Výchova Dieťaťa Milujúceho Poradok: Cesta k Sebavedomiu a Úspechu

Každý rodič túži po tom, aby jeho dieťa vyrástlo v múdreho, schopného a obľúbeného dospelého, ktorý bude úspešný a šťastný. Táto túžba je prirodzená a často pramení z vlastnej skúsenosti. Ak rodičia sami zažili podporu a povzbudenie, s najväčšou pravdepodobnosťou budú vedieť, ako viesť svoje deti k sebavedomiu. Naopak, ak rodičia zápasia s nízkou sebadôverou, či už v pracovnom živote, medzi priateľmi alebo v samotnom rodičovstve, ich schopnosť efektívne komunikovať a povzbudzovať svoje dieťa môže byť obmedzená.

Odkazy minulosti a predstavy o budúcnosti

Mnohí rodičia si želajú vychovávať svoje deti inak, než boli vychovávaní oni sami. Ak sa im nedostávalo dôvery a rešpektu, alebo ak im na výchove ich rodičov niečo prekážalo, chcú vytvoriť pre svoje deti lepšie prostredie. Napriek tomu, že často majú jasnú predstavu o tom, ako by mala ich výchova a správanie detí vyzerať, realita môže byť odlišná. Nedostatok rodičovských skúseností, zaužívané neefektívne vzorce správania, temperament dieťaťa, životná situácia či nesúlad s partnerom môžu spôsobiť, že sa ideálny obraz rozchádza s každodennou praxou.

Náročnosť rodičovskej role si väčšina rodičov uvedomí hneď po narodení dieťaťa. Zistia, že ich život sa navždy zmenil, priority sa preskupili a popri obrovskom množstve lásky prichádza aj obeta a zodpovednosť. Príchod bábätka znamená zmenu režimu pre celú rodinu a nejaký čas trvá, kým si všetci nájdu svoje nové miesto. V tomto procese adaptácie si mladí rodičia často potrebujú obhájiť vlastné potreby, no už s ohľadom na potreby dieťaťa.

Jedinečnosť dieťaťa: Rozvíjať, nie formovať

Byť rodičom je prirodzené, no nie pre každého rovnako. Byť dobrým rodičom si vyžaduje odhodlanie, sebapoznanie a často aj obrovský kus práce na sebe samom. Zároveň je to však jedinečná príležitosť objaviť cestu k vlastnému najlepšiemu ja. Rodičia majú moc ovplyvniť svoje dieťa v mnohých smeroch. Môžu ho odrádzať, spochybňovať jeho schopnosti, poukazovať na nedostatky, prehnane ho chrániť alebo mu prejavovať nedôveru. Rovnako ho však môžu motivovať, poukazovať na jeho silné stránky, nechať ho učiť sa z vlastných skúseností a hľadať riešenia.

Ako uviedla lektorka kurzov Efektívneho rodičovstva Martina Vagačová vo svojej knihe Ako prežiť rodičovstvo: „Každé dieťa je jedinečné a úlohou dospelých je túto jedinečnosť odkrývať a pomôcť mu naučiť sa ju správne využívať. Jedinečnosť dieťaťa môžeme rozvinúť alebo potlačiť, ale nie zmeniť.“ Tvarovanie dieťaťa do vopred vysnívanej predstavy môže priniesť utrpenie pre obe strany. Rodič by mal s očakávaním a dôverou sledovať, ako sa jeho dieťa prejavuje vo svojej prirodzenosti.

Láska a prijatie dieťaťa také, aké je, znamená nepodmieňovať ho konkrétnym správaním, požadovanými schopnosťami či dosahovanými výsledkami. Znamená to rešpektovať jeho schopnosti, názory, priania, potreby a pocity, ako aj povahové črty, a to už od útleho veku. Toto všetko by však malo byť v súlade s rodinnými hodnotami a pravidlami.

Budovanie sebavedomia u detí | Nástroje KBT založenej na pripútanosti

Rešpekt a hranice: Základ zodpovednej výchovy

Veľmi dôležité je tiež učiť dieťa rešpektovať druhých. Rodič je v tomto smere významnou predlohou. Dieťa si rýchlo osvojí buď všadeprítomnú kritickosť, alebo toleranciu svojho rodiča. Ak rodič prejavuje toleranciu k odlišnostiam, napomáha tým pri vytváraní dobrých medziľudských vzťahov.

