Chudobné predmestie Nansana: Každodenné boje a nádeje detí v Ugande
Je sedem hodín ráno a žiaci sa pomaly zhromažďujú na školskom nádvorí. Cestou do školy musia prejsť po rozbahnených cestách Nansany, chudobného predmestia Kampaly, ktoré ešte nestihli uschnúť od včerajšieho silného dažďa. Každý deň by ich do miestnej škôlky a základnej školy malo prísť viac ako tristo. Absencia je však veľká. Nádvorie už je takmer plné a deti sa začínajú zhovárať. Uganda je jednou z demograficky najmladších krajín sveta; priemerný vek sa pohybuje okolo 16 rokov. Pred deti sa postaví riaditeľ školy Lyazi Bruno a čaká, kým zavládne ticho. Víta žiakov v novom školskom roku. Po úvodných vetách predstaví nového vedúceho výuky. Pred deti vykročí s vážnou tvárou a zoznamuje ich so svojimi požiadavkami na ne. Dôraz kladie na dôsledné používanie angličtiny v areáli školy - a toto adresuje nielen žiakom, ale aj učiteľom. Životné tempo v Ugande je veľmi pozvoľné, bez zhonu.
Vyučovanie a výzvy vzdelávania
Vyučovanie v škole sa začína skoro ráno a kladie sa dôraz na zapamätanie faktov a pojmov. Na hodine prírodovedy v štvrtej triede učiteľ porovnáva výhody a nevýhody dojenia kráv pomocou dojacích strojov. Deti sa učia aj to, ako spoznať, že krava, od ktorej mlieko pijú, nie je chorá a či mlieko nie je pokazené. Na hodine angličtiny preberá tretí ročník slovné druhy. Výučba trvá od siedmej hodiny ráno až do piatej hodiny popoludní s polhodinovou prestávkou na obed. Keďže je začiatok školského roka, v pláne je aj schôdzka s rodičmi, a to o deviatej ráno. Vopred dohodnuté časy však v Ugande prakticky nikdy neplatia; stretnutia sa bežne odložia o niekoľko hodín - pokiaľ je čas vôbec špecifikovaný. Zišlo sa ich nanajvýš dvadsať, čo je výrazne menej než počet žiakov, ktorí školu navštevujú.
„Môžem viesť schôdzku v angličtine alebo mám radšej hovoriť po lugandsky?“ začína stretnutie riaditeľ Lyazi Bruno. Aj tak riaditeľ občas prejde do angličtiny. V oblasti Wakiso, kde leží Nansana, je materinským jazykom väčšiny obyvateľov lugandčina. Celkovo sa však v Ugande hovorí niekoľkými desiatkami jazykov. Občas je tak zložité sa dohovoriť. Uganda je aj častým cieľom migrantov z okolitých krajín, ktorí odchádzajú z vlasti najmä pre zlú bezpečnostnú situáciu. Deti preto aj v škole vedú k tolerancii. Niekoľkokrát som tu bol napríklad svedkom situácie, keď sa nemoslimské deti pripojili k moslimskému dievčatku pri modlení.
Schôdzka rodičov a priateľov školy pokračuje zdôraznením toho, že treba včas platiť školné. To je v rozmedzí v prepočte 36 až 55 eur za semester. V krajine, ktorej je HDP na hlavu podľa Medzinárodného menového fondu okolo 3000 dolárov (Uganda je 165. Vedúci výučby Okulya Andrew dôrazne apeluje, aby sa rodičia zapojili do výučby. Jeho cieľom je znížiť veľkú absenciu: „Nie je možné, aby dieťa neprišlo do školy a ja som ho videl predávať zeleninu na trhu. Treba chodiť každý deň.“ Deti skutočne často pomáhajú rodičom v práci. Rodiny v tom niekedy vidia väčší zmysel ako v chodení do školy a získavaní „abstraktných vedomostí“. „Deti často neprídu do školy, pretože musia pomáhať na trhoch, aby pomohli s rodinným rozpočtom,“ potvrdzuje riaditeľ. „Rodičia často neberú vzdelanie ako prioritu.“ Po skončení schôdzky okolo jedenástej príde ešte niekoľko rodičov. „Rodičia prichádzajú po skončení bežne. Na presný čas sa tu veľmi nehrá.“
Každodenný život a sny detí
Väčšina detí sa hneď po skončení vyučovania presúva domov, aby rodičom pomohli. V Ugande je veľmi populárny, rovnako ako v iných častiach Afriky, futbal. Tu je však kvalitná futbalová lopta vzácnosťou, a tak sa deti po usilovnom hľadaní musia uspokojiť s prepichnutou gumenou. Aj tá im stačí a nadšene sa hrnú na ihrisko.
