá váš muž a nariadi vám, aby ste okamžite prišli domov (a nie z dôvodu núdze). Čo to vo vás vyvolá? Nuž, tak sa cíti aj dieťa. Preto mu povoľte dokončiť aktivitu, nesnažte sa ho kontrolovať ale naopak navodiť spoluprácu. Snažte sa vidieť situáciu z jeho perspektívy, pochopte ako sa cíti, nesúďte, a vyjadrite, že rozumiete, čo prežíva. Zároveň mu vysvetlite, čo to vyvoláva vo vás a čo prežívate vy. Berte vážne, čo vám hovorí a čo ho trápi, hoci sa vám to zdá úsmevné - tým mu dáte najavo, že je rovnako dôležité ako ktorákoľvek iná bytosť a jeho prežívanie nie je menejcenné.
Pýtajte sa ho na názor, jeho pohľad a dajte mu možnosť voľby (Chceš na večeru šalát alebo cuketové špagety? Oblečieš si nové šaty alebo tie staršie?). Ak sa na vás hnevá, obviní vás z neférového jednania - počúvajte a pýtajte sa prečo si to myslí a ako situáciu vidí ono. Pamätajte si, že ako jednáte s ním, bude ono jednať s vami a s ďalšími ľuďmi. Ak ho nenaučíte rešpektu svojim príkladom, nemá sa to kde naučiť. Ak neukážete, čo je empatia, nebude to vedieť ani ono.
Deti lepšie spolupracujú s ľuďmi, s ktorými si rozumejú, ktorí im načúvajú a berú ich vážne. Tam začína rešpekt a kde je úcta, tam je aj spolupráca a dohoda. Jednoduchšie vyhovieme človeku, ktorý nás chápe - a rovnako to cítia aj deti. Buďte preto človekom, ktorý ich berie vážne, ako rovnocenného človeka a nebude dochádzať k emocionálnym výlevom na verejnosti ani v súkromí.
Jak zvládat vztek a vzdor dětí?
Zvládanie hnevu a frustrácie u detí
Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať.
Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu?
B./ Že zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný.
Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócií zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu, čím mu vlastne ukazuje - hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu. Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „si zlý“… „reveš ako malé decko“…nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „chápem, že ťa to nahnevalo“…“viem, že si z toho smutný“…“vidím, že sa ti to nepáči“. Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímame jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
2./ Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. (nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom.
3./ Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.
4./ Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. - môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne.
Sú deti, ktoré nemajú radi náhle zmeny, rozhodnutia a príkazy, s ktorými sa v danom momente ťažko vyrovnávajú. Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.
Jak zvládat vztek a vzdor dětí?
Dôležitosť pohybu a obmedzenia digitálnych technológií
V súčasnej dobe je pre deti čoraz dôležitejší dostatok pohybu a zároveň je nevyhnutné obmedziť ich kontakt s digitálnymi technológiami.
Tamás Vekerdy, uznávaný detský psychológ, zdôrazňoval, že dnešné deti žijú v úplne iných podmienkach ako ich predkovia. Pred sto až stopäťdesiatimi rokmi žila väčšina obyvateľov v dedinských podmienkach, mali záhradu, dvor, pec. Deti videli, čo z čoho a ako vzniká. Dnes im často chýba spojitosť medzi kravou a mliekom, nevedia, čo robia ich rodičia na svojom pracovisku. Spoznateľný svet zmizol a s ním aj množstvo činností, na ktorých sa deti podieľali.
Čo im z toho najviac chýba? Pohyb. Voľakedy boli od skorej jari do neskorej jesene vonku na vzduchu, hrali sa na ulici, túlali sa po lesoch a lúkach. Mali väčšiu slobodu, ale ich život sa predsa odohrával v istých mantineloch medzi tradíciami, očakávaniami a prísnymi pravidlami. Dnes vonkajšie pravidlá už nie sú, tie vnútorné ešte nefungujú, a to je pre deti obrovské bremeno, lebo cítia a prežívajú napätie v dospelých. Vedia všetko, aj to, kedy im klameme alebo pred nimi niečo zamlčujeme.