Rešpektovať dieťa znamená prijať jeho rozhodnutie alebo mu ponúknuť voľbu prijateľných možností a nechať ho okúsiť následky svojich rozhodnutí, vždy keď je to bezpečné a užitočné. Príklady ako „Oblečieš si ľahšiu alebo teplejšiu bundu?“ alebo „Naučíš sa na písomku sám alebo chceš, aby som ti pomohol?“ sú nenásilným spôsobom, ako dať dieťaťu priestor na rozhodovanie a zodpovednosť.

U mnohých rodičov stále pretrváva túžba mať poslušné dieťa. Ak je však táto poslušnosť založená na nerešpektovaní vlastných potrieb, na strachu vyjadriť svoj názor a snahe zapáčiť sa, vedie dieťa k nízkej sebadôvere, pretože nepozná vlastnú sebahodnotu. Rodičia by mali skôr vyžadovať slušnosť, nie slepú poslušnosť. Cieľom by malo byť naučiť deti asertívnemu správaniu - vedieť vhodným spôsobom vyjadriť svoje názory, pocity a potreby, a zároveň rešpektovať názory ostatných.

Kráčať popri dieťati, pomáhať mu spoznať seba samého, pozorovať jeho reakcie na konkrétne aktivity, podporovať jeho prednosti a pomáhať mu zvládnuť slabé stránky je kľúčové. Rodičia a učitelia majú v odkrývaní jedinečnosti dieťaťa nezastupiteľnú úlohu. Občasné zamyslenie sa nad vlastnými nevyužitými talentami a obľúbenými aktivitami, ktoré upadli do zabudnutia, môže odhaliť, ako inak by sa ich život mohol uberať, keby efektívnejšie využili svoju jedinečnosť.

Potenciál a podpora: Cesta k úspechu

Talenty a schopnosti dieťaťa sa počas rokov rozvíjajú a menia v závislosti od toho, ako intenzívne ich majiteľ rozvíja a akú podporu dostáva od svojho okolia. Je nebezpečné vopred odsúdiť dieťa na neúspech, rovnako ako mu prisúdiť výnimočné schopnosti, ktoré nemusí naplniť. Neraz sa stalo, že nevýhoda, či dokonca hendikep, motivovali dieťa k obrovskému úsiliu, ktoré ho vynieslo k neočakávanému úspechu. Naopak, dieťa s výraznými vrodenými predpokladmi nemuselo tieto danosti využiť kvôli chýbajúcemu úsiliu, podpore dospelých či pokore.

Niektoré deti sa môžu javiť ako nevýrazné a málo ambiciózne až zakríknuté. Každodenná podpora a dôvera dospelých ich však dokážu posunúť k prvým drobným úspechom, vďaka ktorým si začnú uvedomovať svoju jedinečnosť. Nie je účelom dieťa len chváliť, ale presmerovať ho na vlastné pocity z úspechu.

Mnoho rodičov venuje svojim deťom čas, pozornosť, energiu a trpezlivosť, či už pri hre, spoločných aktivitách alebo učení. Vozia ich na krúžky, povzbudzujú ich, aby plne využili všetky dostupné príležitosti a poskytli im všestranný rozvoj.

Obdobie dospievania: Výzvy a porozumenie

Náročnejšie chvíle pre rodičov môžu nastať s príchodom dieťaťa do tínedžerského veku. Toto obdobie je charakteristické tým, že deti sa často prestávajú venovať doterajším aktivitám a ich najväčší záujem smeruje k rovesníkom. Pre tínedžerov je extrémne dôležité zapadnúť, a preto sa prispôsobujú kamarátom vo všetkom - v obliekaní, konzumácii, správaní, komunikácii aj zábave. Chcú byť všade tam, kde sú ich priatelia, obávajú sa, aby im neunikli spoločné zážitky.