Zhováram sa s niekoľkými dievčatami. Tak sa pýtam na ich obľúbený predmet v škole. „Ja mám najradšej dejepis,“ hovorí jedno z dvanásťročných dievčat. Na otázku, čím by chceli byť v dospelosti, odpovedajú ambiciózne. „Chcem byť lekárka.“ - „Ja právnička,“ hovorí druhé z dievčat. Vysoké školy sa síce nachádzajú v dojazdovej vzdialenosti v Kampale, ale školné je pre väčšinu mladých nedosiahnuteľné. Za jeden semester bakalárskeho štúdia sa tu platí v prepočte necelých 600 eur. „Ani učitelia tu nemajú vysokú školu. „Ja mám bakalársky titul zo sociálnych vied.“
Škola síce má základné vybavenie a kancelária školy je vybavená aj stolnými počítačmi, ale plynulý chod inštitúcie zaručený nie je. Problematické sú najmä časté výpadky elektriny, ku ktorým dochádza často najmä v období dažďov. V období sucha zase celá oblasť zápasí s nedostatkom vody. Deň detí posledného ročníka, ktoré bývajú v škole, sa začína už okolo piatej hodiny ráno prípravou na záverečné testy. Škola však nemá peniaze na to, aby im poskytla raňajky. Obedy vyzerajú každý deň rovnako. Tvorí ich veľká porcia hmoty z kukuričnej múky, soli a vody, ktorá sa volá posho, a menšia dávka fazule. V období dažďov navyše varenie v školskej kuchyni často naberie výrazné meškanie. Školskou kuchyňou sa tu rozumie plechová búda, v ktorej kuchárky varia vo veľkých hrncoch na ohnisku. Keď príde mohutný dážď, čo sa tu šesť mesiacov v roku deje takmer denne, nie je možné nič uvariť. Na otázku, či nie sú hladné, odpovedajú bez väčších emócií: „Áno, sme.“
Najchudobnejšia krajina sveta „Burundi“ (Nemôžem zabudnúť na veci, ktoré som videl)
Nansana: Chudoba, kriminalita a nádej
Nansana je nielen veľmi chudobnou, ale aj zločinom nadpriemerne zasiahnutou oblasťou Ugandy. Podľa údajov z roku 2020 tu pripadal jeden policajt na 2000 obyvateľov, štvornásobok ugandského priemeru. V noci sa pohyb v oblasti po vlastnej osi neodporúča. Uganda je navyše krajinou s najvyšším výskytom prípadov malárie na 100-tisíc obyvateľov na svete. Sociálne služby štátu nefungujú. „Narodil sa nám so ženou chlapec. Keď sme však prišli z nemocnice, všimli sme si, že má žltačku.“ Napriek všetkým nepriaznivým životným situáciám, ktorým Uganďania čelia, všetci ľudia, s ktorými sme mohli v škole v Nansane na predmestí Kampaly hovoriť, pôsobili ako veľmi pozitívni ľudia, ktorí berú život s obdivuhodným humorom.
Tento kontrast medzi extrémnou chudobou a vnútornou silou obyvateľov je jedným z najvýraznejších aspektov života na tomto predmestí. Príbehy ako ten o Marte, ktorá emigrovala do Ameriky s vidinou lepšieho života, no stretla sa s krutou realitou, ilustrujú, aké náročné môžu byť cesty za snom. Hoci jej príbeh je odlišný od ugandského kontextu, zdieľa s ním tému túžby po lepšej budúcnosti a boj proti nepriazni osudu. Podobne ako v príbehoch Rudolfa Jašíka, aj tu sa stretávame s postavami, ktoré napriek biede a utrpeniu nachádzajú silu v sebe a vo svojom okolí.
Príbehy z Ugandy, ako aj literárne diela, ktoré sa zaoberajú témou chudoby a sociálnej nerovnosti, nám pripomínajú, že aj v tých najťažších podmienkach pretrváva ľudská dôstojnosť, nádej a túžba po lepšom živote. V Nansane, napriek všetkým výzvam, deti snívajú o tom, že sa stanú lekárkami a právničkami, a ich sny, hoci sú momentálne ďaleko od dosahu, sú dôležitým hnacím motorom pre ich budúcnosť.
tags: #dieta #z #chudobneho #predmes #a