Dnes však mnoho rodičov chráni svoje deti pred zlými správami, natoľko sa o ne strachujú, že sa boja ich púšťať aj na dvor, nie ešte na ulicu. Dnešný svet nie je ani trochu menej bezpečný ako ten voľakedajší. Akurát máme oveľa viac informácií o tom, že vo vzdialených kútoch zeme niekoho prepadli, znásilnili, uniesli ako darcu orgánov a toto všetko premietame na svoj vlastný život.
Aj dávno existovali lúpežnícke bandy, tuláci, divé zvery a besné psy, a rodičia napriek tomu nežili s myšlienkou, že všetky hrôzy sveta číhajú na ich dieťa. Bolo nepredstaviteľné, aby niekto dennodenne odprevádzal svoje dieťa do školy, dnes ich väčšina rodičov preváža tam aj späť autom. Títo rodičia si nedokážu ani predstaviť, o koľko zážitkov oberajú svoje dieťa, keď sa nemôže vláčiť domov s kamarátmi tak, že im dvadsaťminútová cesta trvá aj hodinu.
Na ulici, v obchodoch, ale aj na ihriskách počujeme často len nechoď tam, nerob to, nechaj to. Naozaj musíme až toľko upozorňovať svoje deti? To my, dospelí, sme v zlom psychickom stave, plní obáv a úzkosti, preto sa toľko snažíme predchádzať nehodám. Ale nedokážeme to, skôr zapríčiníme opak: čoho sa veľmi obávame, to privodíme, lebo neustále chránené dieťa bude oveľa nešikovnejšie.
Čiže by sme mali nechať dieťa liezť po strome, čľapkať sa v mláke, šmýkať sa po ľade? Nemecký neurológ napísal, že je tragické, že dnešné deti už nelezú po stromoch, lebo tento pohyb rozvíja najviac jemnú motoriku a pocit rovnováhy. Kedy by sme mali predsa len upozorniť dieťa? Keď už pod ním praská konár alebo je úplne mokré?
Odborníci tiež upozorňujú na nebezpečenstvo nadmerného používania digitálnych technológií. Do deviatich až jedenástich rokov sa môže u dieťaťa vyvinúť taká závislosť od technológií, ako keby užívalo heroín alebo kokaín. Ak sa k nim dostane neskôr, má väčšiu šancu sa z toho dostať, lebo už má aj iné záujmy a svoj hodnotový rebríček. Pohľad upriamený na obrazovku pôsobí negatívne aj na centrálny nervový systém, lebo zablokuje vnútornú predstavivosť a vnútorné vytváranie obrazov, čo funguje len počas počúvania.
Znamená to, že ani klasické televízne rozprávky neodporúčate? Iba v prípade, ak dospelí popritom aj pravidelne čítajú, alebo čo je ešte lepšie, hovoria deťom rozprávky. To, čo sa počas ich počúvania deje v mysli dieťaťa, pomáha spracovať zážitky, úzkosť, hnev. Dieťa toho potrebuje spracovať veľa, preto má obrovský hlad po obrázkoch a upne sa aj na obrazovku, ale to je len náhrada, ktorá nefunguje. Do siedmich až deviatich rokov treba deťom hovoriť rozprávky každý deň, už aj ročným až jedenapolročným krátke príbehy z ich života, troj- až štvorročným to isté so zvieratkami. Takto sa učí dieťa počúvať príbehy, čo je pravekým pokladom ľudstva.
Majitelia veľkých IT firiem ako Steve Jobs a Bill Gates posielali svoje deti do škôl bez digitalizácie a do jedenástich rokov ich nepúšťali k počítaču.
Záver: Cesta k porozumeniu a harmónii
Výchova dieťaťa je proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť, lásku a neustále učenie sa. Namiesto toho, aby sme sa snažili o absolútnu kontrolu, je dôležitejšie budovať vzťah založený na dôvere a porozumení. Keď dieťa prejavuje vzdor alebo neposlušnosť, je to často signál, že potrebuje našu pozornosť, pochopenie a vedenie. Tým, že mu poskytneme bezpečné prostredie, jasné hranice a príležitosť na samostatné rozhodovanie, mu pomáhame rozvíjať sa v sebavedomého a zodpovedného jedinca. Pamätajme, že cieľom nie je "vychovať" poslušné dieťa, ale podporiť rast nezávislej, empatickej a morálne zdatnej osobnosti.
tags: #dieta #netreba #vychovavat