Toto obdobie býva často náročné pre dieťa aj pre rodičov. Zatiaľ čo tínedžeri túžia po nezávislosti, rodičov trápi, že sa ich dieťa prestáva venovať svojim dlhodobým aktivitám. Rodičia, ktorí sú presvedčení, že je ich poslaním tínedžera do nejakej aktivity donútiť, sa často dostávajú do mocenských bojov, ktoré narušia vzájomný vzťah. Aj keď to môže byť náročné, vždy je výhodnejšie s tínedžerom pokojne hovoriť o jeho zlepšovaní sa v rôznych oblastiach, motivovať ho, ponúkať mu príležitosti, prizývať ho k spolupráci a vlastným príkladom mu ukazovať, že sebarozvoj je celoživotná cesta.

Ako spoznáte, že je vaše dieťa dobre vychované?

Jednoducho. Nerobí zle druhým, ani sebe, a je vám s ním dobre. Možno neposlúcha na slovo, ale je prístupné dohodám, ktoré vie dodržať, a prípadné prešľapy sa snaží napraviť. Dokáže brať ohľad na druhých, učí sa, ako s ľuďmi komunikovať, a prijíma hranice, ktoré sú mu určené.

Nastavovanie hraníc: Láska a konzistencia

O tom, že deti potrebujú mať hranice, sa písalo už veľa. Stále však existujú rodičia, ktorí by hranice nastaviť chceli, ale nevedia presne ako. Čítajú knihy a články o výchove, kde sa píše o láskavosti, ale zároveň aj prísnosti, o nevhodnosti autoritatívnej či liberálnej výchovy, o potrebe vzťahovej a partnerskej výchovy, o rešpekte dieťaťa k rodičom a naopak. Nesmieme rozmaznávať, ale ani byť príliš direktívni, a už vôbec nie sa stať „helikoptérovým rodičom“.

Všetci s týmito princípmi súhlasia, no mnohí rodičia sú zmätení a nevedia, ako presne dosiahnuť, aby dieťa popri láskavom prístupe aj rešpektovalo, ako nastaviť hranice a docieliť poslušnosť bez kriku, bitky či trestov. Keď dieťa nerešpektuje zákaz, rodič nechce kričať ani udierať. Ak oznámi niečo normálne a dieťa aj tak neposlúchne, ako mu to inak vysvetliť? Trest by mohol vyvolať vzdor, dieťa by sa nepoučilo, ale len by sa bálo trestu a snažilo by sa danú vec robiť tak, aby ho rodič nepristihol.

Kľúčom k nastaveniu hraníc je ujasniť si, že hranice môžu byť v každej rodine iné. Nie je univerzálne určené, aké presne hranice má mať vaše dieťa. Samozrejme, nemôže ubližovať sebe ani druhým - to by malo byť u všetkých rovnaké. Čo sa týka ďalších hraníc, dôležité je docieliť, aby dieťa nerobilo to, čo z nejakého dôvodu vadí rodičom, nie to, čo si niekto iný myslí, že by mu mal zakázať.

Rozhodnutie, či sa u vás môže písať do kníh alebo nie, má byť rozhodnutím vás, rodičov. Pokiaľ vám nevadí čmáranie do vašich kníh, ale chcete, aby dieťa vedelo, že do cudzích sa to nesmie, nie je ťažké ho to naučiť. Podobne je to so spávaním dieťaťa v posteli rodičov. Niekto s tým nemá problém, iný to považuje za dôležité nastaviť jasnú hranicu. Jedni dovolia dieťaťu sa kompletne zašpiniť, druhí dbajú na čistotu od malička. Každá strana mince je v poriadku, pretože je to vaša rodina a vy s dieťaťom žijete. Je dôležité vedieť, že vaše dieťa nerobí zle druhým a dodržuje pravidlá, ktoré ste si určili vy.

Kedy začať budovať hranice?

Budovanie hraníc by malo začať už od malička. Prvý rok pokojne plňte bábätku všetko, čo vidíte, okrem nebezpečného konania, pretože do roka sa dieťa nedá rozmazať. Keď postupne začnete s nastavovaním hraníc, budete mať skvelé dieťa. Ideálne je začať, keď dieťa začína loziť alebo chodiť a skúmať okolie. Najprv pôjde o hranice súvisiace s bezpečnosťou, neskôr s ničením majetku a ubližovaním druhým (tzv. „nesmieš“), a na záver sa popasujete s problematikou „musíš“.

7 rád pre úspešné dieťa

Koučka a psychologička Natalie Maximets ponúka sedem rád, ako pomôcť deťom využiť ich potenciál a dosiahnuť úspech v živote:

Udržujte si blízky vzťah: Kvalita rodinných vzťahov je základom pre šťastný a úspešný život dieťaťa. Bezpečná väzba, rozvinutá vďaka vrúcnej a úprimnej starostlivosti, výrazne zvyšuje šance na pozitívny vývoj. Bez blízkeho vzťahu, bez ohľadu na množstvo učenia, neprinesú pozitívne výsledky.
Zapojte dieťa do domácich prác: Každodenná rutina plnenia domácich povinností rozvíja u detí disciplínu a zodpovednosť. Učia sa tak hodnote práce a tomu, že každý musí prispieť k zlepšeniu celku.
Zmeňte prostredie: Život v oblasti s kvalitnými školami a bohatými kariérnymi možnosťami dáva dieťaťu väčšiu šancu uspieť. Nízkopríjmové oblasti často trpia nedostatkom kvalitných škôl, obchodov a parkov, ktoré podporujú rozvoj dieťaťa.
Zlepšite sociálne zručnosti vášho dieťaťa: Dobré sociálne zručnosti sú kľúčové pre pracovný úspech, nezávislosť a emocionálnu pohodu. Deti s dobre vyvinutými sociálnymi zručnosťami často profitujú zo zlepšenej mentálnej kapacity a kognitívnych schopností.
Základné akademické zručnosti učte už predškoláka: Dieťa, ktoré nastúpi do školy s vedomosťami z matematiky a gramotnosti, má vyššiu pravdepodobnosť dosiahnuť vysokú úroveň študijných výsledkov. Povzbudzujte čítanie kníh a zoznamovanie sa so základnými matematickými pojmami.
Nedovoľte, aby to dieťa ľahko vzdalo: Učte deti prekonávať ťažkosti a nevzdávať sa. Motivujte ich, aby pokračovali v aktivitách aj napriek náročnosti, zdôrazňovaním ich výhod.
Dovoľte vášmu dieťaťu robiť chyby: Chyby sú prirodzenou súčasťou učenia. Netrestajte dieťa za jeho chyby, ale nechajte ho učiť sa z nich. Tieto celoživotné lekcie sú zmysluplnejšie ako slová či dohováranie.

„Za každým úspešným dieťaťom je dospelý, ktorý v neho veril.“ - Rick Warren

Vplyv rodiny a hodnôt: Základ pre duševnú pohodu

V dnešnej technicky vyspelej dobe, napriek všetkému pokroku, je človek stále viac psychicky vyčerpaný. Podľa českého psychiatra Prof. Maxa Kašparů, Ph.D., dr. h.c., našu vnútornú nepohodu ovplyvňujú dva hlavné faktory: zrýchlený vývoj a rozbitie tradičných životných noriem. „Okolo nás je to veľmi rýchle, ale v nás na to nie je možné tak rýchlo reagovať. Teda dochádza k pnutiu,“ hovorí. Druhým faktorom je rozpad rodiny ako základnej jednotky. „Moderná doba prekonala všetky vzdialenosti, ale nevytvorila žiadnu blízkosť,“ dodáva.

Profesor Kašparů odporúča odmalička deťom hovoriť, že rodina má svoje pravidlá, hodnoty a vlastné názory. V médiách a od kamarátov budú počuť rôzne názory, niektoré sa im budú páčiť viac, iné menej. Dôležité je však, aby rodičia hovorili skutočnú pravdu a boli zodpovední za informácie a hodnoty, ktoré sa k deťom dostávajú. Nemá zmysel deťom niečo úplne zakazovať, pretože by sa k tomu tajne aj tak dostali. Rodina sa v budúcnosti stane ešte dôležitejšou ako jediný odovzdávač skutočnej pravdy. Ak je rodina v tomto benevolentná, nemôžeme sa čudovať, že deti žijú v chaose a nasávajú negatívne impulzy z okolia. „Všetko poznajte, ale dobrého sa držte!“ odporúča Kašparů.

Vyrovnané a šťastné dieťa môže vyrásť len v rodine, kde nie je chaos. Ak rodičia nepoznajú sami seba, nerozumejú zmyslu svojej existencie, nepoznajú svoje smerovanie a ciele, sú neustále podráždení a nahnevaní, ako to môže vplývať na deti? Mať deti v dnešnom svete je obrovská zodpovednosť. Človek musí najprv pracovať na sebe, aby bol dobrým vzorom. Ak má dieťa šťastie na pokojných, psychicky vyrovnaných a optimisticky naladených rodičov, ktorí sa tešia zo svojho rodičovstva, vyrastie z neho väčšinou psychicky odolný a šťastný dospelý.

Láska, múdrosť, pokora a pomoc druhým

V dnešnej dobe sa za slovami často neskrýva ich pravá podstata. Rodičia by však mali byť autentickí, žiť v súlade so svojimi slovami, žiť skutočný a pravdivý život bez pretvárky. Každý deň by mali deťom vysvetľovať, že na svete je potrebná láska, pokora a ľudská múdrosť. Láska by mala prekvitať medzi všetkými rodinnými príslušníkmi. Byť pokorný nie je hanba, je to výsada múdrych. Rodičovská pokora spočíva v tom, že keď rodič urobí chybu, prizná si ju a snaží sa ju napraviť. Tým vychováva dieťa k pravde, že človek sa neustále učí a robí aj chyby, ktoré sa dajú opraviť.

Je zarážajúce sledovať, koľko pýchy a egoizmu je v niektorých ľuďoch. Tieto vlastnosti k ničomu nevedú, spôsobujú len utrpenie. Už je dávno dokázané, že len prosociálny život, teda život žitý aj pre iných, je šťastným životom. Rodičia by mali takto žiť a učiť takémuto životu aj svoje deti.

Úcta k autoritám a zodpovednosť

Bezhraničná a uvoľnená výchova, kde je všetko dovolené, často vedie k tomu, že dieťa neuznáva žiadne autority a necíti zodpovednosť. Ak rodič neučí úcte k starým rodičom, učiteľom, starším ľuďom či iným osobám, nemôže potom čakať, že dieťa bude mať úctu ani k samotnému rodičovi. Najväčší problém vo výchove pramení často z toho, že deti majú úplne všetko dovolené. Potom sme svedkami toho, že také dieťa nemá problém šikanovať učiteľa, posmievať sa starým ľuďom alebo sa vysmievať aj vlastným rodičom. Keď sa rodič dieťaťa úctivo správa k svojim vlastným rodičom, dieťa to vidí a napodobňuje ho. Ak nemá čo napodobňovať, nemôžeme byť prekvapení z toho, že neuznáva nikoho z rodiny, okolia ani školy. Takéto dieťa potom ani necíti zodpovednosť za svoje slová a činy.

Hľadanie šťastia a budovanie odolnosti

Max Kašparů upozorňuje, že moderné technológie a možnosti, ktoré dnešní mladí ľudia majú, ich neurobili šťastnými. Človek je stvorený na to, aby hľadal svoje ľudské šťastie. Rodičia by mali deťom pomáhať hľadať to, čo ich naozaj baví a čo im robí radosť, a nenútiť ich do niečoho, čo robia s odporom. Mnohí rodičia vkladajú svoje nesplnené sny do svojich detí a nútia ich chodiť na šport, ktorý ich nebaví, alebo hrať na hudobný nástroj, ktorý neznášajú. Je potrebné hľadať rozumné kompromisy.

V minulosti bol svet preplnený problémami a naši predkovia to všetko vydržali. Bolo to spôsobené tým, že mladí ľudia mali fyzickú kondíciu a duševnú odolnosť. V súčasnosti sa mnoho mladých ľudí zosype pri prvom probléme. Deti mali určité povinnosti a vedeli prekonávať prekážky. Dnes deti nemusia prekonávať žiadne prekážky, mnohé z nich nemajú ani žiadne povinnosti, a tak náhodou, ak sa objaví problém, nevedia ho zvládnuť. Rodičia by im mali prideľovať domáce práce a neriešiť všetky problémy za ne. Deti sa prirodzenou cestou musia naučiť riešiť problémy medzi rovesníkmi.

Prebúdzanie svedomia a zvládanie emócií

V deťoch by sa malo ozývať svedomie. Keď prídu do ticha, svedomie sa začne prebúdzať. Rodičia by mali učiť deti byť aj v tichu, tam sa v nich svedomie prebudí. Nedovoľte im sústavne počúvať hudbu, pozerať filmy, hrať sa na počítači či tablete. Dieťa musí vedieť vydržať aj samo v tichu. Svedomie sa vo veľkej časti rozvíja pod silným vplyvom najbližšieho prostredia, ktorým je rodina. Úroveň morálnej výchovy je niečo, za čo je rodič v plnej miere zodpovedný. Má najväčšiu šancu vložiť do dieťaťa pevné základy mravných noriem a hodnôt. Svedomie funguje ako autoregulačná činnosť, vzťahuje sa na vlastné činy a na základe svedomia sa rozhoduje, koná a hodnotí vykonané. Zdôrazňuje fakt, že jedinec za svoj čin nesie zodpovednosť.

Rodina mala, má a bude mať vždy prvoradú úlohu pri výchove detí. To, či budúce generácie detí budú šťastné, veselé a spokojné, záleží od toho, do akej miery budú rodičia zaujatí ich výchovou a či do tohto procesu vložia celé svoje srdce a energiu.

Emocionálne skraty rodičov: Pochopenie a riešenie

Keď rodič vybuchne, mal by sa dieťaťu ospravedlniť a snažiť sa mu svoje zlyhanie primerane veku vysvetliť. „Aby v dieťati neostal pocit nepochopenia či poníženia. Nie totiž ten zážitok s rodičovským výbuchom, ale práve pocity nepochopenia si so sebou dieťa bude niesť po zvyšok života,“ hovorí psychoterapeutka Martina Bačová.

Rodičovstvo je prirodzené, no teoretická príprava môže v niečom pomôcť. Oceňuje sa však skôr intuitívne rodičovstvo. Rodičia sa niekedy zbytočne tlačia do toho, aby niečo z kníh o výchove spĺňali, a potom sú pod tlakom. To, čo urobili spontánne, intuitívne a citlivo, je často veľmi správne.

Pocit zlyhávania u rodičov môže vznikať v predstavách o tom, aký by mali byť. Rôzne výchovné teórie, ktoré sú často navzájom odlišné, môžu byť pre rodiča mätúce. Každá vývinová fáza dieťaťa prináša so sebou niečo iné. Obdobie vzdoru je náročné, ale pre niekoho môže byť náročnejší vzdor tínedžera. Puberta testuje rodičovskú trpezlivosť, ale pre iného môže byť rovnako vyčerpávajúca starostlivosť o bábätko.

Obdobie vzdoru je z psychologického hľadiska obdobím separácie a individualizácie, keď sa dieťa potrebuje oddeliť od rodiča a objaviť samo seba. Je to zdravé, potrebné a v niečom aj čarovné obdobie. Ak vidí adolescent, ktorý nie je vzdorovitý, pôsobí strateno, akoby mu niečo chýbalo.

Deti reagujú silnými emóciami, keď nie sú vypočuté, keď nevnímame ich potreby. Ak deti prežívajú negatívne emócie, je to dôležitá informácia, že niečo nie je v pohode. Malé dieťa to vyjadrí krikom, hnevom, staršie sa zavrie v izbe. Pretože ešte nepoznajú vhodnejšie spôsoby, používajú tieto.

Nevhodné potlačenie vzdoru znamená, že dieťaťu vzdor ani nedovolíme. Pri malom dieťati to rodičia riešia zákazom. U dieťaťa v adolescencii môže prísť reakcia v podobe veľkého hnevu a výbuchov, keď rodič rieši vzdor trestami či zákazmi. Pritom je to prirodzené, potrebné a dobré pre dieťa, ale náročné pre rodiča.

Ak rodič reaguje na vzdor negatívne, môže to mať rôzne následky: dieťa nemusí prebehnúť separáciou, nevie byť samostatné, môže byť zakríknuté, ustráchané alebo nesamostatné. Môže mať problém s individualitou, nepozná vlastnú hodnotu. Môže to však spôsobiť ešte väčší vzdor, kedy dieťa robí presný opak toho, k čomu ho rodičia viedli.

Rodič by mal byť dieťaťu vzorom v tom, ako zvládať hnev a konflikty. Skratové reakcie rodičov sa často dejú vo vypätých situáciách pod časovým tlakom. Vtedy je priestor pre rodiča uvedomiť si, čo vlastne on sám cíti. Dieťa je spúšťačom, ale nie príčinou skratovej reakcie.

Nie je to o sebaovládaní v zmysle potlačenia hnevu, ale o tom, aby výbuch rodiča neodnieslo dieťa. Dospelý má do situácie vniesť pohodu a poriadok. To sa dá dosiahnuť iba tým, že sa rodič úprimne dotkne sám seba, pozrie sa na to, čo mu v živote chýba, čo potrebuje, a postará sa aj o seba.

Keď situácia eskaluje, je dobré dieťaťu priznať, čo sa s rodičom deje. Povedať nahlas: „Mám ťažký deň, už teraz som v strese, ak toto budeme naťahovať ešte desať minút, bude to pre mňa veľmi zlé, ťažko to zvládam.“ Dieťa cíti, že rodič je minútu pred výbuchom, a keď rodič zmení tón hlasu a sám sa upokojí, dieťa to vníma.

Hnev je emócia, ktorú každý môže prežívať. Nesmie však svojím hnevom ohrozovať ľudí okolo seba. Potrebujeme rozumieť tomu, čo sa v nás samých deje.

V týchto situáciách pomáha snaha porozumieť aj dieťaťu, uznať mu to, čo sa snaží svojím prežívaním vyjadriť. Dieťa nevstáva s programom nahnevať rodiča. Buď sa naladí na nervozitu a napätie v dome, alebo má vlastný hnev, strach, nechuť či je unavené.

Rodič môže venovať minútu tomu, aby dieťaťu jeho potreby a pocity uznal. „Vidím, že si mrzutý, je to taký deň, ani mne sa nechce, ani tebe sa nechce, nejako to dáme. Vidím tvoju potrebu, nemôžem ti ju naplniť, ale ja ju vidím. A cez tvoje potreby a tvoje prežívanie vidím teba.“

Keď rodič zlyhá, napríklad hodí niečím cez izbu alebo udrie dieťa, je dôležité si to odpustiť. Nemá zmysel si to vyčítať. Chce to jemné zaobchádzanie so sebou, snahu porozumieť, čo sa vo mne dialo, či to nebolo zranenie z vlastného detstva. Nie s výčitkami, ale so súcitom so sebou.

Rodičia to zväčša vnímajú ako zlyhanie, hanbia sa, vyčítajú si, že dieťaťu ublížili. To je o očakávaniach a nárokoch na seba, že aký by mal byť správny rodič. Alebo o predstave, že dobrým rodičom sa to nestáva. Je dôležité mať reálne očakávania.

Po skratovej reakcii by sa mal rodič ospravedlniť. Urobil niečo, čo nebolo správne. Treba to normálne pomenovať, vrátiť sa k tomu, dieťaťu sa ospravedlniť a vysvetliť, čo sa stalo. „Som vypätý, bol som podráždený, mrzí ma to, nechcel som to urobiť a budem sa snažiť, aby som to nerobil.“ Aby v dieťati neostal pocit nepochopenia či poníženia.

Keď rodič reaguje na krik dieťaťa svojím krikom, začína sa boj o moc. Namiesto toho by mal dospelý byť ten, kto upokojí seba, upokojí dieťa a celú situáciu zvládne. Rodič by sa mal pýtať: „Čo ma rozčuľuje, prečo som nervózny? Aký je to pocit a kam patrí?“ Rodičia, ktorí popierajú svoje potreby, sa ľahko dostanú do takéhoto stavu.

Situácia môže pripomenúť aj vlastné detstvo rodiča. Bolo v ich rodine bežné kričať? Dôvodov, prečo rodič reaguje určitým spôsobom, aj keď to nechce, môže byť veľa. Preto je dôležité neriešiť len dieťa, ale vytvoriť si priestor pre seba a byť k sebe úprimný.

V posledných momentoch pred emočným výbuchom je dôležité si uvedomiť, že stojíme, že máme nohy pevne na zemi. Uvedomiť si, že dieťa sa možno správa prirodzene a je to naša nervozita a napätie.

Tipy pre rodičov v období vzdoru

Zapojte sa do hry: Najlepší spôsob, ako naučiť deti spolupracovať s okolím, je spolupracovať s nimi pri ich úlohách a aktivitách. Interaktívna hra ponúka dieťaťu naučiť sa sociálne zručnosti, pochopiť pravidlá a obmedzenia. Dieťa sa učí zo skúseností a vzorov, nie z rečí.
Podporte ich záujmy: Aj keď vás záujem dieťaťa až tak nebaví, ukážte mu, že ste nadšení. Posilníte tým vzájomný vzťah a podporíte učenie sa spolupráci. Vyhraďte si čas, kedy sa budete dieťaťu a jeho záľubám venovať spolu s ním.
Napravte situácie hnevu a nedorozumenia: Nenechávajte emócie kraľovať. Každý deň „vyžehlite“ všetky hnevy a negatívne pocity z celého dňa, aby nepretrvávali a neodzrkadľovali sa na nekvalite spolupráce.
Zapojte ich do riešenia problémov: Postavte dieťa pred reálny problém a požiadajte ho o pomoc pri jeho riešení. Vypočujte si jeho nápady a zostavte spoločný plán.
Naučte ich zvládať emócie a hovoriť o nich: Keď sa deti naučia zvládať svoje sklamania, úzkosti a frustrácie, naučia sa aj správať tak, ako to od nich očakávame. Prostredníctvom dialógu zistia, že sklamania nie sú katastrofy.
Naučte ich trpezlivosti: Učte dieťa, že všetko trvá istý čas. Dieťa, ktoré sa naučí čakať, nikdy nebude hádzať jedlo na zem.
Hranice nie sú tresty: Hranice dávajú dieťaťu rámec, v ktorom sa cíti bezpečne. Ak hranice chýbajú, dieťa sa necíti slobodnejšie, naopak, správa sa horšie. Krik nie je signál sily, ale signál, že už nevieme, ako ďalej.
Budujte si vnútorný pokoj: Ak si nedoprajeme oddych, pomoc, čas pre seba, rýchlo sa dostávame do vyčerpania. Doprajte si 10 minút ticha, teplý čaj, láskavé slovo od partnera.

Prevencia rozmaznanosti

Najväčšiu radosť má mnoho detí, keď môžu niečo vysypať alebo rozobrať. Niekedy poslúchnu, keď ich vyzveme, aby po sebe pozbierali, inokedy je potrebné zvýšiť hlas, pustiť rozprávku až po uprataní, prípadne to radšej upratať sami. V akom veku by mali deti po sebe robiť poriadok a ako ich prinútiť poslúchnuť?

Záchvaty hnevu má z času na čas každé dieťa, najmä v období prvého vzdoru. Často sú sprevádzané nezmyselnými požiadavkami. Ak rodič odpovie „nie“, je oheň na streche.

Dôvody, prečo rozmaznávame deti:

Pocity viny: Rodičia nemajú toľko času, koľko by chceli, a tak sa snažia spoločný čas užiť. Domov sa stáva miestom, kde neplatia žiadne pravidlá.
Chýbajúca dôslednosť: Rodič by mal byť prirodzenou autoritou. Ak nie je dôsledný, dieťa si úľavu žiada opakovane.
Dospelí sú vždy k dispozícii: Utrieme rozliate kakao, oblečieme školáka, upraceme hračky. Je však čas nechať dieťa skúšať robiť základné činnosti samostatne.
Rodičia chcú deťom dopriať to, čo oni v detstve nemali: Kompenzácia vlastných traum a nenaplnených potrieb vedie k tomu, že dieťa má všetko, a preto nie je nikdy spokojné.

Ako prevychovať rozmaznané dieťa:

Nesnažte sa vyhovieť všetkým jeho požiadavkám: Naučte ho, že nie vždy sa svet bude točiť len podľa neho a že chyby patria k životu.
Pozor na nenaplnené vyhrážky: Nedodržané sľuby vedú k tomu, že dieťa sa vyhrážok prestane báť. Nechajte ho niesť následky svojho správania.
Nedovoľte dieťaťu všetko a všetkých riadiť: Stanovte jasné pravidlá a hranice.
Pomáhanie bez úplatkov: Dieťa sa naučí očakávať za každú svoju povinnosť nejakú odmenu. Je nutné, aby chápalo dôležitosť podieľať sa na fungovaní spoločnej domácnosti a malo radosť z toho, že je súčasťou rodiny.

tags: #ked #je #dieta #poriadku #milovne